znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 154/02-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., bytom K., zastúpeného advokátom Mgr.   R.   B.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané porušenie   práva   na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   v spojení   s čl.   12   ods.   2   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov   o svojej   osobe zaručeného čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vyjadrením Slovenskej komory exekútorov obsiahnutým v návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora doručeným Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky 14. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2002 doručená sťažnosť JUDr. M. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. B., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietal porušenie svojho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej   osobe   zaručeného   čl.   19   ods.   3   ústavy   vyjadrením   Slovenskej   komory exekútorov (ďalej len „komora“) obsiahnutým v návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora   doručeným   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“) 14. augusta 2002.

Sťažovateľ   uviedol,   že   komora   vydaním   stanoviska,   ktorým   neodporučila vymenovať   ho   za   súdneho   exekútora,   doručeným   ministerstvu   spravodlivosti 14. augusta 2002 a vykonaním zisťovania morálneho a osobného kreditu uchádzača prostredníctvom   tzv.   regionálnych   zástupcov   včlenených   do   štruktúr   komory   ako pomocného orgánu prezídia, porušila jeho základné práva garantované ústavou.

Sťažovateľ   podľa   svojho   názoru   spĺňa   všetky   podmienky   ustanovené   §   10 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   pre vymenovanie za súdneho exekútora.

Sťažovateľ 1. marca 2002 požiadal komoru v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 Exekučného   poriadku   o podanie   návrhu   na   vymenovanie   za   súdneho   exekútora ministerstvom spravodlivosti.

Komora   v súlade   s ustanovením   §   11   ods.   2   Exekučného   poriadku   doručila 17.   apríla   2002   ministerstvu   spravodlivosti   stanovisko,   v ktorom   nedoporučila   pre veľký počet exekútorov v Bratislave prijatie sťažovateľa.

Následne   ministerstvo   spravodlivosti   rozhodnutím   z   25.   júna   2002 č.   7576/2002-410 doručeným sťažovateľovi 29. júna 2002 oznámilo sťažovateľovi nevymenovanie za súdneho exekútora.

Na základe žiadosti sťažovateľa z 1. júla 2002 podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) ministerstvo spravodlivosti 9. júla 2002 poskytlo sťažovateľovi stanovisko komory, ktoré slúžilo ako podklad k rozhodnutiu vo veci nevymenovania za súdneho exekútora.

Sťažovateľ sa žalobou zo 4. júla 2002, ktorej kópiu priložil k sťažnosti, obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a žiadal, aby podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku bolo v rámci preskúmania zákonnosti   zrušené   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu,   a to   ministerstva spravodlivosti,   a aby sa mu vec vrátila na ďalšie konanie. Vo veci nebolo ku dňu napísania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Slovenská komora exekútorov zisťovaním morálneho a osobného kreditu sťažovateľa   prostredníctvom   tzv.   regionálnych   zástupcov   včlenených   do   štruktúr Slovenskej   komory   exekútorov   ako   pomocného   orgánu   prezídia   a vydaním vyjadrenia obsiahnutého Návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora sťažovateľa JUDr.   M.   M.,   doručenom   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   dňa   14.   08.   2002, predmetom ktorého bolo neodporúčanie Slovenskej komory exekútorov vymenovať sťažovateľa   JUDr.   M.   M.   za   súdneho   exekútora   z dôvodu   nadbytku   súdnych exekútorov v Bratislave, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych exekútorov a nie je žiaduce tento stav ďalej zhoršovať, porušila   právo sťažovateľa JUDr.   M.   M.   na   slobodnú   voľbu   povolania   a práva   podnikať   a uskutočňovať   inú zárobkovú   činnosť,   zaručené   v čl.   35   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na   prístup   k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, zaručené v čl. 30 ods. 3 Ústavy SR, právo, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody, zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu pred neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov o osobe sťažovateľa zaručené v čl. 19 ods. 3 Ústavy SR.

2.   Zrušuje   sa   v plnom   rozsahu   napadnuté   vyjadrenie   Slovenskej   komory exekútorov,   obsiahnuté   v Návrhu   na   vymenovanie   za   súdneho   exekútora sťažovateľa   JUDr.   M.   M.,   doručenom   Ministerstvu   spravodlivosti   SR dňa   14.   08. 2002,   predmetom   ktorého   bolo   neodporúčanie   Slovenskej   komory   exekútorov vymenovať   sťažovateľa   JUDr.   M.   M.   za   súdneho   exekútora   z dôvodu   nadbytku súdnych exekútorov v Bratislave, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych   exekútorov   a nie   je   žiaduce   tento   stav   ďalej   zhoršovať   a zakazuje   sa Slovenskej komore exekútorov pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, zaručené v čl. 30 ods. 3 Ústavy SR, práva, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody, zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov   o osobe   sťažovateľa   podľa   čl.   19 ods. 3 Ústavy SR, vydávaním vyjadrení s takýmto obsahom a zisťovaním morálneho a osobného   kreditu   sťažovateľa   prostredníctvom   tzv.   regionálnych   zástupcov včlenených   do   štruktúr   Slovenskej   komory   exekútorov   ako   pomocného   orgánu prezídia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch uvedených v čl. 127 a 127a ústavy.

Podľa   ustanovenia   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Ak súd dôjde k záveru, že správne rozhodnutie posúdilo vec po právnej stránke nesprávne   alebo   že   zistenie   skutkového   stavu,   z ktorého   vychádzalo   správne rozhodnutie,   je   v rozpore   s obsahom   spisov   alebo   že   zistenie   skutkového   stavu   je nedostačujúce na posúdenie veci, zruší rozsudkom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Sťažovateľ   podal   4.   júla   2002   žalobu   najvyššiemu   súdu   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   o nevymenovaní   žalobcu   za súdneho exekútora. Ku dňu podania sťažnosti na ústavný súd o tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľ ako odporcu v tejto veci uvádza ministerstvo spravodlivosti, ktoré pri konaní o ustanovení exekútorov požiadalo o vyjadrenie stavovskú organizáciu - komoru.   Sťažovateľom   uvádzané   vyjadrenie   je   súčasťou   (podkladom)   spisového materiálu ministerstva spravodlivosti.

Podľa zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu základným právam a slobodám len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Keďže najvyšší súd vo veci ešte koná, nemožno ústavný príkaz nerešpektovať a vo veci viesť konanie aj na ústavnom súde.

Sťažovateľ žiadal pozastaviť účinky vyjadrenia komory obsiahnuté v návrhu na vymenovanie   za   súdneho   exekútora   doručenom   ministerstvu   spravodlivosti 14. augusta 2002.

Podľa   ustanovenia   §   52   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na   návrh   sťažovateľa   rozhodnúť   o dočasnom   opatrení   a odložiť   vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu. Keďže ústavný súd návrh odmietol pre nedostatok právomoci, nemohol rozhodnúť ani o dočasných opatreniach, pretože odmietnutie sa vzťahuje na všetky navrhované výroky.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   sťažnosťou   sťažovateľa nemožno odstrániť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2002