znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 155/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Y.,   t. č. vo výkone   väzby,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 52 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 6/2009 zo 7. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená   sťažnosť   V.   Y.,   t. č. vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 52   ods.   2   ústavy,   práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a 3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 6/2009 zo 7. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   ako   dovolací   súd   na   podklade   dovolania obvineného   V.   Y.   rozsudkom   zo   dňa   07.   04.   2009,   sp.   zn.:   2   Tdo   6/2009   vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2008, sp. zn.: 5 To 11/2008 bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. porušený zákon a preto tento rozsudok NS SR zrušil a zároveň zrušil aj jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 10. 01. 2008, sp. zn. : 4 T 121/2007. V dôsledku vyššie uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia slobody,   uložený   obvinenému   V.   vyššie   uvedeným   zrušeným   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave vo výmere 4 rokov. V zmysle § 380 Tr. por. NS SR následne rozhodol uznesením zo dňa 07. 04. 2009, sp. zn.: 2 Tdo 6/2009... o väzbe obvineného V. Y. tak, že ho zobral z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. do väzby, pričom väzba sa začína dňom 07. 04. 2009 o 10.00 hod. a vykoná sa v Ústave na výkon väzby v B. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že obvineného V. Y. nemožno prepustiť na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. založený na obave, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, lebo   nemá   stále   bydlisko   a   tiež   mu   hrozí   vysoký   trest.   Podľa   NS   SR   táto   obava   trvá a vyplýva z dôvodnej obavy, že obvinený po prepustení na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, pretože ako cudzinec má na území SR administratívne zakázaný pobyt, je stíhaný za trestný čin, za ktorý mu hrozí vysoký trest a predovšetkým na území SR nemá stále bydlisko... Z   ustanovenia   §   71   ods.   1   písm.   a)   TP   jednoznačne   vyplýva,   že   osobná   sloboda obvineného môže byť obmedzená len vtedy, ak sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce útek obvineného, prípadne jeho skrývanie sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestnému postihu za spáchaný skutok. Európsky súd pre ľudské práva... už v rozhodnutí Labita v. Italy (rozsudok zo 6. apríla 2000, sťažnosť č. 26772/95, § 162 - 164) vyslovil, že dôvody, ktoré postačujú na vzatie do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými na jej ďalšie trvanie, a zároveň kritizoval   nedostatočnú   špecifikáciu   dôvodov   väzby   voči   jednotlivým   obvineným. V rozhodnutí Erdem v. Germany (rozsudok z 5. júla 2001, sťažnosť č. 38321/97, § 43 - 45) bolo   predmetom   kritiky   ESĽP   zjavné   opakovanie   odôvodnenia   väzby   vo   viacerých následných väzobných návrhoch a rozhodnutiach.   Uvedené rozhodnutia ESĽP   sa týkali porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru. Len   zopakovanie   dôvodov   z   predchádzajúcich   rozhodnutí   či   už   Okresného   súdu Bratislava   II,   sp.   zn.:   4   T   121/2007   alebo   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.:   5   To 11/2008, na základe ktorých bol obžalovaný V. Y. vzatý a následne držaný vo väzbe je v prípade   napadnutého   uznesenia   NS   SR   neprípustné,   nedostatočné   a   ústavne neakceptovateľné... V   danom   prípade   však   nemôže   ísť   len   o   strohé   zopakovanie   dôvodov   uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., ale konajúci súd musí uviesť konkrétne okolnosti, ktoré ho k rozhodnutiu o vzatí obžalovaného do väzby v danom prípade viedli. Takými dôvodmi však rozhodne nemôže byť skutočnosť, že obžalovaný má administratívne zakázaný pobyt na území SR, pretože v danom prípade nemožno v osobe sťažovateľa pri eventuálnom prepustení na slobodu hovoriť o úmyselnom úteku alebo skrývaní sa. Za prípustný dôvod väzby nemožno považovať rovnako ani skutočnosť, že sťažovateľ je občanom cudzieho štátu, nakoľko odôvodnenie väzby o takýto dôvod je v rozopre s ustálenou judikatúrou ESĽP a jednoznačne by sťažovateľa hrubo diskriminoval ne jeho právach, ktoré mu garantuje čl. 52 ods. 2 Ústavy SR. Dôvod, že obžalovaný nemá na území SR stále bydlisko je v danom prípade navyše nepravdivý, keďže obžalovaný v rámci prebiehajúceho trestného konania uvádzal svoje stále bydlisko na území SR, a to už v prípravnom konaní. Taktiež nie je možné akceptovať   dôvod   uvádzaný   NS   SR   o   hrozbe   vysokého   trestu,   keďže   v   danom   prípade sťažovateľovi hrozí trest odňatia slobody v maximálnom trvaní 4 rokov, nakoľko v ďalšom priebehu konania platí zásada zákazu reformatio in peius.

Sťažovateľ tiež poukazuje na skorší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.   ÚS   128/05   z 18.   januára   2006, v   ktorom   Ústavný   súd   podrobne   definoval   a   určil jednotlivé zásady a princípy pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania... Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež pri rozhodovaní o väzbe nezobral do úvahy čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s § 76 ods. 1 Tr. por. a to najmä v kontexte dĺžky trvania väzby po nevyhnutnú dobu. Väzba sťažovateľa v predmetnom konaní trvala od 25. 06. 2006 viac ako 27 mesiacov a znova začala plynúť od 07. 04. 2009. Je zrejmé, že z celkovo prípustnej doby trvania väzby, ktorá je v danom prípade 36 mesiacov, obžalovaný strávil vo väzbe viac ako   28   mesiacov,   a   to   bez   započítania   trestu,   ktorý   vykonal   približne   v dĺžke   6   a   pol mesiaca.   Navyše   tejto   väzbe   predchádzala   väzba   v   inom   konaní   vedenom   proti sťažovateľovi v trvaní 4 rokov. Sťažovateľovi je tak prakticky už 7 rokov (!!!) obmedzovaná jeho osobná sloboda, a to bez jediného právoplatného rozhodnutia o jeho vine.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 6/2009 uznesením   zo   07.   apríla   2009   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo podľa čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 6/2009 z 07. apríla 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 292,38 Eur (2 úkony právnej pomoci á 115,90 Eur + 2 x 6,95 Eur režijný paušál + 19% DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a násl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.

Podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby podľa odseku 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   potom,   ako   najvyšší   súd na základe dovolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 6/2009 zo 7. apríla 2009 zrušil rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   11/2008 z 25. septembra 2008 z dôvodu, že ním došlo k porušeniu zákona v neprospech sťažovateľa, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 121/07 z 10. januára 2008, uznesením sp. zn. 2 Tdo 6/2009 zo 7. apríla 2009 rozhodol o väzbe sťažovateľa.   Najvyšší   súd   rozhodol   o väzbe   sťažovateľa   z dôvodu,   že   zanikol   zákonný podklad pre ďalší výkon trestu v trvaní 4 rokov, ktorý bol sťažovateľovi uložený zrušeným rozsudkom krajského súdu.

V namietanom   uznesení   najvyšší   súd   vyslovil,   že   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku berie sťažovateľa do väzby, ktorá sa začína 7. apríla 2009 o 10.00 h a ktorá sa vykoná v Ústave na výkon väzby v B.

Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   zistil,   že   obvineného   V.   Y. nemožno prepustiť na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. založený na obave, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, lebo nemá stále bydlisko, a tiež mu hrozí vysoký trest. Pre tento dôvod bola obmedzená osobná sloboda obvineného od 25. júna 2006 uznesením sudcu Okresného súdu Dunajská Streda z 26. júna 2006, sp. zn. Tp 4/2006 už v pôvodnom konaní, ktoré vyústilo   do   teraz   rozsudkom   najvyššieho   súdu   zrušeného   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   z 25. septembra   2008,   sp.   zn.   5   To   11/2008   a rozsudku   Okresného   súdu Bratislava II z 10. januára 2008, sp. zn. 4 T 121/07. Spomenutá obava zakladajúca väzobný dôvod   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Tr.   por.   trvá   naďalej   a vyplýva   z   dôvodnej   obavy, že obvinený po prepustení na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, pretože ako cudzinec má jednak   na území   Slovenskej   republiky   administratívne   zakázaný   pobyt,   je   stíhaný za trestný čin za ktorý mu hrozí vysoký trest a predovšetkým na území Slovenskej republiky nemá stále bydlisko.“

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o najvyšší súd rozhodujúci o väzbe sťažovateľa) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 51/09) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5   dohovoru   obsahujú   nielen   jej   základné   hmotné,   ale   aj   procesné   atribúty   práva na osobnú slobodu,   t.   j.   vrátane práva   na spravodlivé   súdne konanie pri   jej pozbavení, a preto   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne ustanovenia   o   osobnej   slobode,   a nie   všeobecné   ustanovenia   obsiahnuté   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. Al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) a čl. 46 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný   súd   preskúmaval   sťažnosť   sťažovateľa   v rozsahu   namietaného porušenia   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru, ktorého implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, IV. ÚS 51/09). Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe preto spravidla zakladá tak porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie dotknutých ustanovení čl. 5 dohovoru.

Dohovor vo svojom čl. 5 zakotvuje právo na slobodu a bezpečnosť. Je evidentné, že čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru sa svojím obsahom týkajú osobnej slobody jednotlivca. Rozdielom v znení týchto článkov je použitá terminológia, keď čl. 5 dohovoru výslovne priznáva právo či nárok súvisiaci s osobnou slobodou, zatiaľ čo čl. 17 ústavy takéto termíny nepoužíva,   ale   ustanovuje   jasné   limity   pre   štát   v prípade   zásahov   do   osobnej   slobody jednotlivca. To však neznamená, že z čl. 17 ústavy nevyplývajú práva alebo oprávnenia konkrétnej   osoby,   naopak,   tieto   práva   sú   tam   zakotvené,   ale   je   nutné   vyvodzovať ich výkladom.   Potom   z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná   súvislosť   medzi väzobným   dôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Pri   posudzovaní   námietok   sťažovateľa   z hľadiska   možného   porušenia   jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3   dohovoru   ústavný   súd   vychádzal   predovšetkým   z účelu   a významu   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu.   Zmyslom   jeho   prijatia   a existencie   vôbec   bolo   upraviť sťažovateľov   status   z hľadiska   jeho   osobnej   slobody.   Pokiaľ   teda   v rámci   dovolacieho konania došlo k zrušeniu rozsudku vo výroku o treste, bolo namieste v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami Trestného poriadku rozhodnúť aj o väzbe sťažovateľa.

Sťažovateľ však namietal, že jeho väzba sa zakladala a zakladá vždy na totožných skutočnostiach,   čo   je   podľa   jeho   názoru   v rozpore   s judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské   práva.   V tejto   súvislosti   argumentoval   tým,   že   dôvody,   ktoré   v počiatočnom štádiu trestného stíhania postačujú na vzatie obvineného do väzby, sa po dlhšej dobe môžu stať nedostatočnými. S týmto tvrdením ústavný súd zásadne súhlasí, no zároveň pripomína, že   nejde   o sťažovateľov   prípad.   Väzba,   do   ktorej   bol   vzatý   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, sa totiž v súlade s § 380 ods. 3 Trestného poriadku posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Ústavný súd je presvedčený, že toto ustanovenie je   potrebné   chápať   doslovne.   To   znamená,   že   najvyšší   súd   rozhodoval   o jeho   vzatí do väzby, a nie o ďalšom trvaní väzby. Rozhodoval teda o aplikácii tohto zaisťovacieho inštitútu akoby odznova a musel vychádzať zo skutočností, ktoré mu boli známe a ktoré v podstate   ostali   nezmenené.   Jasná   prezentácia   týchto   skutočností   spojená   s uvedením zákonných   dôvodov   tvoria   nespochybniteľný   základ   na   záver   o tom,   že   v prípade odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   nemôže   ísť   o abstraktnú   a svojvoľnú   úvahu o potrebe uvalenia väzby na sťažovateľa.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   odvolal   aj   na nález   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 128/05 z 18. januára 2006. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade došlo k vysloveniu porušenia základného práva na osobnú slobodu iného účastníka konania pred   ústavným   súdom,   ale na základe   odlišných   skutočností,   aké možno   nájsť v sťažovateľovom   prípade.   V označenej   veci   nešlo   o vzatie   tohto   účastníka   konania do väzby, ale išlo o rozhodovanie všeobecného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, pričom vo veci konajúci súd sa opakovane odvolával na totožné skutkové okolnosti týkajúce sa štátneho   občianstva.   Zároveň   skutková   situácia   bola   odlišná   od   tej   sťažovateľovej, keď spomínaný   účastník   konania   ako   štátny   občan   Ukrajiny   aj potom,   ako   bolo   začaté trestné   stíhanie   voči   osobám,   s ktorými   ho   spájali   podnikateľské   aktivity,   dobrovoľne pricestoval na územie Slovenskej republiky za účelom poskytnutia súčinnosti príslušným slovenským   orgánom.   Aj   napriek   tomu   uňho   úteková   väzba   pretrvávala   dlhšiu   dobu. Ako je zrejmé, takéto skutočnosti v prípade sťažovateľa neboli zistené.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 6/2009 zo 7. apríla 2009 a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 3 dohovoru, logicky nezistil ani príčinnú súvislosť medzi označeným uznesením a namietaným porušením základného práva   podľa   čl.   52   ods.   2   ústavy.   Toto   tvrdenie   vyplýva   z toho,   že   najvyšší   súd opodstatnenosť   vzatia   sťažovateľa   do   väzby   nepostavil   výhradne   na   zistení,   že   ide o cudzinca.   Samozrejme,   najvyšší   súd   uviedol   skutočnosti   svedčiace   proti   väzbe,   ktoré istým spôsobom súviseli so štátnym občianstvom sťažovateľa, ale ktoré zároveň nemožno spájať s pozbavením jeho osobnej slobody len preto, že je cudzím štátnym príslušníkom. Napokon splnenie ostatných zákonných predpokladov na vzatie sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nebolo spochybnené. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší   súd   naplnenie   daných   zákonných   predpokladov   odôvodnených   skutkovými okolnosťami vo svojom rozhodnutí dostatočne obhájil.

Odôvodňujúc   útekovú   väzbu   najvyšší   súd   poukázal   hlavne   na   administratívne zakázaný pobyt sťažovateľa na území Slovenskej republiky, na to, že v tuzemsku sťažovateľ nemá stále bydlisko, pričom zároveň poukázal aj na rozsah trestu, ktorý mu za spáchaný skutok hrozí. Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve v tomto smere sa rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska sťažovateľovej   námietky   o neexistencii   dôvodu   útekovej   väzby   javí   ako ústavne akceptovateľné,   pretože   úvahy   najvyššieho   súdu   nemožno   hodnotiť   ako   abstraktné, ale ako také,   ktoré   vychádzajú   z konkrétnych   skutočností,   sú   logické   a dostatočne odôvodnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   na   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2009