znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 154/07-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   augusta   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti MUDr. M. S., C., zastúpeného JUDr. T. G., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 Nc 801/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 Nc 801/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 Nc 801/94 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. M. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   MUDr.   M.   S.   v sume   6   296 Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. T. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6   296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti MUDr. M. S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 154/07 z 26. júna 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   MUDr.   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 Nc 801/94.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 3218/07 z 30. marca 2007 doručeným ústavnému súdu 10. apríla 2007 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa stotožnil s vyjadrením zákonného sudcu z 28. marca 2007 a poukázal na to, že „sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť dňa   22.   1.   2007,   teda   v čase   keď   súd   konal,   keď   zákonný   sudca   sťažovateľa   volal na informatívny výsluch najskôr na 9. 10. 2006 a následne na 27. 3. 2007. Ani na jedno z predvolaní sa sťažovateľ nedostavil...“.

Zákonný   sudca   k veci   okrem   iného   uviedol: „...   je   pravdou,   že   konanie   trvá neprimerane dlhú dobu. Vec mi bola pridelená dňa 22. 9. 2000 (č. l. 37), žalobcu som následne predvolal na informatívny výsluch, neustanovil sa, reagoval písomne, je pravdou, že ďalších päť rokov som vo veci nekonal, čo bolo dôsledkom mojej preťaženosti jednak vo svojom   súdnom   oddelení   zloženom   špeciálne   z   vecí   ochrán   osobnosti   a vyporiadaní bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a jednak   v súvislosti   s vybavovaním   agendy podpredsedu tunajšieho súdu pre občianskoprávny úsek (1. 1. 1998 – 31. 3. 2006), a to najmä sťažností na prieťahy v konaní...“.

Z obsahu   sťažnosti,   z   priložených   písomností   a zo   súdneho   spisu   sp.   zn. V-2 Nc 801/94   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   súdneho   konania vedeného okresným súdom, ktoré bolo začaté ešte na základe ním podanej žaloby o ochranu osobnosti 29. júla 1994.

Návrh   z 29.   júla   1994   sťažovateľ   doplnil   (na   základe   výzvy   okresného   súdu z 5. septembra 1995) podaniami z 19. a 27. septembra 1995.

Okresný súd 21. októbra 1997 opätovne vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu. Na základe jeho výzvy sťažovateľ doplnil návrh podaniami doručenými okresnému súdu 29. októbra, 7. novembra a 27. novembra 1997.

Dňa   9.   februára   2000   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa   na   informatívny   výsluch na 21. február   2000.   Sťažovateľ   sa   na   výsluch   dostavil   a   bol   poučený   o náležitostiach návrhu na začatie konania. Doplnený návrh bol podaný okresnému súdu 7. marca 2000. Okresný súd 17. októbra 2000 opätovne predvolal sťažovateľa na výsluch na 31. október 2000. Sťažovateľ sa na výsluch nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil.

Dňa 17. mája 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na podanom návrhu. Sťažovateľ okresnému súdu 19. augusta 2005 oznámil, že na podanom návrhu trvá.

Dňa 14. septembra 2006 okresný súd predvolal sťažovateľa na výsluch na 9. október 2006 (predvolanie mu bolo doručené 28. septembra 2006), aj napriek tomu sa sťažovateľ na výsluch nedostavil.

Dňa   1.   marca   2007   okresný   súd   opätovne   predvolal   sťažovateľa   na   výsluch. Sťažovateľ svoju neúčasť písomne ospravedlnil, požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní vedenom okresným súdom a navrhol vylúčenie sudcu konajúceho v predmetnej veci pre zaujatosť.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd berie do úvahy, že ich aplikácia je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že „súd bol celkovo nečinný a od podania návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, II. ÚS 244/03).

Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že od júla 1994, keď bol návrh sťažovateľa doručený okresnému súdu, doteraz nebol vo veci vykonaný žiaden relevantný procesný úkon.

Okrem   jednoduchých   úkonov   (výziev   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu z 5. septembra   1995   a 21.   októbra   1997, dvoch   informatívnych   výsluchov   sťažovateľa v roku 2000 a výzvy sťažovateľovi z roku 2005, či na podanom návrhu trvá) až do prijatia sťažnosti ústavným súdom bol okresný súd vo veci úplne nečinný.

Aj keď okresný súd sa na základe jednotlivých výziev a informatívnych výsluchov snažil odstrániť nedostatky návrhu na začatie konania, pri ich odstraňovaní nepostupoval dôsledne, jeho činnosť bola nesústredená a neefektívna, dôkazom čoho je skutočnosť, že od podania   návrhu   uplynula   lehota   viac   ako   13   rokov, nedostatky   návrhu   dosiaľ   neboli odstránené, vo veci nebol nariadený žiadny termín pojednávania a nebol vykonaný žiadny dôkazný prostriedok.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd zastáva názor, že povinnosťou okresného súdu bolo pristupovať k tejto veci   so   zvýšenou   starostlivosťou   nielen   preto,   že   konanie   začalo   ešte   v roku   1994, ale aj s ohľadom na predmet konania, ktorým je ochrana osobnosti sťažovateľa. Výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobného statusu.

Argumentáciu okresného súdu odvolávajúcu sa na veľký počet nevybavených vecí a v neúmernej zaťaženosti zákonného sudcu ústavný súd tiež neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02)   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   nezohľadňuje v súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   V-2   Nc   801/94   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   došlo   neefektívnym   konaním a nekonaním   okresného   súdu,   ústavný   súd   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 300 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.   V-2   Nc   801/94   a   berúc   do   úvahy   najmä   povahu   veci   i ďalšie   okolnosti   veci (nedostatky   podaní   sťažovateľa)   považoval   priznanie   sumy   150 000 Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, preto vo zvyšnej časti žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. T.   G. Keďže   ústavný   súd   na   základe   žiadosti   sťažovateľa   a   po   splnení   podmienok   ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   konania v sume   6   296   Sk.   Sťažovateľ   požadoval   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   v sume 6 296 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 6 296 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007