znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 155/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Juraja   Babjaka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   H.   D.,   T.,   zastúpenej   advokátom JUDr.   J.   F.,   T.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 658/90 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Humennom   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode vedenom pod sp. zn. 9 C 658/90   p o r u š i l v období   od   8.   júna   2000,   keď   nadobudol   právoplatnosť   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 18/00 z 1. júna 2000, základné právo H. D., aby sa jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. H. D.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Humenné p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti H. D.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. októbra 2002 doručená sťažnosť H. D., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“) po rozvode vedenom pod sp. zn. 9 C 658/90.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 155/02-12 z 23. októbra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   označeného   základného   práva   v období   po   právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 18/00 z 1. júna 2000 na konanie. Citovaným nálezom   ústavný   súd   v predchádzajúcom   konaní   o podnete   sťažovateľky   z 28. februára 2000 rozhodol, že

„Okresný   súd   v Humennom   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   658/90   porušil základné právo H. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Predmetným rozhodnutím bolo posúdené konanie okresného súdu v období od podania návrhu na začatie konania o vyporiadanie BSM 31. mája 1990 do 1. júna 2000, keď ústavný súd rozhodol nálezom o podnete sťažovateľky.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, vyjadrením sp. zn. Spr   2131/2002   z 25.   novembra   2002   a sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym zástupcov, podaním z 2. decembra 2002.

Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu („faktografiu“) svojich úkonov a k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   uviedol,   že   „vyhodnotenie   opodstatnenosti sťažnosti H. D. ponechávam na Ústavný súd SR“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   vo   svojom   podaní   k stanovisku   okresného súdu nevyjadril, oznámil len, že okresný súd „rozsudkom zo dňa 22. 11. 2002 pod sp. zn. 9 C 658/90 vysporiadal BSM“ a že rozsudok mu bol doručený 28. novembra 2002 a nie je právoplatný.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu (obdobie po 8. júne 2000) ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa 26. januára 2001 dal zákonný sudca pokyn pre súdnu kanceláriu, aby dala súdny spis „na lehotu 30 dní“.

Sťažovateľka 20. februára 2002 písomne urgovala pokračovanie konania v jej veci.Predseda okresného súdu opatrením z 21. marca 2002 predmetnú vec pridelil inému sudcovi.

Sťažovateľka 5. júna 2002 opätovne písomne urgovala pokračovanie v konaní.Dňa   15.   októbra   2002   bolo   expedované   predvolanie   na   pojednávanie s termínom 18. november 2002.

Sťažovateľka 15. októbra 2002 opätovne urgovala pokračovanie v konaní.Na pojednávaní konanom 18. novembra 2002 sa zúčastnili účastníci konania a právny zástupca sťažovateľky. Okresný súd vykonal výsluch účastníkov k predmetu veci.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   22.   november   2002,   čo   prítomní   vzali   na vedomie.

Uznesením   č.   k.   9   C   658/90-177   z 21.   novembra   2002   okresný   súd   určil odmenu znalcovi.

Na pojednávaní konanom 22. novembra 2002 (neprítomní účastníci a právny zástupca sťažovateľky) okresný súd vyhlásil rozsudok č. k. 9 C 658/90-167, ktorým vyporiadal BSM. Rozsudok bol expedovaný účastníkom 26. novembra 2002.

Ústavnému súdu bol súdny spis okresného súdu sp. zn. 9 C 658/90 doručený 27. novembra 2002 s tým, že rozhodnutie okresného súdu nie je právoplatné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Podľa   odseku   3   citovaného   článku   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   „po   vykonaní dokazovania vydal tento nález

1.   Okresný   súd   Humenné   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   658/90   porušil základné právo H. D. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

2. Prikazuje tomuto súdu vo veci konať v súlade s OSP, Obč. zák. a ďalšími platnými predpismi vzťahujúcimi sa na túto vec.

3. Priznáva H. D. primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy   v sume   422   431,-   Sk,   ktorú   je   povinný   Okresný   súd   v Humennom   zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Humenné je povinný   zaplatiť   H.   D.   trovy   konania   na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.

Aj napriek viacerým žiadostiam sťažovateľky o urýchlenie konania k náprave nedošlo.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistoty   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 658/90 je rozhodovanie o vyporiadaní BSM po rozvode. Rozhodovanie o vyporiadaní BSM vo   všeobecnosti   môže   byť   za   určitých   okolností   súvisiacich   s dokazovaním,   resp. so znaleckým dokazovaním fakticky náročné (ale nie právne náročné), no vychádzajúc z doterajšieho   priebehu   konania   v predmetnej   veci   (nezaoberanie   sa   jej   meritom) ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej   náročnosti prerokovávanej veci bez zreteľa na zdĺhavý postup zákonného sudcu pri zadovažovaní podkladov na rozhodnutie, resp. na jeho nečinnosť v konaní.

Vychádzajúc zo samotnej celkovej dĺžky konania (spor trvá od 31. mája 1990); jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také   okolnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   existujúci   zdĺhavý   priebeh   konania   jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   (resp.   jeho posudzovanej časti) k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval nielen vo vymedzenom období, ale aj s prihliadnutím na celý priebeh konania trvajúceho už vyše 12 rokov.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných dokumentov   a z obsahu   súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý v období od 8. júna 2000 do 15. októbra 2002 nevykonal žiadny procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie trvá viac ako   12   rokov,   z toho   po   prvom   rozhodnutí   ústavného   súdu   viac   ako   2   roky a 4 mesiace. Ústavný súd už vo veci rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 18/00 z 1. júna 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. júna 2000.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.   K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   teda   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Na   základe   týchto   vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru, že aj v posudzovanej etape (období) súdneho konania bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   konštatovania   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu „vo veci konať v súlade s OSP...“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou   nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   Vzhľadom   na skutočnosť, že okresný súd v priebehu konania o sťažnosti pred ústavným súdom už vo veci rozhodol, aj keď nie právoplatne, je návrh na uloženie mu povinnosti vo veci konať bezpredmetný.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uplatnila priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 422 431 Sk, pričom vychádzala z celkovej doby trvania súdneho sporu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Ústavný súd napriek tomu, že posudzoval konanie okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 658/90 len po právoplatnosti svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 18/00 z 1. júna 2000, musel vziať do úvahy aj tú   skutočnosť,   že o   porušení základného práva   sťažovateľky už bolo raz rozhodnuté,   avšak   i napriek   tomu   okresný   súd   nepodnikol   kroky   k odstráneniu porušovania základného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľke sumu 50 000 Sk. Vo zvyšnej časti jej návrhu nevyhovel. Sťažovateľka uplatnila aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ale tieto nevyčíslila.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže trovy neboli riadne vyčíslené, nebolo možné o tomto návrhu ani konať a rozhodnúť.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002