znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 154/09-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   10.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. A., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súd v Trnave sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 154/09-20   z 3.   júna   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť Ing.   M.   A.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   v rozsahu,   ktorý   bol   prijatý   na   ďalšie   konanie, bolo tvrdenie o porušení zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Pp 80/2008 zo 17. decembra 2008. Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor, že aj napriek splneniu zákonných predpokladov potrebných na realizáciu podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd k nemu nepristúpil odvolávajúc sa na   skutočnosti,   ktoré   podľa   názoru   sťažovateľa   nemôžu   znamenať   nepreukázanie   jeho polepšenia, ktoré je základom pre presvedčenie o tom, že zvyšok trestu nie je potrebné vykonať.   Podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávnou   aplikáciou   a interpretáciou   právnych predpisov týkajúcich sa podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody došlo k situácii,   že krajský   súd   v konečnom   dôsledku   nevyhovel   jeho   žiadosti   o podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   držanie hladovky   v období   po   nástupe   do   výkonu trestu   odňatia   slobody   nemohlo byť pádnym dôvodom na to, aby ho krajský súd podmienečne neprepustil z výkonu trestu na slobodu. Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009, namietané uznesenie zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

K námietkam sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr. 488/09 doručeným ústavnému súdu 21. júla 2009. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu okrem iného vyplynulo:„Odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   tiež   zdôvodnil,   že   pri   posudzovaní   takejto žiadosti súd prihliada na všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného a jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ vo výkone trestu. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že pri rozhodovaní o sťažnosti odsúdeného   Ing.   M.   A.   striktne   posudzoval   dosiahnutý   stupeň   prevýchovy   ako rozhodujúceho kritéria pri tomto právnom inštitúte.

Nezodpovedá teda skutočnosti, že odvolací súd zamietol jeho sťažnosť podanú proti uzneseniu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 1 Pp/80/2008 zo dňa 17. 12. 2008 len preto, že na začiatku výkonu trestu držal hladovku.

Je potrebné zdôrazniť, že prípadné podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody   je   fakultatívnou   možnosťou,   pretože   súd   tak   môže   urobiť   pri   splnení   zákonom stanovených podmienok. Ak teda súdy oboch stupňov mali zato, že zákonom stanovené podmienky pre takýto postup u odsúdeného Ing. M. A. splnené neboli, neporušili svojimi rozhodnutiami jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

V označenom liste predsedníčka krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

K vyjadreniu predsedníčky krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľa listom   doručeným   ústavnému   súdu   3.   augusta   2009,   v ktorom   uviedol,   že   sťažovateľ aj naďalej trvá na tvrdení, že jediným dôvodom, pre ktorý krajský súd nerozhodol kladne o jeho   žiadosti   o   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   bola skutočnosť,   že   vo   väzení   držal   hladovku.   Okrem   toho   právny   zástupca   sťažovateľa ústavnému súdu oznámil, že trvá na ústnom prerokovaní tejto veci.

Dňa 10. novembra 2009 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľa zotrval na svojich skorších vyjadreniach.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 Pp 80/2008 ústavný súd zistil tento skutkový stav týkajúci sa predmetnej veci:

Dňa   27.   októbra   2008   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ktorú   odôvodnil   tým, že 11. novembra   2008   mu   uplynú   3/4   výkonu   trestu   odňatia   slobody   a že   doterajším správaním a plnením svojich povinností preukázal, že zvyšnú 1/4 trestu nie je v jeho prípade potrebné vykonať. Pre účely rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa si okresný súd z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. (ďalej len „ústav“) vyžiadal hodnotenie k tejto žiadosti, ktoré mu bolo doručené 1. decembra 2008. Podľa písomného vyjadrenia   riaditeľa   ústavu   z 21.   novembra   2008   počiatočné   správanie   sťažovateľa vo väzení vykazovalo kolísavosť, ale neskorším pôsobením pedagogického personálu došlo k pozitívnemu   obratu   v jeho   správaní.   Riaditeľ   ústavu   poukázal   na   to,   že správanie sťažovateľa je v súčasnej dobe na požadovanej úrovni a že sťažovateľ dodržiava zásady ústavného poriadku, bez pripomienok plní príkazy nadriadených, dodržiava zásady osobnej a kolektívnej hygieny, je bezkonfliktný a v kolektíve obľúbený. Okrem toho však riaditeľ ústavu   vyslovil,   že   v oblasti   sebahodnotenia   sťažovateľa   v ňom   rezonuje   pocit nespravodlivosti   z pobytu   vo   väzení.   Poukázal   na   to,   že   počas   výkonu   trestu   odňatia slobody bol sťažovateľ štyrikrát disciplinárne odmenený, pričom disciplinárne potrestaný nebol.   V závere   hodnotenia   osoby   sťažovateľa   riaditeľ   ústavu   vyslovil   názor, že resocializačná   prognóza   sťažovateľa   po   prepustení   z výkonu   trestu   odňatia   slobody je priaznivá, pretože sa chce vrátiť k rodine, pokračovať v podnikaní a viesť riadny a slušný život. Na základe uvedeného riaditeľ ústavu konštatoval, že sťažovateľ preukazuje splnenie podmienok   na   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   a odporučil ho podmienečne prepustiť z výkonu tohto trestu.

Dňa 17. decembra 2008 sa na okresnom súde konalo verejné zasadnutie, na ktorom bolo   vyhlásené   uznesenie   sp.   zn.   1   Pp   80/2008,   ktorým   bola   žiadosť   sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietnutá.

Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej dôvodil tým, že jediným problémom,   pre   ktorý   okresný   súd   zamietol   jeho   žiadosť   o podmienečné   prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, bola jeho 35-dňová hladovka, ktorú držal na protest proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 36/2004 zo 4. decembra 2006, ktorým bol odsúdený k výkonu trestu odňatia slobody aj napriek svojmu tvrdeniu o nevine. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   držanie   hladovky   bolo   len   prejavom realizácie jeho základného práva na odpor podľa čl. 32 ústavy. Okrem toho v sťažnosti argumentoval   aj   tým,   že   hladovka   je   pokojným   a nekonfliktným   prejavom   označeného základného   práva   a podľa   jeho   názoru   nie   je   ani   v rozpore   s väzenským   poriadkom. Sťažovateľ taktiež podotkol, že za jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody   sa   postavilo   viacero   slušných   ľudí,   o čom   predložil   aj   dôkazy.   Sťažnosť sťažovateľa doplnil aj jeho právny zástupca, ktorý zdôraznil, že od roku 1990 do roku 2006, keď bol sťažovateľ na slobode, viedol riadny a príkladný život, a že v jeho prípade bol účel trestu odňatia slobody splnený a zvyšok trestu uňho nie je potrebné odpykať.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   4   Tos   4/2009 z 5.   februára 2009 tak,   že ju zamietol, pretože   nie   je dôvodná.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplynulo:« Správne okresný súd konštatoval, že odsúdený Ing. M. A. výkonom troch štvrtín uloženého trestu formálnu podmienku splnil. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, prvou je, že „odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody plnením svojich povinností a svojím správaním   preukázal   polepšenie“,   druhou,   že   „môže   sa   od   neho   očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život“...

Pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, táto sa viaže podľa jej gramatického znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu... V súvislosti s rozhodovaním o prípadnom   podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   plnenie tejto podmienky   preukazuje   príslušný   ústav   na   výkon   trestu   v   hodnotení   odsúdeného (§ 62 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody). S ohľadom na povahu a účel tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem iného svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený režim,   plní   pokyny   príslušníkov   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže,   dodržiava   zásady slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania, dodržiava povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu a pod.

Pokiaľ   ide   o   plnenie   druhej   podmienky,   túto   súd   objasňuje   a   skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným   cieľom,   či   všetky   tieto   skutočnosti   umožňujú   prijať   prognózu,   že   v   prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t. j. život v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti.

Krajský   súd   posudzujúc   relevantné   skutočnosti   vo   vzťahu   k   vyššie   uvedenému sa stotožňuje   s   názorom   okresného   súdu   v   tom   ohľade,   že   odsúdený   Ing.   M.   A. pre pozitívne   rozhodnutie   o   jeho   žiadosti   nesplnil   prvú   spomínanú   materiálnu podmienku,   t. j. že by plnením   povinností   a   správaním   vo   výkone   trestu   preukázal polepšenie v takej miere, aby bolo celospoločenský akceptovateľné rozhodnutie o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu v terajšej jeho fáze.

Z hodnotenia riaditeľa Ústavu pre výkon trestu odňatia slobody v L. z 22. 07. 2007, doplneného 03. 09. 2007, totiž okrem iného vyplýva, že jeho správanie a vystupovanie po nástupe do výkonu trestu nebolo na požadovanej úrovni. Od 20. 12. 2006 do 23. 01. 2007   držal   hladovku,   počas   nej   neprijímal   žiadnu   stravu,   pil   len   tekutiny.   Bola   mu venovaná zvýšená lekárska starostlivosť, každý deň bol prehliadaný ústavným lekárom na odporučenie ktorého bol od 04. 01. 2007 do 30. 01. 2007 hospitalizovaný v Nemocnici pre   obvinených   a   odsúdených   v T.   z   dôvodu   poskytovania   komplexnej   a   nepretržitej lekárskej   starostlivosti.   Aj   keď   sa   v   ďalšom   konštatuje,   že   v   súčasnosti   je   správanie odsúdeného na požadovanej úrovni, nemožno prehliadnuť, že týmto konaním narušil plnenie účelu trestu, nepodriaďoval sa resocializačnému režimu, nemohli byť voči nemu uplatňované   právnymi   predpismi   stanovené   prostriedky   zaobchádzania   v   podobe špeciálneho   pedagogického   a   psychologického   pôsobenia,   nemohli   byť   uplatňované metódy sociálnej práce s ním, oddialil súčasne vypracovanie programu zaobchádzania v zmysle   § 15   zák.   č.   475/2005   Z.   z.   o   výkone   trestu   odňatia   slobody   a   §   22   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 664/2005 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.

Každá   právoplatne   odsúdená   osoba   má   dostatok   právnych   prostriedkov na preskúmanie rozhodnutia, ktoré podľa svojho presvedčenia považuje za nezákonné. Odsúdený   Ing.   M.   A.   však   po   nástupe   do   výkonu   trestu   dňa   19.   12.   2006   zvolil prostriedok,   ktorým   maril   účel   výkonu   trestu,   nepodriaďoval   sa   stanovenému   režimu pre nepodmienečne odsúdené osoby a negatívne tým pôsobil na spoluodsúdených... Z vyššie uvedeného súčasne vyplýva,   že krajský súd nepovažoval za relevantné úvahy odsúdeného Ing. M. A. v podanej sťažnosti o tom, že protestná hladovka bola oprávnenou formou odporu podľa čl. 32 Ústavy Slovenskej republiky (ktorý článok rieši situáciu, keď ústavné orgány Slovenskej republiky nefungujú - teda úplne inú situáciu v štáte), ani že ňou žiadny zákonný predpis neporušil, pretože pri rozhodovaní striktne posudzoval dosiahnutý stupeň prevýchovy, ako rozhodujúceho kritéria pri tomto právnom inštitúte.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho   výchovu   k   tomu,   aby   viedol   riadny   život   a   súčasne   iných   odradí   od   páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a

a)   ak   ide   o   osobu   odsúdenú   za   prečin   po   výkone   polovice   uloženého nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   alebo   rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody,

b)   ak   ide   o   osobu   odsúdenú   za   zločin   po   výkone   dvoch   tretín   uloženého nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   alebo   rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín   uloženého trestu odňatia slobody.

Podľa § 62 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu   odňatia   slobody“)   odsúdený   môže   byť   z   výkonu   trestu   podmienečne   prepustený na slobodu za podmienok ustanovených osobitným predpisom. Splnenie podmienok ústav preukazuje v hodnotení odsúdeného.

Podľa   §   65   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 664/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vydáva   Poriadok   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   účinnej do 31. decembra   2008 (ďalej   len „vyhláška č.   664/2005   Z.   z.“) na preukázanie plnenia podmienok na podmienečné prepustenie odsúdeného podľa osobitného predpisu vypracúva ústav   hodnotenie.   Hodnotenie   vyžiadané   súdom   k   návrhu   na   podmienečné   prepustenie odsúdeného obsahuje okrem osobných údajov aj údaje uvedené v rozsudku súdu a údaje preukazujúce stav plnenia podmienok na podmienečné prepustenie, najmä

a) hodnotenie správania odsúdeného vo výkone väzby a výkone trestu,

b) aktivitu odsúdeného a plnenie programu zaobchádzania,

c) resocializačnú prognózu.

Podľa § 65 ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 664/2005 Z. z. hodnotenie podľa odseku 1 musí byť objektívne a konkrétne. V závere hodnotenia sa   uvedie odporúčanie riaditeľa ústavu,   či   odsúdený   preukazuje   splnenie   podmienok   na   podmienečné   prepustenie a či sa odporúča podmienečné prepustenie.

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal problematikou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vyslovil, že úlohou právneho štátu je pripraviť legitímne   podmienky,   ktoré   by   boli   zárukou   spravodlivého   prerokovania   veci   pred kompetentným orgánom   verejnej   moci.   Vytvorenie   takýchto   podmienok   tkvie   v právnej úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj   k reálnemu   výkonu   a ochrane   základných   práv   a slobôd.   Je   nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (obdobne III. ÚS 311/07).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (obdobne III. ÚS 229/06).

Ústavný súd pripomína, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutrandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale   je   oprávnený   posúdiť,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež   konštatoval,   že   postup   súdu   vychádzajúci   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd v namietanom prípade sústredil na podstatu uznesenia   krajského   súdu   vo   vzťahu   k správnej   aplikácii   s vecou   súvisiacich   právnych predpisov, ich interpretácii v spojení so zisteným skutkovým stavom, a tým na posúdenie správnosti prijatých záverov zo strany krajského súdu.

Podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   je   trestnoprávnym inštitútom,   ktorý   sa   realizuje   na   základe   návrhu   oprávnenej   osoby   (§   415   ods.   1 Trestného poriadku)   pri   splnení   formálnych   podmienok   (zákonom   ustanovená   doba povinnosti   vykonať   určitú   časť   trestu   odňatia   slobody)   a materiálnych   podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody a pozitívna prognóza vedenia riadneho   života   v budúcnosti)   ustanovených   Trestným   zákonom,   pričom   predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon o výkone trestu odňatia slobody a vyhláška č. 664/2005 Z. z. Posledné dva spomenuté právne predpisy v týchto súvislostiach rozoberajú hodnotenie ústavu, ktoré si všeobecný súd vyžiadava k návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody   odsúdeného.   Všeobecný   súd,   ktorý   o takomto   návrhu rozhoduje,   nemá   vo   vzťahu   k zisteniu   splnenia   tej   materiálnej   podmienky,   ktorá   súvisí so správaním odsúdeného vo väzení, iné dôkazy, len tie, ktoré mu predostrie ústav, a práve z nich je potom pri svojom rozhodnutí povinný vychádzať.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu   trestu   odňatia   slobody   musí   zohľadniť   všetky   zadovážené   dôkazy,   ktoré   mu poskytnú   komplexný   obraz   o osobe   odsúdeného   a   jeho   celkovom   správaní   a plnení povinností   vo   výkone   trestu,   pretože   aj   tieto   okolnosti   vedia   do   istej   miery   ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány väzenia.   Pri   skúmaní   splnenia   materiálnych   podmienok   týkajúcich   sa   možnosti podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť   a vyhodnotiť správanie odsúdeného (v danom   prípade sťažovateľa) počas   výkonu trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na zistenie splnenia všetkých do úvahy prichádzajúcich   predpokladov   (formálnych   a materiálnych)   pre   uplatnenie   tohto trestnoprávneho inštitútu. Vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o materiálnu   podmienku   súvisiacu   s jeho   správaním vo väzení, táto splnená nebola. Vychádzal pritom z hodnotení riaditeľa ústavu, ktoré podľa jeho názoru svedčili pre záver o tom, že podmienečné prepustenie sťažovateľa v súčasnej fáze   výkonu   trestu   odňatia   slobody   neprichádza   do   úvahy.   Druhostupňový   súd   jasne formuloval, z akých dôkazov čerpal. Prvoradé boli preň spomínané hodnotenia riaditeľa ústavu, ktoré popisovali správanie sťažovateľa vo väzení, jeho vzťah k uloženému trestu, plnenie   účelu   trestu,   dodržiavanie   ústavného   poriadku,   podriadenie   sa   resocializačnému procesu, možnosti uplatnenia metód sociálnej práce voči nemu či možnosť psychologického a pedagogického pôsobenia. Okrem toho, že podklad pre rozhodnutie krajského súdu tvorili staršie dôkazy, ktoré charakterizovali správanie sťažovateľa v období po nástupe do výkonu trestu, krajský súd neopomenul ani tie, ktoré boli obrazom jeho aktuálneho a zlepšeného chovania.   Po   vyhodnotení   zadovážených   dôkazov   a aplikácii   na   vec   sa   vzťahujúcich všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   dospel   krajský   súd   k záveru,   že   doterajším a komplexným   správaním   vo   väzení   sťažovateľ   neplnil   účel   trestu   a v istom, ale významnom   časovom   období,   keď   držal   hladovku,   sa   nepodriaďoval   stanovenému režimu, bol   podrobený   lekárskemu dohľadu,   bola mu v tomto smere venovaná zvýšená starostlivosť a nemohli byť voči nemu uplatňované dovolené formy pozitívneho pôsobenia na jeho osobnosť s cieľom dosiahnuť prevýchovu a čo najmenej problematické zaradenie do bežného života a spoločnosti po prepustení z väzenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvahy   krajského   súdu   o tom,   prečo   u sťažovateľa nedošlo   k splneniu   spomínanej   materiálnej   podmienky,   nemožno   v žiadnom   prípade kvalifikovať ako povrchné alebo neodôvodnené. Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné vyzdvihnúť vysvetlenie krajského súdu o tom, z akého dôvodu, a to aj napriek zlepšeniu   sťažovateľovho   správania,   nemohlo   dôjsť   k jeho   podmienečnému   prepusteniu z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Krajský   súd   totiž   zdôraznil,   že   by   bolo   nelogické, ak by v krátkom časovom období potom, ako sa sťažovateľ vyhýbal plneniu účelu trestu a následne došlo k zlepšeniu jeho správania aj za pôsobenia príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, vyslovil, že sťažovateľ preukázal polepšenie takého charakteru a intenzity, že by bolo namieste rozhodnúť o jeho podmienečnom prepustení na slobodu.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré   sledujú,   a svoje   tvrdenia   odôvodnil   skutkovými   okolnosťami   tak,   že   vytvoril tým preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský   súd   vzhľadom   na   eventualitu   prijatého   záveru,   aký   prichádza   do   úvahy pri rozhodovaní   o podmienečnom   prepustení   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   nebol povinný   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa,   bol   len   povinný   vysvetliť   a zdôvodniť   mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil,   a tým si   zastal svoju   pozíciu   orgánu, ktorý   je v prvom   rade   povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že vnímanie   sťažovateľa,   že   jediným   dôvodom,   ktorý   zavážil,   že   nebol   podmienečne prepustený   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   bolo   držanie   hladovky,   je   z pohľadu vyhodnotenia uznesenia krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu subjektívne   a ústavný   súd   sa   s ním   vzhľadom   na   vyslovené   závery   nestotožňuje. Krajský súd totiž zdôvodnil, že nie samotné držanie hladovky, ale sled udalostí a okolností na   ňu   nadväzujúcich   a z nej   vyplývajúcich,   ktoré   súviseli   so   správaním   sťažovateľa vo väzení, ako aj tie, ktoré súviseli so špeciálnym prístupom zodpovedných osôb voči nemu, boli dôvodom na prijaté rozhodnutie.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 4 Tos 4/2009 z 5. februára 2009 neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd zároveň považuje za podstatné uviesť, že uznesením okresného súdu č. k. 3 Pp 116/2009-111 zo 14. októbra 2009, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným dňom vyhlásenia, bol sťažovateľ na základe návrhu dôveryhodných osôb podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa,   nerozhodol o ďalších jeho návrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009