znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 155/06-99

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   12.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť I.   Č.,   bytom N.,   zastúpeného advokátom JUDr. Š. S., Ž., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I po 27. októbri 1999 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. I. Č.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   nahradiť   I.   Č.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   22   479   Sk   (slovom   dvadsaťdvatisícštyristosedemdesiatdeväť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. Š. S., Ž., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti I. Č. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2005 (doplnená na základe výzvy ústavného súdu 14. februára 2005) doručená sťažnosť I. Č., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. S., Ž., ktorou namietal „neplatnosť   právneho   úkonu   prepustenia   zo   služobného   pomeru   z PZ   SR, navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   zaviazal   uznesením   Ministerstvo vnútra SR, ministra, Okresný súd Bratislava I, podľa čl. 46 ods. 1, 3 a čl. 48 ods. 2 prvej vety   Ústavy   Slovenskej   republiky...   Za   prieťahy   v súdnom   konaní   sp.   zn.   19   C   499/96 a sp. zn. 19 C 174/96 je Okresný súd Bratislava I...“

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 155/06-60 zo 17. mája 2006 prijal sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ uviedol, že jeho problém spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 110 ods. 1 písm.   d)   zákona Slovenskej národnej   rady   č.   410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.“) bol k 31. augustu 1993 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „Policajný zbor“) z dôvodu, že pri služobnom hodnotení bol hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v Policajnom zbore. Sťažovateľ sa domnieval, že tento postup zo strany kompetentných orgánov nebol v súlade so zákonom a podľa jeho názoru služobný pomer v jeho prípade skončil   na   základe   žiadosti   uvoľnením   z dôvodu   zámeru   aktívne   sa   venovať   politickej činnosti.

Sťažovateľ uviedol, že 18. mája 1995 podal okresnému súdu dva návrhy. Jedným z nich   bola   žaloba   na   ochranu   osobnosti   a druhým   žaloba   o neplatnosť   skončenia služobného pomeru. Konanie, predmetom ktorého bola žaloba na ochranu osobnosti, bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 19 C 174/96. V rámci toho konania sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo vnútra“ a „odporca v 1. rade“) vydať obežník, z ktorého by bolo zrejmé, že sťažovateľ nebol prepustený z Policajného zboru, ale že bol na vlastnú žiadosť uvoľnený. Sťažovateľ žiadal, aby odporca v 1. rade tento obežník doručil útvarom Policajného zboru, Obecnému úradu N. a obci O.. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby odporcovia podľa vlastného výberu v jednom z denníkov zverejnili informáciu, že zo služobného pomeru nebol prepustený, ale že odišiel na vlastnú žiadosť.   V časti žaloby sa domáhal aj zaplatenia nemajetkovej   ujmy v sume 500 000 Sk.

Sťažovateľ   už   vo   veci   podal   návrh   ústavnému   súdu,   ktorý   aj   rozhodol   nálezom sp. zn. I. ÚS 75/98 z 27. októbra 1999. Ústavný súd v ňom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy okrem iného aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96, avšak ani po vydaní tohto rozhodnutia nebolo označené základné   právo   sťažovateľa garantované zo   strany   okresného súdu   aj napriek tomu, že súd bol povinný takúto garanciu a ochranu poskytnúť.

Sťažovateľ v namietanej veci opätovne podal sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú 7. februára   2000   adresoval   okresnému   súdu.   Predseda   okresného   súdu   listom sp. zn. Spr. 2105/96   z 10.   marca   2000   uznal   jeho   sťažnosť   za   dôvodnú   a ubezpečil   ho o vykonaní opatrení, ktorými budú prieťahy v konaní eliminované. Jednou zo sťažností, ktorou sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní, bola aj sťažnosť z 13. júla 2000 adresovaná   predsedovi   okresného   súdu,   na   ktorú   predseda   reagoval   listom sp. zn. Spr. 2105/96   z 20.   júla   2000.   V liste   predseda   súdu   sťažovateľovi   oznámil,   že čoskoro   môže   očakávať   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Zároveň   sťažovateľovi   navrhol,   že v prípade nespokojnosti je ochotný s ním celú záležitosť osobne prerokovať.

Sťažovateľ uviedol, že v namietanom prípade podnikol mnohé kroky, „aby v daných veciach bolo čím skôr rozhodnuté, ale sa tak nestalo i za cenu protestných hladoviek, ktoré som musel... postúpiť aj s rodinou“. Na základe toho sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk.

Sťažovateľ vzhľadom na to, že podľa neho bolo opätovne v tej istej právnej veci porušené   jeho   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   žiadal, aby ústavný   súd   rozhodol,   že okresný   súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 174/96 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaviazal ho zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predseda   okresného   súdu   v liste sp. zn. Spr. 2105/96 z 28. júna 2006 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní danej veci.

Sťažovateľ listom   z 19.   júna 2006   oznámil, že   nesúhlasí s upustením   od ústneho prejednania danej veci.

Dňa 12. septembra 2006 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom právny   zástupca   navrhovateľa   predniesol   návrh,   ktorý   vychádzal   z písomných   návrhov z 9. januára   2005   a 9.   februára   2005.   Sťažovateľ   vyslovil   nespokojnosť   s postupom okresného   súdu   v jeho   veci   najmä   po   rozhodnutí   ústavného   súdu,   ktoré   mala   zákonná sudkyňa bagatelizovať.

II.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 174/96 ústavný súd zistil, že 22. mája 1995   podal   sťažovateľ okresnému   súdu   (predtým   Obvodný   súd   Bratislava   I)   žalobu na ochranu osobnosti.

Ústavný   súd   nemôže   hodnotiť   postup   okresného   súdu   od   podania   žaloby sťažovateľom, pretože vo veci už rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 75/98 z 27. októbra 1999, keď deklaroval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (č. l. 98 – 118 spisu). Ústavný súd v tejto časti je viazaný svojím rozhodnutím a nehodnotí úkony, ale prísne hodnotí obdobie po svojom náleze z 27. októbra 1999.

Dňa   29.   novembra   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   nález   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 75/98 z 27. októbra 1999, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96 a 19 C 499/96.

Dňa   22.   marca   2000   okresný   súd   založil   do   spisu   úradný   záznam   týkajúci sa interných záležitostí súdu o pripojení spisu k Spr.

Dňa   24.   marca   2000   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   či   vznáša námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni tak, ako to vyplýva z jeho podania z 31. marca 1999   adresovaného   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“).

Dňa 2. mája 2000 okresný súd opäť vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k výzve.Dňa 30. mája 2000 zákonná sudkyňa „z opatrnosti“ predložila spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ nereagoval na výzvy súdu.

Dňa   3.   júla   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 15 Nc   16/2000   z 28.   júna   2000,   ktorým   súd   nevylúčil   zákonnú   sudkyňu z prerokovania a rozhodovania danej veci.

Dňa 6. júla 2000 okresný súd určil termín pojednávania na 11. september 2000.Dňa 11. septembra 2000 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal časť návrhu späť.

Dňa 28. decembra 2000 okresný súd uznesením sp. zn. 19 C 174/96 na základe späťvzatia časti návrhu konanie v časti zastavil a vo zvyšnej časti návrhu konanie prerušil do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   skončenia   služobného   pomeru   sťažovateľa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2001.

Dňa 12. apríla 2001 predseda okresného súdu opatrením pridelil spis na prerokovanie a rozhodnutie inej predsedníčke senátu.

Dňa 11. mája 2001 okresný súd požiadal ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) o doručenie spisu sp. zn. 19 C 499/96.

Dňa 14. júna 2001 bol okresnému súdu z ministerstva vnútra doručený požadovaný spis.Dňa 24. októbra 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či   konanie vo veci služobného pomeru bolo právoplatne ukončené.

Dňa 5. novembra 2001 bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa, v ktorej uviedol, že rozhodnutím okresného súdu z 10. júla 2000 v spojení s rozhodnutím krajského súdu z 13. septembra 2000 bola vec sp. zn. 19 C 499/96 zastavená a postúpená na vybavenie ministrovi vnútra.

Dňa 15. februára 2002 bola okresnému súdu doručená žiadosť Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) o zapožičanie spisu sp. zn. 19 C 499/96.Dňa   14.   marca   2002   okresný   súd   oznámil   krajskej   prokuratúre,   že   spis   nemôže zapožičať   z dôvodu,   že   spis   (sp.   zn.   19   C   174/96),   ku   ktorému   je   pripojený,   nie   je právoplatne skončený.

Dňa   17.   apríla   2002   okresný   súd   založil   do   spisu   úradný   záznam   o nahliadnutí do spisu zo strany zástupcu odporcu v 1. rade.

Dňa 14. októbra 2002 dala zákonná sudkyňa kancelárii pokyn na vylúčenie spisu sp. zn. 19 C 499/96 a jeho opätovné zaslanie ministerstvu vnútra. Zároveň zákonná sudkyňa dala kancelárii pokyn na zaslanie výzvy sťažovateľovi na vyjadrenie, či dôvod prerušenia konania vedeného pod sp. zn. 19 C 174/96 naďalej trvá.

Dňa 7. januára 2003 okresný súd na základe žiadosti zaslal ministerstvu vnútra spis sp. zn. 19 C 174/96.

Dňa   7.   januára   2003   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie,   či   konanie vo veci skončenia služobného pomeru je právoplatne skončené.

Dňa 20. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené oznámenie sťažovateľa o tom, že konanie vo veci skončenia služobného pomeru nie je skončené, a teda dôvod prerušenia konania vo veci sp. zn. 19 C 174/96 naďalej trvá.

Dňa 13. novembra 2003 okresný súd určil termín pojednávania na 19. január 2004.Dňa 24. novembra 2003 okresný súd žiadal archív ministerstva vnútra o zaslanie osobného spisu sťažovateľa.

Dňa 8. decembra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, v ktorom ozrejmuje okolnosti ohľadom konania vo veci skončenia služobného pomeru.

Dňa   12.   decembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   archívu ministerstva vnútra.

Dňa   16.   januára   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   písomné   ospravedlnenie sťažovateľa z neúčasti na pojednávaní.

Dňa 19. januára 2004 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. marec 2004 z dôvodu predloženia osobného spisu sťažovateľa.

Dňa 20. januára 2004 okresný súd žiadal ministerstvo vnútra a jeho archív o zaslanie osobného spisu sťažovateľa.

Dňa 4. februára 2004 bolo okresnému súdu doručené oznámenie archívu ministerstva vnútra týkajúce sa nemožnosti zaslania osobného spisu sťažovateľa.

Dňa   12.   februára   2004   bol   okresnému   súdu   zaslaný   kompletný   osobný   spis sťažovateľa z ministerstva vnútra.

Dňa   17.   marca   2004   sa   na okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo z dôvodu neprítomnosti odporcov odročené na 28. apríl 2004.

Dňa   13.   apríla   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Ž., v ktorom uviedlo, že nemá právnu subjektivitu, a preto ho v súdnych sporoch zastupuje Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Ž. (odporca v 2. rade) Dňa   28.   apríla   2004   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo z dôvodu potreby predloženia listinných dôkazov na strane odporcov odročené na 2. jún 2004.

Dňa   11.   mája   2004   boli   okresnému   súdu   doručené   požadované   listinné   dôkazy zo strany odporcu v 1. rade.

Dňa 2. júna 2004 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 19 C 174/96, ktorým návrh sťažovateľa zamietol.

Dňa 26. augusta 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 2. júna 2004.

Dňa 10. septembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či sa v dňoch 12. júla 2004 a 13. júla 2004 zdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska.

Dňa 20. septembra 2004 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 2. rade k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 22. septembra 2004 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 1. rade k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa   23.   septembra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k výzve okresného súdu.

Dňa 27. septembra 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie skutočností.Dňa 13. októbra 2004 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k výzve okresného súdu.

Dňa 20. októbra 2004 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 2. júna 2004.

Dňa   18.   júla   2005   predseda   senátu   krajského   súdu   oznámil   podpredsedníčke krajského súdu predpokladaný termín ukončenia danej veci.

Dňa 21. septembra 2005 krajský súd určil termín pojednávania na 1. december 2005.Dňa   25.   novembra   2005   bolo   krajskému   súdu   doručené   písomné   ospravedlnenie sťažovateľa z neúčasti na pojednávaní.

Dňa 29. novembra 2005 sa odporca v 1. rade vopred ospravedlnil krajskému súdu z neúčasti na pojednávaní.

Dňa 1. decembra 2005 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský   súd   vyhlásil   rozsudok   sp.   zn.   3   Co   337/2004,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie.

Dňa   2.   decembra   2005   bolo   krajskému   súdu   doručené   ospravedlnenie   odporcu v 2. rade z neúčasti na pojednávaní.

Dňa 31. januára 2006 bol rozsudok krajského súdu z 1. decembra 2005 doručený okresnému súdu. Odporcovi v 1. rade bol doručený 8. februára 2006, odporcovi v 2. rade 9. februára 2006 a sťažovateľovi bol rozsudok doručený 14. februára 2006.

Dňa   24.   februára   2006   okresný   súd   vrátil   osobný   spis   sťažovateľa   ministerstvu vnútra.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa v časti svojej sťažnosti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie, domáhal vyslovenia   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie základného práva zaručeného čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o veci   konal   a nerozhodol   ju   s účinkami právoplatnosti   a prípadne   vykonateľnosti   svojho   meritórneho   rozhodnutia   (napr. II. ÚS 340/04, III. ÚS 282/05).

Pokiaľ ide o posudzovanie otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje tri   základné   kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu v konaní.

Pokiaľ ide o prvé kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie, predmetom ktorého je žaloba na ochranu osobnosti, patrí medzi štandardnú agendu okresného súdu s prepracovanými postupmi a rozsiahlou judikatúrou.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konkrétnej   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom   spôsobeným   účastníkmi   konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ nereagoval na výzvu okresného súdu z 24. marca 2000 a ani na urgenciu okresného súdu na vyjadrenie z 2. mája 2000, ktoré sa týkali potreby odôvodnenia vznesenej námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni. Keďže sťažovateľ   na   výzvu   a ani   na   urgenciu   súdu   na   vyjadrenie   nereagoval,   30.   mája   2000 zákonná sudkyňa „z opatrnosti“ predložila spis spolu s námietkou zaujatosti na rozhodnutie krajskému súdu. Daný postoj sťažovateľa k výzve okresného súdu možno hodnotiť ako nezodpovedný, ale vzhľadom k celkovej dĺžke súdneho konania ho nemožno hodnotiť ako správanie,   ktoré   by významnou   mierou   ovplyvnilo   postup   okresného   súdu.   V ostatných prípadoch sťažovateľ včas reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa pojednávaní, pričom v prípade nemožnosti účasti na pojednávaní 19. januára 2004, svoju neúčasť vopred ospravedlnil. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil zo strany sťažovateľa taký postup, ktorý by predĺžil konanie okresného súdu. Vo vzťahu k správaniu odporcov a jeho možného vplyvu   na   dĺžku   konania   ústavný   súd   uvádza,   že   okrem   prípadu,   keď   kvôli   ich neprítomnosti okresný súd odročil pojednávanie zo 17. marca 2004 na 28. apríl 2004, takýto vplyv nebol zistený.

Tretím hodnotiacim kritériom je samotný postup okresného súdu v konaní. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp.   zn.   19   C   174/96   už   raz   konštatoval   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, čo deklaroval svojím nálezom z 27. októbra 1999, ktorý bol okresnému   súdu   doručený   29.   novembra   1999.   Aj   napriek   tejto   skutočnosti,   a tým   aj predpokladanému   postupu   okresného   súdu   bez   zbytočných   prieťahov,   okresný   súd od doručenia nálezu až po uplynutí 3 mesiacov sťažovateľa vyzval k vyjadreniu týkajúcemu sa vznesenej námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni. O postupe okresného súdu, ktorý ústavný   súd   hodnotí   ako   nesúladný   s čl.   48   ods.   2   ústavy,   svedčí   aj   skutočnosť,   že

11. septembra 2000 sťažovateľ na pojednávaní vzal časť svojho návrhu späť, ale okresný súd konanie v časti, v ktorej sťažovateľ vzal návrh späť, zastavil až 28. decembra 2000. Týmto uznesením okresný súd zároveň konanie vo zvyšnej časti prerušil do právoplatného rozhodnutia   vo   veci   sťažovateľovho   skončenia   služobného   pomeru.   Podľa   doložky právoplatnosti uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2001.

V období   od   prerušenia   konania   okresný   súd   niekoľkokrát   vyzval   sťažovateľa na vyjadrenie, či konanie vo veci skončenia služobného pomeru bolo právoplatne skončené. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   toto   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 19 C 499/96 bolo právoplatne zastavené 21. novembra 2000. Po právoplatnosti rozhodnutia   o zastavení   konania   bol   spis   postúpený   na   rozhodnutie   ministrovi   vnútra. Na základe žiadosti bol 14. júna 2001 okresnému súdu z ministerstva vnútra doručený spis sp.   zn.   19   C   499/96.   Aj   napriek   tomu   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 C 174/96 až 13. novembra 2003 určil termín pojednávania na 19. január 2004. Keďže   po   zastavení   konania   na   okresnom   súde   vo   veci   skončenia   služobného   pomeru nebolo   iným   spôsobom   a ani   iným   orgánom   rozhodnuté,   a   aj   vzhľadom   na   vyjadrenie ministerstva vnútra z 9. mája 2006, ústavnému súdu doručené 15. mája 2006, z ktorého je zrejmé, že minister vnútra v danej veci právoplatne rozhodol ešte v roku 1993, ústavný súd   považuje   čas   od   prerušenia   konania   až   do   nariadenia   ďalšieho   pojednávania za neprimerane dlhý. Okresný súd až rozsudkom z 2. júna 2004 návrh sťažovateľa zamietol, pričom   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   14.   februára   2006   v spojení   s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 337/2004 z 1. decembra 2005, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové   rozhodnutie.   Teda   celková   neefektívna   činnosť   je   od   14.   februára   2001 do 19. januára 2004 (keď nariadil vo veci pojednávanie), t. j. takmer 3 roky.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 174/96 opätovne porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   keď   ani   po   náleze   z 27.   októbra   1999   nepostupoval   vo   veci bez   zbytočných prieťahov (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   je   v súlade   s ustanovením   §   20   ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone,   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   preskúmaval   len   postup   okresného   súdu, pretože sťažovateľ v sťažnosti namietal len postup tohto prvostupňového súdu. Ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak by bol sťažovateľ namietal aj postup krajského súdu ako súdu odvolacieho, preskúmal by aj postup tohto súdu, ale vzhľadom na znenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa postupom krajského súdu nezaoberal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a uviedol aj dôvod jeho priznania.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zohľadnil, o aký druh konania ide, jeho dĺžku, ako   aj   skutočnosť,   že   už   opätovne   konštatoval   porušenie   uvedených   práv   sťažovateľa. Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   000   Sk, ale vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   považoval   za   primerané   priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (bod 2 výroku nálezu).

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   požiadal   o priznanie   náhrady   trov   konania   v sume 59 932,50 Sk.   Na verejnom   ústnom   pojednávaní   vyčíslil   trovy   konania   na   109   870   Sk. Vychádzal pritom z hodnoty sporu vo výške 2 000 000 Sk a za jeden úkon požadoval sumu 16 650   Sk   (za   päť úkonov   spolu   čiastku   83   250   Sk), paušálnu   náhradu v sume   164   Sk a 4 paušálne náhrady po 150 Sk za rok 2005. Žiadal priznať aj cestovné zo Ž. do K. a späť osobným automobilom v sume 4 613,70 Sk a náhradu za premeškaný čas (2 x 3,5 hodiny) v sume   3 822   Sk;   čo   celkovo   predstavuje   sumu   91   685,70   Sk.   Daň z pridanej   hodnoty predstavuje sumu 17 420,30 Sk a paušálne náhrady 764 Sk, spolu celkom 109 870 Sk.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde v odôvodnených prípadoch sa   umožňuje   ústavnému   súdu   podľa   výsledku   konania   uložiť   niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť jeho trovy konania.

Pri   stanovení   výšky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktorá upravuje aj výšku odmien za zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 109 870 Sk, ale ústavný súd mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 479 Sk, a to za dva úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a podanie   ústavnej   sťažnosti). Vzhľadom na skutočnosť, že obidva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   15   008   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal   náhradu   trov konania za dva úkony právnej pomoci každý v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   citovanej   vyhlášky, t. j. dvakrát 150 Sk. Tiež mu priznal náhradu trov konania za vyjadrenie z 9. februára 2005 v sume 2 501 Sk a paušálnu náhradu za tento úkon v sume 150 Sk, ako aj náhradu trov konania za úkon z 12. septembra 2006 v sume 2 730 Sk a paušálnu náhradu v sume 164 Sk, spolu 10 847 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade za stratu času podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky, keď každá začatá polhodina predstavuje 273 Sk, čo pri 14 začatých polhodinách   je   spolu   3   822   Sk.   Cestovné   automobilom   pri obsahu   valcov   1   968   cm3 predstavuje spolu 3 589 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 citovanej vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty.   Právny   zástupca   sťažovateľa   na   základe   výzvy   predložil   ústavnému   súdu fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

S prihliadnutím na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd uložil okresnému súdu   zaplatiť trovy   konania sťažovateľa   z titulu poskytnutia právnych služieb jeho právnemu zástupcovi v sume 22 479 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2006