znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   TINUM   ERES   s.   r.   o.,Wuppertálska 7,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jánom   Burocim,   Advokátskakancelária, Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1Listiny   základných   práv   a slobôd,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konanízaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základnýchpráv   a   slobôd   a práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práva slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 252/2013-37 zo 6. marca 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti   TINUM ERES s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TINUM ERES s. r. o., Wuppertálska 7 (ďalej len„sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva   na   rovnosťúčastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na súdnuochranu zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)ústavy a   čl. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) č. k. 6 S 252/2013-37 zo 6. marca 2014.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podľa   §   4   ods.   6   zákonač. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v relevantnom v tom čase účinnom znení (ďalejlen „zákon o DPH“) listom zo 16. augusta 2013 Daňovému úradu Košice (ďalej len „daňovýúrad“) oznámila, že sa 14. augusta 2013 ako právna nástupníčka platiteľa dane z pridanejhodnoty (ďalej len „DPH“) obchodnej spoločnosti,

, ktorá zanikla bez likvidácie, stala platiteľom DPH.

Daňový   úrad   listami   č.   9800302/5/4014634/2013/Jel   z 3.   septembra   2013a č. 9801401/5/4118062/2013/Ber z 10. septembra 2013 vyzval sťažovateľku, aby predložiladoklady preukazujúce, že je zdaniteľnou osobou. Na tieto výzvy sťažovateľka reagovala 16.septembra 2013 tak, že daňový úrad požiadala o konkretizáciu požadovaných dokladov.

Listom č. 9800302/5/4369718/2013/Jel z 25. septembra 2013 daňový úrad oznámilsťažovateľke, že sa platiteľom DPH nestala.

Pretože   sťažovateľka   bola   presvedčená,   že   takouto   formou   (neformálnymoznámením) nemohlo dôjsť ku skončeniu daňového konania vo veci oznámenia vznikuzákonnej registrácie sťažovateľky za platiteľa DPH, a to z dôvodu, že nebolo v tejto vecivydané   meritórne   rozhodnutie,   obrátila   sa   na   krajský   súd   návrhom   na   konanie   protinečinnosti orgánu verejnej správy (podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku), ktorým sadomáhala vyslovenia povinnosti daňového úradu konať a rozhodnúť.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 6 S 252/2013-37 zo 6. marca 2014 návrhsťažovateľky   ako   nedôvodný   zamietol.   Tento   záver   krajský   súd   odôvodnil   podľa   slovsťažovateľky tým, že „správca dane bol činný a chýbajúcou zákonnou povinnosťou správcu dane ukončiť konanie formálnym rozhodnutím“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím porušil ňou označenéčlánky ústavy a listiny a jej práva a základné práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom,čo odôvodnila takto:

„V   zmysle...   ustanovení   zákona   č.   563/2009   Z.   z.   je...   jednoznačné,   že   dňom oznámenia   o právnom   nástupníctve   bol   správca   dane   povinný   začať   daňové   konanie..., pričom rozhodnutie mal vydať v zákonnej 7 dňovej lehote. Nakoľko v prípade vyhovenia je... povinný vydať osvedčenie, toto osvedčenie je podľa § 67 ods. 7 meritórnym rozhodnutím v daňovom konaní!...

Predpokladom   pre   uplatnenie   žaloby   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   je nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Oznámenie   o nevydaní   osvedčenia   nie   je   procesným   úkonom   definovaným   daňovým poriadkom   ani   zákonom   č.   222/2004   Z.   z..   Nejde   teda   o žiaden   právno-aplikačný   akt, ktorým by mohol správca dane aplikovať právo a rozhodnúť o podaní daňového subjektu... Vydanie   oznámenia   je   teda   jednoznačne   potrebné   považovať   za   nekonanie   bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom,   keďže   žiaden právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec a skončí daňové konanie len neformálnym oznámením. Rovnako vydanie oznámenia je nečinnosťou správneho orgánu, keďže ten aj napriek uplynutiu zákonných lehôt v danej veci nevydal rozhodnutie v zmysle zákona...

... správcovia daní si účelovo vytvárajú vlastné interné postupy, ktoré nie sú zákonom upravené,   aby   obchádzali   zákonnú   povinnosť   stanovenú   v   §   4   ods.   6   zákona č. 222/2004 Z. z.   Celé   hmotné   právo   akceptuje   prechod   všetkých   práv   a povinností z právneho predchodcu na právneho nástupcu a teda nie je zrejmé, prečo takúto základnú zásadu   hmotného   práva   narúšajú   správcovia   daní   na   základe   arbitrárneho   postupu z dôvodu, ktorý objektívne nie je akceptovateľný. Zo strany správcov dane ide o svojvoľné konanie,   kedy   len   sám   správca   dane   rozhodne,   či   rozhodnutie   vydá   alebo   nie,   čo   je v právnom štáte neakceptovateľné...

... je povinnosťou orgánu štátnej správy n základe podania fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   začať   príslušné   konania   a toto   konanie   ukončiť   zákonom   dovoleným spôsobom. Každý iný spôsob, ktorým správny orgán odmietne konať v danej veci, pričom za odmietnutie   je   potrebné   považovať   aj   odmietnutie   vydať   zákonom   ustanovené rozhodnutie, je nutné považovať za nečinnosť orgánu štátnej správy, keďže štátny orgán bez vážneho   dôvodu   nekoná   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom. Za nečinnosť je nutne potrebné považovať aj taký stav, keď štátny orgán odmieta vydať rozhodnutie   a vec   vybaví   len   neformálnym   listom,   čo   je   aj   tento   prípad.  ...   ak   by   sa pripustila   možnosť   ukončiť   konania   podľa   ľubovôle   len   na   základe   neformálneho listu...Účastníkom konania by sa automaticky odoberali práva spojené s vedením zákonom upraveného   konania...,   s vydaním   meritórneho   rozhodnutia   (primerané   odôvodnenie rozhodnutia,   právo   na   odvolanie   a prípadné   mimoriadne   opravné   prostriedky),   ako   aj s ďalšou súdnou ochranou voči nezákonným rozhodnutiam (súdny prieskum). Nečinnosť je teda potrebné chápať nielen ako omisívne konanie, ale aj ako konanie spôsobom, ktorý nie je zákonom aprobovaný a odmietania konať v zmysle zákona a odmietania vydať zákonom upravené rozhodnutie v danej veci.“

Sťažovateľka je presvedčená, že nevydaním osvedčenia o registrácii pre DPH daňovýúrad zasiahol do jej právneho postavenia, „nakoľko aj zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v znení   aktuálnom   v čase   rozhodovania   spája   s postavením   platiteľa dane z pridanej hodnoty celý rad oprávnení a povinností“.

Podľa slov sťažovateľky «Základné právo na spravodlivé konanie implicitne zahŕňa aj právo na riadne ukončenie procesu vydaním rozhodnutia. Toto právo zahŕňa aj právo na riadny   opravný   prostriedok,   ak   je   zákonom   dovolený.   Akceptácia   „neformálneho oznámenia“ ako výsledku zákonom upraveného konania, by automaticky znamenala zásah do práv, keďže automaticky by sa daným účastníkom konania odobrala možnosť podať opravný prostriedok v zmysle § 72 ods. 2 daňového poriadku. Účastník daňového konania by v takomto prípade vôbec nemusel byť informovaný, prečo sa správca dane rozhodol tak ako rozhodol, a prečo sa nevyhovelo jeho návrhu...

Vyvstáva   tu   rovnako   aplikačná   otázka   prípustnosti   žaloby   na   preskúmanie neformálneho oznámenia, keďže predmetom preskúmania v zmysle § 247 ods. 3 O. s. p. môže byť len rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok. Navrhovateľ súhlasí,   že   predmetom   preskúmania   môžu   byť   aj   osvedčenia,   posudky,   vyjadrenia, odporúčania, opatrenia, ale aj tieto akty aplikácie práva musia byť vydávané na základe zákona...».

Sťažovateľka v ďalšom poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 23 S 295/2013 z 29. novembra 2013, v ktorom konajúci súd v obdobnej veci uložiladministratívnemu orgánu povinnosť rozhodnutie vydať, preto závery krajského súdu v jejveci   považuje   za   rozporné   s ústavne   konformným   výkladom   právnych   predpisov,nerešpektujúce   základné   vymedzenie   pôsobnosti   štátnych   orgánov   a rešpektovaniazákladných práv účastníkov konaní. Podľa sťažovateľky neobstojí tvrdenie krajského súdu,že z právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva daňovému úradu povinnosť vydaťvo veci formálne rozhodnutie so zákonom ustanovenými náležitosťami, pretože zo zákonač. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) jednoznačne vyplýva povinnosťvydať   vo   veci   takéto   rozhodnutie.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   podľa   §   72   ods.   1   daňovéhoporiadku   proti   rozhodnutiu   možno   podať   odvolanie,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.Pretože však daňový úrad nevydal rozhodnutie, „automaticky obral o toto základné právo žalobcu“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na ďalšie uznesenie Krajského súduv Banskej   Bystrici   sp.   zn.   23   S 24/2013   z 23.   apríla   2013,   z ktorého   vyplýva   záver,že nevydať   rozhodnutie   v prípade   neúplnej   alebo   neopodstatnenej   žiadosti   o registráciuplatiteľa DPH by bolo porušením čl. 46 ústavy.

Podľa   slov   sťažovateľky „Ak   zákon   vyžaduje   vydanie   kladného   rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, je nutné v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie...

Rovnako   právny   názor   Krajského   súdu   v Košiciach   o možnosti   vybaviť   vec spôsobom, z ktorého je zrejmé, že štátny orgán považuje vec za skončenú, je prejavom vysokej miery arbitrárnosti. Konanie začal sťažovateľ, teda jemu musí byť primárne zrejmé, akým právno-aplikačným aktom skončil orgán štátnej správy konanie v jeho veci a aké možnosti   nápravy   v tomto   konaní   sťažovateľ   má.   Oznámenie...   nie   je   žiadnym   právno- aplikačným aktom, na základe ktorého by mohlo byť ukončené začaté daňové konanie.“.

Sťažovateľka   zvýraznila,   že „Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   sp.   zn. 6 S/252/2013-37 zo dňa 6. marca 2014 porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže správny orgán nevydal žiadne meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa, bolo povinnosťou súdu v danej veci konštatovať nečinnosť orgánu verejnej správy, nakoľko je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyžadovať, aby o nároku sťažovateľa bolo rozhodnuté zákonom dovoleným spôsobom.

Povinnosť   vydať   rozhodnutie   so   všetkými   formálnymi   náležitosťami   je   vyjadrené v základnom práve na spravodlivé konanie a je rovnako obsahom ustanovenej rovnosti pred zákonom a rovnako rovnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej správy. Právo na ukončenie procesného postupu rozhodnutím je implicitne obsiahnuté v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsahom základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   na   ukončenie   konania rozhodnutím. To v sebe totiž zahŕňa nielen právo na jeho riadne a spravodlivé vedenie, ale tiež právo na trvanie procesu až do jeho skončenia zákonom predpokladaným spôsobom... Nevydaním rozhodnutia v začatom daňovom konaní, ktoré správca dane začal, došlo rovnako k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, k porušeniu čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny   základných   práv   a slobôd   zaručujúcich   rovnosť   pred   zákonom   a rovnaké zaobchádzanie pred štátnymi orgánmi. Pri posudzovaní rovnosti v materiálnom poňatí je nevyhnutné   vyžadovať,   aby   o rovnakých   nárokoch   a právach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, bolo rozhodnuté rovnakým procesným spôsobom.“.

Sťažovateľka porušenie základných práv vidí aj v tom, že krajský súd v rozpore s jejpresvedčením odôvodil napadnuté rozhodnutie tým, že nepreukázala svoje postavenie akozdaniteľnej osoby. Týmto mal krajský súd neprimerane zasiahnuť do práv sťažovateľky, keď„nepreukázanie určitej skutočnosti prisúdil na ujmu sťažovateľa, hoci ten takúto povinnosť nemal“, pretože v prípade nástupcu zdaniteľnej osoby „ide o univerzálnu sukcesiu do práv právneho   predchodcu...“ a „Výklad,   z ktorého   vyplýva   povinnosť   právneho   nástupcu preukázať   postavenie   zdaniteľnej   osoby,   nemožno   považovať   ani   za   extenzívny   výklad predmetného ustanovenia, keďže preukazovanie akéhokoľvek postavenia nie je ustanovená žiadnym   zákonným   ustanovením.“. Sťažovateľka   tvrdí,   že   v danej   veci   je   rozhodnouskutočnosťou „vznik právneho nástupníctva a nie preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby, tak ako tvrdí súdu a správca dane“. Nesúhlasí teda so závermi krajského súdu, ktorý „na vznik statusu platiteľa dane zo zákona vyžaduje preukázanie postavenia zdaniteľnej osoby“.Uvádza,   že   správny   orgán   (daňový   úrad)   nemá   žiadne „oprávnenie   spochybňovať a nerešpektovať právoplatné rozhodnutie správcu dane, ktorý rozhodol o statuse platiteľa dane pre právneho predchodcu. Toto postavenie následne... jednoznačne nadobúdajú aj jeho... nástupcovia.“. Rovnako posudzovanie následne vykonávanej ekonomickej činnostipri preukazovaní postavenia zdaniteľnej osoby nie je podľa sťažovateľky posudzovanímprávneho nástupníctva, ale posudzovaním samotného právneho nástupcu, preto sťažovateľkazdôraznila, že „Krajský súd... uznesením sp. zn. 7 S/225/2013-22 zo dňa 22. januára 2014 porušil základné právo sťažovateľa na ukladanie povinností zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach, tak ako je zaručené v čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a čl. 4 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   keď   postup   správcu   dane   viazal   na   nesplnenie povinnosti, ktorá sťažovateľovi v zmysle zákona nikdy nevznikla.“.

Vzhľadom na vedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo TINUM ERES s. r. o. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/252/2013-37 zo dňa 6. marca 2014 porušené bolo.

2. Základné právo TINUM ERES s. r. o. zakotvené v čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR k porušeniu čl. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd zaručujúcich rovnosť   pred   zákonom   a rovnaké   zaobchádzanie   pred   štátnymi   orgánmi,   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/252/2013-37 zo dňa 6. marca 2014 porušené bolo.

3. Základné právo TINUM ERES s. r. o. zaručené v čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a čl.   4   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   v zmysle   ktorého   je   možné   ukladať povinnosti zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv   a slobôd,   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   S/252/2013-37   zo   dňa 6. marca 2014 porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/252/2013-37 zo dňa 6. marca 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti TINUM ERES s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- Eur..., ktoré jej je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Spoločnosti TINUM ERES s. r. o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré   jej   Krajský   súd   v Košiciach   povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. júna 2014, ktoré sťažovateľka označila ako„doplnenie   dôvodov   ústavnej   sťažnosti“, opätovne   poukázala   na   rozhodnutie Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 295/2013 z 29. novembra 2013, z odôvodnenia ktoréhocitovala   a závermi   ktorého   odôvodňovala   svoje   tvrdenia.   Uviedla,   že   krajský   súdnapadnutým uznesením jej odňal možnosť ochrany jej práv pred súdom, keďže „nepripustil súdny prieskum zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Ako   súd   uviedol, inštitút   návrhu   na   ochranu   proti   nečinnosti   neslúži   účelu   prieskumu   správnosti   či nesprávnosti vydaného rozhodnutia, avšak bez právoplatného rozhodnutia takýto súdny prieskum nie je v zmysle ust. druhej hlavy piatej časti O. s. p. prípustný. Zamietnutím žaloby proti nečinnosti, hoc vo veci... nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie, sa odňalo právo sťažovateľa na domáhanie sa práva na nezávislom a nestrannom súde.“.

Sťažovateľka je presvedčená, že „Správnosť, či zákonnosť záverov správcu dane, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach zamietol návrh sťažovateľa, nemôže byť bez vydania meritórneho rozhodnutia predmetom posúdenia súdom, čo evidentne znamená porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

V   závere   sťažovateľka   konštatovala,   že „postup   Krajského   súdu   v Košiciach   je potrebné považovať za diskriminačný, keďže rovnakú situáciu riešil odchylným spôsobom, pričom   tento   odchylný   spôsob   posudzovania   nemožno   rozumne   odôvodniť,   čím   porušil základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcimo opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje nakontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstatou sťažnosti podanej ústavnému súdu je tvrdenie sťažovateľky, že uznesenímkrajského súdu č. k. 6 S 252/2013-37 zo 6. marca 2014 boli porušené jej základné právazaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, ďalejprávo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a taktiež že boli porušené čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1písm. a) ústavy, ako aj čl. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny, keď krajský súd akceptoval postupdaňového úradu vo veci oznámenia sťažovateľky, že sa ako právna nástupníčka obchodnejspoločnosti, ktorá zanikla bez likvidácie a ktorá bola platiteľkou DPH, stala v zmysle § 4ods. 6 zákona o DPH platiteľkou tejto dane. Daňový úrad v tomto konaní nevydal formálnerozhodnutie, iba oznámil, že osvedčenie o registrácii pre DPH sťažovateľke nevydá. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnostii v právach.   Základné   práva   a   slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľnéa nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a obdobne čl. 4 listiny povinnosti možno ukladaťzákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri   zachovaní   základných   práva slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhaťzákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a obdobne čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú siv konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   zapodmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo ooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k. 6   S   252/2013-37   zo   6.   marca   2014krajský súd okrem iného uviedol:

«Z administratívneho spisu odporcu súd zistil, že navrhovateľ... v súlade s § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. oznámil správcovi dane, že ako právny nástupca platiteľa dane spoločnosti.., ktorá... zanikla bez likvidácie, sa dňa 14. 8. 2013 stal právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti a tým aj platiteľom dane z pridanej hodnoty... Výzvou zo dňa 3. 9. 2013 žiadal odporca navrhovateľa, aby mu v lehote 15 dní od doručenia   výzvy   predložil   notársku   zápisnicu   N   272/2013,   NZ   21527/2013,   NCRIs 21970/2013. Výzvou zo dňa 10. 9. 2013 žiadal odporca navrhovateľa, aby mu v lehote do 8 dní od doručenia výzvy zapožičal doklady preukazujúce, že daňový subjekt TINUM ERES s. r. o. je zdaniteľnou osobou v zmysle zákona č. 222/2004 Z z. o DPH v znení neskorších   predpisov   vrátane   notárskej   zápisnice   N   272/2013,   NZ   21527/2013   zo   dňa 26. 6. 2013, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní.

Z úradného záznamu spísaného Daňovým úradom Košice dňa 11. 9. 2013 podľa § 37 ods. 5 v nadväznosti na § 19 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní vyplýva, že zamestnanci správcu dane vykonali dňa 11. 9. 2013 miestne zisťovanie v mieste sídla daňového subjektu TINUM ERES s. r. o., podľa výpisu z OR - Wuppertálska č. 7 v Košiciach, kde sa nachádza obytný   blok,   označenie   daňového   subjektu   sa   nachádzalo   na   poštovej   schránke   pred vchodom do bloku. Na poštovej schránke s menom sa nachádzalo označenie troch spoločností -,, TINUM ERES s. r. o., ktoré bolo vytlačené na papieri a prelepené lepiacou páskou, pričom na zvonenie správcu dane nikto neotváral.

Písomným   oznámením   zo   dňa   16. 9. 2013   navrhovateľ   oznámil   odporcovi, že v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. sa platiteľom stáva aj zdaniteľná osoba, ak je právnym nástupcom platiteľa, ktorý zanikol bez likvidácie, a to odo dňa, keď sa stala právnym   nástupcom... Podľa jeho   názoru bolo   povinnosťou správcu dane bezodkladne, najneskôr v zákonnej lehote 7 dní, (najneskôr 27. 8. 2013) daňový subjekt registrovať, vydať mu   osvedčenie   o   registrácii   a   prideliť   identifikačné   číslo.   Správca   dane   si   však   svoju zákonnú povinnosť nesplnil. Správca dane v zákonnej lehote nevykonal žiaden procesný úkon voči spoločnosti a svojvoľne ignoruje zákonnú povinnosť. Správca dane listom zo dňa 3. 9. 2013, teda po dvojnásobnom uplynutí zákonnej lehoty, a listom zo dňa 10. 9. 2013, teda až 14 dní po uplynutí zákonnej lehoty, zaslal výzvu na predloženie notárskej zápisnice a výzvu na zapožičanie dokladov preukazujúcich, že daňový subjekt je zdaniteľnou osobou, ale nešpecifikuje, aké konkrétne doklady žiada zapožičať, preto z uvedeného dôvodu nie je možné tejto výzve správcu dane vyhovieť. K zapožičaniu notárskej zápisnice uviedol, že uvedená notárska zápisnica obsahuje projekt rozdelenia spoločnosti a nie   je   dokladom   preukazujúcim   vznik   spoločnosti   na   základe   právneho   nástupníctva. Spoločnosť nevznikla na základe projektu rozdelenia, ale na základe vykonania zápisu do obchodného   registra.   Spoločnosť   z   objektívnych   dôvodov   nemá   notársku   zápisnicu k dispozícii, nakoľko táto je súčasťou súdneho spisu príslušného registrového súdu... Odporca písomným oznámením č. 9800302/5/4369718/2013/Jel zo dňa 25. 9. 2013... navrhovateľovi... oznámil v súlade so zákonom č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti   daní   a   poplatkov   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov a § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty môže získať len zdaniteľná osoba. Podľa § 3 zákona o DPH je zdaniteľnou osobou každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti. Ekonomická činnosť je vymedzená v § 3 ods. 2 zákona o DPH a v zásade sa ňou rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem. Bližšie nešpecifikoval doklady, ktoré žiadal zapožičať od navrhovateľa, nakoľko nevedel akými dokladmi, ktoré preukážu,   že   je   zdaniteľnou   osobou,   navrhovateľ   disponuje.   Dôvodom,   pre   ktorý   sa navrhovateľ nestal platiteľom dane podľa § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. je skutočnosť, že nedošlo k preukázaniu postavenia zdaniteľnej osoby...

Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánu verejnej správy, teda stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný. Rozumie sa ňou teda pasivita orgánu verejnej správy vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe. V poslednom prípade musí byť obsahom návrhu na začatie konania tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Ustanovenia štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. upravujúce konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť v danej veci konať a v primeranej   lehote   rozhodnúť,   samozrejme   za   predpokladu,   že   po   oboznámení   sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa navrhovateľa bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by konať mohol a mal.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že na ich základe možno   nečinnému   orgánu   verejnej   správy   len   uložiť   povinnosť   zaoberať   sa   vecou navrhovateľa a vydať o tom rozhodnutie. Súd nie je v tomto konaní oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci príslušným orgánom, prípadne mu prikázať rozhodnúť vo veci určitým spôsobom. Súd je oprávnený posudzovať len skutočnosť, či vo veci samej došlo k vydaniu rozhodnutia alebo či vôbec takéto rozhodnutie malo byť vydané. Súd však nie je oprávnený posudzovať správnosť či nesprávnosť takto vydaného rozhodnutia, teda ho podrobiť prieskumu. K tomuto účelu inštitút návrhu na ochranu proti nečinnosti neslúži.

Z   tvrdenia   navrhovateľa,   ako   aj   z   obsahu   administratívneho   spisu   vyplýva, že odporca...   dal jednoznačne   navrhovateľovi v písomnom oznámení zo dňa   25. 9. 2013 na vedomie, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané   osvedčenie   o   registrácii   pre   daň   z   pridanej   hodnoty.   Oznámenie   navrhovateľa o právnom   nástupníctve   po   zaniknutej   spoločnosti,   ktorá   bola platiteľom DPH, odporca vybavil spôsobom, z ktorého je zrejmé, že dôvodom nevydania osvedčenia o registrácii pre DPH je skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal postavenie zdaniteľnej osoby, preto mu nie je možné priznať status platiteľa dane zo zákona podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH.

Možno preto konštatovať, že v predmetnej veci odporca rozhodol tým, že oznámením o   nevydaní   osvedčenia   o   registrácii   pre   daň   z   pridanej   hodnoty   zo   dňa   25. 9. 2013 vyrozumel navrhovateľa o tom, že sa nestal platiteľom dane zo zákona a z uvedeného dôvodu mu nebude vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Keďže zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva odporcovi povinnosť vydať vo veci formálne rozhodnutie so zákonom stanovenými náležitosťami, nemôže súd odporcovi z tohto pohľadu nič vytknúť, ani konštatovať jeho nečinnosť...

Z uvedených dôvodov preto súd podľa § 250t ods. 4 posledná veta O. s. p. návrh ako nedôvodný zamietol.»

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že obdobnou problematikou sa už zaoberalv konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   226/2014,   sp.   zn.   I.   ÚS   494/2014,sp. zn. I. ÚS 594/2014,   sp.   zn.   II.   ÚS   381/2014,   sp.   zn.   II.   ÚS   766/2014,sp. zn. III. ÚS 48/2015 a sp. zn. III. ÚS 80/2015, v ktorých sťažnosti právnych nástupcovobchodnej   spoločnosti, (išlo   o ďalšieobchodné spoločnosti vytvorené rozdelením obchodnej spoločnosti,v mene ktorých koná ten istý konateľ), odmietol.

Vzhľadom na predmet konania pred všeobecným (krajským) súdom (návrh podľa§ 250t Občianskeho súdneho poriadku) je potrebné pripomenúť, že podstatu a účel konaniaproti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku možno vyvodiť už z prvej vety ustanovenia § 250t ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku,   ktorá   spočíva   v   možnosti   účastníkov   konania   pred   orgánom   verejnej   mocidomáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý voveci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom;odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenieprávnej   neistoty   účastníkov   tohto   konania.   Úloha   všeobecného   súdu   v   takomto   konaníspočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy vnapadnutom   konaní   skutočne   nečinný,   resp.   či   nekoná   bez   vážneho,   t.   j.   právnerelevantného   a   akceptovateľného   dôvodu,   a   na   tomto   základe   rozhodnúť   buď   tak,že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo vecirozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobuuznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Z tohto hľadiska po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajskéhosúdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci zverenejmu procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie riadilo, keď jeho príslušné ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Záverykonajúceho všeobecného súdu vychádzajú z konkrétnych v rozhodnutí uvedených faktov, súlogické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Krajskýsúd   primerane   rozumným   a   v   okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom   reflektovalna sťažovateľkou   vznesené   tvrdenia,   na   prerokúvaný   prípad   aplikoval   relevantnéhmotnoprávne   a   procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisova svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľky presvedčivo a náležite odôvodnil.

Rozhodujúcim   teda   je,   že   krajský   súd   zodpovedal   všetky   právne   a   skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojímnávrhom domáhala. Predovšetkým ozrejmil, prečo postup daňového úradu nepovažovalza nečinnosť.

Pokiaľ   ide   o spochybňovanie   preskúmateľnosti   oznámenia   daňového   súduvšeobecným   súdom,   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   Najvyššieho   súd   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo 23/2012z 30. januára 2013 judikoval: «Z hľadiska ustálenej praxe súdov rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný akt správneho orgánu z hľadiska   jeho   formy   označený,   ale   podstatnou   skutočnosťou   je   to,   či   správny   orgán individuálnym   správnym   aktom   autoritatívnym   a   právnej   moci   schopným   spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ je príslušný akt   správneho   orgánu   označený   či   už   „oznámenie“,   alebo   „upozornenie“,   alebo „opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby.»

Tento záver ústavný súd nemal dôvod neprijať a jeho akceptácia ústavným súdom jev konečnom dôsledku známa aj zástupcovi sťažovateľky, ako aj jej právnemu zástupcovi,a to aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 381/2014 z 9. júla 2014.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmuznesením krajského súdu ústavný súd taktiež pripomína, že obsahom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) nie jezáruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, atak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   právo   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   savšeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd sa vyjadril už aj k námietke, že iný súd (Krajský súd v Banskej Bystrici)v obdobnej veci rozhodol odlišne (pozri II. ÚS 766/2014 zo 6. novembra 2014). Je potrebnépripomenúť, že táto skutočnosť sama osebe nepostačuje pre záver o porušení základnéhopráva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie, prípadne o porušení princípuprávnej istoty.

Úlohou ústavného súdu nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť výkladu príslušnéhoprávneho predpisu všeobecným súdom. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje rozdielnujudikatúru   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 342/2010,   III. ÚS 348/2011,IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnenývýklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebozjavne neodôvodnený. Ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu je jedenz možných výkladov príslušných ustanovení zákona o DPH a daňového poriadku, nemožnomu   vytknúť   nelogickosť,   vnútornú   rozpornosť,   rešpektuje   zmysel   a   účel   uvedenýchustanovení a ako celok nie je arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytujeprimeraný podklad pre jeho výrok, takto právny záver krajského súdu nie je ani zjavneneodôvodnený, preto je ústavne akceptovateľný.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovaťza porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva zaručenéhov čl.   6   ods.   1   dohovoru   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   nezistil   žiadne   takéskutočnosti,   ktoré   by naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľkyna súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a   čl. 36 ods. 1 listiny alebo právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímkrajského súdu č. k. 6 S 252/2013-37 zo 6. marca 2014.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   námietkysťažovateľky   nesignalizujú   také   pochybenie   zo   strany   krajského   súdu,   ktoré   by   mupo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilo dospieť k záveru, že napadnutýmrozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky na spravodlivýsúdny proces zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru,a v spojení s nimi ani ďalších práv vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3listiny, ako ani všeobecných princípov vyplývajúcich z čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)ústavy, ako aj čl. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosťuž pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietolako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. apríla 2015