znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   Všeobecnej   úverovej   banky,   a.   s.,   Mlynské   Nivy   1, Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou ČERNEJOVÁ   &   HRBEK,   s.   r.   o., Kýčerského   7,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Milan   Hrbek, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných práv a slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 20 NcC/17/2013   z   21.   októbra   2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc/53/2013 z 2. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Všeobecnej úverovej banky, a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 23025/2013 a sp. zn. Rvp 23026/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 153/2014.

2. Sťažnosti   Všeobecnej   úverovej   banky,   a.   s.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Všeobecnej   úverovej   banky,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   23025/2013,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva   na súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 NcC/17/2013 z 21. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Súčasne toho istého dňa bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť sťažovateľa vedená pod sp. zn. Rvp 23026/2013, ktorou namieta porušenie tých istých   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a   práva   podľa   dohovoru   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 7 Nc/53/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z oboch sťažností vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (žalovaným) pred Okresným súdom   Prešov   (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   11   C/56/2013,   ktorého predmetom je rozhodovanie o návrhu M. D. (ďalej len „žalobca“) o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 566,78 €.

Sťažovateľ po zistení, že žalobca pôsobí ako vyšší súdny úradník na krajskom súde a tiež ako hovorca na okresnom súde a krajskom súde, ako aj ďalších súdoch v územnom obvode   krajského   súdu,   podaním   z   2.   apríla   2013   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti zákonnej sudkyni okresného súdu I. W. Svoju námietku odôvodnil údajnou zaujatosťou sudkyne okresného súdu v jeho veci pre jej pomer so žalobcom ako hovorcom vyplývajúci z ich vzájomnej spolupráce, a tým, že má „dôvodnú obavu z existencie reálnej hrozby“, že žalobca „bude mať možnosť zasahovania do priebehu a výsledku súdneho konania...“.

Krajský súd námietke sťažovateľa nevyhovel, keď sudkyňu okresného súdu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie krajského súdu trpí nedostatkami, je nezákonné, svojvoľné a neoprávnene zasahuje do jeho označených práv, a tiež vyslovuje svoj právny názor, že v danej veci „existuje a vždy bude existovať pochybnosť   o   nezaujatosti   sudcu,   ktorý   má   prejednávať   a   rozhodovať   spor   iniciovaný kolegom pôsobiacim na rovnakom pracovisku. Z daného hľadiska je naplnená hypotéza právnej normy § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko objektívne a nielen subjektívne) možno mať vždy oprávnenú pochybnosť o nezaujatosti takého sudcu.“.

Sťažovateľ   v   podaní   z   2.   apríla   2013   súčasne   uplatnil   z   rovnakých   dôvodov   aj námietku   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   okresného   súdu,   sudcom   okresných   súdov v územnom   obvode   krajského   súdu   a   tiež   všetkým   sudcom   krajského   súdu,   o   ktorej rozhodol uznesením najvyšší súd tak, že 25 sudcov krajského súdu vylúčil z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci a 15 sudcov z rozhodovania veci nevylúčil.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššiemu   súdu   uvádza   v   zásade   tie   isté námietky, ako vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, a na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu porušené bolo. Okrem toho žiada zrušiť napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu a vec im vrátiť na ďalšie konanie a domáha sa aj úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu môže ústavný súd hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizovalo možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 211/2012 a III. ÚS 98/2013).

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

So   zreteľom   na   obdobný   obsah   sťažností   a   na   ich   právnu   a   skutkovú   súvislosť ústavný súd rozhodol o spojení sťažností sťažovateľa vedených pod sp. zn. Rvp 23025/2013 a sp. zn. Rvp 23026/2013 na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   ktoré   rozhodovali   na   základe   námietky   zaujatosti o nevylúčení   zákonného   sudcu   okresného   súdu   alebo   o   nevylúčení   či   vylúčení   sudcov krajského   súdu   z   rozhodovania   v   jeho   veci.   Ich   rozhodnutia   považuje   sťažovateľ za nezákonné, svojvoľné a neodôvodnené.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je   v   občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16 OSP.

Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS 26/08, III. ÚS 218/08).

Obsahom tohto základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 a 2 OSP) a vylúčiť ním označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (m. m. III. ÚS 378/2011, III. ÚS 461/2013).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, ako i všetkým sudcom okresného súdu dôvodiac, že žalobca je hovorcom okresného súdu a tiež Okresných súdov Humenné, Bardejov, Kežmarok, Stará Ľubovňa, Svidník a Vranov nad Topľou a pôsobí tiež ako vyšší súdny úradník na krajskom súde. Jeho pochybnosť o nezaujatosti sudcov spočívala v tom, že zákonná sudkyňa so žalobcom spolupracuje, a tiež existuje   dôvodná   obava   o   reálnej   hrozbe,   že   žalobca   bude   mať   možnosť   zasahovania do priebehu a výsledku súdneho konania mimo zákonného rámca.

Zároveň jeho námietka z rovnakých dôvodov smerovala aj proti sudcom krajského súdu   s   dôrazom   na   to,   že   práve   na   tomto   súde   je   vyšším   súdnym   úradníkom.   Svoju námietku   podoprela   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Delcourt v. Belgicko   zo   17.   januára   1970)   a   nálezmi   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   74/2011 z 31. mája 2011 a sp. zn. II. ÚS 16/2000 z 15. júna 2000).

Ústavný súd preskúmal najprv uznesenie krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol, že zákonná sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci okresného   súdu   pod   sp.   zn.   11   C/56/2013,   avšak   nezistil   žiadnu   významnú   skutočnosť signalizujúcu,   že   krajský   súd   postupoval   svojvoľne   a   bez   opory   v   zákone,   resp.   že sa nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa.

Zákonná   sudkyňa   k   námietke   uviedla,   že   žalobcu   osobne   pozná,   keďže   pracuje na odvolacom súde ako vyšší súdny úradník, ale nie je s ním však v žiadnom takom vzťahu, v dôsledku ktorého by sa cítila byť zaujatá.

Nadriadený súd preskúmal vec a zistil, že na vylúčenie zákonnej sudkyne okresného súdu nie sú splnené zákonné podmienky. Pritom vychádzal nielen z § 14 ods. 1 OSP a § 30 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne,   ale   aj   z   právneho   názoru, že „o nestrannosť   musí   dbať   predovšetkým   sudca   sám...   Musí   mať   dostatok   schopnosti ovládať   svoje   konanie   aj   sféru   svojich   vnútorných   pocitov.   Súčasťou   vecného   prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je napr. aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne   s   prípadnými   námietkami   účastníkov   v   priebehu   i   mimo   konania,   ako   aj s eventuálnou   kritikou   jeho   konania,   ktorá   môže   mať   rozmanitú   podobu   (porovnaj R 47/1998).

Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu. Treba pripomenúť, že nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou   (kvalifikáciou)   sudcu   sú   podmienkami   kvalitného   rozhodovania   a   jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Skutočnosti uvádzané žalovaným v námietke zaujatosti neumožňujú prijať záver, že je zákonná sudkyňa z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčená...

V   súvislosti   s   namietanými   kolegiálnymi   vzťahmi   nadriadený   súd   pripomína,   že u takéhoto vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi zamestnancami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takíto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, že výlučne   pracovný   a   kolegiálny   vzťah   medzi   sudcami   a   zamestnancami   na   tom   istom pracovisku   vo   všeobecnosti   prezumuje   porušovanie   sudcovských   povinnosti   a   zásad sudcovskej   etiky.   Ak   rámec   týchto   vzájomných   vzťahov   neprekročí   hranicu profesionálnosti  ,   a   kolegiálnosti,   nemožno   mať   bez   ďalšieho   pochybnosti   o   ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Vzťahy na pracovisku, ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa kolegovia navzájom poznajú, pretože sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú   teda   samé   osebe   povahu   dôvodov   vylučujúcich   sudcu   z   prejednávania a rozhodovania veci.

Iba tá skutočnosť, že určitá vec sa týka účastníka, ku ktorému má ďalší sudca len profesionálny, resp. kolegiálny vzťah, nemôže založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O. s. p.“.

Najvyšší   súd   posudzoval   tiež   opodstatnenosť   vznesenej   námietky   zaujatosti vo vzťahu k sudcom krajského súdu a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil na s. 2 až s. 7.

V relevantnej časti odôvodnenia vychádzal nielen z účelu § 14 ods. 1 OSP, ale aj z konkrétnej judikatúry ústavného súdu, najvyššieho súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), subjektívnej a objektívnej nestrannosti sudcu a tiež aj z ústavy, ktorá v čl. 144 ods. 1 vymedzuje postavenie sudcov. Konkrétne napr. uviedol, že „pokiaľ ide o vzťah sudcu k účastníkovi konania, ktorý je sudcom (vyšším súdnym úradníkom), je súdna prax jednotná v názore, že kolegiálny vzťah, ktorý neprekročí tomu zodpovedajúce medze, objektívne nezakladá dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, a to ani v prípade, ak je účastníkom konania sudca (vyšší súdny úradník) vykonávajúci svoju funkciu na tom istom súde,   keďže   vzájomné   vzťahy   medzi   sudcami   (vyššími   súdnymi   úradníkmi)   sú   založené na profesionalite a kolegiálnosti (obdobne napr.   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc 1/2012, sp. zn. 7 Nc 35/2012, sp. zn. 1 Nc 9/2012, sp. zn. 1 Nc 8/2010 a   iné).   Vzájomné   vzťahy   sudcov   (vyšších   súdnych   úradníkov)   vykazujú   vo   všeobecnosti znaky   čisto   profesionálnosti   a   kolegiality,   ktoré   ešte   samé   osebe   v   ničom   nezakladajú možnosť vzniku pochybností o ich nezaujatosti alebo neobjektívnosti.“.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že vylúčil z konania tých sudcov krajského súdu, ktorí sa vyjadrili, že majú k žalobcovi bližší osobný - priateľský vzťah, pri ktorých dospel k záveru o existencii skutočnosti, ktorá je relevantná z hľadiska § 14 ods. 1 OSP, ktorá ich vylučuje z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Vo vzťahu k iným sudcom krajského súdu, ktorí vo svojich písomných oznámeniach konštatovali,   že   ich   vzťah   k   navrhovateľovi   neprekročil   rámec   bežných   kolegiálnych vzťahov, vzal najvyšší súd „na zreteľ, že pokiaľ ide o profesionálne, resp. kolegiálne vzťahy sudcov   (a   to   i   na   tom   istom   súde),   ktoré   neprekračujú   tomu   zodpovedajúce   medze, objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o nezaujatostí, lebo táto skutočnosť sama osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu relevantného z hľadiska § 14 O. s. p. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec a nadobudol tak charakter bližšieho   priateľského,   či   úzkeho   súkromného   vzťahu   (zodpovedajúcej   intenzity   -pozri vyjadrenie sudcov uvedených v prvej výrokovej časti), mohlo by ísť o okolnosť vzbudzujúcu pochybnosti o nezaujatosti...

... je potrebné konštatovať, že len samotná obava (možná pochybnosť) z nestrannosti nestačí   na   založenie   objektívnych   pochybnosti   o   nedostatku   nezaujatosti   vzhľadom   na právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci bez predsudkov, nezávisle a nestranne. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá, na objektívnych, konkrétnych   a   dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu   nestrannosť   nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.“.

Vychádzajúc   z   odôvodnenia   najvyššieho   súdu   a   obsahu   vznesenej   námietky sťažovateľa je ústavný súd toho názoru, že o vylúčení či nevylúčení sudcov krajského súdu z prejednávania a rozhodovania v danej veci rozhodol najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom, a preto napadnuté uznesenie nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to tvrdí sťažovateľ.

Pretože   ústavný   súd   v   danej   veci   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   odmietol   sťažnosti   sťažovateľa   po   ich   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnené   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   IV.   ÚS   186/07, III. ÚS 98/2013).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014