znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 156/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpeného advokátom Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp/66/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp/66/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že 16. júna 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde „žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody“, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Pp/66/2011 zo 14. decembra 2011 tak, že ju zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť, o ktorej   rozhodol   Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn. 6 Tos/11/2012 z 9. februára 2012 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd porušil jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru, keď rozhodoval o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „návrh na podmienečné prepustenie“) viac ako 6 mesiacov, čím porušil ustanovenie § 415 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   podľa   ktorého   má   konajúci   súd rozhodnúť o návrhu na podmienečné prepustenie v lehote 60 dní od doručenia návrhu, pričom uvádza, že táto lehota nebola v jeho prípade zo strany okresného súdu dodržaná.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že nezákonnosť postupu okresného súdu spočíva aj   v   tom,   že   na   otázku   jeho   právneho   zástupcu   na   verejnom   zasadnutí   o   nedodržaní ustanovenej lehoty okresný súd uviedol, že ide „len o poriadkovú lehotu, preto súd nie je touto lehotou viazaný“, pričom tiež svoj postup odôvodňoval aj tým, že na rozhodnutie si musel vyžiadať trestný spis z Okresného súdu Trenčín (ako vyplýva zo sťažnosti tento si vyžiadal okresný súd až 18. októbra 2011).

Keďže zdĺhavým postupom okresného súdu bude môcť sťažovateľ opakovane podať návrh na podmienečné prepustenie až vo februári 2013 a tiež z dôvodu, že o jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté až po 8 mesiacoch (i to bez riadneho odôvodnenia) od podania návrhu   na   podmienečné   prepustenie,   sťažovateľ   tvrdí,   že   boli   porušené   jeho   označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada ústavný súd, aby o jeho sťažnosti rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovil,   že   jeho   základné   právo „na   súdnu   ochranu, spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., a základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp/66/2011 porušené bolo.

Sťažovateľ súčasne ústavný súd žiada o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Pp/66/2011   pri   rozhodovaní,   resp. nerozhodovaní o návrhu na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

K sťažnosti bolo pripojené splnomocnenie sťažovateľa na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a tiež upovedomenie zo 6. októbra 2011, v ktorom okresný súd odpovedal právnemu zástupcovi sťažovateľa, že na základe jeho žiadosti zo 4. októbra 2011 v jeho veci „sa urguje spis z Okresného súdu v Trenčíne sp. zn.   6 T/183/05,   ktorý je potrebný k rozhodnutiu vo veci...“.

Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp/66/2011 je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   nerozhodol   o   jeho   návrhu   na   podmienečné prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody   v   zákonom   ustanovenej   60-dňovej   lehote (§ 415 ods. 3 Trestného poriadku).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   postupom okresného súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totiž netýka   rozhodnutia   o   „trestnom   obvinení“   a   ani   o   „občianskych   právach   a   záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. mája 1990).

Kritériom   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   „občianskych   právach   alebo   záväzkoch“,   prípadne o „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článok dohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda nezlúčiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne IV. ÚS 53/08).

2. Obdobne bolo potrebné odmietnuť aj sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   jednou zo základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   požiadavka smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa   v   porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Vo veci sťažovateľa okresný súd meritórne rozhodnutie prijal 14. decembra 2011 a krajský   súd   o   opravnom   prostriedku   podanom   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu rozhodol 9. februára 2012, v oboch prípadoch teda konajúce všeobecné súdy rozhodli ešte pred   doručením   sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu,   resp.   ešte   pred   jej   podaním na poštovú prepravu.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu okresného súdu bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci prvostupňové konanie.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   k   namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp/66/2011 v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy preto ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní tiež z tohto dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Okrem toho nad rámec ústavný súd poukazuje na to, že zo sťažnosti a z jej príloh nemožno   vyvodiť,   či   sťažovateľ   podal   sťažnosť   pre   nečinnosť   okresného   súdu v namietanom konaní predsedovi okresného súdu, teda nepreukázal, či využil prostriedok nápravy podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. že podal sťažnosť na prieťahy orgánu správy súdov, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu, čo zakladá dôvod aj na odmietnutie jeho sťažnosti z dôvodu neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Za takúto sťažnosť nemôže ústavný súd považovať jeho urgenciu z októbra 2011, navyše ak bol kvalifikovane v konaní zastúpený advokátom.

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) citovaného zákona].

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že okresný súd nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď v ňom uviedol, že zákonnú lehotu podľa § 415 ods. 3 Trestného poriadku možno považovať iba za poriadkovú lehotu, preto nie je ňou pri rozhodovaní viazaný.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd v danom prípade nemá právomoc preskúmavať rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľa krajský súd.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (obdobne napr. I. ÚS 183/06).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012