znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 155/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej   sťažnosti   Ing.   J.   G.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   Advokátska kancelária,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 25/2001) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 25/2001) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Nové Mesto nad Váhom p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom j e   p o v i n n ý   Ing. J. G. uhradiť trovy konania   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur   a   osemdesiatosem   centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 155/2010-7   z   20.   apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. G., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 25/2001).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola v rámci trestného konania   začatého   v   roku   1998   podaná   obžaloba   pre   trestný   čin   porušovania   domovej slobody   podľa   §   238   ods.   1   a   ods.   2   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to 22. decembra 2000. Podľa vyjadrenia sťažovateľa trestné konanie už prebieha 12 rokov, „V priebehu konania bola viac krát zmenená príslušnosť súdu pre vlastné námietky zaujatosti OS Nové Mesto n/V a napokon v konečnom dôsledku je vec zasa v konaní tohto súdu. Hlavné pojednávania boli súdmi opakovane odročované.“.

V závere sťažovateľ uvádza: „postupom súdov Slovenskej republiky ako aj ostatných orgánov činných v trestnom konaní došlo jednoznačne k porušeniu mojich základných práv zaručených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na   základe   uvedených   skutočností   v   závere   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd po prijatí jeho sťažnosti v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky.

List okresného súdu doručený ústavnému súdu 27. mája 2010 obsahoval podrobný chronologický   prehľad   vykonaných   procesných   úkonov   a   vyjadrenie,   že „prieťahy   pri vybavovaní veci v prvom období spôsobili objektívne okolnosti vyplývajúce z nadmernej zaťaženosti sudcov pôsobiacich na pôvodnom Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom“. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že v období po 1. januári 2008 konal okresný   súd   plynulo,   no stav   a dĺžku   konania v   tomto   úseku „ovplyvnil   predovšetkým prístup obžalovaných, ich obhajcov a teda aj samotného sťažovateľa a jeho pôvodného obhajcu.   Hlavné   pojednávanie   bolo   opakovane   odročené   pre   ospravedlnenie   sa obžalovaných, obhajcov obžalovaných, predovšetkým obhajcu sťažovateľa, počas konania došlo k zmene obhajcov, a to aj u sťažovateľa.“.

Poukázala aj na skutočnosť, že ani sťažovateľ, ani jeho obhajca v priebehu konania neoznámili   zmenu   pobytu   sťažovateľa,   ako   aj   na   sťaženie   postupu   súdu   v   dôsledku neznámeho pobytu svedka poškodeného.

Takisto zdôraznila, že tvrdenia sťažovateľa o zmene príslušnosti súdu z dôvodu zaujatosti sudcov nie sú pravdivé.

V závere listu sa predsedníčka okresného súdu vyjadrila, že netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   možnosť   vyjadriť   sa   k   stanovisku   okresného   súdu nevyužil,   ústavnému   súdu   oznámil,   že   sťažovateľ   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Okresnému   súdu   bola   postúpená   z   dôvodu   miestnej   príslušnosti   na   základe uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. januára 2001, trestná vec sťažovateľa; spis bol okresnému súdu doručený 30. januára 2001.

Okresný súd uznesením z 29. januára 2004 vrátil vec prokurátorovi na došetrenie. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) predmetné uznesenie svojím rozhodnutím z 21. februára 2007 zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.Okresnému súdu   Trenčín   sa   nepodarilo doručiť sťažovateľovi zásielku, ktorá mu bola 6. júna 2007, ako aj 6. júla 2007 vrátená z dôvodu, že nebola sťažovateľom prevzatá v odbernej lehote, a 16. júla 2007 vrátená s oznámením „adresát neznámy“. Po doručení oznámenia kompetentného subjektu o pobyte sťažovateľa 31. augusta 2007 sa Okresnému súdu   Trenčín   opätovne   nepodarilo   doručiť   sťažovateľovi   zásielku,   ktorá   sa   mu   vrátila s oznámením „odsťahovaný“.   Rovnako   sa   mu   nepodarilo   doručiť   zásielku   po   ďalšom oznámení   kompetentného   subjektu   o   pobyte   sťažovateľa   a   zásielka   sa   mu   vrátila 13. novembra 2007 s označením „adresát neznámy“.

Sťažovateľ po doručení trestného rozkazu podal proti nemu 15. apríla 2008 odpor. Dňa 20. mája 2008 okresný súd určil termín hlavného pojednávania na 3. október 2008. V priebehu júla a augusta 2008 sa okresnému súdu vrátili nedoručené zásielky týkajúce sa predvolania svedkov a okresný súd z tohto dôvodu požiadal o oznámenie údajov o ich pobyte kompetentné subjekty, ktoré reagovali v priebehu augusta a septembra 2008. Určený termín hlavného pojednávania (3. október 2008) bol zrušený a pojednávanie sa uskutočnilo 15. januára 2009.

Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti obhajcu sťažovateľa (pre práceneschopnosť) okresný súd hlavné pojednávanie určené na 30. september 2009 až 2. október 2009 odročil na 13. január až 15. január 2010.

Sťažovateľ   11.   januára   2010   oznámil   okresnému   súdu   ukončenie   zastúpenia obhajcom.

Okresný súd hlavné pojednávanie určené na 13. január 2010 až 15. január 2010 odročil z dôvodu neprítomnosti obhajcu sťažovateľa, a to na 24. marec 2010, 9. apríl a 22. apríl 2010, pretože sťažovateľ nesúhlasil s pojednávaním bez jeho zastúpenia obhajcom a vyjadril sa, že si pre krátkosť času nového obhajcu ešte nezvolil.

Okresný   súd   uskutočnil   22.   apríla   2010   hlavné   pojednávanie,   ktoré   odročil na 8. september až 10. september 2010 z dôvodu, že sa niektorí riadne predvolaní svedkovia na pojednávanie nedostavili.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   trestné   stíhanie   vedené pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti čiastočne opodstatňujúce skutkovú   zložitosť   prerokúvanej veci   danú   potrebou   vykonania dokazovania výsluchom väčšieho   počtu   svedkov   a   tiež   nemožnosťou   zabezpečenia   účasti   svedka   poškodeného zdržujúceho   sa   na   neznámom   mieste,   čo   bol   okresný   súd   napokon   nútený   riešiť ustanovením   jeho   opatrovníka.   Rozhodne   však   táto   skutočnosť   nemôže   ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní jeho postupu (bod 3).

2. Vo vzťahu k druhému kritériu ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa sa vyskytli okolnosti, ktoré negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť konania. Na vrub sťažovateľovi treba pripísať skutočnosť, že značne sťažil postup súdov pri doručovaní jemu adresovaných   zásielok,   pretože   jednak   v   jednom   prípade   neprevzal   zásielku   uloženú na pošte   a   zároveň   neposkytol   k   dispozícii   konajúcim   súdom   svoju   aktuálnu   adresu pre účely doručovania napriek tomu, že niekoľkokrát zmenil svoj pobyt.

Za prejav pasivity sťažovateľa v konaní treba tiež považovať neprítomnosť obhajcu sťažovateľa na pojednávaní konanom v dňoch 30. septembra až 2. októbra 2009, aj keď zapríčinenú   objektívnymi   okolnosťami,   ktorá   bola   dôvodom   na   odročenie   hlavného pojednávania. Ďalšou okolnosťou týkajúcou sa správania sťažovateľa, ktorá sa premietla do zbytočných   prieťahov   v konaní,   bola   absencia   právneho   zastúpenia   sťažovateľa na hlavnom pojednávaní určenom na 13. január 2010 až 15. január 2010, ktorej dôvodom bolo predchádzajúce ukončenie zastúpenia zo strany obhajcu oznámené okresnému súdu tesne pred hlavným pojednávaním 11. januára 2010, pričom sťažovateľ si nového obhajcu nezvolil a s pojednávaním bez obhajcu nesúhlasil. Táto situácia zapríčinená sťažovateľom bola dôvodom ďalšieho odročenia hlavného pojednávania.

Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup konajúcich súdov.

Pri   preskúmaní   ich   postupu   v   predmetnom   konaní   ústavný   súd   zistil   obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

V prvom rade ide o rozsiahle obdobie nečinnosti v celkovom trvaní troch rokov, a to počnúc   30.   januárom   2001,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   súdny   spis   na   základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou o postúpení trestnej veci z dôvodu miestnej príslušnosti, do 29. januára 2004, keď okresný súd svojím rozhodnutím vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.

K narušeniu plynulosti konania došlo aj v období od 15. apríla 2008, keď sťažovateľ po doručení trestného rozkazu podal proti nemu odpor, do 15. januára 2009, keď okresný súd vykonal hlavné pojednávanie. V uvedenom období okresný súd určil termín hlavného pojednávania s neprimeraným časovým odstupom, a to aj po zohľadnení väčšej časovej rezervy potrebnej pre doručovanie zásielok týkajúcich sa predvolania svedkov. Ústavný súd konštatuje, že za uvedených okolností treba za nečinnosť v predmetnom úseku považovať časové obdobie zodpovedajúce približne šiestim mesiacom. Vzhľadom na doterajšiu dobu súdneho konania, ktoré začalo už v roku 2000, ako neprimerané kvalifikuje ústavný súd aj odročenie hlavného pojednávania vykonaného 22. apríla 2010 až na 8. – 10. september 2010.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Takúto neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje uznesenie krajského súdu, ktorým tento zrušil uznesenie okresného súdu z 29. januára 2004 týkajúce sa vrátenia veci sťažovateľa prokurátorovi na došetrenie.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného   súdu,   ktorá   zdôvodnila   existenciu   prieťahov   v   počiatočnom   období   súdneho konania   objektívnymi   okolnosťami   spočívajúcimi   v   nadmernej   zaťaženosti   sudcov okresného súdu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Preto ústavný súd obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti sudcov neakceptoval.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, III.ÚS 109/07).

Vzhľadom na uvedené obdobia nečinnosti v celkovom rozsahu troch rokov a šiestich mesiacov, ako aj zistený neefektívny postup okresného súdu nemožno viac ako deväť rokov trvajúcu   doterajšiu   dobu   konania   vedeného   okresným   súdom   bez   rozhodnutia   vo   veci považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Vychádzajúc   z   toho,   že   trestné   konanie   pred   okresným   súdom   nebolo   ku   dňu rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   15   000   €   a   výšku   požadovaného   zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že   zbytočné prieťahy v konaní mu spôsobujú stav právnej neistoty a doba konania v jeho veci presiahla primeraný čas, čo považuje za „neprimerané šikanovanie obžalovaného“.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1   000 €.   Táto   suma zohľadňuje celkovú   dĺžku   posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 260,88 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania presahuje sumu vypočítanú ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010