znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CITY PRESSBURG, s. r. o.,Sartorisova 14, Bratislava (t. č. v konkurze, správcom ktorého je obchodná spoločnosťPospíšil & Partners, k. s., Podháj 117, Bratislava), zastúpenej obchodnou spoločnosťouAdvokátska kancelária Chabadová, s. r. o., Pri starej prachárni 13, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľka a advokátka Mgr. Ľubica Pavelková Chabadová, pre namietané porušeniejej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 1239/2011-89z 13. septembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 21 CoE 308/2014-117z 24. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CITY PRESSBURG, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CITY PRESSBURG, s. r. o., Sartorisova 14,Bratislava (t. č. v konkurze, ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušeniejej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnéhosúdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 49 Er 1239/2011-89 z 13. septembra 2013a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoE 308/2014-117 z 24. februára 2015 (spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Bratislava I dňa 10. mája 2011 sa sťažovateľka (okrem iného) domáhalanariadenia predbežného opatrenia proti(ďalej len„odporca“), ktorým by mu uložil povinnosť„zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu navrhovateľa, aby vydal navrhovateľovi kľúče a umožnil vstup do nehnuteľnosti – nebytových priestorov nachádzajúcich sa v

...“. Z návrhu vyplynulo, že sťažovateľka, zastúpená svojím konateľom(ako nájomcom), 16. novembra 2006 uzavrela s majoritným spoluvlastníkompredmetnej nehnuteľnosti, ktorým je totožná fyzická osoba –– a minoritnýmspoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, ktorým (v tom čase) bola Bratislava – mestskáčasť Staré Mesto (ako prenajímateľmi v 1. a 2. rade) zmluvu o nájme nebytových priestorovna účely poskytovania„gastronomických služieb a ďalších obchodných aktivít v súlade s predmetom činnosti a s tým spojenú administratívnu činnosť nájomcu“s tým, že„zmluvné strany dohodli dobu nájmu na dobu určitú od 15. novembra 2006 do 15. septembra 2016“.Odporca ako ďalší minoritný spoluvlastník predmetnej nehnuteľnosti k uvedenej zmluveso sťažovateľkou nepristúpil. Okresný súd Bratislava I uznesením č. k. 4 C/69/2011-57z 30. mája 2011 návrhu sťažovateľky vyhovel a jeho rozhodnutie po podaní odvolaniaodporcom krajský súd uznesením č. k. 5 Co 339/2011-121 z 22. augusta 2011 potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že„prenajatú nehnuteľnosť užívala, avšak iba do 3. 5. 2011, kedy ju násilným spôsobom, počas platnosti a účinnosti nájomnej zmluvy, bez predchádzajúceho akéhokoľvek právneho úkonu, bez existujúceho súdneho rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti, z prenajatých priestorov vysťahoval jeden z podielových spoluvlastníkov“, t. j. odporca. Z uvedeného dôvodu 22. júna 2011 podala súdnemuexekútori návrh na vykonanie exekúcie, pričom exekučným titulom bolo už citovanérozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vykonateľné 15. júna 2011.

Podaním z 11. júna 2013 odporca okresnému súdu (exekučnému súdu) navrhol, abykonanie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmenea doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov zastavil z dôvodu, že 10. mája2011 sa do nehnuteľnosti nasťahoval, býva v nej, má v nej nahlásený aj trvalý pobyt, a tedatieto priestory ako „obydlie“ požívajú ochranu čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“).

Okresný súd uznesením č. k. 49 Er 1239/2011-89 z 13. septembra 2013 exekúciuvyhlásil za neprípustnú a túto zastavil, čo odôvodnil tým, že„právu na ochranu obydlia a súkromia je v zásade potrebné dať prednosť pred právom na ochranu nájmu. Toto možno vyvodiť predovšetkým z článku 21 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva, že zasiahnuť do nedotknuteľnosti obydlia možno buď v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu alebo možnosť takéhoto zásahu musí byť stanovená priamo v zákone. V danej veci možnosť zásahu nie je stanovená priamo zákonom a naviac možnosť zásahu do nedotknuteľnosti obydlia nemožno nepriamo odvodzovať napríklad z majetkového práva iného na užívanie veci... núteným výkonom exekučného titulu sa poskytne ochrana právu spoluvlastníka na užívanie časti veci v podielovom spoluvlastníctve, nad ktorým ale prevažuje právo povinného na nedotknuteľnosť obydlia a súkromia, čím by došlo k neoprávnenému zásahu do nedotknuteľnosti obydlia povinného a jeho súkromného života, ktoré sú chránené čl. 21 Ústavy SR, ako aj čl. 8 Dohovoru...“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 21 CoE 308/2014-117 z 24. februára 2015 uvedené uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že„sa vo svojej podstate domáha toho, aby sa v exekúcii na podklade spôsobilého exekučného titulu riadne pokračovalo“. Napadnutéuznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje za zmätočné, pretože«právo nájomcu chápe Krajský súd v Bratislave ako akési „akcesorické“ resp. vedľajšie právo, ktorá má vždy nasledovať „osud vlastníckeho práva“... Sťažovateľka sa domnieva, že takýto výklad súdnych rozhodnutí ne neprípustný. Nájomné právo je predsa originálne právo, vzniknuté, ako správne Krajský súd v Bratislave podotkol, na základe zmluvy. Nemožno potom na nájomcu prenášať tie právne vzťahy, ktoré vznikajú podielovým spoluvlastníkom pri výkone ich vlastníckych práv... Sudca v exekučnom konaní podľa názoru sťažovateľky neprípustným spôsobom riešiť otázky hmotného práva, ktoré mohol riešiť iba sudca v konaní o nariadení predbežného opatrenia... Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím poprel základný význam zákona (Občiansky zákonník), keď odmietol priznať ochranu právu vzniknutému na základe riadnej zmluvy, zároveň vyložil ustanovenia Občianskeho zákonníka v absolútnom rozpore s občianskoprávnu teóriou a rozhodovacou praxou, čím spôsobil arbitrárnosť svojho rozhodnutia.».

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 49 Er 1239/2011-89 z 13. septembra 2013a uznesením krajského súdu č. k. 21 CoE/308/2014-117 z 24. februára 2015 bolo porušenéjej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátilvšeobecným súdom na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučineniev sume 700 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 279,66 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súdnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 21 CoE 308/2014-117 z 24. februára 2015,ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 49 Er 1239/2011-89 z 13. septembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že účelom jej podania bola predovšetkým snaha sťažovateľky,aby všeobecné súdy na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu –uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 4 C/69/2011-57 z 30. mája 2011, ktorým uložilodporcovi povinnosť„zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu navrhovateľa, aby vydal navrhovateľovi kľúče a umožnil vstup do nehnuteľnosti – nebytových priestorov nachádzajúcich sa v...“, –v exekúcii pokračovali,keďže napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu bola vyhlásenáza neprípustnú a zastavená.

Uvedené rozhodnutia všeobecných súdov považuje sťažovateľka za zmätočnéa arbitrárne, pretože je presvedčená, že súdnu ochranu poskytli výlučne protistrane,t. j. odporcovi, ktorý je minoritným spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a jeho právuna obydlie, a nie právam sťažovateľky, ktoré jej ako nájomcovi vyplývajú zo zmluvyo nájme nebytových priestorov, ktorú uzavrela s majoritným spoluvlastníkom predmetnejnehnuteľnosti (totožným s osobou svojho konateľa, pozn.), ako aj ďalším minoritnýmspoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu

Z čl. 124 a čl. 142 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená primárne („... ak o ochrane týchto práva slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V citovanomčlánku ústavy je totiž zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresného súdu bolv prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádzaprávomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňav tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jejprerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).

K námietke porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd konštatuje, že keďže sťažovateľka v sťažnosti citovala množstvojudikatúry ústavného súdu vzťahujúcej sa na obsah jej práv, porušenie ktorých namieta,v danom prípade nebolo potrebné túto duplicitne citovať.

Vzhľadom na charakter exekučného titulu, ktorým je predbežné opatrenie, všaknetreba opomínať ani judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že: „Rozhodovaniea rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovaťza súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie,ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebov konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktorénemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnomporiadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovacíprostriedok v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení právafyzickej osoby alebo právnickej osoby (čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)(m. m. I. ÚS 46/2000), resp. že „Rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydanýmv občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníkasúdneho konania. Takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolomožné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravydostupného pred všeobecnými súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práva slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťouvšeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnýmiopatreniami“ (m. m. II. ÚS 81/07).

Aj rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosťčl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie súrozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie APISproti Slovenskej republike z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6ratione materiaev konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zánikuupravujú ustanovenia § 74 až § 77a Občianskeho súdneho poriadku.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu predprípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00,I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejtosúvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,III. ÚS 281/07).

Uvedené východiská boli relevantné aj v rámci ústavného prieskumu napadnutéhouznesenia krajského súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:„V nájomnej zmluve bola väčšinovým spoluvlastníkom dohodnutá neprimerane nízka výška nájomného, keďže bola štvornásobne nižšia ako predstavovala v tom čase tzv. trhové nájomné. Na základe takto dohodnutého nájomného bolo povinnému ako menšinovému spoluvlastníkovi a tiež ostatným menšinovým spoluvlastníkom fakticky odňaté vlastnícke oprávnenie vec užívať bez toho, aby za odňatie čiastkového vlastníckeho oprávnenia obdržali primeranú náhradu v podobe podielu na tržnom nájomnom.

... obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva je okrem iného aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu. Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo.

Prenechanie veci za účelom jej užívania alebo brania úžitkov vyjadruje ekonomický účel nájomnej zmluvy, ktorá umožňuje nájomcovi vec užívať. Z hľadiska občianskeho práva právo vec užívať vec v právnom zmysle slova vychádza z existencie nájomnej zmluvy a predstavuje subjektívne právo nájomcu odvodené od vlastníckeho práva prenajímateľa... Podľa ustanovenia čl. 21 Ústavy SR obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva... Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásady môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď že to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy...

Vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 21 ústavy ústavný súd už v nálezesp. zn. I. ÚS 13/2000 z 10. júla 2001 judikoval, že:

„1. Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútornediferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životnýchsituáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydliaznemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinnéhoživota jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť takpráva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

2. Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právona ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojenís čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady akov prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod „neoprávnenýmzasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave,nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného právaa slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímnehocieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietanýmzásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočívalna relevantných a dostatočných dôvodoch.

3. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práva povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvoduzasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi,musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Prostredníctvom tohto zákonného ustanoveniaa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práva slobôd, sa umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel,aký sleduje Ústava Slovenskej republiky, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranoulegitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodamijednotlivca.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uzneseniakrajského súdu dospel k záveru, že nie je zmätočné a nenesie ani sťažovateľkou vytýkanéznámky svojvôle. Naopak, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu jezrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétnehoprípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväzných právnych noriem.

Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pričom tustále existuje možnosť, aby ochranu označeným právam sťažovateľky poskytol všeobecnýsúd v meritórnom konaní, pozn.), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016