SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 154/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v časti, ktorou bolpotvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len,,okresný súd”) sp. zn. 27 P109/2014 z 12. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014“alebo „rozsudok z 12. novembra 2014“) týkajúci sa určenia výživného pre maloletého ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,maloletý syn” alebo,,maloletý”) od 19. októbra 2014 dobudúcnosti, ako aj dlžného výživného od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedenéhona okresnom súde pod sp. zn. 27 P 109/2014 o úpravu práv a povinností k maloletémusynovi začatého na návrh matky maloletého ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „navrhovateľka“ alebo „matka“). Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkomz 12. novembra 2014 tak, že maloletého syna zveril do osobnej starostlivosti matke, ktorá jeoprávnená a povinná maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Sťažovateľ bolzaviazaný prispievať na výživu maloletého sumou 500 € mesačne, z ktorej sumu 350 €mesačne mal poukazovať k rukám matky vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred, počnúcdňom 1. novembra 2013 opakovane do budúcna, a sumu 150 € mesačne na tvorbu úspormaloletému, ktorú bude poukazovať na účet vedený vo ⬛⬛⬛⬛ Dlžné výživnéza obdobie od 1. novembra 2013 do 30. októbra 2014 pre maloletého v celkovej sume4 200 € povolil okresný súd sťažovateľovi splácať v 170 € mesačných splátkach spolus bežným výživným pod stratou výhody splátok až do úplného vyrovnania dlhu. Zároveňokresný súd upravil styk sťažovateľa s maloletým.
Svoje rozhodnutie okresný súd podľa názoru sťažovateľa odôvodnil jednak„údajne preukázanými nákladmi na maloleté dieťa vo výške 636,60 € a nadštandardným príjmom na strane otca vo výške 2.994 € mesačne. Súčasne poukázal na rozdielnu životnú úroveň otca a dieťaťa po jeho odsťahovaní zo spoločnej domácnosti. Dlžné výživné priznal prvostupňový súd od okamihu kedy matka opustila spoločnú domácnosť - teda od 1.11.2013 a nie od okamihu podania návrhu na určenie výživného 11.04.2014 - bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia.”.
Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie sťažovateľ jednak z dôvodu nesprávnehoskutkového zistenia súdom prvého stupňa, kde poukázal najmä na to, že navrhovateľkapôvodne uvádzala výdavky na dieťa v sume 338 €, až následne dodatočne tvrdila, že jejvýdavky sú vyššie, a to 636,60 €, pričom uvedené sumy preukazovala dokladmi, z ktorýchsa mnohé netýkali výdavkov na maloleté dieťa. Sťažovateľ teda rozporoval skutkovézistenie súdu o výdavkoch na dieťa v sume 636,60 €, čo odôvodnil konkrétnyminámietkami, pričom zastával názor, že výdavky uvádzané matkou v pôvodnom návrhu338 € sú reálne, a suma 636,60 €, z ktorej vychádzal súd, nebola preukázaná a ideo nesprávne skutkové zistenie, ktoré je jedno z najpodstatnejších pre posúdenieprejednávaného prípadu.
Takisto sťažovateľ v odvolaní poukázal na nesprávnosť skutkového zistenia súduo výške jeho príjmu, pretože jeho príjem nedosahuje v priemere sumu 2 994 € mesačne,ale maximálne sumu 2 724,92 €, ako aj poukázal na ďalšie nesprávne skutkové zisteniasúdom týkajúce sa výšky príjmu matky, prípadne na nepreukázanie skutočností, z ktorýchsúd vychádzal (údajné pôžičky matky od jej brata v sume 500 € mesačne). Súčasnev odvolaní sťažovateľ tvrdil aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzaz nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodov tam podrobne rozvedených. Odvolaniepodala aj navrhovateľka, pričom nesúhlasila so sumou priznaného výživného a trvalana svojom návrhu v sume 800 €.
Krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sastanovenia sumy výživného potvrdil a v časti o úprave styku sťažovateľa s maloletým hozmenil.
Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenovalžiadnu pozornosť jeho námietke týkajúcej sa neexistencie dôvodov hodných osobitnéhozreteľa, pre ktoré by bolo možné priznať výživné za obdobie troch rokov od podanianávrhu, čo nie je v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľa pre konanie o výživnom je zásadným § 77 ods. 1 zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré umožňuje priznať výživné len odo dňa začatiasúdneho konania. Jedinou výnimkou umožňujúcou priznať výživné pre maloleté dieťaza obdobie troch rokov spätne od začatia súdneho konania je existencia dôvodov hodnýchosobitného zreteľa. Splnenie tejto zákonnej podmienky však musí byť spoľahlivopreukázané.
Takýto výklad § 77 ods. 1 zákona o rodine považuje sťažovateľ za ústavneneprijateľný, popierajúci význam a účel uvedeného ustanovenia. Účelom ustanovenia § 77ods. 1 druhej vety zákona o rodine je podľa jeho názoru nepochybne to, aby oprávnený bolnútený uplatniť svoj návrh čím skôr, a predišiel tak vzniku protiprávneho stavu pod hrozbounepriznania výživného spätne. Názor prezentovaný krajským súdom v napadnutomrozhodnutí, že dôvod hodný osobitného zreteľa môže spočívať v neplatení výživného,je preto nepochybne v rozpore so zmyslom a účelom uvedenej právnej úpravy, v dôsledkučoho je v tejto časti napádané rozhodnutie zjavne svojvoľné a arbitrárne, a preto došlok porušeniu základného práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie.
Zhrňujúc uvedené sťažovateľ konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkomkonania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súdidentifikoval jednou vetou,„že za dôvod hodný osobitného zreteľa treba považovať to, že od 1.11.2013 rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu mal. Andreja”.
Podľa názoru sťažovateľa mu krajský súd vo svojom rozhodnutí neposkytolodpoveď, ktorá by zodpovedala § 157 ods. 2 Občianskemu súdnemu poriadku (ďalej aj,,OSP“) na ním uplatnené odvolacie dôvody. Konkrétne k námietkam týkajúcim sanesprávneho skutkového zistenia súdom prvého stupňa, pokiaľ ide o výšku výdavkovna maloleté dieťa, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia iba uviedol, že výška mesačnýchvýdavkov na dieťa v sume približne 650 € bola preukázaná. K ostatným námietkamsťažovateľa uvedeným v odvolaní týkajúcim sa nesprávneho zistenia skutkového stavu sakrajský súd nijako v odôvodnení napádaného rozhodnutia nevyjadril. Uvedené námietkya procesná obrana sťažovateľa sa pritom týkala základných okolností podstatnýchpre rozhodnutie súdu, teda jednak výšky výdavkov na strane maloletéhoa výškyjeho príjmov a bežných výdavkov.
S poukazom na uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že krajský súd napadnutýmrozsudkom v časti výroku, ktorým potvrdil výživné určené prvostupňovým súdom,nerozhodol ústavne komfortným spôsobom, pretože svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlades § 157 ods. 2 OSP, čím porušil jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže mu neposkytol odpovede na všetky právnea skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, na ktoré sťažovateľupozorňoval.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jehosťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1.Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 42/2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 CoP 42/2014-274 z 23.4.2015 zrušuje v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 27P/109/2014 - 231 zo dňa 12.11.2014 týkajúci sa výživného pre maloletého ⬛⬛⬛⬛ od 19. 10.2014 do budúcnosti, ako aj čo sa týka dlžného výživného od 1. 11.2013 do 30.10 2014 a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Ivana Husára… ”
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inomorgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti zaoberal otázkou, či napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatiesťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranuústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimizo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivésúdne konanie.
Podstatou obrany sťažovateľa poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcuneústavnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu je ním prezentované tvrdeniezdôrazňujúce nesprávnu interpretáciu a nevhodnú aplikáciu § 77 ods. 1 zákona o rodine, akoaj arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu spočívajúcu v tom, že jehoodôvodnenie nezodpovedá nárokom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdova ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivostio maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššejinštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépredovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovaťskutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovanízákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretožeto je v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkovinterpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom máopodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnejslobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľnéa zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobneI. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnýmiprávami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorýim predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnenépodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že užpri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušeniazákladného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo inýmzásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že„Výrok o určení výšky výživného aj výšky dlžného výživného je vecne správny. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil, odvolací súd sa s jeho rozhodnutím stotožňuje. K odvolacím námietkam otca je potrebné uviesť, že pri nadštandardnom príjme otca môže byť výživné na maloleté dieťa určené aj s prihliadnutím na nadštandardné potreby. Suma mesačných výdavkov na dieťa vo výške cca 650,- Eur mesačne bola preukázaná. Aj keď pozostáva z nadštandardných položiek ako napr. platieb za opatrovateľskú službu, návštevy bazéna, je správny záver súdu prvého stupňa, že aj otec žije nadštandardným spôsobom života a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. Preto v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdený postupom podľa § 219 ods. 1 OSP. K námietkam matky odvolací súd uvádza, že výživné otca vo výške 500,- Eur mesačne spolu s vyživovacou povinnosťou matky dostatočným spôsobom pokrýva všetky existujúce potreby mal..“.
Taktiež bolo podľa názoru krajského súdu správne aj„priznanie výživného už za obdobie od 1.11.2013, pretože v konaní bolo preukázané, že od tohto obdobia rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a otec prestal prispievať na výživu mal.. Túto skutočnosť je potrebné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine.“.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým v častipotvrdil rozsudok okresného súdu z 12. novembra 2014 o uložení povinnosti platiť výživnéna maloleté dieťa, ústavný súd dospel (aj po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia,s ktorým sa odvolací súd stotožnil, pretože mu to umožňoval § 219 ods. 2 OSP) k záveru, žekrajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, hoci je pravdou, že mu nedal priamualebo vyčerpávajúcu odpoveď na všetky námietky uvedené v jeho odvolaní a v tejtosťažnosti. Ústavný súd v okolnostiach danej veci však konštatuje, že okresný súd vo svojomnapadnutom rozsudku, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku krajského súdu,dostatočne jasne a aj vecne opísal na strane 3 až 9 na základe vykonaného dokazovaniaa právneho a skutkového posúdenia sporu svoje konkrétne závery, ktoré ho napokon viedlik rozhodnutiu vo veci samej inak, ako si predstavoval sťažovateľ (ústavný súdz tohto rozhodnutia nemal potrebu bližšie citovať jeho skutkové a právne závery, pretožeobsah je sťažovateľovi veľmi dobre známy, keďže rozsudok okresného súdu z 12. novembra2014 pripojil aj k svojej sťažnosti, pozn.).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodovhodných osobitného zreteľa, no napriek tomu mu bola právoplatne priznaná povinnosťplatiť dlžné výživné za obdobie troch mesiacov spätne od podania návrhu. V napadnutomrozsudku sa krajský súd k jeho námietke vyjadril tak, že považoval za preukázané, žeod tohto obdobia rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti a sťažovateľ prestalprispievať na výživu maloletého, čím sa uvedené rozhodnutie stalo neodôvodnenýma nepreskúmateľným.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej poukazuje na neodôvodnenosťnapadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti s ignorovaním jeho námietkynenaplnenia zákonného predpokladu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľav súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd cituje z dôvodovej správy k zákonuo rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza, že cieľom doplnenia dôvodov hodnýchosobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniťvýnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziťtak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Súd bude skúmať dôvody, ktorébránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď po tom, ako povinný rodičprestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.
Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniutejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladupri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiťako výnimočné (s ich existenciou sa musí súd vysporiadať v odôvodnení rozsudku),účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieťsnahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodnéosobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu (Komentárk zákonu o rodine k § 77, ASPI, stav k 15. 3. 2016).
V okolnostiach danej veci preto ústavný súd podanie návrhu na určenie výživnéhopäť mesiacov po tom, ako sťažovateľ opustil spoločnú domácnosť, a požadovanie jehopriznania od tohto momentu nepovažoval za formu osobnej pomsty navrhovateľky a snahyvyťažiť od sťažovateľa najvyššiu možnú sumu bez ohľadu na skutočné záujmy ichmaloletého dieťaťa. Právo na výživné maloletého dieťaťa vzniká dieťaťu narodeníma vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá dovtedy, kým dieťa nie je samo schopné saživiť. Sťažovateľ od 1. novembra 2013 opustil spoločnú domácnosť a prestal prispievaťna výživu maloletého syna. Týmto momentom sa maloletý syn prestal podieľať na životnejúrovni svojho otca (sťažovateľa). Táto skutočnosť je dôvodom hodným osobitného zreteľapodľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Odôvodnené potreby syna preukazovali výživné v sume,v ktorej ich ustálil okresný súd vo svojom rozsudku z 12. novembra 2014 (ktorý bolpotvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu).Vzhľadom na tieto okolnosti saústavnému súdu preto javí priznanie výživného spätne od podania návrhu na jeho určenieako dostatočne odôvodnené.
Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti k neplnoletým deťom treba maťna zreteli, že zabezpečenie výživy sa týka nielen výživy vo vlastnom slova zmysle, alevšetkých nevyhnutných potrieb pre život kultúrneho človeka. Preto je potrebné, aby rodičiaposkytovali podľa svojich schopností a možností toľko prostriedkov na výživu detí, abyz nich boli uspokojené v podstate všetky každodenné, ale dlhodobé osobné potreby dieťaťa,či už ide o jeho výživu vo vlastnom zmysle slova, potreby na prehlbovanie vzdelania, rozvojzáujmov aj záľub a na prípravu na povolanie. Zákonné kritériá na určovanie rozsahuvýživného neplnoletých detí sú rovnaké a jednotné, avšak jednotlivé prípady určovaniarozsahu sa od seba líšia v podkladoch rozhodujúcich pre toto určenie. Preto ku skvalitneniurozhodovania o výživnom má predovšetkým význam zisťovanie skutočného stavu vecia jeho všestranné hodnotenie (R 30/1990, Sbírka rozhodnutí a sdělení soudů ČSSR).
Podľa § 63 ods. 3 zákona o rodine ak to majetkové pomery povinného rodičadovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takomprípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor,a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa,ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnejstarostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlassúdu.
Predmetné ustanovenie týkajúce sa tvorby úspor zakotvuje možnosť danúvšeobecnému súdu určiť nadštandardnú výšku výživného, t. j. takú, ktorá zaistí v budúcnostizvýšené potreby maloletého najmä v súvislosti s jeho vzdelaním, ale napr. tiež bývaním,zabezpečením zdravotnej starostlivosti o dieťa v prípade určitých zdravotných komplikáciía pod., ale zároveň bude tiež znamenať v prípade tvorby úspor určitú istotu pre prípadzhoršenia finančnej situácie povinného rodiča.
Preto podľa názoru ústavného súdu určenie platiť okrem bežného výživného (350 €)aj výživné na tvorbu úspor pre maloletého v sume 150 € (po zistení, že to majetkovépomery sťažovateľa dovoľujú), ktoré môže podľa okresného súdu maloletý v neskoršomobdobí využiť na svoje štúdium, resp. zabezpečenie iných nepredvídateľných potrieb, jeplne v súlade s uvedeným stanoviskom a zákonnou úpravou, pričom sám sťažovateľv sťažnosti uvádza, že za objektívne výdavky na maloletého považuje sumu„okolo... 338 €/mesiac“.
Vychádzajúc z už uvedeného, názor sťažovateľa, že by výklad, resp. aplikáciapríslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj Občianskeho súdneho poriadku v danomprípade bola zo strany všeobecných súdov svojvoľná a z ústavného hľadiska neprijateľná,nemožno akceptovať. Iba námietky sťažovateľa v sťažnosti a podľa názoru sťažovateľanedanie priamych a vyčerpávajúcich odpovedí na jeho argumenty prednesené v odvolaníešte samy osebe v kontexte ostatných súvisiacich okolností prípadu nepostačujú na prijatiezáveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a ústavnýsúd nemá v tejto situácii žiadny relevantný dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajskéhosúdu, pretože nie je ani štvrtou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Navyše,obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu nie je záruka, že rozhodnutiesúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, ale jeho podstatou je najmäumožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súduo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), čo bolo vo veci sťažovateľa aj naplnené.
O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôžeprijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadné bolisvojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného právasťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsťk porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým bymohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označeného základného práva sťažovateľa podľaústavy a práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016



