znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 155/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Rudolfa   Tkáčika v konaní   o   sťažnosti   Ing.   S.   H.,   D.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er/573/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Er/573/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Dunajská Streda   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er/573/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. S. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Dunajská Streda   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Dunajská Streda   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. S. H. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 155/2013 z 26. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. S. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Dunajská   Streda (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Er/573/2009   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprO 147/2013 doručeným ústavnému súdu 30. mája 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Z hľadiska právneho posúdenia sa jedná o vec náročnejšiu, nakoľko v priebehu exekučného konania bolo začaté konanie o obnovu konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul.... Uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci až doposiaľ Žiadosť súdneho exekútora JUDr. P. H. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na súd bola doručená 19. 6. 2009...

-   Dňa   8.   7.   2009   sudkyňa   súdnemu   exekútorovi   udelila   poverenie   na   vykonanie exekúcie, ktoré zo súdu bolo vyexpedované dňa 28. 8. 2009. Súdny exekútor poverenie prevzal 3. 9. 2009...

- Dňa 2. 3. 2010 poverený súdny exekútor predložil na súd návrh povinného na odklad exekúcie. Na základe rozvrhu práce na rok 2010 vo veci začal konať poverený vyšší súdny úradník, ktorý dňa 21. 10. 2010 dal pokyn na vyžiadanie dokladov od povinného Úradu geodézie, kartografie a katastra od sociálnej poisťovne a od OR PZ DS...

- dňa 11. 1. 2011 súd návrh na povolenie odkladu zamietol. Uznesenie zo súdu bolo vyexpedované   13.   1.   2011.   Právny   zástupca   povinného   uznesenie   prevzal   18.   1.   2011. Právny zástupca oprávneného a exekútor uznesenie prevzali 19. 1. 2011. Povinný dňa 1. 2. 2011 proti uzneseniu podal odvolanie. Poverený vyšší súdny úradník dňa 16. 2. 2011 dal pokyn na doručenie odvolania oprávnenému na vyjadrenie... Právny zástupca oprávneného výzvu súdu prevzal 28. 2. 2011. Vyjadrenie oprávneného na súd bolo doručené 8. 3. 2011.

- dňa 24. 3. 2011 konajúca sudkyňa rozhodla o odklade exekúcie a povolil ho do skončenia obnovy konania vedenej pod sp. zn. 5 Cb 164/2010. Uznesenie zo súdu bolo vyexpedované 25. 3. 2011. Právny zástupca oprávneného uznesenie prevzal 11. 4. 2011, právny zástupca povinného uznesenie prevzal 8. 4. 2011. Oprávnený dňa 28. 4. 2011 proti uzneseniu súdu podal odvolanie.

- Dňa 29. 4. 2011 sudkyňa dala pokyn na doručenie kópie odvolania povinnému na vyjadrenie... Jeho vyjadrenie na súd bolo doručené 23. 5. 2011.

V období do 17. 6. 2011 do 22. 5. 2012 spisový materiál sa nachádzal na krajskom súde, ktorý uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

-   Dňa   30.   5.   2012   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu účastníkom...   Právny   zástupca   oprávneného   uznesenie   prevzal   12.   6.   2012   a   právny zástupca povinného uznesenie prevzal 11. 6. 2012.

-   Dňa   20.   6.   2012   sudkyňa   dala   pokyn   na   postúpenie   spisu   vyššiemu   súdnemu úradníkovi na vypracovanie konceptu uznesenia.

- Dňa 10. 7. 2012 vyšší súdny úradník dal pokyn na zistenie, či konanie vedené pod sp. zn. 5 Cb 164/2010 či je skončené...

- Dňa 18. 7. 2012 poverený VSÚ dal pokyn na predloženie spisu zákonnej sudkyni za účelom kontroly konceptu uznesenia.

- Dňa 25. 7. 2012 sudkyňa spis vrátila VSÚ na doplnenie poukazom na rozhodnutie krajského súdu.

- Dňa 16. 8. 2012 vyšší súdny úradník opäť predložil koncept uznesenia sudkyni na kontrolu, ktorému sudkyňa opäť vrátila 11. 12. 2012.

-   Dňa   17.   12.   2012   vyšší   súdny   úradník   spis   vrátil   sudkyni   s   poukazom   na   to, že v spise sa nachádzajú dve odlišné úpravy, aby bol sudkyňou usmernený.

- Dňa 18. 12. 2012 sudkyňa spis vrátila VSÚ s tým, že treba postupovať podľa úpravy zo dňa 11. 12. 2012.

- Dňa 15. 1. 2013 vyšší súdny úradník dal pokyn na zistenie, či konanie vedené pod sp. zn. 5 Cb 164/2010 je právoplatne skončené.

- Dňa 15. 1. 2013 v spise je záznam o tom, že príslušná súdna tajomníčka zistila, že spis 5 Cb 164/2010 sa nachádza na Krajskom súde v Trnave. Ďalší záznam o tom, že spis 5 Cb 164/2010 sa nachádza na KS v Trnave je zo dňa 23. 1. 2013.

- Dňa 24. 1. 2013 VSÚ predložil doplnený koncept uznesenia sudkyni na kontrolu. Sudkyňa   dňa   11.   3.   2013   spis   vrátila   pokynom   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi na prepracovanie. Posledný koncept uznesenia zo dňa 25. 3. 2013 sudkyňa neschválila, vrátila spis VSÚ 15. 4. 2013 na ďalší postup.

... Prekážky podľa § 107 O. s. p. v tejto veci zistené neboli.... Prieťahy sťažovateľ v tejto veci nespôsobil... Súd doteraz o návrhu povinného na odklad exekúcie právoplatne nerozhodol. Návrh povinného   najprv   zamietol,   ale   po   podaní   odvolania   jeho   návrhu   na   odklad   vyhovel do právoplatného skončenia konania o obnove konania...

Obnova konania pod sp. zn. 5 Cb 164/2010 bola zamietnutá. Proti uzneseniu bolo podané   odvolanie,   o   ktorom   rozhodnuté   nebolo   a   spisový   materiál   stále   sa   nachádza na krajskom súde. Podľa môjho názoru skutočnosť, že v priebehu exekučného konania bol podaný   návrh   na   obnovu   pôvodného   konania,   ovplyvnila   priebeh   tohto   exekučného konania...

...   V   tejto   veci   som   riešila   sťažnosť   oprávneného,   ktorú   som   posúdila ako opodstatnenú, pretože v tom čase súd podľa môjho názoru nekonal plynulé o návrhu o odklad   exekúcie.   Vtedajšiemu   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   jeho   pomalý   postup   som vytkla. Tento vyšší súdny úradník bol preložený na iný súd. Od tej doby vo veci konali ďalší dvaja vyšší súdni úradníci.“

Úkony,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   zistil   aj   ústavný   súd z predloženého spisu okresného súdu a vyjadrení účastníkov.

Navyše   zistil,   že   24.   februára   2010   podal   povinný   v   exekučnom   konaní na exekútorskom úrade návrh na odklad exekúcie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 292/04, IV. ÚS 455/2011, II. ÚS 144/2012), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo   iluzórnym,   keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby   konečné   súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je potrebné uviesť, že rozhodovanie o návrhoch na odklad exekúcie tvorí štandardnú súčasť agendy okresných súdov, a preto nemožno   napadnuté   konanie   hodnotiť   z   právneho   hľadiska   ako   zložité   (obdobne IV. ÚS 455/2011),   a   ani   ústavný   súd   z   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o faktickej zložitosti alebo aj o právnej zložitosti veci, ako to uvádza vo svojom stanovisku okresný súd „že v priebehu exekučného konania bol podaný návrh na obnovu pôvodného konania“.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   napadnutom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu označených práv. Ústavný súd z uvedeného hľadiska v správaní sťažovateľa nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu. V konaní bol aktívny a opakovane žiadal okresný súd, aby vo veci konal (18. októbra 2010, 4. novembra 2010, 17. decembra 2010 a 22. októbra 2012).

Žiadosť   o „urýchlenie   konania“ podal   aj   17.   októbra   2011   na   Krajskom   súde v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľa   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   z   24.   marca   2011   o   povolení   odkladu   exekúcie do právoplatného skončenia obnovy konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv v napadnutom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Z predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd bol v danej veci opakovane bezdôvodne nečinný, a to konkrétne už na začiatku konania, keď prvý jednoduchý úkon urobil až 21. októbra 2010 („vyžiadanie dokladov od povinného, Úradu geodézie, kartografie a katastra, od sociálnej poisťovne a od OR PZ DS“), teda po viac ako 7 mesiacoch od podania návrhu (2. marec 2010), a tiež od 22. mája 2012, keď bol spis vrátený z   krajského súdu,   až do 15. januára 2013 (takmer 8 mesiacov), keď zisťoval stav iného konania o povolení obnovy konania.

Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Aj okresný súd priznal zbytočné prieťahy v tomto konaní.

Navyše, činnosť okresného súdu bola aj neefektívna, čo sa prejavilo v tom, že jeho rozhodnutie   o   povolení   odkladu   exekúcie   do   právoplatného   skončenia   obnovy   konania krajský súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že postupom okresného súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení zohľadnil, že dĺžku doby, počas ktorej sa súdny spis   z   dôvodu   odvolacieho   konania   nachádzal   na   krajskom   súde   od   17.   júna   2011 do 22. mája 2012, ktorú   okresný súd nemohol ovplyvniť, nebolo možné z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

Keďže okresný súd dosiaľ právoplatne nerozhodol o návrhu povinného na odklad exekúcie predloženom 2. marca 2010, hoci o tomto návrhu bol povinný rozhodnúť v lehote 30   dní   v   súlade   s   §   56   ods.   4   Exekučného   poriadku,   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er/573/2009   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, poukazujúc   na   najmä   na   neefektívnu   a   nesústredenú   činnosť   okresného   súdu   pri rozhodovaní v exekučnom konaní, ktoré má pre neho zásadný význam.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   a zohľadňujúc, o čo sťažovateľovi   v   exekučnom   konaní   ešte   ide   (vymoženie   už   len   časti   nezaplatenej pohľadávky),   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   žiadal o priznanie trov konania v sume 331,15 € (za dva úkony právnej služby, dvakrát režijný paušál a k tomu 20 % DPH).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá predstavovala sumu 781 €.

Ústavný súd mu priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 € a režijný paušál 7,81 € (teda nie ako uvádza sťažovateľ). K tomu je potrebné pripočítať 20 % DPH v sume 55,18 €, pretože advokát je jej platcom. Úhrada bola teda priznaná v celkovej sume 331,12 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2013