znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 156/06-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   októbra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka   vo   veci   sťažnosti   J.   R.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. S.   J.,   B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 takto

r o z h o d o l :  

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 212/2004   p o r u š i l   základné právo J. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   212/2004 z 19. mája 2005   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania J. R. v sume 9 753 Sk (slovom deväťtisícsedemstopäťdesiattri slovenských korún) na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr. S.   J.,   B.,   (...)   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Sťažnosti J. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :  

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 156/06-22 zo 17. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája 2005   odmietol   jeho   dovolanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 40/2004 z 27. februára 2004 ako podané oneskorene. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd pri odôvodnení uznesenia vychádzal z ustanovenia § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré pre podanie dovolania stanovuje   lehotu   1   mesiaca   od   právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ako   aj z ustanovenia § 47 ods. 2 OSP, ktoré zakotvuje inštitút náhradného doručenia.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uznesenie   krajského   súdu   z 27.   februára   2004   bolo účastníkom konania doručované poštou, pričom z doručenky, ktorá je obsahom súdneho spisu,   vyplýva,   že   v jeho   prípade   sa   prvý   pokus   o doručenie   uznesenia   mal   uskutočniť

29. marca   2004   a druhý,   taktiež   neúspešný   pokus,   sa   mal   uskutočniť   30.   marca   2004. V daný deň mala byť zásielka uložená na pošte. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým,   že   v prípade,   ak   je   prvý   pokus   poštového   doručovateľa   o doručenie   zásielky neúspešný,   je   tento   doručovateľ   povinný   zanechať adresátovi   na   odovzdávacom   mieste výzvu,   z ktorej   musí   byť zrejmé,   v ktorý   deň   a hodinu   sa   doručenie   zásielky   zopakuje. Sťažovateľ   namietal   postup   poštového   doručovateľa,   keď   mu   nebola   doručená   výzva o opätovnom pokuse doručiť mu zásielku (uznesenie krajského súdu z 27. februára 2004) určenú do vlastných rúk.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Iba   riadne   a právnym   predpisom   vyhovujúce doručenie   rozhodnutia   má   za   následok   začatie   plynutia   procesnej   lehoty   osobe,   ktorej je rozhodnutie doručované. Ak poštový doručovateľ písomnosť doručovanú do vlastných rúk hneď pri prvom bezúspešnom pokuse uložil na pošte, hoci sa mal znova pokúsiť ju doručiť, neuplatňuje sa ustanovenie § 47 ods. 2 OSP v tom, že písomnosť sa pokladá za doručenú tretí   deň   po   jej   uložení,   ale   adresátovi   začne   plynúť   lehota   pre   podanie   opravného prostriedku až odo dňa, keď písomnosť na pošte skutočne prevzal.“  

Sťažovateľ   zároveň   namietal,   že   najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   uviedol, že bolo   na   ňom   (na   sťažovateľovi),   aby   dokázal   nesprávny   postup   pošty.   Sťažovateľ sa nestotožnil s daným tvrdením najvyššieho súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru poštová doručenka nie je verejnou listinou, ktorej pravdivosť sa prezumuje. Zároveň vyjadril názor, že   v prípade,   ak   niektorá   procesná   strana   popiera   pravdivosť   údajov   obsiahnutých vo verejnej   listine,   musí   predložiť   dôkaz   o tom,   že   jej   obsah   nezodpovedá   skutočnosti. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   postupom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu označených práv, „keď dôkazné bremeno týkajúce sa vadného postupu pošty pri doručovaní zásielky mal v plnej miere niesť sťažovateľ. Poukazujúc na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť problematickosť, ba až nemožnosť preukázania nedoručenia výzvy zo strany adresáta. Poštová doručenka nemá náležitosti verejnej listiny, a preto musia byť skutočnosti ňou tvrdené aj riadne preukázané (per analogiam § 120 OSP)“.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená, aby mohol   byť   uplatnený   inštitút   náhradného   doručenia   je   skutočnosť,   že   adresát   nebol doručovateľom zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiaval. Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade k uplatneniu tohto inštitútu nemohlo dôjsť, pretože v období od 27. marca 2004   do   3.   apríla   2004   sa   zdržiaval   mimo   miesta   svojho   bydliska.   O tejto   skutočnosti predložil súdu aj dôkaz v podobe čestného prehlásenia Ing. F. K. z 20. septembra 2004, podľa   ktorého   bol   sťažovateľ   v uvedených   dňoch   ráno   dovezený   do práce a v odpoludňajších hodinách vyzdvihnutý a odvezený mimo miesta svojho bydliska – do R. Sťažovateľ poukázal aj na odôvodnenie najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že do 1. apríla 2004 bol zamestnaný na S., so sídlom na (...) ulici, ktorá je kolmá na ulicu (...), na ktorej má bydlisko a adresu na doručovanie písomností, a teda jeho dovezenie do práce znamenalo podľa   najvyššieho   súdu   jeho   dovezenie   do   miesta   jeho bydliska.   S uvedeným   názorom najvyššieho súdu sa sťažovateľ nestotožnil, pretože adresa jeho zamestnania nebola zhodná s jeho adresou na doručovanie písomností.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd nálezom vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa,   a to   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004...

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 212/2004 zo dňa 19. 05. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, Ústavný súd prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   sťažovateľovi   zaplatil   primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 100.000,- Sk.

Žiadam, aby súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúce z trov právneho   zastúpenia   vo   výške   12.908,-   Sk,   ktoré   je   odporca   povinný   zaplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa - JUDr. S. J.“

Na základe výzvy ústavného súdu zo 4. októbra 2005 sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   uviedol, že podľa jeho názoru najvyšší súd v konaní vednom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 neporušil sťažovateľom   označené   práva.   Zároveň   uviedol,   že   najvyšší   súd   po   tom,   čo   zistil, že dovolanie   bolo   podané   oprávnenou   osobou,   skúmal,   či   bolo   podané   v zákonom stanovenej   lehote.   V tejto   súvislosti   zistil,   že   dovolanie   sťažovateľa   bolo   podané oneskorene,   pretože   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2004. Predseda najvyššieho súdu argumentoval aj tým, že v prípade doručenia   rozhodnutia   krajského   súdu   najvyšší   súd   vychádzal   z fikcie   doručenia   podľa ustanovenia   §   47   ods.   2   OSP   a dodal: „Splnenie   podmienok   tohto   spôsobu   doručenia rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dovolací   súd   podrobne   rozobral   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   a súčasne   vysvetlil,   z akých   dôvodov   neprihliadol   k námietkam   sťažovateľa týkajúcich   sa   nesprávneho postupu   doručovateľa   pri doručovaní   uznesenia   odvolacieho súdu, ako aj jeho nezdržiavania sa v čase doručenia uvedenej zásielky v mieste doručenia.“

Predseda   najvyššieho   súdu   v závere   listu   vyjadril   názor,   že   najvyšší   súd   posúdil včasnosť podania dovolania sťažovateľom v súlade s ustanovením § 240 ods. 1 a § 47 ods. 2 OSP, a preto uviedol, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné posúdiť ako nedôvodnú.

Listom   zo   6.   júna   2006   doručeným   ústavnému   súdu   15.   júna   2006   predseda najvyššieho súdu oznámil, že netrvá na ústavom prejednaní danej veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   doručeným   ústavnému   súdu   13. júna   2006 oznámil, že netrvá na tom, aby vec bola prejednaná na ústavnom pojednávaní.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, z listinných dôkazov zaslaných Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 18 C 93/02, zo spisov krajského súdu sp. zn. 5 Co 40/2004 a najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Cdo   212/2004   ústavný   súd   zistil   nasledovný   skutkový   stav   týkajúci   sa predmetnej veci.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   18   C   93/02   z 26.   februára   2003   zamietol   návrh sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   sp.   zn.   18   C   191/99   o neplatnosť   zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Co   40/04   z 27.   februára 2004   tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie krajského súdu sťažovateľ podľa doručenky prevzal 5. apríla 2004, keď prvý pokus o doručenie zásielky sťažovateľovi sa mal uskutočniť 29. marca 2004 a opakovaný (tiež neúspešný) pokus o doručenie sa mal uskutočniť 30. marca 2004. V daný deň bola zásielka uložená na pošte. Proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   4.   mája   2004   osobne   dovolanie   na   krajskom   súde, pričom okresnému súdu bolo dovolanie doručené 6. mája 2004.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája 2005 tak, že dovolanie odmietol.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   uviedol,   proti   ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie smeruje a zároveň, akým spôsobom odvolací súd rozhodol.   Stručne uviedol   aj dôvody   sťažovateľovho   dovolania,   ktorého   opodstatnenosť podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ „vyvodzoval zo skutkových a právnych záverov, na   ktorých   súdy   nižších   stupňov   založili   ich   rozhodnutia.   Žiadal   napadnuté   uznesenie zrušiť a vec   vrátiť   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie“.   Navrhovateľ   vo   svojom vyjadrení k dovolaniu sťažovateľa žiadal uznesenie odvolacieho súdu ako vecne správne potvrdiť.

Najvyšší súd ako súd dovolací pred tým, než by posúdil opodstatnenosť dovolania, skúmal,   či   dovolanie   bolo   podané   v zákonom   stanovenej   lehote.   Najvyšší   súd   v tejto súvislosti vychádzal z ustanovenia § 240 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastník konania môže podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Najvyšší súd vychádzal aj z ustanovenia § 240 ods. 2 OSP, podľa ktorého zmeškanie lehoty nemožno odpustiť; lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

V danom prípade najvyšší súd zohľadnil aj ustanovenie § 47 ods.   2 OSP, podľa ktorého ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa   v   mieste   doručenia   zdržuje,   doručovateľ   ho   vhodným   spôsobom   upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Včasnosť   podania   sťažovateľovho   dovolania   najvyšší   súd   skúmal   aj   v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 a 3 OSP.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší   nasledujúci   pracovný   deň.   Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu z 27.   februára   2004   bolo   obom   procesným   stranám   doručované   poštou.   Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo uznesenie doručené 29. marca 2004. Prvý pokus o doručenie zásielky sťažovateľovi uskutočnil poštový doručovateľ 29. marca 2004. Podľa doručenky sa druhý (taktiež neúspešný) pokus o doručenie mal uskutočniť 30. marca 2004, pričom v daný deň bola zásielka uložená na pošte a sťažovateľ bol o tomto postupe vyrozumený. Sťažovateľ zásielku osobne prevzal 5. apríla 2004.

Vo vzťahu k inštitútu náhradného doručenia, ktorý sa v prípade sťažovateľa uplatnil, najvyšší   súd   uviedol,   že   musí   dôjsť   k splneniu   následovných   podmienok: „a)   možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená (viď napr. § 114 ods. 4 O. s. p.), b) adresát písomnosti   nebol   pri   doručovaní   zastihnutý,   hoci   sa   v mieste   doručenia   zdržoval, c) doručovateľ   nezastihnutého   adresáta   vhodným   spôsobom   upovedomil,   kedy   príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d) druhý pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný, e) adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti   na   pošte   alebo   orgáne   obce,   f)   adresát   si   zásielku   do   3   dní   od   uloženia nevyzdvihol.“ Najvyšší súd zároveň konštatoval, že pokiaľ by čo len jedna z uvedených podmienok   nebola   splnená,   nebolo   by   možné   uplatniť   fikciu   doručenia   v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 OSP.

Najvyšší   súd   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   spočiatku   tvrdil   len   to, že v čase doručovania zásielky sa nezdržiaval v mieste bydliska, pričom neskôr toto svoje tvrdenie   doplnil   o skutočnosť,   že   postup   poštových   doručovateľov   nevyhovuje   vždy všeobecným podmienkam uvedeným pod vyššie spomínanými bodmi c) až e).

Pri   posudzovaní   včasnosti   podania   dovolania   sa   najvyšší   súd   zaoberal aj skutočnosťou, či sa adresát, teda sťažovateľ „zdržiaval v mieste doručenia“. Najvyšší súd argumentoval tým, že sťažovateľ podaním z 21. júla 2004 adresovaným súdu prvého stupňa bez   bližšieho   vysvetlenia   uviedol,   že   v mieste   svojho   bydliska,   teda   na   adrese pre doručovanie písomností, sa v čase od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 nezdržiaval. Podaním   z 20.   septembra   2004   svoje   vyjadrenie   doplnil   tak,   že   v uvedenom   období sa zdržiaval v obci R. Na podporu svojich tvrdení predložil čestné prehlásenie Ing. F. K. z 20. septembra 2004, podľa ktorého ho tento 25. marca 2004 automobilom doviezol do R. a 4. apríla 2004 popoludní ho odviezol späť do B. V uvedenom období mal sťažovateľ pomáhať Ing. K. pri úpravách rekreačného domčeka v R., pričom počas pracovných dní ho Ing. K. mal vždy ráno doviezť do B. na pracovisko a v popoludňajších hodinách ho mal opäť vyzdvihnúť a odviezť do R. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že keďže do 1. apríla 2004 bol sťažovateľ zamestnaný na S., čo je v tesnej blízkosti miesta bydliska sťažovateľa, „zaviesť odporcu do práce v zmysle toho znamenalo zaviesť ho do miesta, kde mal odporca adresu na doručovanie jemu určených zásielok“.  

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   konštatoval,   že „odporca   ani   spresnením vyjadrenia o svojom pobyte v čase od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 a ani za použitia písomného   vyhlásenia   Ing.   F.   K.   nepreukázal,   že sa   v čase   prvého   pokusu   o doručenie zásielky nezdržiaval v mieste   doručenia   tak,   ako   ho   má   na   mysli   §   47   ods.   2 O.   s.   p. Odporca súdu sám potvrdil, že 29. marca 2004 vykonával práce u svojho zamestnávateľa v B. Neudával, že by bol mimo tohto miesta na dovolenke, na liečení či na pracovnej ceste a v podstate len tvrdil, že nebol fyzicky prítomný v mieste doručenia a že si režim svojho pracovného dňa (jeho mimopracovnú časť) upravil tak, že údajne neprichádzal do svojho bytu (...treba poznamenať, že tvrdenie o nenavštevovaní bytu ničím nepreukázal)“.

K námietke   sťažovateľa   o možnom   nesprávnom   postupe   poštového   doručovateľa, keď v praxi neraz nastáva situácia, že doručovateľ neupovedomí adresáta o neúspešnosti prvého pokusu o doručenie zásielky a o tom, kedy sa uskutoční druhý pokus o doručenie a bez   ďalšieho   do   schránky   priamo   vloží   oznámenie   o doručení   zásielky,   najvyšší   súd uviedol, že toto tvrdenie považuje za „nepodložené (bolo na dovolateľovi, aby preukázal vadný   postup   pošty),   hypotetické   (nie   je   zrejmé   z poznatkov   koho   odporca   vychádza) a nekonkrétne (odporca len zoširoka rozvádza svoje tvrdenia, primerane ich nekonkretizuje) a v podstate ani nesúvisiace s predmetným doručením (odporca výslovne netvrdí, že pošta v jeho prípade postupovala naznačeným vadným spôsobom)“.

Najvyšší   súd   konštatoval,   že   v prípade   sťažovateľa   došlo   k uplatneniu   fikcie doručenia zásielky s uznesením krajského súdu z 27. februára 2004, pretože prvý pokus o doručenie zásielky uskutočnil poštový doručovateľ 29. marca 2004 a 30. marca 2004, keď nebol   úspešný   ani   druhý   pokus   o jej   doručenie,   bola   zásielka   uložená   na   pošte. Keďže sťažovateľ si ju nevyzdvihol do 3 dní od jej uloženia, podľa názoru najvyššieho súdu posledný deň tejto lehoty, teda piatok 2. apríla 2004, sa považuje za deň doručenia, pričom je bez právneho významu, či sa sťažovateľ o uložení zásielky dozvedel a kedy ju fakticky prevzal.

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   jednomesačná   lehota pre podanie   dovolania   začala   sťažovateľovi   plynúť   2.   apríla   2004,   keď   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd uviedol, že vzhľadom na   to,   že   koniec   lehoty   pripadol   na   nedeľu   2.   mája   2004,   posledným   dňom   lehoty   na podanie dovolania bol najbližší nasledujúci pracovný deň, teda pondelok 3. mája 2004. Dovolací súd zároveň konštatoval, že sťažovateľ podal dovolanie oneskorene, pretože ho podal osobne na krajskom súde až 4. mája 2004. Z uvedeného dôvodu dovolanie odmietol a nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu z 27. februára 2004.   Uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   212/2004   z 19.   mája   2005   najvyšší   súd   rozhodol   aj o trovách dovolacieho konania.

III.

1.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Vo   vzťahu   k základnému   právu   na   súdnu   ochranu   ústavný   súd   vo   svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 331/04 konštatoval, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Z uvedeného   vyplýva,   že   všeobecný   súd   je   povinný   interpretovať   a aplikovať ustanovenia   OSP,   prípadne   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy   majú poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   stanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej   procesnej   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   preukázaný   mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (obdobne napr. III. ÚS 331/04).

V rámci   ústavnej   kontroly   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd vychádzal z relevantných ustanovení OSP upravujúcich podanie dovolania, lehotu na jeho podanie, doručovanie písomností, inštitút náhradného doručenia, či počítanie lehôt.

Podľa ustanovenia § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa   ustanovenia   §   159   ods.   1   OSP   doručený   rozsudok,   ktorý   už   nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa ustanovenia § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa ustanovenia §   47   ods.   1   OSP   do   vlastných   rúk   treba   doručiť   písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú v oznámení.   Ak   zostane   i   nový   pokus   o   doručenie   bezvýsledným,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   OSP   do   plynutia   lehoty   sa   nezapočítava   deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa ustanovenia § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Ústavný súd konštatuje, že pri posudzovaní včasnosti podania dovolania najvyšší súd správne   aplikoval   príslušné   zákonné   ustanovenia.   V tejto   súvislosti   je   však   potrebné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd ako súdu dovolací bol povinný skúmať procesné podmienky, ako aj skutkové okolnosti včasnosti podania dovolania spôsobom súladným s podstatou práva na súdnu ochranu, pričom splnenie, resp. nesplnenie týchto podmienok muselo byť preukázané mimo rozumných pochybností.  

Ústavný súd je toho názoru, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s otázkou doručenia   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   sťažovateľovi,   s otázkou nadobudnutia   jeho   právoplatnosti   a s tým   súvisiacou   lehotou   na   podanie   dovolania, vzbudzuje závažné pochybnosti.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia z 19. mája 2005 vo vzťahu k otázke, či v čase doručovania zásielky poštovým doručovateľom sa sťažovateľ zdržiaval v mieste doručenia, uviedol, že podľa jeho názoru sa adresát zdržiava v mieste doručenia, ak nie je v uvedenom   období   na   dovolenke,   liečení,   pracovnej   ceste   a podobne   mimo   miesta doručenia.   Najvyšší   súd   zároveň   uviedol,   že   skutočnosť,   že   adresát   v čase   doručovania zásielky nie je v mieste tohto doručenia prítomný z dôvodu „zvolenej organizácie bežného pracovného   dňa“,   nezakladá   dôvod,   ktorý   by   mu   bránil   v   prevzatí   alebo   vyzdvihnutí zásielky.

Sťažovateľ však v konaní predložil dôkaz v podobe čestného prehlásenia Ing. F. K. o tom,   že   v období,   keď   malo   dojsť   k prvému   a druhému   pokusu   o doručenie   zásielky, sa nezdržiaval   v mieste   doručenia,   pretože   v tom   čase   sa   podieľal   na rekonštrukčných prácach   rekreačného   domčeka   v obci   R.,   kde   bol   počas   pracovných   dní   v období od 27. marca 2004 do 3. apríla 2004 v popoludňajších hodinách privezený z B. a v ranných hodinách bol z tohto miesta odvezený do práce. Keďže ulica, ktorá je miestom bydliska sťažovateľa, ako aj miestom na doručovanie písomností, sa nachádzala v tesnej blízkosti ulice,   kde   bol   sťažovateľ   zamestnaný,   najvyšší   súd   uviedol,   že   zavezenie   sťažovateľa do práce   vlastne   znamenalo   jeho   dovezenie   do   miesta   na   doručovanie   písomností. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd bez ďalšieho skúmania k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, a to ani pomocou čestného prehlásenia tretej osoby, že v čase doručovania zásielky, ktorej obsahom bolo uznesenie krajského súdu z 27. februára 2004, sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska.

Pri   posudzovaní námietky   sťažovateľa   o možnom   nesprávnom   postupe   poštového doručovateľa sa najvyšší súd obmedzil len na konštatovanie, že ide o tvrdenie nepodložené, hypotetické, nekonkrétne a nesúvisiace s danou vecou bez toho, aby skúmal, či tvrdenie sťažovateľa zodpovedá skutočnosti (primerane § 120 ods. 1 OSP).

V danom   prípade   závery   prijaté   najvyšším   súdom   nie   je   možné   potvrdiť   mimo rozumných pochybností, ktoré vyjadril sťažovateľ. Vo veci je spochybnené, či vôbec došlo k vhodeniu predvolania sťažovateľa do schránky. Túto skutočnosť je potrebné v ďalšom konaní najvyšším súdom došetriť.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 212/2004 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2.   Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   postupom najvyššieho súdu, zrušil jeho rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 19. mája 2005 (bod 2 výroku nálezu).

Najvyšší   súd   bude   v danom   prípade   v súlade   s ustanovením   §   56   ods.   6   zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Povinnosťou najvyššieho súdu v ďalšom postupe konania bude vecou sa opätovne zaoberať. Pokiaľ ide o otázku včasnosti podania dovolania, je na najvyššom súde, či bude vychádzať   z dosiaľ   zadovážených   podkladov   –   vyjadrení   sťažovateľa   adresovaných okresnému   súdu   a najvyššiemu   súdu,   čestného   prehlásenia   Ing.   F.   K.,   doručenky,   teda dokladu   o doručovaní   a faktickom   doručení   zásielky   sťažovateľovi,   dokladu   o podaní dovolania krajskému súdu – ktoré spochybňujú podanie dovolania po uplynutí zákonnej lehoty   (v   takom   prípade bude   potrebné vychádzať   z predpokladu,   že uvedený   opravný prostriedok bol podaný v zákonnej lehote), alebo v rámci preskúmania včasnosti podania dovolania   bude   zisťovať   reálnosť   uplatnenia   inštitútu   náhradného   doručenia   aj   inými spôsobmi (napr. prostredníctvom vyjadrenia Slovenskej pošty, a. s., a podobne) a vo veci bude ďalej postupovať s prihliadnutím na ich výsledok.

3.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk,   ktorého   dôvodnosť   a výšku   v podstate   odôvodnil   skutkovými   okolnosťami a právnymi názormi uvedenými v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú   nápravu   výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   porušenie   základného   práva sťažovateľa,   ako   aj   následné   zrušenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorým   došlo k porušeniu tohto základného práva, a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

4.   Sťažovateľ   žiadal   priznať náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorej výšku vyčíslil právny zástupca sťažovateľa sumou 12 908 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v liste   doručenom   ústavnému   súdu   13.   júna   2006 vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 12 908 Sk (tri úkony právnej služby vykonané v roku 2005 – príprava a prevzatie zastúpenia, prvá porada s klientom, podanie ústavnej sťažnosti a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 – porada s klientom, vrátane režijného paušálu za štyri úkony právnej služby, všetko zvýšené o 19 % daň z pridanej hodnoty).

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   15   008   Sk a za prvý polrok 2005 bola táto priemerná mesačná mzda 16 381 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2005   (príprava a prevzatie   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a podanie   ústavnej   sťažnosti) a jeden úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2006   (podanie   z 9.   júna   2006)   v sume 7 732 Sk (2 x 2 501 Sk + 2 730 Sk).

Podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov na miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, čo predstavuje celkovo sumu 464 Sk za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 (2 x 150 Sk + 164 Sk).

Keďže   právny   zástupca   sťažovateľa   predložil   ústavnému   súdu   osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o 19 % daň z pridanej hodnoty.

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   v súlade   s ustanovením   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde ústavný súd uložil najvyššiemu súdu zaplatiť trovy konania sťažovateľa na účet   jeho   právneho   zástupcu   v sume   9   753   Sk   (bod   3   výroku   nálezu).   Ústavný   súd zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa nevyhovel. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2006