znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 156/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., B., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 21/2004 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 22/2010 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2011 doručená sťažnosť J. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Galanta (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Cb   21/2004   a   jeho   rozsudkom z 27. októbra 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 22/2010 a jeho rozsudkom z 21. októbra 2010.

Sťažovateľka bola navrhovateľkou v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11   Cb   21/2004,   ktorého   predmetom   bolo   uloženie   povinnosti   odporcovi   zaplatiť   sumu 9 588,06 € z titulu 20 % zľavy z diela.

Rozsudkom   č.   k.   11   Cb   21/2004-365   z   27.   októbra   2009   okresný   súd   návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju nahradiť trovy súdneho konania.

„Súd prvého stupňa v danej veci rozhodol v neprospech navrhovateľky z dôvodu, že nepovažoval   za   preukázané   oznámenie   vád   diela   navrhovateľkou   odporcovi   spôsobom, ktorý   ustanovuje   Obchodný   zákonník.   V   tomto   rozhodnutí   prejudikoval   pojem   vád zistiteľných bežnou obhliadkou a ako také ich mala navrhovateľka zistiť už pri odovzdávaní diela,   pričom   sám   odporca   ako   odborne   spôsobilá   osoba   ich   po   reklamácii   zo   dňa 22.12.2002 nerozpoznal a ako vady diela neodstránil.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom „poukázala   na   skutočnosti,   ktoré   súd   prvého   stupňa   podľa   jej   názoru nevyhodnotil správne“. Sťažovateľka poukázala v odvolaní na skutočnosť, že k splneniu jej zmluvných   povinností   vyplývajúcich   z   platne   uzatvorenej   zmluvy   o   dielo   s   odporcom preukázateľne došlo, a teda došlo aj k povinnosti „oznámiť odporcovi vady diela a uplatniť si   práva   zo zodpovednosti   za   vady“.   O   existencii   vád   diela   vypovedajú   tiež   v   konaní predložené znalecké posudky.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 21 Cob 22/2010-399 z 21. októbra 2010 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľky okresným súdom „neboli dôsledne vyhodnotené všetky dôkazy, ktoré boli počas súdneho konania predložené, či už v ústnej alebo písomnej forme zo   strany   navrhovateľky“. Oba   konajúce   súdy   navyše „svoje   rozhodnutie   opreli o ustanovenia Obchodného zákonníka a nevysporiadali sa s právami, ktoré jej priznáva zákon   na   ochranu   spotrebiteľa   a   tiež   nezohľadnili   povinnosti,   ktoré   mala   protistrana uložené stavebným zákonom“.

V závere sťažnosti navrhuje sťažovateľka vo veci samej rozhodnúť týmto nálezom:„1. Základné právo J. Z. zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   zo dňa 21.10.2010 v konaní vedenom pod sp. zn. č. k. 21Cob/22/2010 - 399 porušené   bolo.

2.   Postupom   Krajského   súdu   v   Trnave,   Okresného   súdu   Galanta   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľa,   podľa   čl.   1   a   či.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   to rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   21.10.2010,   č.   k.   21Cob/22/2010-399 a rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 27.10.2009, č. k. 11 Cb/21/2004-365.

3. Postupom Krajského súdu v Trnave a Okresného súdu Galanta boli porušené základné   práva   sťažovateľa,   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.10.2010, č. k. 21Cob/22/2010-399   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   zo   dňa   27.10.2009,   č.   k. 11 Cb/21/2004-365.

4. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.10.2010, č. k. 21 Cob/22/2010-399 a rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 27.10.2009, č. k. 11 Cb/21/2004-365 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. J. Z. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. S., CSc. advokátska kancelária, B.

6. Pozastavuje sa výkon napadnutých rozhodnutí, a to rozhodnutia Okresného súdu Galanta zo dňa 27.10.2009, č. k. 11 Cb/21/2004-365 a Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.10.2010, č. k. 21Cob/22/2010-399.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ sťažovateľka napáda postup a rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietaný aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok okresného súdu, keďže ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom   č.   k.   21   Cob   22/2010-399   z   21.   októbra   2010   rozsudok   okresného   súdu v rozsahu výrokov napadnutých odvolaním potvrdil.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 21/2004-365 z 27. októbra 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 21 Cob 22/2010-399 z 21. októbra 2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že   sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keďže pri vyhodnotení dôkazov neboli zohľadnené všetky skutočnosti a nebol náležite zistený skutkový stav. Sťažovateľka tiež namieta, že v konaní neboli konajúcimi súdmi aplikované právne predpisy vzťahujúce sa na jej prípad.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a v spojitosti s ním aj rozsudok okresného súdu v rozsahu sťažnostných námietok a dospel k názoru, že tieto nie sú dôvodné.  

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úlohou   ústavného   súdu   je kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody.

  Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu. Tieto závery, ktoré si krajský súd osvojil a ktoré boli sťažovateľkou spochybnené z hľadiska ich ústavnosti, nevykazujú známky arbitrárnosti či ústavnej neudržateľnosti.

Ústavný súd už judikoval, že účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania je zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu prvého stupňa. V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie viazaný   skutkovým   stavom   zisteným   súdom   prvého   stupňa   [s   výnimkami   uvedenými v § 213 ods. 2 až 7 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvostupňového rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní. Skutkovým súdom je v prvom rade prvostupňový súd, v konaní pred ktorým mala sťažovateľka, ktorá bola navyše kvalifikovane právne zastúpená, možnosť predkladať návrhy   na   vykonanie   dokazovania,   a   tým   aktívne   prispieť   k   zisteniu   skutkového   stavu nevyhnutného na rozhodnutie vo veci.

Podľa § 212 ods. 1 OSP je odvolací súd viazaný tiež dôvodmi a rozsahom odvolania.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný súd preto zameral svoju pozornosť aj   na   skúmanie   podstatného   obsahu   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obsahu   odvolacích námietok sťažovateľky a následne na skúmanie spôsobu, akým sa s odvolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal krajský súd.

Okresný súd rozsudkom č. k. 11 Cb 21/2004-365 z 27. októbra 2009 zamietol žalobu sťažovateľky o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 9 588,06 € z titulu 20 % zľavy z ceny diela. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že by podľa § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka žalovanému adresovala oznámenie vád diela. Sťažovateľkou predložený list z 22. decembra 2002 označený ako „reklamácia   rodinného   domu“ podľa   názoru   okresného   súdu   nie je „možné považovať za oznámenie vád diela v zmysle § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z obsahu uvedeného listu totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka v ňom odporcovi ako zhotoviteľovi vytýka, že stavba nie je dokončená podľa ich vzájomnej dohody, čo jednoznačne vyplýva aj z toho, že odporcovi ustanovuje dodatočnú lehotu na dokončenie diela podľa dohody. Z uvedeného listu nevyplývajú žiadne konkrétne vady, ktoré by podľa názoru súdu mali byť určené čo do svojej povahy a charakteru tak, ako to navrhovateľka urobila až v podanom návrhu na začatie konania zo dňa 10.9.2004.“.

V ďalšom odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na skutočnosť, že najneskôr sa o povahe a rozsahu vád sťažovateľka dozvedela 17. júla 2003 zo znaleckého posudku č. 049/2003 vypracovaného na jej objednávku Ing. J. Z. Podľa názoru okresného súdu „od uvedeného dátumu, keď navrhovateľka nepochybne vedela o existencii vád mala bez odkladu odporcovi tieto vady oznámiť, čo však neurobila, pričom aj k podaniu jej návrhu na začatie konania došlo až dňa 10.9.2004, t.j. po vyše roku od okamihu, kedy sa o vadách nepochybne dozvedela“.

Napokon   z   podstatných   okolností,   na   základe   ktorých   okresný   súd   návrh sťažovateľky zamietol, okresný súd uviedol, že ani v rozsahu ochrany práv sťažovateľky podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa nebolo v konaní preukázané, že voči žalobcovi bola reklamácia uplatnená spôsobom, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, „aké vady spotrebiteľ dodanému tovaru alebo službe vytýka...“. Okresný súd uzavrel, že aj ak by ako   reklamáciu   bral   do   úvahy   list   sťažovateľky   z   22.   decembra   2002,   jej   vybavenie „vyplýva zo stavebného denníka, kde zápisom dňa 10. 1.2003 navrhovateľka potvrdila, že dielo prevzala aj s dokončením nedorobkov dňa 10. 1. 2003“.  

V odvolaní z 9. novembra 2009 sťažovateľka namieta skutočnosť, že okresný súd sa pri rozhodovaní vo veci nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný sa pri zhotovení diela, ktorého vady sú predmetom súdneho konania, dôsledne nepridržiaval tak obsahu zmluvy, ako   aj   stavebného   poriadku,   keďže   sťažovateľke   neumožnil   riadne   sledovanie a vyhodnocovanie priebehu celého stavebného procesu.

Sťažovateľka ďalej vo svojom odvolaní namietala skutočnosť, že ako laik nemala možnosť   v   priebehu   uskutočňovania   stavby   odhaliť   technické   nedostatky   spočívajúce napríklad v chybách statiky a taktiež nemohla posúdiť závažnosť viditeľných vád stavby. Podľa názoru sťažovateľky okresným súdom „bol nesprávne vyhodnotený jej list zo dňa 17. 07. 2003, ktorý mal byť posudzovaný podľa obsahu a nie jeho pomenovania“, keďže   týmto   mala   sťažovateľka   jednoznačne   prejaviť   vôľu   reklamovať   vady   stavby „a odporca tento jej prejav vôle vnímal svojimi odbornými znalosťami ako radne a včas uplatnenú reklamáciu...“.

Za nesprávny považuje sťažovateľka tiež záver okresného súdu o tom, že reklamáciu neuskutočnila   riadne   a   včas,   keďže   podľa   jej   názoru   si   bol   odporca   vedomý   svojho pochybenia pri zhotovení diela.

K odvolacím námietkam sťažovateľky krajský súd uviedol:„Odvolateľka vo svojom podaní neuviedla prakticky žiadne pre rozhodnutie sporu významné skutočnosti, s ktorými by sa nebol logicky a vecne správne vysporiadal už súd prvého stupňa, ktorý v odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, aj ako vec právne posúdil. V súvislosti   s   pre   posúdenie   sporu   rozhodujúcou   otázkou   včasnosti   a   kvalifikovanosti oznámenia vád diela zhotoviteľovi poukazovala iba na nesprávnosť vyhodnotenia jej listu zo dňa 17.7.2003, hoci takýto doklad súd prvého stupňa vôbec nevyhodnocoval nakoľko nebol v konaní predložený, ani jeho existencia žalobkyňou tvrdená. Podľa obsahu vyjadrení žalobkyne jedinou   písomnou   reklamáciou,   ktorú súd prvého   stupňa vyhodnotil   správne, mala byť reklamácia listom zo dňa 22.12.2002 neobsahujúcim popis žiadnej konkrétnej vady diela, keď naviac, ako uviedol súd prvého stupňa, z následných záznamov možno usudzovať, že vady ktorých odstránenie malo byť týmto listom požadované, boli ku dňu 10.1.2003 odstránené.“

Z   citovaného   odôvodnenia   vyplýva,   že   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie na skutočnosti, že sťažovateľka v spore neuniesla dôkazné bremeno, pretože dostatočne a hodnoverne nepreukázala, že vady diela oznámila zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu. Z týchto dôvodov   sa podľa   názoru ústavného súdu aplikácia ustanovenia § 562 ods.   2 Obchodného zákonníka krajským súdom nejaví ako jednostranná alebo taká, ktorá by bola popretím jeho podstaty či zmyslu.

V   súvislosti   s   námietkou   nedostatočného   zistenia   skutkového   stavu   ústavný   súd poukazuje na svoju judikatúru (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06, II. ÚS 56/07), podľa ktorej nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Námietky   sťažovateľky   uvedené   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sa v podstatnej miere prekrývajú s odvolacími námietkami, s ktorými sa zaoberal už krajský súd v rámci odvolacieho konania, pričom navyše uvádza niektoré okolnosti, ktoré z jej odvolania nevyplývajú (sťažovateľka napr.   vo vzťahu k okolnostiam, ktoré krajský súd opomenul,   tvrdí,   že „v   odvolaní   bol   uvedený   v   tomto   zmysle   fakt,   že   vypracovanie znaleckého posudku zo dňa 17.07.2003 a oznámenie vád bolo vykonané ústne“, pričom z obsahu odvolania z 9. novembra 2009 doručeného ústavnému súdu ako príloha sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka namietala nesprávne vyhodnotenie jej „listu zo dňa 17.07.2003, ktorý mal byť posudzovaný podľa obsahu a nie podľa jeho pomenovania“). V ďalších   dôvodoch   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   v   prevažnej   miere   hodnotí   skutkové závery konajúcich súdov, resp. uvádza vlastnú interpretáciu právnych predpisov.

  Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený postačujúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľky zaujal také   stanovisko,   ktoré   ústavný   súd   považuje za   ústavne   akceptovateľné.   V   odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky považovať za neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, pričom v rozsahu zistenia podstatných skutkových okolností sa v súlade s § 219 ods. 2 OSP odvolal na, podľa jeho názoru, dostatočne zistený skutkový stav okresným súdom.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený názor, podľa ktorého reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom (napr. III. ÚS 369/2010).

Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne také konkrétne nedostatky rozhodnutia alebo postupu krajského súdu, z ktorých by vyplývala ústavná neudržateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka v spojení s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy namietala tiež porušenie čl. 1 ods.   1 ústavy.   Ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že v   zmysle ustálenej judikatúry   ak dôjde k odmietnutiu   sťažnosti   z   dôvodov   uvedených   v   tomto   rozhodnutí   ústavného   súdu, o námietke porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy vôbec netreba rozhodovať (napr. II. ÚS 16/05, II. ÚS 299/06).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011