znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 154/2010-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Rudolfa   Tkáčika   a   Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti   M.   M.,   L.,   a L.   M.,   K.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   D.   M.,   Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M. a L. M. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   a   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M. M. a L. M. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 492,21 € (slovom   štyristodeväťdesiatdva   eur   a   dvadsaťjeden   centov),   ktoré j e   Najvyšší   súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátovi JUDr. D. M., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 154/2010-27   z   20.   apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   M.,   L,   a L.   M.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľky“),   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/2009.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľky   sú   členkami   pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou s názvom Lesné pozemkové spoločenstvo v L. (ďalej len   „spoločenstvo“).   Uvedené   spoločenstvo   hospodári   na spoločnej   nehnuteľnosti vymedzenej zmluvou o založení spoločenstva z 22. februára 1996, kde sú identifikované nehnuteľnosti tvoriace spoločnú nehnuteľnosť. Sťažovateľka M. M. ako vlastníčka podielu na   spoločnej   nehnuteľnosti   s   ním   vlastnícky   disponovala   tak,   že   časť   tohto   podielu na spoločnej nehnuteľnosti darovala sťažovateľke L. M. darovacou zmluvou z 29. mája 2006.

Správa katastra P. (ďalej len „správa katastra“) návrh na vklad uvedenej darovacej zmluvy zamietla rozhodnutím sp. zn. V-2569/2006 z   30. júna 2006. Sťažovateľky podali proti   rozhodnutiu   správy   katastra   opravný   prostriedok,   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) tak, že napadnuté rozhodnutie správy katastra zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Správa   katastra   vydala   nové   rozhodnutie   sp.   zn.   V-2569/2006   z   15.   mája   2008, ktorým   opätovne   zamietla   návrh   sťažovateliek   na   vklad   vlastníckeho   práva   na   základe darovacej zmluvy z 29. mája 2006. Proti rozhodnutiu správy katastra sťažovateľky opäť podali opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Sp 64/2008 z 2. marca 2009 tak, že napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Sp   64/2008   z   2.   marca   2009   podali sťažovateľky odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 170/2009 z 18. novembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Sp 64/2008 z 2. marca 2009. V jeho odôvodnení sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, čo sa týka výkladu pojmu spoločná nehnuteľnosť, a následne ustálil, že zákaz drobenia sa vzťahuje osobitne na každú parcelu zahrnutú do spoločnej nehnuteľnosti, na ktorej hospodári pozemkové spoločenstvo.

Sťažovateľky tvrdia, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj v tejto veci pred ním   konajúce   a   rozhodujúce   orgány   verejnej   moci   sa   vyššie   uvedenými   ustanoveniami (upravujúcimi základné práva a práva, ktorých porušenie namietali, pozn.) neriadili a tak porušili jednak základné právo sťažovateliek vlastniť majetok a v rámci tohto vlastníckeho práva aj pokojne ho užívať- nakladať s ním v súlade so zákonom a jednak ich základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé prejednanie veci.

Pri   tomto   jednoznačnom   znení   normatívneho   textu   je   výklad   zákazu   drobenia pozemkov   za   použitia   tohto   ustanovenia,   ako   to   urobil   NS   SR,   arbitrárny,   ústavne nekonformný   a   v   konečnom   dôsledku   pre   sťažovateľky   nespravodlivý   aj   v   zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR l. ÚS 338/2006, podľa ktorého: I. ÚS 338/06 č. 92/2006... Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden   ústavne   konformný   a   druhý   ústavne   nekonformný),   vykladať   právny   predpis spôsobom ústavne konformným.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   nemožno   súhlasiť   s   názorom   súdov   a   správnych orgánov, že spoločná nehnuteľnosť „ako taká" nemôže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov a preto sa zákaz drobenia vzťahuje na každú jednotlivú parcelu tvoriacu spoločnú nehnuteľnosť.

Preto ak súdy a správny orgán zamietol návrh na vklad predmetnej darovacej zmluvy práve z týchto dôvodov, neoprávnene tak zasiahli do vlastníckeho práva sťažovateliek ako ich   základného   práva   previesť   na   iného   spoluvlastnícky   podiel   k   predmetu   vlastníctva a takto prevedený podiel na spoločnej nehnuteľnosti nadobudnúť do vlastníctva v súlade so zákonom.

Súčasne takouto ústavne nekonformnou a arbitrárnou aplikáciou inštitútu zákazu drobenia spoločnej nehnuteľnosti vo svojom rozhodnutí a v konaní, ktoré mu predchádzalo porušili   právo   sťažovateliek   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivý   proces,   ako   na   to poukazujem vyššie.“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 4. mája 2010 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Odvolací spis a vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. júla 2010.   Predsedníčka   senátu   najvyššieho   súdu   v   ňom   zhodnotila   námietky   uvedené sťažovateľkami v ich sťažnosti za nedôvodné, keďže „predmetom prevodu – darovania – a teda   aj   predmetom   občiansko-právnych   vzťahov   v   danej   veci   nebola   spoločná nehnuteľnosť resp. jej časť, ale parcely; tak je predmet darovania uvedený v darovacej zmluve   a   tak   sú   nehnuteľnosti   evidované   v   katastri,   ktorého   právna   úprava   je   odlišná od právnej úpravy, upravujúcej (v minulosti) vedenie pozemkových kníh“.

Ďalej uviedla, že najvyšší súd dospel   po preskúmaní spisového materiálu správy katastra i krajského súdu k rovnakým právnym záverom o prekážke spočívajúcej v zákaze ďalšieho drobenia pôdy pri prevode podielov spoločnej nehnuteľnosti. V závere svojho vyjadrenia súhlasila s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca podaním z 13. augusta vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1   ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné   aj   v   danej   veci.   A   preto   z   týchto   hľadísk   posudzoval   ústavný   súd   aj sťažovateľkami napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Právnym   dôvodom   zamietnutia   návrhu   na   vklad   darovacej   zmluvy   sťažovateliek správou katastra bol jeho právny názor, že v danom prípade „vzhľadom na nedodržanie podmienok zákona č. 181/1995 Z. z. a zákona č. 180/1995 Z. z. neboli splnené podmienky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“.

Poukázal pritom na úpravu § 4 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   pozemkových spoločenstvách“),   ktorý   obsahuje   zákaz   drobenia   vlastníckych   podielov   spoločnej nehnuteľnosti,   aby   nevznikali   vlastnícke   podiely   spoločnej   nehnuteľnosti   s   výmerou menšou ako 2 000 m2.

Pri   aplikácii   uvedeného   ustanovenia   zákona   o   pozemkových   spoločenstvách   je kľúčový výklad pojmu spoločná nehnuteľnosť. Správa katastra, ako aj krajský a najvyšší súd   boli   toho   názoru,   že   spoločná   nehnuteľnosť   ako   taká   nemôže   byť   predmetom občiansko-právnych   vzťahov   a   že   predmetom   občiansko-právnych   (v   danom   prípade) vzťahov môžu byť len pozemky.

Čo   sa   týka   výkladu   pojmu   spoločná   nehnuteľnosť,   najvyšší   súd   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že «predmetom občiansko-právnych vzťahov sú pozemky vymedzené určitými hranicami. Geometricky zobrazený pozemok sa nazýva parcelou, ktorá je   označená   parcelným   číslom.   Bližšie   vymedzenie   pojmu   pozemku   upravuje   zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností (§ 3 ods. 1). Pozemkom sa rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku. (...) „Spoločná nehnuteľnosť“ ako taká nemôže byť predmetom občiansko-právnych vzťahov. Ako bolo už uvedené predmetom občiansko-právneho vzťahu môžu byť len pozemky. (...) Ak darkyňa daruje podiel spoločnej nehnuteľnosti (časť zo svojho podielu), má sa za to, že predmetom   darovacej   zmluvy   je   darovanie   podielu   v   každom   jednom   pozemku   a   teda dochádza ku zmenšeniu výmery pod zákonom prípustnú hranicu 2000m2.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   takýto   výklad   pojmu   spoločná   nehnuteľnosť v súvislosti s aplikáciou zákazu drobenia pôdy podľa § 4 ods. 2 zákona o pozemkových spoločenstvách neprípustný a zasahujúci do označených práv sťažovateliek.

Pojem   spoločná   nehnuteľnosť   nie   je   explicitne   definovaný   v   právnom   poriadku Slovenskej   republiky,   avšak   z   účelu   a   zmyslu   zákona   o   pozemkových   spoločenstvách možno vyvodiť, že zákonodarca pri kreovaní a používaní tohto pojmu v samotnom texte zákona mal na mysli majetkový substrát pozemkového spoločenstva, a nie každý jednotlivý pozemok identifikovaný parcelným číslom.

Tento názor má svoju oporu v samotnom zákone o pozemkových spoločenstvách, kde ho zákonodarca používa ako právny termín. To možno vyvodiť aj z jeho opakovaného použitia v rôznych jeho ustanoveniach v rozličných súvislostiach.

Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   niektoré   ustanovenia   zákona   o   pozemkových spoločenstvách:

V   §   2   ods.   1   zákona   definuje   pozemkové   spoločenstvo   a   ustanovuje,   že pozemkovým spoločenstvom (ďalej len „spoločenstvo“) sa rozumie

a)   lesné   a   pasienkové   spoločenstvo   vlastníkov   podielov   spoločnej   nehnuteľnosti, na ktoré   sa   vzťahovali   právne   predpisy   o   úprave   právnych   pomerov   majetku   bývalých urbarialistov   (urbárnikov),   komposesorátov   a   podobných   právnych   útvarov,   1)   ktoré   sa vydali podľa osobitných právnych predpisov 2) a boli obnovené ku dňu účinnosti tohto zákona...

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   členom   spoločenstva   podľa   odseku   1   sú   všetci spoluvlastníci spoločnej nehnuteľnosti.

Podľa § 2 ods. 3 zákona ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na práva a povinnosti   vlastníkov   podielov   spoločnej   nehnuteľnosti   ustanovenia   Občianskeho zákonníka.

Podľa § 3 ods. 1 zákona spoločenstvo s cieľom racionálne hospodáriť na spoločnej nehnuteľnosti a obstarávať spoločné veci vyplývajúce zo spoluvlastníctva k nej môže...

Podľa   §   4   ods.   1   zákona   podielové   spoluvlastníctvo   spoločnej   nehnuteľnosti   je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov.

Podľa § 4 ods. 2 zákona podmienky drobenia jednotlivých vlastníckych podielov spoločnej   nehnuteľnosti   upravia   ich   vlastníci   tak,   aby   nevznikali   vlastnícke   podiely spoločnej nehnuteľnosti s výmerou menšou ako 2 000 m2.

Podľa   §   5   ods.   2   zákona   pomer   účasti   spoluvlastníkov   spoločnej   nehnuteľnosti na výkone   práv   a   povinností   vyplývajúcich   zo   spoluvlastníckeho   práva   spoločnej nehnuteľnosti   je   vyjadrený   súčtom   alebo   veľkosťou   ich   podielov   na   spoločnej nehnuteľnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 2 zákona Slovenský pozemkový fond nemôže pozemky, ktoré tvoria podiely   spoločnej   nehnuteľnosti   uvedené   v   odseku   1,   sám   užívať,   ale   ich   prenajíma spoločenstvu na účely lesného hospodárstva a poľnohospodárstva.

Podľa   §   7   zákona   členovia   spoločenstva   môžu   prevádzať   svoj   vlastnícky   podiel spoločnej   nehnuteľnosti   a   s   ním   súvisiace   práva   a   povinnosti   len   za   podmienok ustanovených   v   tomto   zákone   a   vo   vyhlásení   spoločníkov   o   združení   alebo   v   zmluve o založení a v osobitnom predpise.

Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   pozemkových   spoločenstvách   podľa   názoru ústavného   súdu   možno   vyvodiť,   že   pojem   spoločná   nehnuteľnosť   sa   vzťahuje   na   celý majetkový substrát pozemkového spoločenstva, keďže každý spoluvlastník môže mať len jeden   podiel   spoločnej nehnuteľnosti,   ktorý   je vyjadrený zlomkom   z celku   (§ 5 ods.   2 zákona o pozemkových spoločenstvách). Pri prevode podielu alebo jeho časti dochádza síce k   prevodu   častí   jednotlivých   parciel,   ale   tie   pre   účely   aplikácie   §   4   ods.   2   zákona o pozemkových   spoločenstvách   je   potrebné   zrátať,   pretože   v   uvedenom   ustanovení   sa jednoznačne hovorí o zákaze vzniku vlastníckych podielov (jednotlivých spoluvlastníkov) spoločnej nehnuteľnosti menších než 2 000 m2. K drobeniu pôdy by dochádzalo len v tom prípade, ak by pri prevode časti vlastníckeho podielu na nečlena spoločenstva bol súčet výmer   jednotlivých   pozemkov   označených   parcelnými   číslami   patriacich   do   tohto prevádzaného podielu v súhrne menší ako 2 000 m2, respektíve vtedy, ak by prevodcovi ostal podiel (v súhrne) menší ako 2 000 m2.

O správnosti tejto argumentácie svedčí aj fakt, že podľa citovaného ustanovenia § 2 ods.   1   písm.   a)   zákona   o   pozemkových   spoločenstvách   sa   na   spoločenstvo   tohto   typu vzťahovali   predpisy   o   úprave   právnych   pomerov   majetku   bývalých   urbarialistov, komposesorátov   a   podobných   právnych   útvarov,   ktoré   tento   majetok,   hoci   pozostával z viacerých parciel, chápali ako jedno pozemkoknižné teleso. Takisto samotný zákon v § 6 ods. 2 ustanovuje, že pozemky tvoria podiely spoločnej nehnuteľnosti.

Zákon   o   pozemkových   spoločenstvách   v   citovanom   §   4   ods.   1   ustanovuje,   že podielové   spoluvlastníctvo   spoločnej   nehnuteľnosti   je   nedeliteľné   a   nemožno   ho   zrušiť alebo vysporiadať podľa Občianskeho zákonníka. Táto zákonom zakotvená nedeliteľnosť spoločnej   nehnuteľnosti   naznačuje,   že   zákonodarca   nemal   na   mysli   nedeliteľnosť jednotlivých parciel patriacich do spoločnej nehnuteľnosti, ale to, že spoločná nehnuteľnosť je ako celok nedeliteľná, teda že má jednotný právny režim. Tento jednotný právny režim sa potom musí pri dispozícii s vlastníckym podielom spoločnej nehnuteľnosti vzťahovať aj na zákaz drobenia spoluvlastníckych podielov k nemu ako k celku.

Takisto   nemožno   súhlasiť   s   názorom,   že   slovenský   právny   poriadok   nepozná osobitnú   kategóriu   spoločnú   nehnuteľnosť   ako   predmet   právnych   vzťahov,   na   ktorú   sa vzťahuje už uvedený zákaz drobenia vlastníckych podielov.

Ako už bolo uvedené, zákon o pozemkových spoločenstvách nedefinuje spoločnú nehnuteľnosť   ako   pojem,   preto   k   jeho   obsahu   –   charakteristike   možno   dospieť   len výkladom.

Ústavný súd pripomína, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať   právny   predpis   spôsobom   ústavne   konformným.   Toto   právo   a   zároveň   aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné   ponímanie   normatívneho   textu   by   bolo   treba   považovať   za   prejav   arbitrárnosti (I. ÚS 338/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 259/2010).

Výklad pojmu spoločná nehnuteľnosť tak, ako ho interpretovali a aplikovali orgány správy katastra a všeobecné súdy je ústavne nekonformný, keďže neprípustným spôsobom zasahuje do označených práv sťažovateliek. Orgány správy katastra, ako aj všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí uvádzali aj ustanovenie § 21 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), ktorého úprava má v otázke drobenia pozemkov   povahu   lex   generalis   k   úprave   zákona   o   pozemkových   spoločenstvách   (lex specialis). To vyplýva z § 21 ods. 2 uvedeného zákona č. 180/1995 Z. z., ktorý ustanovuje, že podmienky drobenia poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov vo vlastníctve členov   pozemkových   spoločenstiev   upraví   osobitný   zákon.   Vzhľadom   na   uvedené   bola v danom prípade vylúčená možnosť aplikácie ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. v otázke drobenia   pozemkov.   Pokiaľ   zákon   č. 180/1995   Z.   z.   v   danej   otázke   (zákaze   drobenia) operuje s pojmom pozemok (§ 23 ods. 1), zákon o pozemkových spoločenstvách operuje s pojmom vlastnícky podiel spoločnej nehnuteľnosti (§ 4 ods. 2). Zákonodarca v uvedených zákonoch   (ktoré   sú   v   danej   otázke   drobenia   vzájomne   vo   vzťahu   lex   generalis   a   lex specialis) zvolil rozdielne pojmy, preto ich nie je možné zamieňať a ani logickým postupom dospieť k tomu, že z hľadiska ich obsahu ide o totožné pojmy. Preto, ak orgány správy katastra   a   následne   aj   všeobecné   súdu   dospeli   de   facto   k   tomu,   že   pod   prevádzaným podielom   spoločnej   nehnuteľnosti   rozumeli   každý   jednotlivý   pozemok,   popreli   úmysel zákonodarcu odlíšiť tieto dva pojmy od seba (a potrebu osobitnej úpravy v otázke drobenia pozemkov   pri   pozemkových   spoločenstvách)   a   výkladom   dospeli   k   popretiu   existencie pojmu spoločná nehnuteľnosť ako právneho termínu a nahradili ho pojmom pozemok, ktorý používa zákon č. 180/1995 Z. z.

Orgány správy katastra, ako aj všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy skutočnosť, že   obe   sťažovateľky   sú   členmi   toho   istého   spoločenstva,   preto   je   otázne,   či   vôbec zamýšľaným prevodom časti podielu medzi členmi toho istého spoločenstva mohlo vôbec dôjsť   k   drobeniu   vlastníckych   podielov,   a   ak   áno,   tak   na   koho   strane.   Podľa   názoru ústavného súdu v prípade zamýšľaného prevodu časti podielu je totiž potrebné rozlíšiť, či ide   o   prevod   medzi   členmi   toho   istého   spoločenstva,   alebo   ide   o   prevod   na   nečlena spoločenstva. V prvom prípade (medzi členmi, pozn.) môže dôjsť k drobeniu vlastníckeho podielu len na strane prevodcu, keďže u nadobúdateľa jeho vlastnícky podiel len rastie. V prípade zamýšľaného prevodu časti podielu medzi členom spoločenstva na nečlena môže dôjsť k drobeniu na oboch stranách, na strane prevodcu (člena) vtedy, ak by mu po prevode mal ostať podiel v súhrne menší ako 2 000 m2, a na strane nadobúdateľa (nečlena), ak by mu zamýšľaným prevodom mal vzniknúť podiel v súhrne menší ako 2 000 m2.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateliek, inými slovami, najvyšší súd   neposkytol   dôsledne   ochranu   ich   základnému   právu   na súdnu   ochranu   zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy,   preto ústavný súd dospel k názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 170/2009 z 18. novembra 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa tohto článku ústavy.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak ústavný súd vyslovil i porušenie práva sťažovateliek na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   neposkytol   sťažovateľkám   ani dostatočnú ochranu ich základnému právu upravenému v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právu podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Pri vyslovení porušenia týchto práv sťažovateliek ústavný súd prihliadol na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu v danom konaní došlo.   Je nepochybné, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s predchádzajúcimi rozhodnutiami orgánov verejnej moci (a sťažovateľky nemali inú legitímnu možnosť, než sa so svojou vecou obrátiť na tieto orgány) bolo sťažovateľkám odopreté ich základné právo vlastniť majetok   (čl.   20 ods.   1 ústavy),   ale v konkrétnych   okolnostiach   došlo   aj k   obmedzeniu jedného z atribútov ich vlastníckeho práva – nakladať s predmetom svojho vlastníctva, a to spôsobom   nesúladným   z   obsahom   čl.   20   ods.   4   ústavy.   S   tým   bezprostredne   súvisí   aj porušenie práva sťažovateliek podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe zistenia ústavného súdu, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateliek,   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 170/2009 z 18. novembra 2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateliek si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 706,05 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľkám trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľkám (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2010   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 120,23 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateliek aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Advokát v konaní pred ústavným súdom zastupoval spoločne dve osoby. V danom prípade sa aplikuje ustanovenie § 13 ods.   2 vyhlášky, podľa   ktorej   sa   základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %. Advokát je zároveň platcom DPH, preto sa (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky) odmena a náhrady zvyšujú o DPH. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal   sťažovateľkám,   takto   predstavuje   sumu   413,62   €   zvýšenú   o   DPH,   čiže   spolu 492,21 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010