znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   bytom   H.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   J.   P., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky, základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1162/98, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 235/00, 4 Co 236/00 a 4 Co 632/02 a konaním súdneho exekútora Ľ. G., Exekútorský úrad, Ul. 17. novembra 2022, Čadca, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 4/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2004 doručená sťažnosť M. M., bytom H. (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej advokátkou JUDr. J. P., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu v Humennom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   1162/98, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 235/00, 4 Co 236/00 a 4 Co 632/02 a konaním súdneho exekútora Ľ. G., Exekútorský úrad, Ul. 17. novembra 2022, Čadca, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 4/01. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom   bolo   zaplatenie   peňažnej sumy   vyplývajúcej   zo   zmluvy   o dielo,   predmetom   ktorej   bola   rekonštrukcia   rodinného domu sťažovateľky a jej manžela.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   okresný   súd   na   základe   žaloby z 25. júna 1998 žalobcu L. G. (ako zhotoviteľa podľa zmluvy o dielo) rozhodol svojím rozhodnutím z 13. marca 2000 č. k. 11 C 1162/98-126, že žalovaní v prvom rade (T. M. – manžel   sťažovateľky)   a v druhom   rade   (sťažovateľka)   sú   povinní   zaplatiť   žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 590 586 Sk so 17 % úrokom z omeškania od 9. februára 1998 do   zaplatenia,   všetko   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   zastavil   konanie   v časti 118 081 Sk   a uložil   žalovaným   v prvom   a druhom   rade   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť trovy konania vo výške 50 900 Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľka ako žalovaná   v druhom   rade   sa   proti   tomuto   rozsudku   odvolala   a namietala   predpojatosť konajúceho sudcu okresného súdu. Sťažovateľka namietala nesprávne označenie žalobcu, navrhovala posúdiť ako predbežnú otázku platnosť zmluvy o dielo uzavretú so žalobcom, pretože   žalobca   konal   v rozpore   so   „stavebným   zákonom“,   keď   nemal   osvedčenie o odbornej   spôsobilosti,   ďalej   žalobca   nesplnil   povinnosť   vykonať   práce,   na   ktoré   sa zaviazal, svojou firmou, neviedol stavebný denník. Podľa názoru sťažovateľky konajúcemu súdu uniklo, že stavba nebola dokončená a nezaoberal sa dostatočne ani otázkou skutočne vykonaných prác.

Podľa názoru sťažovateľky žalovaný v prvom rade (bývalý manžel sťažovateľky) nepodal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, pretože nemal záujem na vysporiadaní celej veci, pretože v nehnuteľnosti, na ktorej boli vykonané práce, ktorých zaplatenie je predmetom   sporu   na   všeobecnom   súde,   býva   v súčasnosti   sťažovateľka   a bezpodielové spoluvlastníctvo nemajú doteraz vyporiadané.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   235/00 a 4 Co 236/00   odvolaniu   sťažovateľky   vyhovel,   avšak   len   vo   vzťahu   k jej   osobe   ako žalovanej v druhom rade a rozsudok bol v tejto časti zrušený. Sudca okresného súdu nebol vylúčený   z prerokovania   a rozhodovania   veci.   Vo   vzťahu   k žalovanému   v prvom   rade vyslovil   názor,   keďže   nepodal   odvolanie,   že   v pomere   medzi   žalovaným   v prvom   rade a žalobcom sú rozsudok a uznesenie o predbežnom opatrení právoplatné so zreteľom na to, že nie je postihnutý suspenziou právoplatnosti v zmysle § 206 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa názoru sťažovateľky však v danom prípade u žalovaných v prvom a druhom rade išlo o nerozlučné procesné spoločenstvo, a teda odvolanie, ktoré podala   sťažovateľka   ako   žalovaná   v prvom   rade,   sa   malo   vzťahovať   aj   na   žalovaného v druhom rade.

Proti žalovanému v prvom rade T. M. bola začatá exekúcia vo výške 590 586 Sk s prísl.,   teda   v celej   výške   a 6.   marca   2001   vydal   súdny   exekútor   Ľ.   G.   upovedomenie o začatí exekúcie pod č. k. Ex 4/01-7. Proti exekúcii podala sťažovateľka námietky, ktoré boli uznesením okresného súdu č. k. Ex 629/01-57 z 8. novembra 2001 zamietnuté. Keďže v rámci   exekúcie   hrozila   dražba   nehnuteľnosti,   v ktorej   bývala   sťažovateľka,   ako spoluvlastníčka   si   uplatila   predkupné   právo   pred   konaním   dražby   a exekútorovi   dlžnú pohľadávku zaplatila. Sťažovateľka uvádza, že neplnila dobrovoľne, ale plnila z dôvodu, aby zabránila dražbe nehnuteľnosti, v ktorej bývala.

Sťažovateľka podala 5. júna 2001 podnet na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).   Generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. M Cdo 79/02 z 27. augusta 2002 zrušil uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   235/00,   4   Co   236/00   z 15.   januára   2001. Sťažovateľka sa následne obrátila na krajský súd so sťažnosťami na nečinnosť (15. mája 2003, 25. augusta 2003 a 2. októbra 2003). Podľa vyjadrenia podpredsedu krajského súdu k subjektívnym   prieťahom   nedošlo,   pretože   krajský   súd   je   zaťažený   sporovou   agendou a veci vybavuje podľa nápadu priebežne.

Žalobca podaním 12. novembra 2002 vzal návrh na začatie konania späť vzhľadom na   to,   že   v rámci   exekúcie   došlo   k plneniu   zo   strany   sťažovateľky.   Sťažovateľka   bola vyzvaná krajským súdom na vyjadrenie sa k späťvzatiu návrhu. Sťažovateľka nesúhlasila s tým, aby došlo k späťvzatiu. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v rámci exekúcie plnila   z dôvodu,   aby   zabránila   dražbe   domu,   v ktorom   bývala.   Krajský   súd   uznesením z 13. októbra 2003 sp. zn. 4 Co 632/02 pripustil späťvzatie a uložil žalovaným v prvom a druhom rade povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 67 230 Sk a trovy štátu 12   279,60   Sk.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   19.   decembra   2003,   pričom sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   vyčerpala   všetky   opravné   prostriedky,   ktoré   sú   jej poskytované zákonom.

Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľka v tom, že okresný súd, krajský súd a súdny exekútor Ľ. G. porušili svojím konaním základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojich   práv   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   ako   aj   právo   na   spravodlivé,   verejné a v primeranej   lehote   prejednanie   veci   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktoré garantuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces bez prieťahov, pretože konajúci súd nekonal spôsobom stanoveným v zákone.

Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie za 6 rokov konania na okresnom súde a krajskom súde vo výške 10 000 Sk za každý začatý rok prieťahov v konaní z dôvodu,   že   je   dlhodobo   vystavená   mimoriadnemu   psychickému   tlaku   a za   obdobie 6 rokov   nie   je   možné   dovolať   sa   riadneho   prerokovania   sporu   a náležitého   zistenia rozhodujúcich skutočností a následného rozhodnutia vo veci v súlade s právom.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prijíma   sťažnosť   sťažovateľky   na   porušenie základných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, čl. 48. ods. 2, t. j. že má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde,   ako   aj   na   spravodlivé,   verejné   a v primeranej   lehote   prejednanie nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktoré jej garantuje aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a po prijatí na ďalšie konanie navrhujeme, aby bol vydaný nález:

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   konaním   Okresného   súdu v Humennom v právnej veci vedenej pod sp. zn. 11 C 1162/98-126, konaním Krajského súdu v Prešove v právnej veci vedenej pod 4 Co 235/00-167, 4 Co 236/00 a 4 Co 632/02 ako aj konaním súdneho exekútora Ľ. G. v exekučnom konaní pod sp. zn. Ex 4/01-15 v rozpore so zákonom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ako aj neprejednaním veci riadne a včas pred Okresným súdom v Humennom v právnej veci vedenej pod sp. zn. 11 C 1162/98-126, Krajským súdom   v Prešove v právnej   veci   vedenej   pod   4   Co 235/00-167,   4 Co 236/00 a 4 Co   632/02   došlo   k porušeniu   jej   ústavných   práv   na   spravodlivé   prejednanie   veci a prejednanie veci bez prieťahov zaručených jej čl. 46 ods. 2 (správne malo byť uvedené čl. 46 ods. 1, ako sa uvádza vyššie v petite a aj na iných miestach sťažnosti) a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd ruší uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 10. 2003 sp. zn. 4 Co 632/02 a ukladá Krajskému súdu v Prešove konať v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 8. 2002 sp. zn. M Cdo 79/02.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa ust. § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odkladá vykonateľnosť napadnutého právoplatného uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 13. 10. 2003 sp. zn. 4 Co 632/02, pretože odklad výkonu rozhodnutia nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom, a výkon rozhodnutia, čo sa týka trov konania a trov štátu by znamenal pre sťažovateľku nepomerne väčšiu ujmu než vznikne iným osobám pri odložení vykonateľnosti.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   M.   M.   finančné zadosťučinenie   vo   výške   60.   000,-   Sk,   ktoré   sú   Krajský   súd   v Prešove   a Okresný   súd v Humennom   povinní   sťažovateľke   vyplatiť   v lehote   do   1   mesiaca   od   právoplatnosti nálezu.“

Ďalej si sťažovateľka uplatnila trovy právneho zastúpenia vo výške 14 100 Sk za tri úkony právnej služby po 4 564 Sk a 3 x paušál vo výške 136 Sk (prevzatie a príprava zastúpenia, napísanie sťažnosti, účasť na pojednávaní).

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V danom   prípade   ide   o dôvod   odmietnutia   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, pretože sťažovateľka namietala v konaní okresného a krajského súdu zbytočné prieťahy v konaní v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že ak bola právoplatne skončená   skôr,   ako   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   na   ústavnom   súde,   ústavný   súd   poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď   k porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané   finančné   zadosťučinenie   povahu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch.

Z dôvodu   prieťahov   v konaní   a   nespravodlivého   rozhodnutia   si   sťažovateľka uplatnila   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   60   000   Sk.   Vzhľadom   na   to, že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná až po právoplatnom skončení konania, ktoré sa skončilo uznesením krajského súdu o pripustení späťvzatia návrhu na začatie konania sp. zn.   4   Co   632/02   z 13.   októbra   2003   (nadobudlo   právoplatnosť   19.   decembra   2003 a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 17. februára 2004), právoplatným rozhodnutím všeobecných   súdov   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   a preto   ústavný   súd   nemá   už právomoc na prerokovanie tohto porušenia.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd musí   mať   zákonom   určenú   kvalitu.   To   znamená,   že   musí   byť   nestranný   a nezávislý (II. ÚS 71/97).

Pokiaľ ide o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy – základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, vydaním uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   632/02   z 13.   októbra   2003,   ktorým   krajský   súd   pripustil späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania   a zaviazal   žalovaných   na   náhradu   trov   konania žalobcovi   a trov   štátu,   týmto   rozhodnutím   nedošlo   k porušeniu   vyššie   uvedeného   práva vzhľadom   na   to,   že   je   v   dispozícii   žalobcu   disponovať   návrhom   na   začatie   konania. Ak žalobca vzal návrh na začatie konania späť z dôvodu, že žalovaná pohľadávka bola splnená,   nemal   krajský   súd   dôvod   rozhodnúť   o nepripustení   späťvzatia.   Preto   bolo   aj súladne so zákonom rozhodnuté o náhrade trov konania žalobcovi v súlade s § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146 ods. 2 druhou vetou OSP a o náhrade trov štátu v súlade s § 148 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 OSP.

Pri posudzovaní trov konania v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 druhou vetou OSP súd je povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť.   K zastaveniu   konania   môže   dôjsť   v dôsledku   procesného   zavinenia   niektorého z účastníkov. Zákon ustanovuje len jeden druh prípadov zastavenia konania pre späťvzatie žaloby, ku   ktorému   došlo   pre správanie odporcu,   pričom   žaloba bola podaná dôvodne, čo zakladá právo žalobcu na náhradu trov zastaveného konania.

Dôvodnosť podania žaloby sa posudzuje procesne. Nerozhoduje, aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k späťvzatiu žaloby, ale to, že žalovaný splní to, čoho sa žalobca domáha, a len preto žalobca vezme žalobu späť.

Taktiež   v konaní   súdneho   exekútora   Ľ.   G.,   ktorý   konal   na   základe   poverenia okresného súdu, nezistil ústavný súd žiadne porušenie základného práva sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Podľa   ustanovenia   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k uzneseniu   pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004

III. ÚS 154/04

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 154/04 z 12. mája 2004 (ďalej len „ústavný súd“ a „uznesenie z 12. mája 2004“) – ktorým bola odmietnutá pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   namietajúca   porušenie práv podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 1162/98, postupom Krajského súdu Prešov (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 235/00, 4 Co 236/00 a 4 Co 632/02   a konaním   súdneho   exekútora   Ľ.   G.,   Exekútorský   úrad,   Ul. 17.novembra 2022,   Čadca   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Ex 4/01   –   toto   odlišné   stanovisko,   pretože   nesúhlasím   s výrokom   tohto   uznesenia   a ani s jeho odôvodnením.

2. 1. Pokiaľ ide o spôsob konečného rozhodnutia vo veci sťažovateľky uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 632/02 z 13. októbra 2003 (ďalej len „uznesenie z 13. októbra 2003“), v časti týkajúcej sa pripustenia späťvzatia návrhu, zrušenia napadnutého rozsudku a zastavenia   konania   nemám   námietky,   výhrady   však   mám   k výrokom   o povinnosti žalovaných   v 1.   a 2.   rade   (sťažovateľka)   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   na   trovách žalobcovi sumu 67 230 Sk a okresnému súdu 12 279,60 Sk (ďalej len „výroky o trovách konania“).

2. 2. Pri prvom výroku o trovách konania krajský súd iba poukázal na § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 druhou vetou Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a špecifikoval sumu 67 230 Sk, obdobne ako aj pri druhom ohľadne sumy 12 279,60 Sk („... v zmysle ust. § 148 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 224 ods. 1 OSP...“).

Ťažiskom rozhodnutia krajského súdu o trovách konania bola zrejme aplikácia druhej vety § 146 ods. 2 OSP: „Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.“

Aplikácia tohto ustanovenia by mi nerobila problémy vtedy, keď z okolností prípadu dostatočne vyplýva a ani nebolo sporné, že návrh bol podaný dôvodne a vzatý späť bol iba pre správanie odporcu (napr. po podaní návrhu na zaplatenie peňažnej sumy odporca túto dobrovoľne zaplatí a navrhovateľ preto vezme svoj návrh späť). Konkrétne okolnosti tohto prípadu   sú   však špecifické   a nie je dostatočne preukázané najmä, že návrh   bol   podaný dôvodne, pretože sťažovateľka od počiatku až dosiaľ namieta jeho opodstatnenosť.

Ako vyplýva už z odôvodnenia nálezu ústavného súdu z 12. mája 2004, sťažovateľka uhradila určitú sumu len pre sčasti nesprávne uznesenie krajského súdu z 15. januára 2001, v dôsledku ktorého sa stal rozsudok okresného súdu z 13. marca 2000 právoplatný v časti ohľadne odporcu v prvom rade (bývalý manžel sťažovateľky). Sťažovateľka musela sumu zaplatiť v roku 2001, pretože inak by exekúcia postihla dom, v ktorom bývala aj s maloletou dcérou a ktorý ešte po rozvode nebol medzi bývalými manželmi vyporiadaný. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   až   rozsudkom   z 27.   augusta   2002 pochybenie krajského súdu napravil a po čiastočnom zrušení jeho uznesenia z 15. januára 2001 mu prikázal preskúmať z dôvodu podaného odvolania sťažovateľkou celý napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. marca 2000 (to znamená aj v časti ohľadne odporcu v prvom rade).   Krajský   súd   však   takto   nakoniec   vzhľadom   na   procesný   dispozičný   úkon navrhovateľa nepostupoval a konanie zastavil. To všetko napriek nesúhlasu sťažovateľky, ktorá   chcela,   aby   bolo   v konaní   pokračované   v intenciách   rozsudku   najvyššieho   súdu z 27. augusta 2002.

Z okolností tohto prípadu teda vyplýva, že uhradenie sumy sťažovateľkou nebolo dobrovoľné (preukazujúce z jej   strany dôvodnosť   podania   návrhu)   a dôvodnosť   podania návrhu nie je dostatočne preukázaná (krajský   súd už v uznesení z 15. januára 2001 pri čiastočnom   zrušení   rozsudku   okresného   súdu   z 13.   marca   2000   tomuto   okrem   iného prikázal zaoberať sa ako s predbežnou otázkou platnosťou zmluvy o dielo č. 3, o ktorú opiera žalobca nároky v konaní).

Za   týchto   okolností   bolo   na   krajskom   súde,   aby   zdôvodnil,   akým   spôsobom   sa dopracoval k tomu, že návrh bol podaný dôvodne, a prečo aplikoval § 146 ods. 2 druhú vetu OSP. Uznesenie krajského súdu z 13. októbra 2003 však v tomto smere žiadne dôvody neobsahuje.

2. 3. Väčšina senátu na str. 9 uznesenia z 12. mája 2004 v podstate odobruje výroky krajského súdu o trovách konania v jeho uznesení z 13. októbra 2003, pričom ďalej rozvíja ich zmysel (jej tvrdenie, že „dôvodnosť podania žaloby sa posudzuje procesne“, sa mi javí byť diskutabilné).

Svoje zásadné výhrady k retroaktívnemu nahľadávaniu zmyslu rozhodnutia (výroku) všeobecného súdu, ktorému chýbajú dôvody – zo strany ústavného súdu, som už vyjadril vo svojom odlišnom stanovisku k nálezu sp. zn. III. ÚS 164/03 a opätovne nepovažujem za správne, aby chýbajúce dôvody výrokov uznesenia krajského súdu o trovách konania boli nahrádzané   ústavným   súdom.   Takýto   postup   je   navyše   aj   v rozpore   s inou   predošlou judikatúrou ústavného súdu vrátane tretieho senátu.

Napríklad v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vytkol rozsudku najvyššieho súdu tiež nedostatok náležitého   odôvodnenia   v tom   smere,   aké   právne   úvahy   ho   viedli   k jeho   rozhodnutiu. V týchto súvislostiach poukázal aj na nález sp. zn. IV. ÚS 115/03, v ktorom bolo vyslovené, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.

Sťažovateľka   ako   účastníčka   súdneho   konania,   v   ktorom   bolo   rozhodnuté   aj o uložení   jej   občianskej   povinnosti   (úhrade   trov   konania),   bola   tiež   oprávnená,   aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia malo dostatočnú kvalitu. Keďže špecifické okolnosti jej prípadu vyžadovali aj špecifické odôvodnenie výrokov o trovách konania a v tomto smere podľa môjho názoru evidentne existuje ústavný problém, ktorý nebolo možné vyriešiť pri predbežnom prerokovaní jej sťažnosti v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, bolo potrebné jej sťažnosť v časti týkajúcej sa výrokov o trovách konania v uznesení krajského súdu z 13. októbra 2003 z hľadiska namietaného porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru prijať na ďalšie konanie a s poukazom na splnenie podmienok podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložiť vykonateľnosť uvedených výrokov.

3. Nesúhlasím tiež s odmietnutím sťažnosti v časti namietajúcej porušenie práv na súdne konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach okresného a krajského súdu (súdny exekútor nemohol   tieto   práva   porušiť)   z   dôvodu,   že   sťažnosť   bola   podaná   17.   februára   2004, to znamená po právoplatnom skončení veci (19. decembra 2003), a s prihliadnutím aj na predošlú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99 a III. ÚS 20/00).

Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 168/02, III.   ÚS   64/03,   III.   ÚS   109/03,   III.   ÚS   117/03,   III.   ÚS   143/03,   III. ÚS 150/03, III. ÚS 153/03,   III.   ÚS   259/03   a   III.   ÚS   20/04   (na   ktoré   v týchto   súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť   sa   posudzuje)   a sťažnosť   možno   podať   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci.

Keďže   sťažnosť   bola   v tomto   prípade   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatného skončenia veci sťažovateľky na všeobecných súdoch, mala byť prijatá na ďalšie konanie aj v tejto časti.

V Košiciach 12. mája 2004