znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 3, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č. k. 16 CoE/138/2013-54   z 24.   októbra   2013   a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. januára 2013   doručená   sťažnosť   L.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 16 CoE/138/2013-54 z 24. októbra 2013.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 11. februára 2009 doručil súdnemu exekútorovi návrh   na   začatie   exekúcie,   ktorým   sa   domáhal   od   povinného   S.   s.   r.   o.   vymoženia pohľadávky   v   sume   36   166   Sk   priznanej   na   základe   právoplatného   a   vykonateľného rozhodnutia.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 38 Er/364/2009-21 zo 16. marca 2009 žiadosť súdneho exekútora o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie zamietol. Krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/160/2012-35 z 3. októbra 2012 predmetné uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne okresný súd uznesením zo 14. novembra 2012 žiadosť súdneho exekútora o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie opätovne zamietol a krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/138/2013-54 z 24. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) potvrdil predmetné uznesenie okresného súdu zo 14. novembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že podal «návrh v základnom civilnom konaní 19 C 228/2003 príslušnému súdu podľa § 164 O. s. p. návrh na opravu výroku vyššie označeného rozsudku, tak aby tento obsahoval sumu 36.166.-Sk, ktorú je odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi a teda tak aby bola táto suma exekučným titulom, keďže uvedenie skutočnosti, v rozsudku Krajského súdu... zo dňa 22.augusta 2007 č. k. 5 Co 72/2007- 109/viď 3 odsek na strane 5 cit. rozsudku/, že rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 12.   2006   č.   k.   19   C   228/2003-75   v   nenapadnutej   odvolaním   časti   nadobudol právoplatnosť   a   teda   stal   sa   aj   vykonateľným,   pokiaľ   ide   o   túto   sumu   36.166.-   Sk,   je z hľadiska jeho vykonateľnosti zatiaľ nevykonateľný.

Preto   sťažovateľ   na   odporúčanie   odvolacieho   súdu   navrhol   opravu   výroku v rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 12. 2006 č. k. 19 C 228/2003-75, či už nadriadeným odvolacím súdom navrhnutou formou v zmysle odporúčania odvolacieho súdu alebo „v časti sumy 36.166.- Sk.“ sťažovateľom od r. 2007 mnohokrát navrhovanou jednoduchšou   formou   a   opravou   zrejmej   nesprávnosti   rozsudku   vykonať   vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti v úvodzovkách uvedeným textom na označenom rozsudku Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   12.   12.   2006   č.   k.   19   C   228/2003-75   t.   j.   v   jeho nenapadnutej časti odporcom, v základnom civilnom konaní, čo do sumy 36.166.- Sk, keďže aj odvolací súd jednoznačne, jasne a zrozumiteľne názor sťažovateľa spočívajúci v tom, že odporca sťažovateľovi dlhuje 36.166.-Sk podľa rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 12. 2006 č. k. 19 C 228/2003-75 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. augusta 2007 č. k. 5 Co 72/2007-109 /viď 3 odsek na strane 5 cit. rozsudku/, potvrdil a keďže Exekučný poriadok je nedokonalý a nereagovalo sa pri jeho koncipovaný na rozhodovaciu prax odvolacích súdov a preto, že túto nedôslednosť môže napraviť toho času už len konajúci ústavný súd svojim spravodlivým rozhodnutím...

Pretože doposiaľ Okresný súd Košice I. o návrhu sťažovateľa na opravu výroku v rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 12. 2006 č. k. 19 C 228/2003-75 dodnes nerozhodol neostáva sťažovateľovi iné ako domáhať sa v zákonnej lehote súdnej ochrany na ústavnom súde, pretože dovolanie proti uzneseniu nadriadeného Krajského súdu... pod č. k. 16 CoE/138/2013-54 zo dňa 24. októbra 2013 nie je prípustné a inak by mu uplynula aj 2 mesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   24.   októbra   2013   sp.   zn. 16 CoE/138/2013-54 základné právo L. K. na súdnu a právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... porušené bolo. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. októbra 2013 sp. zn. 16 CoE/138/2013-54 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   284,08 Eur... na účet jeho advokátky JUDr. Dariny Solárovej...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 38 Er/364/2009 zo 14. novembra 2012, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   aj   tým,   že „súd   prvého   stupňa   správne   rozhodol o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie, pretože zo žiadneho výroku exekučného titulu nevyplýva priznanie sumy 36.166,- Sk, ktorej vymoženia sa oprávnený v predmetnom exekučnom konaní domáhal. Keďže exekučný súd vykonáva iba to, čo je uvedené vo výroku exekučného titulu, pretože iba výrok rozhodnutia má záväzný a vykonateľný charakter, nebolo možné prihliadať na odôvodnenie exekučného titulu, konkrétne zmeňujúceho rozsudku krajského súdu, na ktoré oprávnený poukazoval.“.

V závere tiež uviedol, že „je v záujme oprávneného podať v zmysle § 164 O. s. p. v základnom civilnom konaní príslušnému súdu návrh na opravu výroku rozsudku tak, aby obsahoval sumu požadovanú oprávneným v tomto exekučnom konaní a bol tak spôsobilým exekučným titulom, keďže uvedenie skutočnosti, že rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť   pokiaľ   ide   o   túto   sumu,   v   odôvodnení   rozsudku   je   z   hľadiska   jeho vykonateľnosti nepostačujúce“.

Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu iba z dôvodu, že „doposiaľ Okresný súd Košice I. o návrhu sťažovateľa na opravu výroku v rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12. 12. 2006 č. k. 19 C 228/2003-75 dodnes nerozhodol neostáva sťažovateľovi iné ako domáhať sa v zákonnej lehote súdnej ochrany na ústavnom súde“.

Z   uvedených   námietok   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   (kvalifikovane zastúpeného advokátkou) treba považovať vo vzťahu ku krajskému súdu za neodôvodnenú, pretože   ten   v   odôvodnení   podanej   sťažnosti   nenamieta   arbitrárnosť   právnych   záverov krajského súdu, ale postup Okresného súdu Košice I.

Sťažnosť   je   teda   chaotická   a   vyznačuje   sa   zmätočnosťou   svojho   obsahu,   ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorou   je   logické,   kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu. Odôvodnenie tejto sťažnosti v žiadnom prípade nekorešponduje s petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa jeho   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (obdobne III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014