znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,, P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Mesto P. ako žalobca sa žalobou podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti sťažovateľovi náhrady nákladov   a úrokov   z   omeškania   za odtiahnutie motorového   vozidla   sťažovateľa,   keďže vozidlo bolo odstavené na mieste, kde bránilo vjazdu na mestský cintorín. Pôvodne bol vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľ včas podal odpor tvrdiac, že vozidlo stálo na účelovej komunikácii patriacej obchodnej spoločnosti, ktorej je konateľom. Okresný súd rozhodol tak, že vyhovel žalobcovi až na úroky z omeškania, ktoré nepriznal v požadovanej výške, a tiež zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobcovi trovy konania. Proti rozsudku   prvostupňového   súdu   sa   sťažovateľ   v   zákonom   ustanovenej   lehote   odvolal. Krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v   jeho   napadnutej   časti   a   zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najprv tvrdí, že v konaní pred všeobecnými súdmi nie je   ani   pasívne   legitimovaný,   lebo „motorové   vozidlo   PEUGEOT   Boxer,   ŠPZ,   ktorého vlastníkom je P. J. – C., P., bolo vtom čase prenajaté spoločnosti P., s. r. o., P. Dňa 23. 07. 2007   teda   motorové   vozidlo   PEUGEOT   Boxer,   ŠPZ   na   pozemku   KN-C   č. 824/3 zaparkovala spoločnosť P., s. r. o., P.“.

Ďalej sťažovateľ namieta odňatie   možnosti   konať pred súdmi   a porušenie čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť takto:

„Sťažovateľa v čase podania odporu zastupoval advokát JUDr. J. G. Neskôr došlo k ukončeniu   tohto   právneho   zastupovania,   čo   bolo   oznámené   súdu   16.   12.   2009. Na pojednávanie, ktoré súd prvého stupňa vytýčil na 29. 09. 2010, sa sťažovateľ nedostavil s poukazom na práceneschopnosť, ktorú aj zdokladoval. Faxom v deň pojednávania JUDr. J. G. predložil novú plnú moc od žalovaného z 08. 11. 2010 a osobitným podaním, tvrdiac, že   zastupovanie   prevzal   dňa   09.   11.   2010,   požiadal   o   odročenie   pojednávania   pre nedostatok   času   pre   oboznámenie   sa   so   spisom.   Súd   však   tento   postup   žalovaného vyhodnotil ako účelový, keďže je zjavné, že žalovaný sa snaží oddialiť rozhodnutie vo veci. Súd   prvého   stupňa   napriek   ospravedlneniu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   vo   veci pojednával dňa 10. 11. 2010. Tým však došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   svojho   práva   zásahom   do   pokojného   užívania majetku,   ako   aj porušenie   princípu   právnej   istoty,   ktoré   vidí   v   tom,   že krajský   súd   sa nevysporiadal so základnou otázkou nastolenou sťažovateľom a vôbec neriešil, či pozemok, na ktorom sťažovateľ odstavil motorové vozidlo, je alebo nie je miestnou komunikáciou. Súd podľa sťažovateľa totiž vyhovel návrhu žalobcu len z dôvodu, že sťažovateľ zaparkoval motorové   vozidlo   na   miestnej   komunikácii,   pričom   skutočnosť,   že   ide   o   miestnu komunikáciu, v konaní preukázaná nebola. Sťažovateľ uvádza k tomuto problému tieto argumenty:

„O   zaradení   pozemku   do   siete   miestnych   komunikácií   rozhodoval   podľa   zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a podľa § 6 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou bol   v   rozhodnom   období   vykonávaný   zákon   č.   135/1961   Zb.,   miestny   národný   výbor. S ohľadom   na   ustanovenia   §   23   uvedeného   zákona,   bolo   nevyhnutné,   aby   o   zaradení komunikácie   do   siete   miestnych   komunikácií   (pasport   miestnych   komunikácií)   rozhodol miestny národný výbor v správnom konaní. Vydanie takéhoto rozhodnutia je nevyhnutné aj podľa súčasnej právnej úpravy. Žalobca existenciu takéhoto rozhodnutia nepreukázal. Z vyššie uvedených ustanovení Cestného zákona vyplýva, že okrem prípadov, kedy Cestný zákon výslovne vylučuje správne konanie (ako je tomu napríklad v ustanovení § 3 ods. 7), každé konanie upravené v Cestnom zákone musí byť vykonávané v správnom konaní podľa Správneho poriadku. Takýmto konaním je aj vykonávanie štátnej správy podľa § 3 ods. 6 Cestného zákona, ktorú vykonávali miestne národné výbory a neskôr ich kompetencie prešli na obce.

Ako však vyplýva z ustanovenia § 23 Cestného zákona, takéto rozhodovanie musí byt' vykonávané v správnom konaní, to jest v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku. K   rozhodnutiu   o   zaradení   účelovej   komunikácie   do   siete   miestnych   komunikácií, ktoré by vydal Mestský národný výbor v P., alebo neskôr mesto P. v správnom konaní, však nedošlo.   S   ohľadom   na   právne   predpisy,   o   ktoré   sa   rozhodnutie   o   zaradení   do   siete miestnych komunikácií opiera, je zrejmé, že tieto procesné postupy zaraďovania účelových komunikácií do siete miestnych komunikácií boli stanovené v roku 1961 prijatím Cestného zákona a doplnené Vyhláškou č. 35/1984 Zb. a od tejto doby zostávajú bez podstatných zmien v platnosti až do súčasnosti.

Napriek týmto skutočnostiam Okresný súd v Prešove a Krajský súd v Prešove ako odvolací   súd   vyslovili   právny   názor,   že   komunikácia,   na   ktorej   zaparkoval   sťažovateľ motorové, vozidlo je komunikácia miestna.“

Sťažovateľ   na   podporu   svojho   presvedčenia   o   absencii   správneho   rozhodnutia o zaradení spornej komunikácie do siete miestnych komunikácií a jeho význame uvádza viacero judikátov, najmä judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky.

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 5 Co 3/2011 z 11. 10. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 10. 2011, sp. zn. 5 Co 3/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 € (2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr. J. G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   nesprávnosti   rozsudku   krajského súdu sp. zn. 5 Co 3/2011 z 11. októbra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 176/2009 z 11. novembra 2010 v napadnutej časti o zaplatenie žalovanej sumy   s príslušenstvom.   Krajský   súd   týmto   rozsudkom   podľa   sťažovateľa   porušil   jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 11 ods.   1   a   čl.   36   ods. 1   listiny,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a obsahovo identického čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce   ustanovenie   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Z   priloženej   kópie   rozhodnutia   krajského   súdu   (keďže   sťažovateľ   nepriložil k sťažnosti kópiu podaného odvolania) vyplýva, že sťažovateľ v odvolaní prvostupňového rozhodnutia   namietal   predovšetkým   nesprávne   skutkové   zistenia   a   nesprávne   právne posúdenie   veci,   najmä   namietal   konštatovanie,   že   motorové   vozidlo   zaparkoval na pozemku, ktorý je miestnou komunikáciou, a tiež odňatie možnosti konať pred súdom.

Z priloženého materiálu nevyplýva, že sťažovateľ v odvolaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie, keďže krajský súd sa takouto námietkou nezaoberal, len konštatoval, že z evidencie motorových vozidiel vyplýva, že predmetné motorové vozidlo je stále vedené na sťažovateľa.

K odvolacej námietke o odňatí možnosti konať pred súdom prvého stupňa krajský súd uviedol:

„Čo sa týka námietky, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa v danej veci z dôvodu, že právny zástupca prevzal zastúpenie v lehote kratšej ako 5 dní pred určením termínu pojednávania, odvolací súd zohľadnil námietku žalovaného a z dôvodu zachovania jeho práva na spravodlivý proces zopakoval dokazovanie na odvolacom súde znova tak, ako mu to umožňuje ust. § 213 O. s. p. Prítomný právny zástupca žalovaného sa k vykonaným dôkazom tak na súde prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde mal možnosť riadne vyjadriť.“

Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Citovaná   procesná   norma   zakladá   právo   účastníka   odvolacieho   konania   právne relevantným   spôsobom   požadovať   prieskum   odvolacieho   konania   a   rozhodnutia prostredníctvom   konania   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolanie),   ak   sa domnieva, že odvolacie konanie a rozhodnutie sú zaťažené vadou odňatia možnosti konať pred súdom. Súčasne § 237 písm. f) OSP zakladá právomoc dovolacieho súdu poskytnúť súdnu ochranu účastníkovi odvolacieho konania, ktorý bol v základnom konaní postupom všeobecného súdu ukrátený na svojich procesných právach, a tým v konečnom dôsledku zakladá   právomoc   dovolacieho   súdu   poskytovať   ochranu   základnému   právu   účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na citované ustanovenie § 237 písm. f) OSP je zreteľné, že táto procesná norma priorizuje pri poskytovaní ochrany základnému právu účastníka konania na súdnu ochranu právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak teda účastník odvolacieho konania požaduje ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli podľa jeho názoru odvolacím súdom porušené v dôsledku odňatia možnosti konať pred súdom, potom na poskytnutie právnej ochrany je daná právomoc najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ak podľa sťažovateľa existovali vady podľa § 237 písm. f) OSP v napadnutom postupe a rozsudku krajského súdu, mal účinnú možnosť takéto konanie iniciovať na najvyššom súde. Ústavný súd nemá právomoc takúto ochranu bez predchádzajúceho konania na najvyššom súde v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy poskytovať.

Z   obsahu   odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti napadnutému rozsudku krajského súdu namieta predovšetkým samotné právne posúdenie veci   na   základe   zisteného   skutkového   stavu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   oprávnený   skutkové   a   právne   závery všeobecných   súdov   kontrolovať   z   hľadiska   ich   ústavnej   konformity   iba   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Právne závery krajského súdu vychádzajúce z konštatovania, že vozidlo stálo na miestnej komunikácii, ktorá bola v správe   žalobcu   na   základe   spracovaného   pasportu   miestnych   komunikácií, a z konštatovania, že sťažovateľ v priebehu konania nepreukázal opak, však nevyvolávajú pochybnosti   z   hľadiska   ich   ústavnej   konformity.   V   občianskom   súdnom   konaní   sa v súčasnosti v procese dokazovania uplatňuje zásada formálnej pravdy, čo znamená, že aj odporca v spore musí uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov produkovaných navrhovateľom.

Krajský súd napadnutý potvrdzujúci rozsudok založil aj na týchto dôvodoch:„K ďalšej námietke žalovaného, že v danom prípade nejde o miestnu komunikáciu z dôvodu,   že   žiaden   orgán   nerozhodol,   že   komunikácia   nachádzajúca   sa   na   spornom pozemku je komunikáciou miestnou, odvolací súd uvádza, že z listu žalobcu zo dňa 6. 4. 2010 na č. 1. 67 vyplýva, že vozidlo stálo na miestnej komunikácii, ktorá v súčasnosti, ale aj v júli 2007 bola v jeho správe na základe spracovaného pasportu miestnych komunikácií. Opak žalovaný v priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania nepreukázal.

O   vadu   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   by   išlo   vtedy,   ak   by   súd   prvého   stupňa v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ust. § 120 O. s. p. a nevykonal dôkaz, ktorý by mal   poslúžiť   k   verifikácii   právne   významnej   skutočnosti   predstavujúcej   znak   skutkovej podstaty aplikovateľnej právnej normy. V danom prípade tomu však tak nebolo. Súd prvého stupňa, riadne vyhodnotil tento dôkaz v súlade s ust. § 132 O. s. p.

Odvolací súd však v súvislosti s touto odvolacou námietkou znova poukazuje na ust. § 415   OZ.   Pokiaľ   by   v   danom   prípade   nešlo   o   miestnu   komunikáciu   (tak,   ako   to spochybňuje   bez   riadneho   dôkazu   žalovaný),   žalovaný   porušil   i   prevenčnú   povinnosť   v zmysle ust. § 415 OZ, a preto má žalobca nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla a ktorá predstavuje náklady vynaložené na odtiahnutie motorového vozidla, ktoré žalobca uhradil subjektom realizujúcim odtiahnutie. Ide o náhradu škody v zmysle ust. § 442 ods. 1 OZ tak, ako ho citoval súd prvého stupňa vo svojom rozsudku.

Odvolací súd znova poukazuje na skutočnosť, že danom prípade žalovaný odstavil vozidlo pred vstupom na mestský cintorín a tým zabránil jeho užívaniu širokej verejnosť. Žalobca bol teda oprávnený v rámci svojpomoci vozidlo premiestniť do iného areálu. K otázke vlastníctva pozemku KN - C č. 824/3 sa odvolací súd nemôže kvalifikovane vyjadriť z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Prešov 8 C 258/2006 zo dňa 7. 4. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2. 3. 2010 bol zrušený. Otázka vlastníka pozemku teda ostala   sporná.   V   danom   prípade   je   však   potrebné   odlišovať   vlastníctvo   pozemku a vlastníctvo   spevnenej   plochy   (stavby).   Pokiaľ   by   bol   vlastníkom   pozemku   i   subjekt, ktorého označuje v priebehu celého konania za vlastníka žalovaný, teda P., s. r. o., nejedná sa o totožný subjekt so žalovaným, aj keď žalovaný vystupoval ako konateľ spoločnosti.“Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, čo sa v danom prípade nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný rámec   ochrany   tvoria   ustanovenie   Občianskeho   zákonníka   upravujúce   všeobecnú preventívnu   povinnosť   (§   415),   ako   aj   relevantné   ustanovenia   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   potvrdzujúceho   výroku   namietaného rozsudku   krajského   súdu   uvádza,   že   krajský   súd   po   zopakovaní dokazovania   v   zmysle ustanovenia § 213 OSP a právneho posúdenia veci   interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   spôsobom,   ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy, ktorých porušenie sa namieta. Krajský súd sa odvolával najmä na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvujúce všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. V zmysle tohto ustanovenia je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,   na   prírode   a   životnom   prostredí.   Z   odôvodnenia   rozhodnutí   vyplýva,   že   pre posúdenie   oprávnenosti   nároku   žalobcu   nebolo   rozhodujúce,   či   časť   parcely,   ktorú sťažovateľ deklaroval ako svoje vlastníctvo a na ktorej odstavil svoje motorové vozidlo, bolo   alebo   nebolo   súčasťou   miestnej   komunikácie,   ale   skutočnosť,   že   sťažovateľ zaparkovaním vozidla vytvoril prekážku na mieste, na ktorom je to zakázané. Krajský súd akcentoval tento svoj prístup konštatovaním:

„Správna   je   úvaha   súdu   prvého   stupňa,   že   v   danom   prípade   došlo   k   porušeniu prevenčnej povinnosti podľa ust. § 415 OZ, keď žalovaný odstavil vozidlo pred vstupom na mestský cintorín, ktorý vlastnícky patrí žalobcovi. Tým zabránil jeho užívaniu, konkrétne vstupu   na   tento   cintorín   a   preto   žalobca   bol   oprávnený   v   rámci   svojpomoci   vozidlo premiestniť do iného areálu.“

Ústavný súd posúdil túto argumentáciu krajského súdu a konštatoval, že je ústavne akceptovateľné   zdôvodnenie   krajského   súdu,   ktorý   nepovažoval   za   prioritnú   námietku posúdenia   povahy   a   identifikácie   komunikácie,   na   ktorej   bolo   vozidlo   sťažovateľa odstavené,   a   že   otázku   prípadného   zásahu   do   nerušeného   výkonu   vlastníckeho   práva sťažovateľa posudzoval aj vo vzťahu k výkonu práv iných osôb. Ústavný súd pri skúmaní rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   3/2011   z   11.   októbra   2011   o   potvrdení prvostupňového rozhodnutia nezistil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento výrok rozsudku označiť za svojvoľný a arbitrárny.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi   označenými   základnými   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta, garantovanými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom a rozhodnutím krajského súdu, ktoré by signalizovali možnosť vysloviť záver o porušení práv označených sťažovateľom po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nenaznačuje príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a možným vyslovením namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (IV. ÚS 287/04, IV. ÚS 307/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 1 listiny   a   čl.   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   uvedených   práv,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012