znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 CoE 105/2007 z 28. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2008   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   CoE   105/2007 z 28. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny   exekútor podal 26. apríla 2007 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekučného konania vedeného pod sp. zn. Ex 734/03 „z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie“. V návrhu súčasne predložil aj časovú špecifikáciu jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   podľa   §   14   ods.   2   druhej   vety   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a okresnému súdu navrhol, aby mu v takto vyčíslenej sume (2 219 Sk) náhradu trov podľa § 203 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) priznal.

Okresný súd uznesením zo 16. júla 2007 exekúciu zastavil a sťažovateľovi priznal náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v nižšej sume, než akú si sťažovateľ uplatňoval (1 743 Sk). K priznanej sume trov exekúcie dospel okresný súd na základe toho, že podľa jeho právneho názoru „zákonodarcom v § 14 ods. 1 písm. a) (vyhlášky – pozn.) určený počet   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu   znamená   násobok   v celku   dokončených šesťdesiat minútových intervalov vynaložených na exekúciu súdnym exekútorom, zároveň každý po nich nasledujúci posledný a exekútorom nedokončený takýto minútový interval“.

Sťažovateľ   v odvolaní   z 3.   augusta   2007,   ktoré   podal   proti   výroku   uznesenia okresného   súdu   o trovách   exekúcie,   namietal   nesprávne   uplatnenie   a nesprávny   výklad vyhlášky. Podľa jeho názoru pri vyčísľovaní sumy trov exekučného konania „okresný súd pochybil, ak spočítal časy úkonov, ktoré boli vykonané v rôzne dni (vždy totiž ide o novú aj začatú hodinu)“. Sťažovateľ tvrdil, že z ustanovení vyhlášky nevyplýva „postup, podľa ktorého súd pri vyčíslení hodinovej odmeny čas potrebný na jednotlivé úkony, aj keď boli vykonané v rôzne dni, zráta a až po zrátaní ohodnotí každú i začatú hodinu sumou 200,00 Sk“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením č. k. 4 CoE 105/2007-36 z 28. septembra 2007 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd označil postup sťažovateľa pri vyčísľovaní trov exekúcie za nezodpovedajúci textu vyhlášky, „pretože nezohľadňuje počet   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu,   ale   vychádza   z osobitného   odmeňovania jednotlivých   úkonov,   vykonaných   v rámci   exekúcie   napriek   tomu,   že   nejde   o úkony odmeňované paušálnou sumou. Podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a/ cit. vyhl. je však rozhodujúce časové   hľadisko   jednotlivých   úkonov,   teda   čas   reálne   potrebný   na   ich   vykonanie a bez relevancie   je   početnosť   jednotlivých   úkonov“.   Krajský   súd   pritom   vyšpecifikoval, ktoré úkony sťažovateľ účtoval nesprávne.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že rozhodnutie krajského súdu je „zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR“. Podľa sťažovateľa nie je možné „za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených   hodín,   bez ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná v rôznych   dňoch“.   Svoj   názor   sťažovateľ   podporil   poukazom   na   vybrané   rozhodnutia všeobecných   súdov,   z ktorých   vyplýva,   že   sčítavanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku i vyhlášky.

Porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   vidí sťažovateľ v tom, že krajský súd svojím rozhodnutím naň preniesol „riziká“ vznikajúce zo „súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným“, hoci on ich účastníkom nebol.   Rizikom   sťažovateľ   označil   možnosť   aj   takého   výsledku   v exekučnom   konaní, pri ktorom musí odmenu exekútora zaplatiť oprávnený.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

-   práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a na   ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,

bolo   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   4   CoE   105/2007   zo   dňa 28. 9. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 4 CoE 105/2007 zo dňa 28. 9. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   sťažovateľa   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   práv   zaručených   ústavou a dohovorom   nesprávnym   výkladom   a   následnou   aplikáciou   príslušných   ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky na posudzovaný skutkový stav krajským súdom.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom prípade postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ako generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces, Exekučného poriadku   a vyhlášky.   Po oboznámení   sa   s exekučným   spisom,   preskúmaní   napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu   a zohľadnení   argumentov   sťažovateľa   krajský   súd s prihliadnutím   na §   200 ods.   2 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, potvrdil prvostupňové rozhodnutie (ktorým nebola sťažovateľovi priznaná náhrada trov exekúcie v ním   uplatnenej   sume).   Krajský   súd   sa   dôsledne   riadil   aj   druhou   vetou   §   200   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorej   oprávnený   a   exekútor   majú   nárok   na náhradu   trov potrebných   na   účelné   vymáhanie   nároku,   a riadne   špecifikoval   a vysvetlil,   ktoré   úkony nepovažoval za správne účtované. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky   ozrejmil,   že   pri   priznaní   časovej   odmeny   treba   vychádzať   z času   účelne vynaloženého na vykonanie konkrétnych úkonov, a nie je možné zamieňať si ju s odmenou paušálnou.

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku v spojení s § 14 vyhlášky, ktorou krajský súd pri rozhodovaní v tejto veci dospel k záveru, že   za   počet   hodín   účelne   vynaložených   na exekúciu   možno   považovať   súčet   všetkých účelne   vynaložených   hodín   bez   ohľadu   na skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná v rôznych dňoch, nie je v rozpore s účelom a cieľom uvedených ustanovení, ktoré   vo   svojom   texte   nesporne   obsahujú   zákonnú   možnosť   nepriznať   náhradu   trov zastavenej exekúcie v celom rozsahu uplatnenom súdnym exekútorom, ktoré pri výkone exekúcie do jej zastavenia vynaložil.

Z namietaného   uznesenia   krajského   súdu   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu.   Krajský   súd   zreteľne   odôvodnil   svoje   skutkové   zistenia   s použitím príslušných ustanovení právnych predpisov, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa o tom, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Vo   vzťahu   k porušeniu   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   odkazuje   ústavný   súd   na   svoju judikatúru,   podľa   ktorej   základné   právo   zaručené   v   čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy   zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].   Ak   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru, že v rámci jej meritórneho prejednania nemôže dôjsť k zisteniu porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru v namietanom postupe a rozhodnutí krajského súdu, potom neprichádza   do   úvahy ani možnosť   vyslovenia porušenia   základného práva   sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   relevantnú súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   a právami   označenými sťažovateľom, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V dôsledku toho už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2008