znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 156/05-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť R. B. vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou riaditeľky Základnej školy   B.   v súvislosti   so   zabezpečovaním   výučby   predmetu   náboženská   výchova   na Základnej škole B. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2005 doručená sťažnosť (z 19. apríla 2005) R. B. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   nečinnosťou   riaditeľky   Základnej   školy   B.   (ďalej   len   „riaditeľka základnej školy“) v súvislosti so zabezpečovaním výučby predmetu náboženská výchova na Základnej   škole   B.   (ďalej   aj   „základná   škola“).   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   doplnila ďalším podaním z 5. mája 2005 doručeným ústavnému súdu 6. mája 2005.

Sťažovateľka uviedla, že k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 24 ods. 3 ústavy,   podľa   ktorého   cirkvi   a náboženské   spoločnosti   spravujú   svoje   záležitosti   samy, najmä   zriaďujú   svoje   orgány,   ustanovujú   svojich   duchovných,   zabezpečujú   vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov, došlo   nečinnosťou   riaditeľky   základnej   školy,   ktorá   1.   júla   2002   odmietla   predĺžiť katechétke farnosti M. K. pracovnú zmluvu, na základe ktorej vyučovala na základnej škole predmet   náboženská   výchova,   čím „bráni   možnosti   zabezpečiť   vyučovanie   náboženstva podľa potrieb sťažovateľa“.

Sťažovateľka tvrdí, že: «Vyučovanie náboženstva na škole bez organického spojenia s cirkvou   je   nezmysel.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   porušenie   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou riaditeľky školy a Ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vo veci Ústavný súd SR konal (...) odmietnutím sťažnosti pre oneskorenosť a neopodstatnenosť. Táto sťažnosť smeruje na nečinnosť, odstraňuje dôvod oneskorenosti   a tým   aj   zakladá   nový   pohľad   na   opodstatnenosť.   (...)   Doteraz   dotknuté štátne orgány a tým aj uznesenie Ústavného súdu (...), vidia zjavnú neopodstatnenosť v tom, že riaditeľka školy má právo rozhodnúť koho prijme do zamestnania, alebo neprijme, a tým vlastne nie cirkev, ale škola zabezpečuje vyučovanie náboženstva. Takéto tvrdenie je zjavne v rozpore s Ústavou SR a týmto sa domáham aby Ústavný súd, prípadne vo svojom pléne, zmenil takéto tvrdenie a vydal toto uznesenie :

Nečinnosťou   riaditeľky   Základnej   školy   v B.   je   porušené základné ústavné právo cirkvi garantované v Ústave SR v čl. 24 ods. 3, „nezávisle od štátnych orgánov“ zabezpečiť výučbu náboženstva. Ústavný súd SR prikazuje riaditeľke Základnej školy v B., aby vo veci konala.»

V podaní z 5. mája 2005 doplnila sťažovateľka   svoju   argumentáciu: „Doterajšie konanie   pred   Ústavným   súdom   ma   odmieta   zdôvodnením,   ktoré   nie   je   v súlade   jednak s Ústavou SR ale aj s Listinou základných práv a slobôd. Ústavný súd priznáva cirkvi právo zabezpečovať náboženstvo iba na cirkevných školách, nie však na štátnych. Toto tvrdenie je v rozpore so zákonom č. 23/91 Z. z. čl. 16 ods. 3, ktorý hovorí: Zákon ustanoví podmienky vyučovania náboženstva na štátnych školách. Z iných ustanovení tohto zákona je zrejmé, že tu   ide   o právo   cirkvi   slobodne   vyučovať   náboženstvo   aj   na   štátnych   školách   bez akéhokoľvek obmedzovania, pokiaľ sú splnené zákonom stanovené podmienky.

Toto právo slobodne vyučovať náboženstvo je plne zabezpečené iba vtedy, keď cirkev môže slobodne rozhodovať o tom, kto zákonné podmienky spĺňa bez poručníctva štátneho orgánu, akým je riaditeľka školy, pravda s patričnou zodpovednosťou voči zákonu.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky a ďalších účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Ako vyplýva z argumentácie samotnej sťažovateľky ústavný súd už rozhodoval vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   zaručeného   v čl.   24   ods.   3   ústavy postupom   riaditeľky   základnej   školy   spočívajúcim   v nepredĺžení   pracovnej   zmluvy katechétke farnosti v súvislosti so zabezpečovaním výučby predmetu náboženská výchova na Základnej škole B., a to na základe jej sťažnosti zo 7. júla 2004 doručenej ústavnému súdu 12. júla 2004.

Sťažovateľka v sťažnosti zo 7. júla 2004 uviedla, že k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 24 ods. 3 ústavy došlo postupom riaditeľky základnej školy, ktorá odmietla predĺžiť   katechétke   farnosti   M.   K.   pracovnú   zmluvu,   na   základe   ktorej   vyučovala   na základnej   škole   predmet   náboženská   výchova,   s odôvodnením,   že   menovaná   nespĺňa kvalifikačné predpoklady pre výučbu uvedeného predmetu, a to aj napriek tomu, že Okresný úrad M. udelil 25. marca 2002 M. K. výnimku z vysokoškolského vzdelania podľa § 5 ods. 7   písm.   e)   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   249/1992   Zb.   o   platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov.

Svoje rozhodnutie nepredĺžiť katechétke farnosti M. K. pracovnú zmluvu, na základe ktorej vyučovala na Základnej škole B. predmet náboženská výchova, oznámila riaditeľka základnej   školy   menovanej   listom   z 1.   júla   2002.   V uvedenom   liste,   ktorého   kópiu predložila   sťažovateľka   ústavnému   súdu   v prílohe   svojej   sťažnosti   zo 7. júla   2004,   sa uvádza: „Dňa 28. 06. 2002 sme dostali Vašu žiadosť o zmenu pracovnej zmluvy. Vašej žiadosti   nemôžeme   vyhovieť,   pretože   nespĺňate   kvalifikačné   predpoklady   a to   – vysokoškolské vzdelanie učiteľského smeru a príslušného predmetu ktorý chcete vyučovať – teda Náboženskú výchovu.

(...) Základná škola B. od 01. 04. 2002 na základe ustanovenia § 5 ods. 1 zákona SNR č. 542/1990   Zb.   o štátnej   správe   v školstve   a v školskej   samospráve   v znení   neskorších predpisov sa stala právnym subjektom. Prechodom na právny subjekt uznala všetky záväzky predchádzajúceho zamestnávateľa OÚ M. Medzi inými sme uznali aj zmluvu uzatvorenú do 30. 06. 2002 s Vami i udelenie výnimky zo vzdelania, ktorá Vám platí dovtedy kým platí Vaša pracovná zmluva.

Od 01. 04. 2002 prijímanie nových zamestnancov sa riadi podľa zákona o verejnej službe SNR 313/2001 Zb. Podľa § 2 odst. 1 písm. c, a odst. 3 písm. b, nespĺňate kvalifikačné predpoklady. Zákon nepozná výnimku.

Riaditeľstvo ZŠ B. má veľký záujem aby všetci pracovníci mali požadované odborné vzdelanie. Táto podmienka platí aj pri uzatváraní aj pri predlžovaní pracovnej zmluvy.“

V tejto súvislosti sťažovateľka vo svojej sťažnosti zo 7. júla 2004 namietala: „(...) týmto konaním riaditeľky Základnej školy v B. PaedDr. V. V. bolo porušené (...) ústavné právo zakotvené v čl. 24 ods. 3 Ústavy SR. Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov   t.   j.   bez   ich   rozhodovania   alebo   ingerencie   môžu   zabezpečovať   výučbu náboženstva.

Sťažovateľ, aby zabezpečil vyučovanie náboženstva na Základnej škole v B. musel sám dp. A. Z., farár začať vyučovať náboženstvo na škole.

Podľa platnej legislatívy SR štát hospodársky zabezpečuje činnosť cirkvi. Do toho patrí   aj   finančné   zabezpečenie   učiteľov   náboženstva.   Škola   má   skúmať   kvalifikačné predpoklady, pričom stanovisko cirkvi kto tieto predpoklady spĺňa by malo byť záväzné, za účelom finančného ohodnotenia učiteľa náboženstva.“

Na základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala, aby ústavný súd   svojím rozhodnutím vyslovil, že postupom riaditeľky základnej školy bolo porušené jej základné právo zabezpečiť výučbu náboženstva nezávisle od štátnych orgánov garantované v čl. 24 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   sťažnosť   zo   7.   júla   2004   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní 7. októbra 2004 uznesením č. k. III. ÚS 292/04-6 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a pre oneskorenosť.

K   záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   uvedenej   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   na základe skutočnosti, že čl. 24 ods. 3 ústavy predstavuje ústavnú garanciu inštitucionálnej nezávislosti cirkví a náboženských spoločností od ingerencie štátnych orgánov v otázkach duchovného a vnútrocirkevného života.

Účelom takto ústavne vymedzenej nezávislosti cirkví a náboženských spoločností je garantovať inštitucionálne podmienky pre reálne uplatnenie základného práva na slobodu vyznania a viery, ako aj základného práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru (čl. 24 ods. 1 a 2 ústavy).

Z čl.   24   ods.   3   ústavy   však   nemožno   vyvodzovať,   že   poverenie   na   výučbu náboženstva (náboženskej výchovy) vydané príslušnou cirkevnou vrchnosťou konkrétnej osobe vylučuje oprávnenie riaditeľa školy posúdiť, či uvedená osoba spĺňa ďalšie zákonom ustanovené predpoklady pre výkon práce (vrátane odbornej a pedagogickej spôsobilosti) podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, a v rozsahu oprávnení vyplývajúcich mu z príslušných (najmä pracovnoprávnych) predpisov rozhodnúť o uzavretí, zmene, prípadne skončení   pracovného   pomeru   s takouto   osobou.   Výkon   uvedeného   oprávnenia   riaditeľa školy   nemožno   považovať   za   mocenský   zásah   štátu   do autonómneho   postavenia   cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Rozhodnutím riaditeľky školy o nepredĺžení doby, na ktorú bola uzavretá pracovná zmluva s konkrétnou osobou - učiteľkou náboženskej výchovy, nemohlo preto v danom prípade dôjsť k porušeniu čl. 24 ods. 3 ústavy, najmä ak z okolností prípadu vyplýva, že výučba   náboženskej   výchovy   na   danej   škole   mohla   byť   zabezpečená   inou   osobou (duchovným) danej cirkvi.

Uvedený právny názor ústavný súd potvrdil aj v rozhodnutí č. k. III. ÚS 361/04-8 z 1.   decembra   2004,   ktorým   ako   zjavne   neopodstatnenú   a oneskorene   podanú   odmietol ďalšiu sťažnosť sťažovateľky zo 4. novembra 2004 (doručenú 5. novembra 2004), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   24   ods.   3   ústavy   postupom riaditeľky základnej školy a jej rozhodnutím z 1. júla 2002 nepredĺžiť pracovnú zmluvu katechétke   farnosti   v súvislosti   so   zabezpečovaním   výučby   náboženskej   výchovy   na Základnej   škole   B.,   ako   aj   následným   rozhodnutím   Inšpektorátu   práce   K.   (ďalej   len „inšpektorát práce“) z 26. januára 2004.

Podľa   sťažovateľky   riaditeľka   základnej   školy   znemožnila   svojím   postupom zabezpečenie   vyučovania   náboženstva   na   predmetnej   škole   podľa   jej   potrieb,   čím   bolo porušené jej   základné právo   zakotvené   v čl. 24   ods.   3 ústavy.   Inšpektorát práce   v jeho odpovedi   na   podnet   sťažovateľky,   ktorý   mu   bol   postúpený   Krajskou   prokuratúrou v Košiciach, uviedol, že na základe vykonanej previerky zistil, že zamestnávateľ (základná škola)   pri   neuzatvorení   pracovného   pomeru   s katechétkou   M.   K.   postupoval   v súlade s platnými právnymi predpismi.

Ústavný   súd   okrem   iného   potvrdil   svoj   právny   názor,   že   čl.   24   ods.   3   ústavy nezbavuje   cirkvi   a náboženské   spoločnosti   povinnosti   zachovávať   pri   všetkých   svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v čl. 24 ods. 3 ústavy celý právny poriadok Slovenskej republiky (III. ÚS 64/00, III. ÚS 292/04).

V zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví   a náboženských   spoločností   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o cirkvách“) cirkevné právo žiadnej cirkvi nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Podľa § 5 ods. 2 a § 7 ods. 3 zákona o cirkvách cirkvi a náboženské spoločnosti ustanovujú,   predkladajú   i odvolávajú   osoby   vykonávajúce   duchovenskú   činnosť   podľa svojich vnútorných predpisov a bez ingerencie štátnych orgánov. Ak sa však duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa takýto pracovnoprávny, obdobný alebo občianskoprávny   vzťah   riadi   príslušnými   predpismi   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   a vnútorné   predpisy   cirkví   a náboženských   spoločností   sa   uplatnia   iba   v jeho rámci.

Tento   záver   možno   vyvodiť,   aj   pokiaľ   ide   o činnosť   cirkví   a náboženských spoločností   v oblasti   služieb   realizovaných   vo   verejnom   záujme   vrátane   výučby náboženstva   (náboženskej   výchovy)   na   základných   a stredných   školách,   ktorých zriaďovateľom nie je cirkev alebo náboženská spoločnosť.

Ústavný súd konštatoval, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl.   24   ods.   3   ústavy   a   rozhodnutím   riaditeľky   základnej   školy   z 1.   júla   2002,   ako   ani inšpektorátu práce z 26. januára 2004.

Sťažovateľka   sa   obrátila   na   ústavný   súd   ďalšou   sťažnosťou   z   3.   februára   2005 doručenou ústavnému súdu v ten istý deň. Ústavný súd sťažnosť odmietol uznesením č. k. I. ÚS   37/05-6   z   10.   marca   2005   pre   neprípustnosť   s poukazom   na rozhodnutie   č.   k. III. ÚS 361/04-8 z 1. decembra 2004. V tejto súvislosti uviedol, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre zjavnú neopodstatnenosť nemožno považovať za rozhodnutie „o podmienkach konania“, ktoré má na mysli ustanovenie § 24 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Nejde o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť   v ďalšom   návrhu,   resp.   sťažnosti,   ktorými   sa   napáda   rovnaký   postup   a rovnaké rozhodnutie, aké boli napadnuté v predchádzajúcej sťažnosti, ktorá bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a oneskorene podaná.

3. Predmetom sťažnosti sťažovateľky z 19. apríla 2005 je námietka, že «nečinnosťou riaditeľky   Základnej   školy   v B.   je porušené   základné   ústavné   právo cirkvi   garantované v Ústave   SR   v čl.   24   ods.   3,   „nezávisle   od   štátnych   orgánov“   zabezpečiť   výučbu náboženstva».

Z porovnania obsahu terajšej sťažnosti s obsahom sťažností sťažovateľky vo veciach sp. zn. III. ÚS 292/04, III. ÚS 361/04 a I. ÚS 37/05 nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že nejde o totožné veci. Predchádzajúce sťažnosti sú založené na tých istých   skutkových   a právnych   skutočnostiach   relevantných   z hľadiska   posudzovaného prípadu a týkajú sa tých istých subjektov (sťažovateľky a riaditeľky základnej školy).Predchádzajúce   sťažnosti   smerovali   síce   výslovne   proti   postupu   a rozhodnutiu riaditeľky základnej školy, ktorá 1. júla 2002 odmietla predĺžiť katechétke farnosti M. K. pracovnú   zmluvu, na   základe   ktorej   vyučovala   na základnej   škole   predmet   náboženská výchova, avšak sťažnosť sťažovateľky z 19. apríla 2005 neuvádza v tejto súvislosti žiadne nové   skutočnosti,   iba   označuje   odmietnutie predĺženia   doby,   na   ktorú   bola   uzavretá pracovná zmluva s pani M. K., za nečinnosť.

V tomto rozsahu sa sťažovateľka obrátila na ústavný súd s vecou, o ktorej ústavný súd už rozhodol, preto bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s   §   24   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu neprípustnosti.

Pokiaľ ide o prípadnú námietku porušenia čl. 24 ods. 3 ústavy nečinnosťou riaditeľky základnej školy po 1. júli 2002, ktorá by mohla spočívať v zotrvávaní riaditeľky základnej školy na stanovisku vyjadrenom v liste z 1. júla 2002, neobsahuje sťažnosť z 19. apríla 2005 žiadne nové právne významné skutočnosti, z ktorých by vyplývala možnosť porušenia čl. 24 ods. 3 ústavy vo vzťahu k sťažovateľke.

Sťažovateľka   sa   totiž   nemôže s úspechom   domáhať vyslovenia   porušenia svojich základných práv udržiavaním protiústavného stavu v dôsledku nečinnosti toho, proti komu sťažnosť smeruje, ak v predchádzajúcom konaní dospel ústavný súd k záveru, že konanie resp.   rozhodnutie odporcu,   ktorým   bol   uvedený   stav   nastolený, nemožno považovať za zásah   do   jej   základných   práv   a v dôsledku   uvedeného,   pokiaľ   nedošlo   k zmene   právne významných skutočností, nemožno ani nastolený právny stav považovať za protiústavný.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98), inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane II. ÚS 70/99).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005