znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 155/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie čl. 7 ods. 2   a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 20 C 141/2009 zo 17. decembra 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 92/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2010 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 7 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy a porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 20 C 141/2009 zo 17. decembra 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 92/2010 z 22. septembra 2010.

Sťažovateľ sa návrhom zo 14. augusta 2009 podaným na okresnom súde domáhal náhrady škody (vo výške 1 809 € s príslušenstvom) spôsobenej nezákonným rozsudkom okresného súdu sp. zn. SA 5 C 218/02 zo 4. apríla 2005 podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. SA 5 C 218/02 mu nesprávne vyrubil súdny poplatok a odvolací súd (rozsudok sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca 2006) sa   „stotožnil“ s týmto rozhodnutím   okresného súdu. Najvyšší súd Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania dovolanie sťažovateľa odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 294/2006 z 26. februára 2008. Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal   v napadnutom   konaní,   aby   okresný   súd   uložil   odporcovi   (Slovenskej   republike, pozn.)   povinnosť   zaplatiť   mu   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   1   809   € s príslušenstvom.

Okresný   súd   po   vykonaní dokazovania napadnutým rozsudkom   zo   17.   decembra 2009   návrh   sťažovateľa   zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že sťažovateľ nepreukázal zákonné podmienky zakladajúce zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, preto nebolo potrebné ďalej sa zaoberať otázkou vzniku škody, resp.   nemajetkovej   ujmy,   ako   aj   otázkou   príčinnej   súvislosti   medzi   vznikom   škody   a nezákonným rozhodnutím. K návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že výrok rozhodnutia okresného súdu sp. zn. SA 5 C 218/2002 zo 4. apríla 2005 v znení rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca 2006 je neplatný v tej časti, v ktorej tento výrok ukladá sťažovateľovi povinnosť uhradiť poplatok za návrh vo výške 1 809,73 €, okresný   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že „pre   podanie   určovacej žaloby, ktorej predmetom má byť určenie neplatnosti rozhodnutia súdu, neexistuje žiaden zákonný   podklad   a   preto   je   takáto   určovacia   žaloba   neprípustná“. Poukázal   pritom na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 11/2007 z 29. januára 2008). Okresný súd dospel k záveru, že žalobný návrh sťažovateľa bol podaný v celom rozsahu nedôvodne, a preto ho v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   z   22.   septembra   2010   tak,   že   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil v celom rozsahu s právnymi závermi okresného súdu s poukazom na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti okrem iného uviedol tieto námietky:„Návrh sťažovateľa zamietol Okresný súd Galanta rozsudkom podľa dôkazu č. 8 dňa 17.12.2009 bez akéhokoľvek prerokovania veci a tento rozsudok potvrdil i Krajský súd v Trnave rozsudkom podľa dôkazu č. 9. Súdy oboch stupňov tak učinili s odôvodnením, že nemajú   právomoc   určiť   neplatnosť   právoplatného   výroku   rozsudku   o   poplatkovej povinnosti.

Pokiaľ súdy Slovenskej republiky vychádzali z predpokladu, že nemajú právomoc preskúmať škodu, ktorú súdy sťažovateľovi spôsobili nezákonným rozsudkom, voči ktorému nie je možnosť odvolania, odmietli sťažovateľovi právo na prístup k súdu.

Odmietnutím prejednať žalobu sťažovateľa na náhradu spôsobenej škody v rozpore so zákonom súdy sťažovateľovi odňali Ústavou a medzinárodným dohovorom garantované právo na účinný prostriedok nápravy.   Odmietnutím prejednať   právo na náhradu škody spôsobenej rozsudkom Okresného súdu v Galante č. k. SA 5C 218/02-144 súdy Slovenskej republiky   sťažovateľovi   odmietli   i   právo   napraviť   nezákonný   stav   náhradou   súdom spôsobenej škody, a preto bolo porušené právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy. Súdy oboch stupňov tvrdia, že citované zákonné ustanovenie (§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pozn.) je nepoužiteľné na rozhodnutie súdov, pretože ak súd rozhodol o veci, ktorá patrí do jeho právomoci podľa § 7 ods. 1 O.s.p., potom nemôže prekročiť svoju právomoc. Sťažovateľ je však toho názoru, že takýto výklad § 7 ods. 1 O.s.p. odporuje zákonu.

... súdy oboch stupňov svojím postupom sťažovateľovi odňali možnosť konať pred súdom, keď mu odmietli prístup k súdu.

Prejednaniu a určeniu nezákonnosti právoplatných rozhodnutí súdov bez zrušenia výrokov týchto rozsudkov, t.j. pri rešpektovaní a zachovaní ich platnosti, nebráni žiadne zákonné ustanovenie. Naopak, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky vo svojom ods. 3 ukladá súdom   povinnosť   preskúmať,   či   právoplatným   a   nezákonným   rozhodnutím   súdu   nebola dotknutému   subjektu   spôsobená   škoda.   Citovaný   článok   nijako   nepredpokladá   zrušenie nezákonného rozhodnutia ako podmienku náhrady škody.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na prístup k nezávislému   a   nestrannému   súdu,   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   SR domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým bol   na   svojich   právach   ukrátený,   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   3   Ústavy   SR na náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,   iného   štátneho   orgánu   či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, práva sťažovateľa podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, práva sťažovateľa podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé   súdne   konanie,   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   13   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na účinný prostriedok nápravy v konaní vedenom pred Okresným súdom Galanta, sp. zn. 20C/141/2009 a v konaní vedenom pred Krajským súdom v Trnave, sp. zn. 24Co/92/2010, porušené boli.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Galanta,   č.k.   20C/141/2009-76 z 17.12.2009 a rozsudok Krajského súdu v Trnave, č.k. 24Co/92/2010-103 z 22.09.2010 a vec im vracia na opätovné prejednanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré sú mu Krajský súd v Trnave a Okresný   súd   Galanta   v   rovnakom   pomere   povinné   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 303,31 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   napadnutému   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnutý rozsudok okresného súdu (sp. zn. 20 C 141/2009 zo 17. decembra 2009) a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom.   Túto   možnosť   (podať   odvolanie)   sťažovateľ   aj   využil.   Ochranu   jeho označeným právam   poskytoval v odvolacom   konaní krajský   súd,   a tak ústavný   súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie označených   práv   postupom   a   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho právnom názore, že krajský súd svojím postupom a napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo na prístup k súdu (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) tým, že krajský súd odmietol riadne prejednať   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozsudkom.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že odmietnutím   prejednať   žalobu   mu   krajský   súd   odňal   dohovorom   garantované   právo na účinný prostriedok nápravy (podľa čl. 13 dohovoru). Vzhľadom na predmet konania (náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím súdu) podľa názoru sťažovateľa došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy. Sťažovateľ tiež tvrdí, že postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu čl. 59 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy   preniesť   výkon   časti   svojich   práv   na   Európske   spoločenstvá   a   Európsku   úniu. Právne   záväzné   akty   Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie   majú   prednosť   pred zákonmi   Slovenskej   republiky.   Prevzatie   právne   záväzných   aktov,   ktoré   vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď porušenia sa dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

2.1 Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie   sa   namieta   alebo   ktoré   je   uplatňované   súdnou   cestou,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu, s výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podmienky   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím súdu sú uvedené v § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   možno   uplatniť   iba   vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda   spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo   zmena   rozhodnutia   pre   nezákonnosť   podmienkou   uplatnenia   nároku   na   náhradu škody.

Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. podľa   názoru ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ ide o právoplatné nezákonné rozhodnutie, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, alebo rozhodnutie ktorým orgán verejnej moci (v danom prípade všeobecný súd, pozn.) neprekročil svoju právomoc, nemožno sa úspešne domáhať práva na náhradu škody. Pokiaľ všeobecné súdy aplikovali takýto výklad aj   v   napadnutom   konaní   a   tento   právny   záver   vyplýva   aj   z   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia krajského súdu, potom ústavný súd môže konštatovať, že krajský súd vykonal ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   z   čoho   tiež   vyplýva,   že   jeho rozhodnutie   nemožno   hodnotiť   ani   ako   svojvoľné   a   ani   za   popierajúce   zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení so závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že odôvodnenie výroku krajského súdu je zrozumiteľné, logické, plne rešpektujúce zákonnú úpravu a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského   súdu   v   spojení   so   závermi   vyjadrenými v   rozsudku   okresného   súdu   (sp.   zn. 20 C 141/2009 zo 17. decembra 2009) vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pričom išlo o rozhodnutia súdov, ktoré bezpochyby spadali do právomoci všeobecných súdov, preto krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že nie sú splnené základné podmienky zakladajúce zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Takisto odôvodnenie zamietnutia návrhu sťažovateľa v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým sa domáhal určenia, že výrok rozhodnutia okresného súdu sp. zn. SA 5C 218/2002 zo 4. apríla 2005 v znení rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 182/2005 z 21. marca 2006 je neplatný (v tej časti, v ktorej tento   výrok   ukladá   sťažovateľovi   povinnosť   uhradiť   poplatok   za   návrh   vo   výške 1 809,73 €),   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   náležité   a   poskytuje   dostatočný   právny a skutkový   podklad   pre   svoj   výrok,   preto   ústavný   súd   nepovažuje   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   (sp.   zn.   20   C   141/2009 zo 17. decembra   2009)   za   arbitrárny   alebo   priečiaci   sa   ústavným   požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade nedošlo ani k odmietnutiu základného práva sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako to tvrdil v sťažnosti, keďže okresný súd, ako aj krajský súd meritórne prerokoval návrh sťažovateľa a rozhodol o ňom. O porušení základného práva na prístup k súdu by bolo možné hovoriť najmä   vtedy,   ak   by   všeobecný   súd,   na   ktorý   sa   návrhom   obrátila   osoba,   odmietol prerokovať jej vec, respektíve vtedy, ak by tejto osobe bolo fakticky odoprené právo podať žalobu   na   súd.   K   tomuto   však   v   napadnutom   konaní   nedošlo,   preto   v   okolnostiach posudzovanej veci nemožno hovoriť o odoprení práva na prístup na súd.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 20 C 141/2009 zo 17. decembra 2009 a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Základné právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

V tomto rozsahu predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže závery ústavného súdu vyjadrené v predchádzajúcej časti odôvodnenia v bode 2.1 tohto rozhodnutia sa v plnej miere vzťahujú aj na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.3 Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku   nezákonného rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať tak,   aby   bola   označenému   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Inými   slovami,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantné právne normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) na uplatnenie si nároku podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pričom tomuto   jeho   záveru   sa   nedá   vyčítať   arbitrárnosť   ani   svojvoľnosť,   takže   v   konečnom dôsledku nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.4   Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   „Z   citovaného ustanovenia   dohovoru   vyplýva   pre   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   procesné   právo akcesorickej   povahy   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom.“ (III. ÚS 38/05).

Keďže   ústavný   súd   nedospel   k   záveru,   že   namietaným   postupom   a   rozsudkom krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   z   dohovorom   chránených   práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.5 Napokon sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 7 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy, ktoré však neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd.   Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   iného   článku   ústavy   možno   podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením   už konkrétneho   označeného základného   práva   alebo slobody   (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení označených ustanovení ústavy.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríl 2011