znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   J.,   M.,   zastúpeného   spoločnosťou   P.   Advokátska kancelária   spol.   s r.   o.,   P.,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   P.   P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1 Co 100/2010 z 13. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená   sťažnosť   L.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 100/2010 z 13. októbra 2010.

Sťažovateľ   bol   žalovaným   účastníkom   konania   o ochranu   osobnosti   vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 C 255/2009.

Žalobca sa v tomto konaní domáhal voči sťažovateľovi určenia, že tento neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti svojimi urážlivými výrokmi prednesenými na adresu žalobcu na verejnosti, a to v jednom prípade pred obecným úradom v obci M. a v dvoch prípadoch v obecnom kostole počas bohoslužby. K ďalšiemu zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu malo dôjsť listom sťažovateľa, ktorý tento v roku 2007 rozšíril v obci a v ktorom uviedol o žalobcovi „nepravdivé a klamlivé údaje“. Žalobca požadoval tiež   uloženie   povinnosti   sťažovateľovi   verejne   sa   mu   ospravedlniť   prostredníctvom obecného   rozhlasu.   Napokon   žalobca   žiadal   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch vo výške 10 000 €.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 28 C 255/2009-44 z 23. júna 2010 tak, že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch vo výške 1 000 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie obaja účastníci konania.

O odvolaniach účastníkov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 100/2010 z 13. októbra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   pri   rozhodovaní o podanom   odvolaní   nesprávne   právne   posúdili   vec   a   svoje   rozhodnutie   dostatočne neodôvodnili.

Sťažovateľ namieta v prvom rade skutočnosť, že „súd dospel v konaní k tomu, že ospravedlnenie nie je dôvodné, keďže v tejto časti uplatnený nárok právoplatne rozsudkom zamietol, no napriek tejto skutočnosti mi uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Predmetné ustanovenie zo zákona však umožňuje priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len pokiaľ by sa nezdalo zadosťučinenie podľa odseku 1 postačujúce. Rozhodnutie súdu je teda urobené v rozpore so zákonom, navyše nie je ani dostatočne odôvodnené prečo by som mal byť zaviazaný na povinnosť uhradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch a prečo práve v takejto výške, ktorú všeobecný súd ustálil. Predmetným rozhodnutím tak boli porušené moje ústavou garantované práva.“.Vo   vzťahu   k incidentom   so   žalobcom,   ku   ktorým   malo   dôjsť   na   pôde rímskokatolíckeho kostola v M., sťažovateľ uvádza, že „súd totiž v konaní len zistil, že sa tieto udalosti, či incidenty v kostole sa skutočne stali, a že u veriacich vyvolali pohoršenie“. Sťažovateľ tu   poukázal na skutočnosť,   že okresný   súd skutkový stav ustálil na základe výpovede   miestneho   farára,   ktorý   však   mal   iba   reprodukovať   skutočnosti,   ako mu   ich uviedli veriaci, keďže sám bol iba pri jednom z incidentov odohrávajúcich sa v miestnom kostole. „Súd však toto považoval za riadny dôkaz vykonaný v konaní, čo v súlade s platným právnym poriadkom nie je možné, keďže svedok môže uvádzať len to, čo zažil sám, nie to, o čom   sa   dozvedel   sprostredkovane.   Súd   na   takejto   svedeckej   výpovedi   založil   svoje rozhodnutie. Týmto taktiež došlo k porušeniu mojich základných práv chránených Ústavou SR.“

Sťažovateľ   namieta   tiež   spôsob,   akým   krajský   súd   posúdil   spôsob   hodnotenia dôkazov okresným súdom, keď tento „vec v odôvodnení uzatvoril tak, že považuje v zhode so   súdom   prvého   stupňa   za   preukázané   konanie   žalovaného   v   kostole   pri   svätej   omši, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, pretože hrubým spôsobom toho napadol, obvinil ho z farizejstva a pred takto zhromaždenými veriacimi vyzval žalobcu, aby sa hanbil s poukazom na to, že nemá právo čítať zo svätého písma. Súd rozhodol nad rámec uplatneného nároku. Keďže v petite uplatneného nároku a žiadaného výroku rozsudku nie je nikde spomenuté, že by som v kostole obviňoval navrhovateľa z farizejstva. Nikde nebolo ani len spomenuté, že by som mal uvádzať, že nemá právo čítať zo svätého písma. Týmto došlo   k porušeniu   mojich   základných   ústavných   práv,   keď   na   základe   takéhoto vyhodnotenia veci bola súdom uložená povinnosť zaplatiť 1.000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy.“.

Namieta tiež záver krajského súdu o tom, že svojím konaním „vyvolal pohoršenie u veriacich   občanov.   Pohoršenie   som   pravdepodobne   u   veriacich   občanov   prítomných na tejto omši vyvolať mohol, no toto nebolo predmetom konania a toto sa ani v konaní nepreukazovalo a nakoniec ani nepreukázalo. Pánovi farárovi i veriacim som už v tejto veci vyjadril ľútosť. Predmetom súdneho konania však bol nárok ako si ho uplatnil žalobca a to jeho ochrana osobnosti, nie pocity veriacich občanov prítomných na omši vo vzťahu k mojej osobe.... Ak som mal aj prípadne znevážiť česť žalobcu na tomto fóre (v kostole), bolo zákonnou   povinnosťou   súdu   odôvodniť   tento   svoj   záver,   či   konštatáciu   tak,   aby to z rozhodnutia   bolo   každému   zrejmé   vrátane   mňa.   V   rozhodnutí   súdu   však   absentuje akékoľvek vysvetlenie, či zdôvodnenie záveru uvádzaného súdom a teda ide o rozhodnutie nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov.   Týmto   spôsobom   všeobecný   súd   rozhodol v rozpore so zákonom ustanoveným postupom a v rozpore s mojimi základnými ústavnými právami.“.

V odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   tiež   podľa   sťažovateľa   absentuje odôvodnenie, „na základe akého vykonaného dokazovania dospel k tomu, že zasiahlo moje počínanie   do   práv   žalobcu.   Akú   ochranu   si   žalobca   zasluhuje,   keď   súd   skonštatoval, že ospravedlnenie nie je dôvodné, keď žalobu v tejto časti zamietol.“.

Sťažovateľ namieta aj názor krajského súdu, podľa ktorého „v tomto prípade ani netreba preukázať zásah do integrity žalobcu. Stačí, že bolo preukázané, že takáto okolnosť sa stala a vyvolala u prítomných pohoršenie.“.

Napokon   podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   pri   posudzovaní   jeho   odvolania nereflektoval   námietku,   podľa   ktorej   predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi a „chráneným záujmom, na ktorom zákonodarcovi záležalo, je osobnostné právo - právo na ochranu osobnosti a nie svätá omša, či proces bohoslužby“.

Rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu preto hodnotí ako „svojvoľné a ničím nepodložené“, keďže z vykonaného dokazovania „nevyplynulo, že by moje správanie vyvolalo intenzitu, ktorá by vyžadovala súdny zásah v konaní o ochranu osobnosti,   no   najmä   ak   by   aj   toto   konanie   predmetnú   intenzitu   malo,   nebolo   žiadnym spôsobom v konaní preukázané ani jedným zo svedkov vypočutých na návrh žalobcu, že mali   byť   spôsobené   i   nejaké   následky   vo   vzťahu   k   osobnosti,   či   povesti   žalobcu.  ...Z vykonaného   dokazovania   je   teda   zrejmé,   že   ak   som   prekročil   nejakú   primeranú   mieru obvyklého   správania   sa,   nebolo   to   v   rozpore   s   povinnosťami   stanovenými   právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale prípadné by išlo o rozpor s povinnosťami stanovenými zvyklosťami pri bohoslužbách, či povinnosťami stanovenými cirkevným, nie však svetským právom (Občiansky zákonník). Toto je potom jednoznačne zrejmé aj s poukazom na výrok rozsudku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti - ospravedlnenia - zamietol.“.

K časti výroku rozhodnutia, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch, sťažovateľ uvádza, že „svojim správaním som vyvolal pochybnosti (pohoršenie) u spoluobčanov, či veriacich vo vzťahu k mojej vlastnej osobe,   nie   vo   vzťahu   k   žalobcovi.   To   predsa   nikto   zo   svedkov   navrhnutých   žalobcom v konaní netvrdí, nepreukázalo sa v konaní, že by mojim neoprávneným zásahom mala byť v značnej   miere   znížená   dôstojnosť   žalobcu   alebo   jeho   vážnosť   v spoločnosti.   Dôkazné bremeno v tejto časti bolo na žalobcovi. Ten hoci zastúpený advokátom dôkazné bremeno neuniesol. Mám však za to, že k žiadnemu zásahu nedošlo, navyše náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je vo veciach ochrany osobnosti vždy len sekundárnou zložkou, teda prichádza do úvahy pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa prvého odseku ust. § 13 Občianskeho zákonníka. V konaní súd nepovažoval za potrebné ani vysloviť sa za žiadané   ospravedlnenie   a   teda   neprichádza   do   úvahy,   aby   súd   v   takomto   prípade o nemajetkovej ujme v peniazoch rozhodol.

V   tejto   časti   je   potom   potrebné   uviesť   i   to,   že   v   týchto   konaniach   -   o   ochranu osobnosti   -   je   súd   prísne   viazaný   uplatneným   nárokom   žalobcu   a   nie   je   oprávnený ho modifikovať.   Súd   mal   možnosť   len   žalobe   vyhovieť   ako   celku,   alebo   ako   celok   ju zamietnuť. (Nakoniec žalobcom žiadané ospravedlnenie bolo uplatnené spôsobom, ktorý je v rozpore s platným právnym poriadkom a to nie len z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa.)

Za tejto situácie je uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu.“.

Sťažovateľ   vytýka   krajskému   súdu   aj   skutočnosť,   že   vo   svojom   rozsudku   nedal jednoznačnú   odpoveď   na   otázku, „čo   môže   byť   v   tomto   konaní   považované   za   zásah do práva na ochranu osobnosti a v čom vidí svoje vyhodnotenie adekvátnosti ochrany, ktorá sa má v tomto konaní poskytnúť žalobcovi ako oprávnenej osobe“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1 Co 100/2010 zo dňa 13.10.2010 v spojení   s   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.:   28   C   255/2009   zo   dňa 23.06.2010 boli porušené základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 1 Co 100/2010 zo dňa 13.10.2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- EUR. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 100/2010 z 13. októbra 2010.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane judikoval, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nevykonal vo veci vo vzťahu k incidentu sťažovateľa   v   miestnom   kostole   dostatočné   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   oprel   len o sprostredkované   tvrdenia   správcu   farnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   túto   námietku uplatnil sťažovateľ už vo svojom odvolaní z 25. júna 2010. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia   s touto námietkou   sťažovateľa nestotožnil   a konštatoval, že konanie sťažovateľa považuje za dostatočne preukázané. Uvedený záver krajského súdu ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a svojvoľný, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že už okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na svedecké výpovede ďalších svedkov, ktorých relevantné vyjadrenia aj citoval.

Rovnako   v   tejto   súvislosti   ústavný   súd   nepovažuje   za   relevantnú   námietku sťažovateľa   o   zásadnej   neprípustnosti   svedeckej   výpovede,   ktorej   predmetom   sú skutočnosti,   ktoré   svedok   pozná   iba   sprostredkovane.   Otázka   použiteľnosti   riadne vykonaného   dôkazu   ako   podkladu   pre   rozhodnutie   je   výsledkom   voľného   hodnotenia vykonaných dôkazov konajúcim súdom, do ktorého ústavný súd nemá dôvod zasahovať, pokiaľ pri vykonávaní procesných úkonov dokazovania nedošlo k zásadnému porušeniu základných práv účastníkov konania. V danom prípade spôsob, akým okresný súd hodnotil dôkazy,   bol   krajským   súdom   akceptovaný   a   považovaný   za   vecne   správny   a zákonný, pričom   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   relevantné   námietky   svedčiace   o arbitrárnosti a ústavnej neudržateľnosti tohto záveru krajského súdu.

K námietke sťažovateľa smerujúcej voči skutočnosti, že mu bola uložená povinnosť nahradiť   žalobcovi   nemajetkovú   ujmu   v   peniazoch   bez   súčasného   uloženia   povinnosti ospravedlniť sa spôsobom navrhnutým žalobcom, teda prostredníctvom obecného rozhlasu alebo iným vhodným spôsobom, zaujal krajský súd vo svojom rozsudku stanovisko, ktorým sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu   a   konštatoval,   že „samotný   zásah   do   práva na ochranu   osobnosti   žalobcu   nebol   spôsobený   obecným   rozhlasom,   preto   je   možné konštatovať,   že   takáto   forma   ochrany   ani   nie   je   potrebná,   ale   postačí   priznanie zadosťučinenia...“. Podrobnejšie k tejto otázke uviedol vo svojom rozsudku už okresný súd, ktorý   poukázal   na   skutočnosť,   že   návrh   na   ospravedlnenie   prostredníctvom   obecného rozhlasu „je   nevykonateľný,   pretože   zaväzuje   tretiu   osobu   a   to   Obec   M.,   ktorá   nie   je účastníkom tohto sporu, aby umožnila odporcovi vykonať takéto ospravedlnenie“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   takéto   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu postačujúce   a   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   k   tomu   tiež   uvádza,   že   z   obsahu ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyplýva skutočnosť, že by priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   bolo   podmienené   súčasným   priznaním primeraného zadosťučinenia tzv. morálnej satisfakcie.

Podľa   už   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   podmienkou   priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Posúdenie   splnenia   tejto   podmienky   je   predmetom   voľnej   úvahy   súdu,   ktorý   musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Podľa ustálenej   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   je   objektívnym   kritériom   posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zistenie, či by za konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

V tejto súvislosti sťažovateľ už vo svojom odvolaní namietal neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu v otázke preukázania, že konaním sťažovateľa skutočne došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu znížením jeho dôstojnosti.

Krajský   súd   k   tomu   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol: „V   tomto   smere nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v odvolaní žalovaného, že jeho počínanie vyvolalo pohoršenie len u veriacich prítomných na svätej omši, ale nezasiahlo do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Tieto okolnosti sú totiž navzájom prepojené. Je nepochybné, že jeho výroky   vyvolávali   pohoršenie   na   strane   prítomných   veriacich,   ale   zasahovali   aj do osobnostných   práv   samotného   žalobcu,   ktorý   bol   terčom   týchto   neprimeraných a neoprávnených útokov na verejnosti pred zhromaždenými veriacimi.

Správne preto vyhodnotil súd prvého stupňa to, že takéto opakované počínanie si v kostole zo strany žalovaného je konaním, ktoré zasiahlo do osobnostných práv žalobcu a v tomto smere si žalobca zasluhuje ochranu. Nepochybil okresný súd sni pri vyhodnotení adekvátnosti ochrany, ktorá sa má poskytnúť žalobcovi ako oprávnenej osobe do práva na ochranu osobnosti, ktorej bolo týmto spôsobom zasiahnuté. Súd prvého stupňa citlivo zvážil primeranosť občianskoprávnej sankcie v podobe priznania nemajetkovej ujmy a zvolil aj správnu výšku, t. j. 1000 eur, ktorá so zreteľom na všetky okolnosti je primeraná...“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľa zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený názor, podľa ktorého reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom (napr. III. ÚS 369/2010).

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   26   ods.   1   a   ods.   2   ústavy ústavný súd   považuje za potrebné opätovne pripomenúť svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne   porušil   aj   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   toho,   aby sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho subsumpcia   pod   právne   normy   (II.   ÚS   78/05).   S ohľadom   na   uvedené   bolo   potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011