znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 155/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., T., zastúpenej advokátkou JUDr. F. B., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2200/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2008 doručená sťažnosť spoločnosti V., a. s., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2200/02.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právnemu predchodcovi sťažovateľa bolo 15. augusta 2002 doručené upovedomenie o začatí exekúcie č. EX 233/2002-7 z 12. augusta 2002,   ktorým   súdny   exekútor   informoval   o začatí   exekučného   konania   na   podklade exekučného titulu, ktorým mal byť platobný rozkaz č. 53 Rob 1061/02 z 15. mája 2002 vydaný   okresným   súdom.   Právny   predchodca   sťažovateľa   doručil   19.   augusta   2002 súdnemu exekútorovi námietky proti exekúcii. Tie odôvodnil tým, že „platobný rozkaz, ktorý   bol   exekučným   titulom   nebol   doručený   osobe   oprávnenej   na   preberanie   zásielok určených do   vlastných   rúk   a preto   platobný   rozkaz   nemohol   nadobudnúť   právoplatnosť a stať sa vykonateľným“.

Okresný súd uznesením č. k. Er 2200/02-48 zo 4. mája 2004 námietkam vyhovel, avšak oprávnený z predmetného exekučného titulu podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, na základe ktorého okresný súd uznesením č. k. 37 Er 2200/02-60 z 30. júna 2004 námietky proti exekúcii zamietol. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia došlo 23. júla 2004 k odpísaniu   exekvovaných   prostriedkov   z účtu   sťažovateľa   v   prospech   účtu   súdneho exekútora.

Sťažovateľ požiadal 9. augusta 2004 generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   o podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým námietky proti exekúcii zamietol. Generálny prokurátor doručil 24. mája   2005   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) mimoriadne dovolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 8/2005 z 31. januára 2006 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Dôvodom   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   bol   záver   najvyššieho   súdu o nedoručení predmetného platobného rozkazu spôsobom predpísaným podľa § 48 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   24.   februára   2006. Podľa tvrdenia   sťažovateľa   okresný   súd   napriek   záverom   najvyššieho   súdu „nevykonal vo veci žiaden úkon“. Preto sťažovateľ podal 21. decembra 2007 predsedovi okresného súdu sťažnosť   na   postup   súdu   z dôvodu   porušenia   práva   na   verejné   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   z 8.   januára   2008 konštatoval   nedôvodnosť   sťažnosti, „nakoľko   predmetné   exekučné   konanie   skončilo, po vymožení   pohľadávky,   jej   príslušenstva   a trov   exekúcie,   vrátením   poverenia na vykonanie exekúcie súdu exekútorom dňa 29. 7. 2004 (...)“.

Porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd v predmetnom exekučnom konaní „nepostupoval v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 1 M Cdo 8/2005, čím zamedzil sťažovateľovi domôcť sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“.

K   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   došlo   podľa   sťažovateľa   tým, že okresný   súd „nerešpektoval   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   vydané   na   základe mimoriadneho dovolanie Generálneho prokurátora SR, v dôsledku čoho bolo mimoriadne dovolanie GPSR ako prostriedok nápravy v predmetnom prípade neúčinným prostriedkom nápravy“.

Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod spisovou značkou č. k. 37Er2200/02 porušil   právo spoločnosti V.   a.   s.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručenom čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo na účinný   prostriedok   nápravy,   uvedené   v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II vracia vec na ďalšie konanie s tým aby vo veci meritórne rozhodol.

Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   100.000,-   Sk   a trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o nezverejnenie „mena a priezviska na web stránke Ústavného súdu SR a v Zbierke nálezov Ústavného súdu SR“.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dôvodom, pre ktorý sťažovateľ namieta   porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   je   jeho   názor, že okresný   súd tým,   že do   podania   sťažnosti   ústavnému súdu   nerozhodol   o námietkach rešpektujúc   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora, odmietol v predmetnom konaní spravodlivosť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odmietnutie   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)   je bez akýchkoľvek pochybností porušením základného práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby na súdnu ochranu, a tak aj porušením čl. 46 ods. 1 ústavy. Odmietnutie poskytnutia súdnej   ochrany   však   musí   byť   v konaní   pred   ústavným   súdom   riadne   a jednoznačne preukázané [§ 50 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde].

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Odmietnutie   spravodlivosti   dokazuje   podľa   sťažovateľa   odpoveď   predsedu okresného   súdu   na   sťažnosť   na   postup   súdu   podanú   sťažovateľom   21.   decembra   2007 podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), z ktorej vyplýva, že v nej namietal porušenie svojho práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorému priznáva ústavnoprávnu ochranu ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo svojej odpovedi z 8. januára 2008 predseda okresného   súdu   zhodnotil   sťažnosť   na postup   súdu   ako   nedôvodnú   posudzujúc   pritom eventuálnu existenciu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní.

Je   zrejmé,   že   uvedený   list   nie   je   rozhodnutím   ani   opatrením   a   v okolnostiach posudzovaného prípadu ho ústavný súd nepovažuje v zmysle citovaného ustanovenia § 49 zákona o ústavnom súde ani za nespochybniteľný dôkaz o (inom) zásahu, ktorý by mal spočívať v tom, že žalovaný súd odmietol konať a rozhodovať o sťažovateľom podaných námietkach   a že   by   tým   zároveň   odmietol   poskytnúť   právam   sťažovateľa   požadovanú ochranu.   Iba   samotná   skutočnosť,   že okresný   súd   o námietkach   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol, nemôže bez ďalšieho viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Spomenuté   okolnosti   posudzovaného   prípadu   naznačujú,   že   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti nastolil i otázku súvislosti základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd k tomu v prvom rade zdôrazňuje, že sťažovateľ mu sám svojím sťažnostným petitom určil limity prieskumu namietaného postupu okresného súdu (§ 20 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde).   Ústavný   súd,   riadiac   sa   svojou   viazanosťou   petitom sťažnosti,   tak   v rámci   meritórneho   rozhodovania   o sťažnosti   sťažovateľa   nemôže rozhodovať o prípadnom porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale len o tvrdenom porušení základného práva na súdnu ochranu v konaní okresného súdu o námietkach.

Ústavný   súd   nad rámec uvedeného   konštatuje,   že   v jeho doterajšej   judikatúre   sa súvislosť   uvedených   dvoch   základných   práv   pripúšťa   v tom   zmysle,   že   k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní môže dôjsť v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku   zbytočných   prieťahov   vedie   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (IV. ÚS 159/07). Znamená to, že pre založenie právomoci ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva na súdnu ochranu v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní nestačí zistenie takých prieťahov. K tejto podmienke musí pristúpiť aj následok zbytočných prieťahov spočívajúci v zmarení možnosti poskytnutia efektívnej a účinnej ochrany práv účastníka konania.

Sťažovateľ adresoval generálnemu prokurátorovi 9. augusta 2004 podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   o námietkach   č.   k.   37   Er 2200/02-60 z 30. júna 2004, teda už po skončení exekučného konania, ku ktorému došlo v dôsledku vymoženia pohľadávky, jej príslušenstva i trov exekúcie (27. júla 2004). Berúc v tejto súvislosti do úvahy ustanovenie § 61 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   podľa ktorého navrátenie   do   predošlého   stavu   je   v exekučnom   konaní   vylúčené,   ústavný   súd   dospel k záveru   o takej   miere   eliminácie   efektívnosti   a účinnosti   ochrany   poskytovanej   právam sťažovateľa   v konaní   o námietkách,   v ktorom   okresný   súd   súc   viazaný   rozhodnutím najvyššieho súdu bude rozhodovať, že prípadná nečinnosť žalovaného súdu v uvedenom konaní   v rozsahu   dvoch   rokov   nemôže   mať   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy tak ústavný súd hodnotí ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše   ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody   sťažnosti   a predložené   dôkazy   nie   sú stotožnené s petitom sťažnosti, takže sťažnosť by bolo možné podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Porušenie   citovaného   ustanovenia   sťažovateľ   zdôvodnil   tak,   že   okresný   súd „nerešpektoval   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   vydané   na   základe   mimoriadneho dovolanie Generálneho prokurátora SR, v dôsledku čoho bolo mimoriadne dovolanie GPSR ako prostriedok nápravy v predmetnom prípade neúčinným prostriedkom nápravy“.

Ústavný súd sa nestotožňuje so záverom sťažovateľa o neúčinnosti mimoriadneho dovolania   generálneho   prokurátora.   Účinnosť   mimoriadneho   dovolania   je   daná   tým, že najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   o ňom   koná   a   rozhodne.   Tak   je   právam   sťažovateľa poskytnutá   potrebná   súdna   ochrana.   Po   doručení   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora   z 19.   mája   2005   najvyššiemu   súdu   tento   poskytol   sťažovateľovým   právam potrebnú   ochranu,   keďže   sa   mimoriadnym   dovolaním   meritórne   zaoberal   a aj   o ňom rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   relevantnú súvislosť   medzi   postupom   okresného   súdu   a   označenými   právami   sťažovateľa, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V dôsledku toho už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008