znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 155/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduPrievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 17/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra2014, ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.17 CoP 26/2015 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 13 P 17/2014 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok okresného súdu“ alebo „rozsudok okresného súd z 3. decembra2014“), ako i postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 17 CoP 26/2015 a jeho rozsudkom z 27. mája 2015 (ďalej aj„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd sa pri prerokovaní tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadals nedostatočným označením základného práva v sťažnosti a v samotnom jej petite, kdesťažovateľ označil, že došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ústavy akotakého, pričom nešpecifikoval, porušenie ktorého jeho atribútu. Ústavný súd vychádzajúcz obsahu sťažnosti, ako aj z písomného označenia tohto článku ustálil, že sťažovateľnamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi v právnom postavenínavrhovateľa v konaní o zníženie výživného na vtedy dve maloleté deti bol rozsudkomokresného súdu zo 14. mája 2014 zamietnutý návrh na zníženie výživného na obe deti, ktorému bolo určené uznesením okresného súdu sp. zn. 4 P 57/2013 z 5. novembra 2013 v sume200 € na prvé dieťa a 100 € na druhé dieťa. Hlavným argumentom sťažovateľa v prospechzníženia výšky výživného bola ním tvrdená podstatná zmena pomerov v dôsledku stratyvýhodného zamestnania, zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie a zhoršeniazdravotného stavu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoP 78/2014 z 24. septembra 2014 bolrozsudok okresného súdu č. k. 13 P 17/2014-44 zo 14. mája 2014 zrušený a vec bola vrátenáokresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že bude potrebné vykonať dokazovanie potrebnéna zistenie skutkového stavu v zmysle § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), prešetriť životnú úroveň, majetkové a finančné pomery sťažovateľa a vyžiadaťpodklady od posledného zamestnávateľa sťažovateľa pre účely zistenia dôvodov skončeniajeho pracovného pomeru. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 3. decembra 2014tak, že jeho návrh na zníženie vyživovacej povinnosti opäť zamietol a krajský súdsťažnosťou napadnutým rozsudkom tento rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, jeho„... schopnosti a možnosti v čase poslednej úpravy jeho vyživovacej povinnosti predstavovali príjem vo výške približne 1 300 eur, pričom v čase podania návrhu otca zo dňa 12.03.2014, ako aj v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu, bol jeho príjem už len vo výške dávok v nezamestnanosti, keď sa mu pre jeho zdravotné obmedzenia nedarilo nájsť si zamestnanie v mieste nového bydliska v Liptovskom Mikuláši, a to i napriek preukázanému aktívnemu hľadaniu si nového zamestnania“.

Proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014 podal sťažovateľ odvolanieargumentujúc, že„... nie je možné spravodlivo požadovať, aby zostali v platnosti rozhodnutia, ktoré vychádzali z určitých predpokladov, ak tieto už neexistujú... a že o výške výživného treba rozhodnúť podľa stavu platného v čase rozhodovania a vzhľadom k jeho súčasnej životnej úrovni, ktorá je neporovnateľne nižšia ako v čase poslednej úpravy“. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 potvrdil.

S ohľadom na uvedené považuje sťažovateľ tak napadnuté rozhodnutie okresnéhosúdu, ako i krajského súdu„... za nespravodlivé, nepreskúmateľné a za protiústavné. Z predmetných súdnych rozhodnutí nevyplýva, z akého príjmu a majetkových pomerov sťažovateľa vychádzal súd druhého, ako aj prvého stupňa, keď dospeli k záveru, že je v schopnostiach a možnostiach sťažovateľa platiť výživné vo výške 200 eur na vtedy maloletú a vo výške 100 eur na maloletého s prihliadnutím na ďalšie vyživovacie povinnosti sťažovateľa. Preto obe súdne rozhodnutia považujem za nedostatočné a nepresvedčivé. Odvolací súd a rovnako prvostupňový súd sa vôbec nezaoberali súčasnými majetkovými a zárobkovými pomermi otca, t. j. či si hľadá zamestnanie, či nemá ďalší príjem a aká je celková životná úroveň otca v rozhodnom období. Rovnako sa ani jeden zo súdov nevysporiadal vo svojom rozhodnutí z podstatnou zmenou okolností na strane sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že sa odsťahoval z miesta jeho trvalého bydliska, keď sa obmedzili len na konštatovanie, že si stratu výhodného zamestnania privodil sám sťažovateľ.“.

Sťažovateľ rovnako namieta i porušenie základného práva na rovnosť účastníkovkonania a konštatuje, že tak„... v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom konaní, pretože Okresný súd Prievidza na jednej strane zvýhodňoval plnoletú a maloletého (rovnako aj Krajský súd v Trenčíne) a znevýhodňoval sťažovateľa“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

1. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn. 13P/17/2014, porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 27. mája 2015, sp. zn. 17CoP/26/2015, porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd Prievidza postupom a rozsudkom zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn. 13P/17/2014, porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.

4. Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa 27. mája 2015, sp. zn. 17CoP/26/2015, porušil sťažovateľovo ústavné právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky v čl. 47 ods. 3 na rovnosť účastníkov konania.

5. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. mája 2015, sp. zn. 17CoP/26/2015, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. decembra 2014, sp. zn. 13P/17/2014, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

7. Ústavný súd Slovenskej Republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza v sume 1.500,- Eur a Krajský súd v Trenčíne v sume 1.500,- Eur.

8. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 355,72 Eur..., ktoré je Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet sťažovateľovho advokáta

... “

⬛⬛⬛⬛

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatkyupozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako ajpodľa čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto vobsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

II.A K napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavnéhosúdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomocústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovanísvojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupujeaž vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ mal k dispozícii na ochranu svojho základného práva podľa ústavya práva podľa dohovoru proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu, ktorý je súdom prvéhostupňa, riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil.

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu právsťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemáprávomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu,a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde prenedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebnépoukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patriado právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnouinštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní prednimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnostivšeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolaodmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopnostíplniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume. Sťažovateľ ďalej vyjadrujenespokojnosť s tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal dôvodmi jeho odvolaniasmerujúcimi proti rozsudku okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým došlok zamietnutiu návrhu na zníženie výživného na jeho dve deti. To robí napadnutý rozsudokkrajského súdu podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym, nespravodlivým, nepreskúmateľným,nepredvídateľným a protiústavným.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že súčasťou obsahu právana spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou protitakému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyplýva to aj zo znenia § 157 ods. 2OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručnea jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazovvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšienavrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktorépoužil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právnyzáklad rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právoúčastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenémuprávnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. RuizTorija c. Španielsko).

Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkciev zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov(čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP).Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonnéhoustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimivykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konanísúdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, ževec preskúmal podľa § 212 ods. 2 písm. a) OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP, a v celom rozsahu poukázal na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil.

Ďalej krajský súd uviedol, že okresný súd „správne zameral svoje dokazovanie na porovnanie zmeny pomerov na strane povinného otca detí, ako aj na strane oprávnených detí a správne vo veci uzatvoril, že v danom prípade nie je dôvod na zníženie vyživovacej povinnosti otca na mal. a plnoletú.

Súd prvého stupňa po zrušení veci odvolacím súdom a doplnení dokazovania v naznačenom smere nadriadeným súdom správne vyhodnotil postup otca detí, ktorý sa vlastným zavinením pripravil o príjem z pracovného pomeru, keď zamestnávateľ s ním skončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny dňa 09.10.2013, kedy bolo zistené, že otec detí mal pozitívnu dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu, pričom pracovný pomer bol ukončený uplynutím skúšobnej doby ku dňu 31.12.2013, keď priemerný čistý príjem otca detí bol 1.301,44 Eur mesačne.

Súd prvého stupňa rovnako správne konštatoval, že nie je možné prihliadať na túto zmenu, ktorá nastala na strane otca detí, keďže tento sa vlastným zavinením pripravil o pracovný pomer a príjem zo zamestnania, pretože dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, teda súd prvého stupňa nemohol prihliadnuť na faktický príjem otca detí, ktorý mal do 30.06.2014 z poberanej podpory v nezamestnanosti, resp. z dohody o pracovnej činnosti. Taktiež bolo bezvýznamné preukazovať, že si otec hľadá prácu a kvôli zdravotným obmedzeniam má ťažkosti nájsť si vhodnú pracovnú príležitosť, nakoľko práca, ktorú vykonával v ⬛⬛⬛⬛, bola vhodná aj z pohľadu jeho zdravotného stavu, preto odvolací súd opätovne udáva, že ani zhoršený zdravotný stav a s tým spojené ťažkosti pri hľadaní si nového zamestnania nemôžu byť zmenou, ktorá zakladá dôvod na zníženie výživného. Súd prvého stupňa teda správne vychádzal z tzv. potencionality príjmov na strane otca detí - z príjmu, ktorý by bol dosahoval za predpokladu, že by aj naďalej zotrval v pracovnom pomere.

Pokiaľ otec v odvolaní poukazoval, že aj voči plnoletému synovi sa domáha zníženia výživného, pričom jeho návrh bol zamietnutý a vec bola z dôvodu ním podaného odvolania predložená odvolaciemu súdu, ktorá vec nie je skončená, odvolací súd uvádza, že v uvedenej veci bol rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu navrhovateľa (otca detí) na zníženie výživného na plnoletého syna potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.04.2015, č. k. 5 Co/762/2014-134.

Na základe uvedených skutočností mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil, dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými otcom detí v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. vo zvyšku poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.“.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu napadnutého rozsudkukrajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014,ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného na jeho dve deti. Svoju sťažnosťopiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdenýrozsudok okresného súdu z 3. decembra 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženievyživovacej povinnosti voči dvom maloletým deťom, ústavný súd dospel (aj po preskúmaníprvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, pretože mu to umožňoval§ 219 ods. 2 OSP) k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, hoci jepravdou, že mu nedal priamu alebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedenév jeho odvolaní a v tejto sťažnosti. Ústavný súd v okolnostiach danej veci však konštatuje,že okresný súd vo svojom rozsudku z 3. decembra 2014, ktorý predchádzal napadnutémurozsudku krajského súdu, dostatočne jasne a aj vecne opísal na strane 3 až 12 na základevykonaného dokazovania a právneho a skutkového posúdenia sporu svoje konkrétne závery,ktoré ho napokon viedli k rozhodnutiu vo veci samej inak, ako si predstavoval sťažovateľ(ústavný súd z tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právnezávery, pretože obsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže rozsudok okresného súduz 3. decembra 2014 pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).

Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudkukrajského súdu uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutieokresného súdu ako vecne správne potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutéhorozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, ústavný súd konštatuje,že napadnutý rozsudok krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitéhoprávneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňovýrozsudok ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súdnezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosťnapadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutýrozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnejsvojvôle konajúceho krajského súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dávaodpoveď na to, ako a prečo došlo zo strany krajského súdu k potvrdeniu napadnutéhorozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zníženie výživnéhona plnoleté dieťa. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdunevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd preto zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňakritériá zákonného rozhodnutia, pričom je aj náležite odôvodnené. Ústavný súd si neosvojilargumentáciu sťažovateľa o porušení označených základných práv a práv postupoma napadnutým rozsudkom krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodolv súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo ajk porušeniu uvedených práv.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o výživnom a najmäskúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť saod povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Taktopostupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ichprávnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,I. ÚS 417/08). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd a krajský súd dostatočnezaoberali všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, príjmovéa majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedázákonným požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli privýklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu(v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a pretoústavný súd konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu akokonformný s obsahom garancií označených článkov ústavy, listiny a dohovoru a sťažnosťv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

V závere ústavný súd ešte poznamenáva, že nemal dôvod odchýliť sa od svojhoprávneho názoru vysloveného v obdobnej veci sp. zn. I. ÚS 324/2015.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016