znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 156/03-207

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   29.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci prijatých sťažností spoločností S., akciová spoločnosť, J., Ž. P., a. s., P., S., a.   s.,   R.   a D.,   a.   s.,   Š.,   zastúpených   advokátom   doc.   JUDr.   Ľ.   F.,   CSc.,   Advokátska kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   základných   práv   zaručených   v čl.   13,   čl.   26 a v čl. 35   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutiami   Úradu   pre   reguláciu   sieťových odvetví: 1) č. 747/2002 Z. z. z 12. decembra 2002, 2) č. 746/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, 3) č. 713/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, 4) č. 688/2002 Z. z. z 26. novembra 2002, 5)   č.   0012/2002/03   z 28.   novembra   2002,   6)   č.   0011/2002/03   z 28. novembra   2002, 7) č. 0015/2002/03   z 28.   novembra   2002,   8)   č.   0008/2002/03   z 28. novembra   2002, 9) č. 0007/2002/03   z 28.   novembra   2003,   10)   č.   0009/2002/03   z 28. novembra   2002, 11) č. 0013/2002/03   z 28.   novembra   2002,   12)   č.   0006/2002/03   z 28. novembra   2002, 13) č. 0010/2002/03   z 28.   novembra   2002,   14)   č.   0014/2002/03   z 28. novembra   2002, 15) č. 0003/2002/03 z 5. novembra 2002, 16) č. 0020/2002/03 z 13. decembra 2002, 17) č. 0088/2002/03 z 18. decembra 2002 a 18) č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002 takto

r o z h o d o l :

1.   Úrad   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   rozhodnutiami   13)   č.   0010/2002/03 z 28. novembra 2002 a 14) č. 0014/2002/03 z 28. novembra 2002   p o r u š i l   právo S., akciová   spoločnosť,   J.   podľa   čl.   35   ods.   1   v spojení   s čl.   13   ods.   1   písm.   a)   Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozhodnutia   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   13)   č.   0010/2002/03 z 28. novembra 2002 a 14) č. 0014/2002/03 z 28. novembra 2002 z r u š u j e.

3. Konanie v časti týkajúcej sa rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví 1) č.   747/2002   Z.   z.   z 12.   decembra   2002,   2)   č.   746/2002   Z.   z.   z 26.   novembra   2002, 3) č. 713/2002   Z.   z.   z 26.   novembra   2002,   4)   č.   688/2002   Z.   z.   z 26.   novembra   2002, 5) č. 0012/2002/03   z 28.   novembra   2002,   6)   č.   0011/2002/03   z 28.   novembra   2002, 7) č. 0015/2002/03   z 28.novembra   2002,   8)   č.   0008/2002/03   z 28.   novembra   2002, 9) č. 0007/2002/03   z 28.   novembra   2003,   10)   č.   0009/2002/03   z 28.   novembra   2002, 11) č. 0013/2002/03   z 28.   novembra   2002,   15)   č.   0003/2002/03   z 5.   novembra   2002, 16) č. 0020/2002/03   z 13.   decembra   2002,   17)   č.   0088/2002/03   z 18.   decembra   2002 a 18) č. 0099/2002/03 z 18. decembra 2002 z a s t a v u j e   z dôvodu veci už rozhodnutej.

4. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania S., akciová spoločnosť, J., Ž. P., a. s., P., S., a. s., R. a D., a. s., Š. v sume 174 158 Sk   (slovom   stosedemdesiatštyritisícstopäťdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   ich právneho zástupcu doc. JUDr. Ľ. F., Advokátska kancelária, B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uzneseniami sp. zn. III. ÚS 156/03, III. ÚS 157/03, III. ÚS 158/03 a III. ÚS 159/03 z 2. júla 2003 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie   sťažnosti   vyššie   označených   spoločností   (ďalej   len   „sťažovateľky“)   v   častiach namietajúcich porušenie ich základných práv zaručených v čl. 13, čl. 26 a v čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), ktoré sú označené v záhlaví tohto nálezu (ďalej aj „rozhodnutia“ alebo „napadnuté rozhodnutia“), pričom vo zvyšných častiach sťažnosti odmietol.

U prvej sťažovateľky išlo o rozhodnutia v bodoch 1-6 a 12-18, u druhej v bodoch 1-6, 9-11 a 15-18, u tretej v bodoch 1-6, 9-11 a 15-18 a u štvrtej v bodoch 1-8 a 15-18.

Uznesením sp. zn. III. ÚS 156/03 zo 6. júla 2005 ústavný súd spojil všetky veci na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod spoločnou sp. zn. III. ÚS 156/03.

II.

1.   Argumentáciu   sťažovateliek,   ktorú   predniesli   vo   svojich   viacerých   obsiahlych písomných podaniach (vrátane príloh) - pred aj po prijatí veci na ďalšie konanie - ako aj prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   na   verejnom   ústnom   pojednávaní   konanom 20. júna 2006, možno zhrnúť nasledovne:

a) Úrad pri vydaní napadnutých rozhodnutí aplikoval § 12 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii   v sieťových   odvetviach   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o regulácii“), týkajúci sa regulácie cien v sieťových odvetviach, pred jeho účinnosťou (1. január 2003), pričom rozhodnutia vydal bez toho, aby pred tým vydal všeobecne záväzný právny predpis podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, ktorý   by   upravil   podrobnosti   pri   regulácii   cien   a pri   určovaní   rozsahu   ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku.

b) Ceny určené v rozhodnutiach za tovary a služby, ktoré sa premietli aj do zmlúv sťažovateliek   s   podnikateľmi   v sieťových   odvetviach   (lebo   iných   dodávateľov   nemali), neumožňovali dosahovať zisk a mali likvidačný účinok na podnikanie sťažovateliek (sú výrobnými   podnikmi,   ktorých   činnosť   vyžaduje   odber   elektrickej   energie   a plynu vo veľkom rozsahu a cena za ne je aj elementárnou zložkou ich podnikania).

c) Napadnutými rozhodnutiami, ktorých vydaniu predchádzal označený nezákonný postup,   úrad   porušil   právo   sťažovateliek   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy, v spojitosti s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy (lebo rozhodnutiami boli uložené povinnosti v rozpore so zákonom).

d) Tým, že úrad prevažnú časť rozhodnutí neuverejnil v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“), ako mu ukladal § 12 ods. 3 zákona o regulácii, porušil predovšetkým právo sťažovateliek na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy (bolo im upreté právo poznať maximálnu cenu   alebo tarifu   určenú v rozhodnutiach) a nesplnil si povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku v zmysle ods. 5 citovaného ustanovenia ústavy.

e) Hoci boli viaceré napadnuté rozhodnutia úradom medzičasom zrušené, nemožno to   akceptovať   (lebo   najmä   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   nemožno   rušiť individuálne právne akty) a keďže tieto rozhodnutia boli účinné dlhšiu dobu (minimálne sedem   mesiacov)   a porušovali   základné práva   sťažovateliek,   je potrebné, aby v záujme ochrany ústavnosti toto porušenie ústavný súd nálezom vyslovil (pretože iný orgán to urobiť nemôže) a rozhodnutia zrušil.

2.   Úrad   sa   v priebehu   konania   vyjadril   k tvrdeniam   sťažovateliek   vo   svojich viacerých   podaniach   (vrátane   príloh;   verejného   ústneho   pojednávania   sa   nezúčastnil), pričom s nimi nesúhlasil ani vecne a ani procesne.

2.1 Vecná argumentácia spočíva predovšetkým v nasledovnom:

a)   Úrad   si   bol   vedomý,   že   pôsobnosť   v cenovej   regulácii   podľa   §   12   zákona o regulácii   získava   až   od   1.   januára   2003,   ale   v   záujme   najmä   plnenia   svojej   funkcie a zabezpečenia   normálneho   fungovania   hospodárstva   štátu   (o.   i.   aby   nedošlo k hospodárskemu chaosu a aby aj sťažovateľky mohli plánovať svoje náklady na energie pre   rok   2003)   a   tiež   s prihliadnutím   na   ďalšie   relevantné   skutočnosti   (kompetencia Ministerstva   financií Slovenskej   republiky pri   regulácii cien   v danej   oblasti končila 31. decembra 2002, legislatívne problémy pri príprave všeobecne záväzného právneho predpisu v zmysle § 12 ods. 4 zákona o regulácii) vydal napadnuté rozhodnutia v priebehu mesiacov november až december 2002, avšak s nadobudnutím ich účinnosti od 1. januára 2003.

b)   Predchádzajúce   vydanie   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   podľa   §   12 ods. 4 zákona o regulácii nebolo nevyhnutnou podmienkou pre vydanie rozhodnutí (lebo tieto   záviseli   najmä   od   zohľadnenia   ekonomicky   oprávnených   nákladov   a primeraného zisku z vykonávania regulovanej činnosti podľa ods. 3 citovaného ustanovenia).

c) V rozhodnutiach bolo prihliadnuté na podstatné veci (vrátane § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov, ako aj ochrany spotrebiteľa).

d)   Napadnutými   rozhodnutiami   nemohlo   byť   porušené   právo   sťažovateliek   na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (lebo tieto im nebránili v naplnení účelu podnikania, dosahovaní zisku, ktorý závisí od mnohých faktorov - spôsobu hospodárenia, obchodnej politiky a pod.).

e) Keď úrad z rozhodnutí uverejnil všeobecné rozhodnutia o rozsahu regulácie cien (podľa § 12 ods. 3 zákona o regulácii) v Zbierke zákonov a ostatné individuálne rozhodnutia na svojej internetovej stránke (uverejňovať ich v Zbierke zákonov nebolo opodstatnené), nemohol porušiť právo sťažovateliek na informácie podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

f) Ústavný súd by mal preto vysloviť (ak konanie nezastaví), že práva sťažovateliek porušené neboli.

2.2 Keďže všetky napadnuté rozhodnutia úradu boli medzičasom úradom zrušené (výnosom č. 1/2003 z 30. júla 2003 a ďalšími rozhodnutiami z 27. októbra 2003), ide o taký neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania   ústavného   súdu,   pre   ktorý   úrad   navrhol (primárne), aby bolo konanie vo veci sťažovateliek zastavené.

III.

1.   Rozhodnutia   v bodoch   1-4   vydané   podľa   §   12   ods.   3   zákona   o regulácii a uverejnené   v Zbierke   zákonov   (s   účinnosťou   od   1.   januára   2003   a   rôznou   dobou   jej ukončenia,   najskôr   31.   decembra   2004),   upravovali   rozsah   regulácie   cien   v sieťových odvetviach všeobecne, tzn. pre bližšie neoznačený okruh subjektov.

Predmetom regulácie tu boli, napr. ceny za predaj elektriny držiteľom licencie na výrobu elektriny a držiteľovi licencie na rozvod elektriny; ceny za prenos elektriny cez prenosovú   sústavu;   ceny   za   prepravu   a rozvod   zemného   plynu   a pod.,   pričom v rozhodnutiach sa vymedzili základné pojmy, ustálil spôsob regulácie, vzorce pre výpočet maximálnych cien a maximálnych výnosov, návrhy cien na rok za predaj elektriny, dodávku elektriny, prenos elektriny, prípadne za poskytnutie iných s tým spojených služieb atď.

Ostatné napadnuté rozhodnutia boli individuálne právne akty, vydané podľa § 12 ods. 1   písm.   b)   zákona   o regulácii   a týkali   sa   konkrétnych   podnikateľov   v sieťových odvetviach (S., a. s., B., S., a. s., B., Z., a. s., B., S., a. s., Ž., V., a. s., K. a S., a. s., B.).

Išlo   v nich   najmä   o určenie   hodnoty   pre   maximálnu   cenu   za   dodávku   elektriny, maximálnu   cenu   za   nákup   elektriny,   výšku   plánovaných   nákladov,   tarify,   maximálne povolené výnosy, resp. určenie taríf a sadzieb za prepravu zemného plynu a podmienky poskytovania služieb pre určitú kategóriu.

Tieto   rozhodnutia   boli   prevažne   účinné   od   1.   januára   do   31.   decembra   2003 [rozhodnutie v bode 18 (ďalej aj „výnimka“) malo najkratšiu účinnosť, do 30. júna 2003].

2. Po prijatí veci na ďalšie konanie (2. júla 2003) úrad 30. júla 2003 podľa § 12 ods. 4 zákona o regulácii vydal výnosy č. 1/2003 a č. 2/2003 (oznámenia o ich vydaní sa nachádzajú   v čiastke   173   Zbierky   zákonov,   uverejnenej   3.   októbra   2003,   pod   č.   403 a č. 404; ďalej len „výnos č. 1“ a „výnos č. 2“). Ustanovil nimi podrobnosti o postupe pri regulácii   cien   v elektroenergetike   a v plynárenstve   a pri   určovaní   rozsahu   ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku.

Výnosom č. 1 boli zrušené napadnuté všeobecné rozhodnutia v bodoch 1-4, pričom ďalšie napadnuté individuálne rozhodnutia v bodoch 5-17 (teda až na výnimku) boli zrušené obdobnými   individuálnymi   rozhodnutiami   úradu   z 27.   októbra   2003   (účinnými   od 1. novembra 2003 do 31. decembra 2003), vydanými podľa § 5 ods. 1 písm. c) v spojení s § 12 ods. 1 písm. b) zákona o regulácii a v súlade s výnosmi č. 1 a č. 2 (rozhodnutia č. 478-487/2003/03 a č. 489/2003/03).

3. Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 7. júla 2006 (ďalej aj „nález zo 7. júla 2006“) vyslovil vo veci troch iných sťažovateliek (tiež právnických osôb) porušenie ich práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy o. i. rozhodnutiami úradu v bodoch 1-11 a 15-18 a tieto rozhodnutia zrušil.

IV.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   (...)   podnikať   a uskutočňovať   inú zárobkovú činnosť.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 26 ústavy

1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené....

5)   Orgány   verejnej   moci   majú   povinnosť   primeraným   spôsobom   poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

2.   Ohľadne   rozhodnutí   úradu   v bodoch   1-11   a 15-18   ústavný   súd   už   rozhodol nálezom zo 7. júla 2006, pričom tieto rozhodnutia zrušil, a preto v tejto časti ide o vec rozhodnutú (res iudicata) a konanie bolo potrebné zastaviť (bod 3 výroku nálezu). To však neznamená, že v minulosti po určitú dobu tieto rozhodnutia neporušovali namietané práva sťažovateliek.

Do úvahy teda prichádzalo iba posúdenie rozhodnutí úradu v bodoch 12-14, pričom tieto sa mali týkať iba prvej sťažovateľky.

3.   Keďže   rozhodnutie   úradu   v bode   12   (č.   0006/2002/03   z 28.   novembra   2002 vo veci   určenia   maximálnej   ceny   za   dodávku   elektriny   pre   kategóriu   domácnosť   pre podnikateľa V., a. s., K.), sa vzťahovalo na kategóriu domácnosť, nemohlo porušiť prvou sťažovateľkou uplatnené základné práva, a preto sťažnosti v tejto časti nebolo vyhovené (bod 5 výroku nálezu).

4. Rozhodnutia úradu v bodoch 13 (č. 0010/2002/03 z 28. novembra 2002 vo veci určenia taríf a tarifných podmienok pre podnikateľa V., a. s., K.) a 14 (č. 0014/2002/03 z 28. novembra 2002 vo veci určenia maximálnej ceny a taríf pre podnikateľa V., a. s., K.) nastoľujú z hľadiska čl. 13, čl. 26 a čl. 35 ústavy tie isté ústavné problémy ako boli riešené v náleze zo 7. júla 2006.

Odkazujúc   preto   bližšie   na   právne   závery   uvedené   v označenom   náleze   (str.   42 a nasl.), ústavný súd musí aj teraz:

-   vysloviť,   že rozhodnutiami úradu   v bodoch   13 a 14   bolo porušené právo   prvej sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy,

- zrušiť označené rozhodnutia a

-   nevyhovieť   sťažnosti   ohľadne   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa čl. 26 ústavy (body 1, 2 a 5 výroku nálezu).

5.   Sťažovateľky   prostredníctvom   právneho   zástupcu   žiadali   priznať náhradu   trov konania pred ústavným súdom.

V súlade   s ustanovením   §   36   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   trovy   konania   pred   ústavným   súdom   uhrádza   účastník   zo   svojho.   Na   základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde v odôvodnených prípadoch sa umožňuje ústavnému súdu podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   špecifikoval   trovy   právneho   zastúpenia   za   zastupovanie   štyroch sťažovateliek, a to za úkony: príprava a prevzatie zastupovania (4 x), písomné vypracovanie sťažnosti (4 x), doplnenie sťažnosti (4 x), nahliadnutie do spisu a hotové výdavky s tým súvisiace, vyjadrenie k stanovisku úradu (4 x) realizované v roku 2003, doplnenie sťažnosti zo   17.   februára   2005   (4   x),   doplnenie   sťažnosti   zo   4.   novembra   2005   (1x),   účasť   na pojednávaní   20.   júna   2006   a hotové   výdavky   k tejto   účasti   na   pojednávaní,   účasť   na pojednávaní   29.   novembra   2006   a hotové   výdavky   k tejto   účasti   na   pojednávaní   spolu s daňou z pridanej hodnoty. Predložil podrobný výpočet, ktorý obsahuje jednotlivé položky a ich zdôvodnenie. Trovy konania vyčíslil spolu sumou 174 158 Sk (trovy konania v sume 146 351 SK a DPH v sume 27 807 Sk).

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005, patrí advokátovi za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a d), § 16 ods. 3, § 15 písm. a) a b), § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvá veta, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4, § 18 písm. a) a b), § 19 ods. 3, § 20 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je nezameniteľný   s   primeraným   finančným   zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (I. ÚS 129/03, III. ÚS 34/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 270 Sk a hodnota režijného paušálu 128 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2006   v konaní   pred   ústavným   súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

Podľa   §   17   ods.   2   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   a podľa   §   13   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri   zastupovaní dvoch   alebo viacerých   osôb.   Uznesením   senátu   ústavného súdu   sp.   zn. III. ÚS   156/03   zo   6.   júla   2005   došlo   k spojeniu   veci   na   spoločné   konanie   štyroch sťažovateliek.

Ústavný súd v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľkám   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vysloviac   porušenie   základných   práv prvej   sťažovateľky   a   zároveň   konštatujúc,   že   k zastaveniu   konania   v časti   týkajúcej   sa rozhodnutí   úradu   v bodoch   1-11   a 15-18   (napádaných   druhou,   treťou   a štvrtou sťažovateľkou)   došlo   iba   dôsledku   vzniku   procesnej   prekážky   veci   rozhodnutej   (res iudicata), pretože ústavný súd už rozhodol o zrušení uvedených rozhodnutí nálezom sp. zn. I. ÚS 95/03 zo 7. júla 2006, pričom vzhľadom na právny názor vyslovený ústavným súdom v uvedenom rozhodnutí, ktoré sa týkalo skutkovo a právne obdobného prípadu, sú dané dôvody   v zmysle   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   uložiť   úradu   ako   účastníkovi konania, proti ktorému smerovali sťažnosti sťažovateliek, aby uhradil trovy tohto konania aj sťažovateľkám v druhom až štvrtom rade.

Podľa takto určených kritérií dospel ústavný súd k záveru, že uplatnená náhradu trov konania   z hľadiska   výšky   trov   právneho   zastúpenia   neodporuje   platným   právnym predpisom, preto priznal sťažovateľkám náhradu trov konania v sume 174 158 Sk, ktoré je úrad povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateliek do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2006