znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/05-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., bytom N., Ľ. Š., bytom R., a V. V., bytom R., ktorou namietajú   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 105/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š., Ľ. Š. a V. V. pre namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 105/04   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2005 doručená   sťažnosť   M.   Š.,   bytom   N.,   Ľ.   Š.,   bytom   R.,   a V.   V.,   bytom   R.   (ďalej   aj „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 105/04.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 9. decembra 1998 podal Dr. M. Ch., K., ako žalobca (ďalej   len   „žalobca“)   Okresnému   súdu   Rožňava   žalobu   smerujúcu   proti   manželovi sťažovateľky M. Š. o zaplatenie sumy vo výške 177 500 Sk z titulu nesplnenia povinnosti zo zmluvy o peňažnej pôžičke z 25. marca 1996, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bola aj záložná zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľný majetok uzavretá v ten istý deň. Predmetnou žalobou vedenou na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 12 C 1615/98 žalobca podľa sťažovateľov „(...) obišiel zmienku o záložnej zmluve a žalobou si uplatňoval úrok z omeškania   vo   výške   17   %   ročne   (...)“. Okresný   súd   Rožňava   v tejto   veci   rozhodol rozhodnutím č. k. 12 C 1615/98-49 z 8. novembra 1999 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Co 217/00-134 z 10. apríla 2001. Na Okresnom súde Rožňava však dosiaľ v uvedenej veci prebieha konanie o návrhu manžela sťažovateľky M. Š. na obnovu konania podanom 13. mája 2001.

V súvislosti   s vymáhaním   svojej   pohľadávky   podal   žalobca   proti   sťažovateľom ďalšiu   žalobu   o neúčinnosť   dohody   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, ako aj darovacej zmluvy, ktorou sťažovateľka M. Š. previedla na svoje deti sťažovateľa Ľ. Š. a sťažovateľku V. V. jej nehnuteľnosti (rodinný dom a stavbu prevádzky píly   bez   hnuteľných   vecí),   ktorá   bola   na   Okresnom   súde   Rožňava   vedená   pod   sp.   zn. 8 C 843/01.

V priebehu konania vedeného na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 8 C 843/01 sa sťažovateľka   M.   Š.   obrátila   so   sťažnosťou   na   Úrad   geodézie,   kartografie   a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad“) o podanie vysvetlenia ohľadom poskytnutia údajov evidovaných   v katastri   nehnuteľností   Okresnému   súdu   Rožňava.   Úrad   na   jej   sťažnosť odpovedal stanoviskom zo 4. júna 2004, z ktorého podľa názoru sťažovateľov vyplýva, že Okresný súd Rožňava porušil príslušné ustanovenia zákona tým, že poskytol vyžiadané listiny   žalobcovi,   ktorý   ich   podľa   nich „zneužil“ na   podanie   žaloby.   Úrad   ďalej v predmetnom   stanovisku   v súvislosti   so   zápisom   informatívnej   poznámky   na   listoch vlastníctva č. 652 a č. 684 vedených Správou katastra R. na návrh žalobcu poukázal na ustanovenie   §   39   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 162/1995   Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a nariadil uskutočniť výmaz týchto poznámok (výmaz bol realizovaný na základe rozhodnutia Správy katastra R. č. X 24/04 z 3. augusta 2004).

Sťažovateľka M. Š. voči postupu sudkyne Okresného súdu Rožňava v predmetnej veci   JUDr.   E.   K.   podala   podnet   na   začatie   disciplinárneho   konania   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky,   ktorý   ho   odstúpil   listom   zo   14.   októbra   2003   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   11   Nc   23/04-120   z 31.   marca   2004 rozhodol,   že   všetci   sudcovia   Okresného   súdu   Rožňava   sú   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 C 843/01 a súčasne predmetnú vec prikázal Okresnému súdu Michalovce, na ktorom bola následne zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 105/04. Sťažovateľka M. Š. podaním z 11. júna 2004 okresnému súdu navrhla, „aby vyslovil neplatnosť žaloby sp. zn. 8 C 843/01“.

Podaním z 18. júla 2004 podala sťažovateľka M. Š. návrh na vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr. M. Ch. z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čo však podľa nej „nebolo súdom rešpektované, čím bolo porušené naše právo (právo sťažovateľov),   čo sa prejavilo v ďalšom postupe vo veci“. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 13 NcC 68/04-153 z 12. augusta 2004 rozhodol, že sudkyňa Mgr. M. Ch. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.

Žalobca 27. júla 2004 doručil okresnému súdu podanie, na základe ktorého vo veci konajúca   sudkyňa   vydala   uznesenie   č.   k.   6   C   105/04-181   z 24.   marca   2005,   ktorým pripustila   zmenu   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v znení   podania   žalobcu z 27. júla 2004 a návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietla. Uvedeným uznesením podľa sťažovateľov vo veci konajúca sudkyňa „aktivovala žaloby podané žalobcom ešte pred   Okresným   súdom   Rožňava   so   všetkými   dôkazmi   o porušených   zákonoch   a ich dôsledkoch.   Voči   Uzneseniu   vo   výroku   o poučení   sa   v podstate   veci   už   nebolo   možné odvolať,   čo   je   prejavom   určitého   násilného   konania   voči   našim   právam (právam sťažovateľov)“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   sa   žalobca   podaním   žaloby   o vymáhanie   pohľadávky z 9. decembra 1998, v ktorej „obišiel záložnú zmluvu“, vzdal práva z nej vyplývajúceho zo špekulatívnych   dôvodov,   a síce   preto,   že   si   chcel   uplatniť v rámci   žaloby príslušenstvo pohľadávky – 17 % úrok z omeškania až do úplného splatenia dlhu. Podľa sťažovateľov sa v dôsledku   tohto   konania   žalobcu   stala   záložná   zmluva   podľa   §   151g   Občianskeho zákonníka neplatnou, pričom zodpovednosť za neplatnosť tohto právneho úkonu by mal podľa nich v celom rozsahu znášať žalobca. Okresný súd sa však podľa nich v rozsudku č. k. 12 C 1615/98-49 z 8. novembra 1999 „nevysporiadal s platnosťou“ zmluvy o peňažnej pôžičke, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou záložnej zmluvy.

Po   zvýšení   dlžnej   sumy   o úroky   z omeškania,   ktoré   boli   žalobcovi   priznané rozsudkom   č.   k.   12   C   1615/98-48   z 8.   novembra   1999,   sa   žalobca   uspokojenia   svojej pohľadávky domáhal „nezákonnou cestou“, pri ktorej bolo podľa sťažovateľov zo strany Okresného   súdu   Rožňava   porušené   ustanovenie   §   10   katastrálneho   zákona   a okresným súdom § 39 katastrálneho zákona a § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Žalobcom   podanú   žalobu   vedenú   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   105/04 vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   považujú   sťažovatelia   za   neplatnú,   pretože   nemá podľa nich oporu v zákone.

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli:„Pretože   Okresný   súd   v Michalovciach   svojím   postupom,   proti   ktorému   sa   už nemožno obhajovať ohrozuje majetok detí vo výške 1,343.490,- - S,

navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   na   základe   predloženej ústavnej sťažnosti, ktorou namietam porušenie základných ľudských práv a slobôd podľa Čl. 20 Druhého oddielu Ústavy SR túto preskúmal skôr, akoby nadobudli účinky takéhoto postupu všeobecného súdu smerujúce proti našim právam.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

Ochrana   vlastníckeho   práva   patrí   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   do   rozhodovacej právomoci   všeobecných   súdov,   ktoré   spory   a iné   právne   veci   vyplývajúce z občianskoprávnych   vzťahov   prejednávajú   a rozhodujú   v zmysle   ustanovenia   §   7 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom konaní.

Z argumentácie sťažovateľov v sťažnosti a z listín, ktoré k nej pripojil, vyplýva, že sa ochrany svojho vlastníckeho   práva pred   všeobecnými súdmi   domáhajú v rámci konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 105/04, v ktorom majú postavenie žalovaných a ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   poskytuje   ústavnú ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovatelia   sa   ochrany   svojich   práv   môžu   domáhať   v občianskom   súdnom   konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 105/04 a v prípade nespokojnosti s rozhodnutím uvedeného   súdu   aj   využitím   opravných   prostriedkov   v zmysle   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku.   Ústavný   súd   preto   na   prerokovanie   sťažnosti   sťažovateľov   nemá právomoc.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutím pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005