znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 155/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. A. H., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 1/03-69 z 3. decembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   A.   H. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2004 doručená   sťažnosť   MUDr.   A.   H.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv zaručených čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 1/03-69 z 3. decembra 2003.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   prevádzkovateľkou   neštátneho zdravotného   zariadenia   a   v rokoch   1998   a 1999   v súlade   so   zákonom   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) poskytovala zdravotnú starostlivosť aj poistencom   Družstevnej   zdravotnej   poisťovne   Perspektíva.   Táto   poisťovňa   bola rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   z 1.   júla   1999   zrušená. Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999.   Dňa   20.   apríla   2001   krajský   súd uznesením č. k. 7 K 70/01-30 vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy. Sťažovateľka si uplatnila   pohľadávku   u Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne,   a to   vo   výške   69   024,17   Sk s príslušenstvom.   Až   po   uplatnení   pohľadávky   došlo   k novele   zákona   o zdravotnom poistení.   Až   touto   novelou   bolo prijaté   ustanovenie §   34 ods.   6, ktoré   zmenilo systém uplatnenia pohľadávok. Svoju pohľadávku uplatnila sťažovateľka na príslušnom Okresnom súde   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   rozsudkom   č.   k.   8   C   205/01-46 z 25. novembra   2002   návrh   zamietol.   Krajský   súd   3.   decembra   2003   rozsudkom č. k. 4 Co 1/03-69 potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Sťažovateľka sa domnieva, že štát zmenil podmienky a zmaril jej domnelú nádej na zisk, v čom vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20   ods.   1   a 4   a čl.   35   ods.   1   ústavy,   čl.   11   listiny   a čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 1/03-69 z 3. decembra 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a zistil, že tento   potvrdil   v celom   rozsahu   prvostupňový   rozsudok.   Podľa   názoru   krajského   súdu z ustanovenia   §   34   ods.   3   a 4   zákona   o zdravotnom   poistení   vyplýva,   že   ak   z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť jej záväzky, prechádzajú tieto na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov.

Zrušením povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva vstupuje táto do likvidácie. Určený   likvidátor   musí   majetkový   zostatok,   ktorý   vznikne   z likvidácie   po   uspokojení záväzkov   a pohľadávok,   vrátiť   zriaďovateľovi.   O tom,   či   prejdú   záväzky   a pohľadávky Perspektívy   na   Všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu,   bude   možné   zaujať   stanovisko   až   po ukončení likvidácie. Skutočnosť, že na majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje.

Žalobu   sťažovateľky   treba   považovať   za   predčasnú,   keďže   v čase   rozhodovania všeobecných   súdov   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   ešte   nebola   pasívne   legitimovaná. Neodôvodnená je aj námietka týkajúca sa retroaktivity, pretože podľa ustanovenia § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci všeobecného súdu príslušné zákonné ustanovenie vyložiť. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k právoplatnému rozhodnutiu o domnelých nárokoch sťažovateľky, a to ani v časti istiny, ani v časti prisúdenia majetkových sankcií.

Ústavný   súd   vychádza   z prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení   zákona o zdravotnom poistení. Ústavný súd v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby   nemôže   skúmať   súlad   zákonov   s ústavou,   ale   musí   vychádzať   z prezumpcie   ich ústavnosti.

Sťažovateľka   ako   fyzická   osoba   nepatrí   medzi   subjekty,   ktoré   sú   aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorých taxatívny výpočet obsahuje čl. 13 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd neskúmal sťažovateľkou   uvádzanú   argumentáciu   týkajúcu   sa   údajnej   protiústavnosti   niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   ich   pri   výklade   a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmať,   či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nie   je   zjavne   neodôvodnený   ani   arbitrárny. Krajský   súd   aplikoval   relevantné   ustanovenie   platného   práva,   pričom   svoj   postup v odôvodnení riadne vysvetlil.

Ústavný súd teda na základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc konať ako súd ďalšieho stupňa o napadnutom rozsudku.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004