znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   T.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia slobody   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva   na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2010 doručená sťažnosť M. K., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej „krajský súd“) sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 65/2009 z 24. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu   sp.   zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010 právoplatne uznaný vinným zo zločinu nedovolenej   výroby omamných a psychotropných   látok, jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietol,   pretože   neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy zaručujúceho právo na nedotknuteľnosť obydlia v rámci opravných konaní na krajskom súde a najvyššom súde „v súvislosti s posúdením zákonnosti nariadenia domovej prehliadky“. Podľa jeho názoru boli v uvedených konaniach porušené aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytujúce garancie spravodlivého procesu, pretože sa podľa jeho názoru s „obhajobnou   argumentáciou   v trestnom   konaní   nikto   právne   relevantným   spôsobom nevysporiadal“.

Sťažovateľ argumentuje, že príkaz na domovú prehliadku (ďalej aj „príkaz“) sp. zn. OS-TT-V-28-1/2009-0US-Ntt z 10. februára 2009 vydaný okresným súdom neobsahoval náležité odôvodnenie požadované ustanovením § 100 ods. 1 Trestného poriadku. Okresný súd v ňom totiž neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali nariadenie domovej prehliadky, iba sa odvolal na „doposiaľ získané poznatky operatívnych zložiek Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ“.

Podľa   vyjadrenia sťažovateľa   „Polícii   súd   takto   dáva   neobmedzenú   moc,   keď poukaz   súdu   na   operatívne   šetrenie,   v odôvodnení   rozhodnutia,   je   všemocný   a hlavne ústavne nepreskúmateľný, pretože bez výhrad akceptuje akékoľvek tvrdenia polície, ktorých pravdivosť súd neskúmal a len ju predpokladá“, a z tohto dôvodu „Odôvodnenie zákonnosti postupu v uznesení NS SR č.k. 4Tdo 22/2010 zo dňa 12.10.2010 v smere, že poznatky polície boli   správne   a relevantné   s poukazom   na   výsledok   domovej   prehliadky   nepovažuje sťažovateľ za ústavne akceptovateľný.“.

Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti   nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   12/2010 z 9. marca 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010, predmetné   uznesenia   zrušil, vrátil   vec   krajskému   súdu   na   nové   konanie   a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pravidelne vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že   v súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy sa základných práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (napr. II. ÚS 14/01). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy   podmienky   jeho   výkonu   (m.   m.   III.   ÚS   331/04).   V trestnom   konaní je   týmto zákonom Trestný poriadok.

Týmito   východiskami   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   posudzovaní   dôvodnosti predmetnej sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010

Pri   preskúmaní   uvedenej   časti   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľom formulovaná námietka porušenia   citovaných   článkov   ústavy, listiny   a dohovoru   už bola predmetom rozhodnutia ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa doručenej 6. mája 2010, a to svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 195/2010 z 27.   mája   2010,   ktorým   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd sa preto musel v prvom rade vysporiadať s otázkou, či v danom prípade, teda v časti sťažnosti týkajúcej sa uznesenia krajského   súdu,   nejde   o prekážku   res   iudikata,   ktorá   je   dôvodom   neprípustnosti, vylučujúcim možnosť opakovaného preskúmania tej istej námietky, alebo či nejde o prípad sťažnosti podanej oneskorene.

Aktuálna   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   v situáciách   súbežného   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje takúto sťažnosť až do   časového momentu rozhodnutia dovolacieho súdu ako predčasne podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie pre neprípustnosť (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010).

Aj keď v danom prípade ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 195/2010 z 27. mája 2010 odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci, aj tu išlo o súbežne podanú sťažnosť a dovolanie, preto treba tento výrok posudzovať podľa zásady ratione temporis tak, že sa ňou   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   (nemal   právomoc)   až   do   vyčerpania   opravného prostriedku, teda do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní. Odpadnutie tejto prekážky je zároveň dôvodom, pre ktorý sa neuplatní neprípustnosť sťažnosti (ako res iudikata) podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti predmetná judikatúra ústavného súdu   reflektujúca   na   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených aj vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010.

Preskúmaním sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto skutočnosti, ktoré boli východiskom jeho rozhodovanie:

Odvolanie   podané   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sťažovateľ   založil na argumentácii týkajúcej sa otázky zákonnosti vykonanej domovej prehliadky. V odvolaní prezentoval   názor,   že   v príkaze   vydanom   okresným   súdom   nie   je „uvedená   žiadna skutočnosť   a žiadny   úkon,   z ktorého   by   vyplývala   dôvodnosť   nariadenia   domovej prehliadky“, a príkaz sa odvoláva len na „získané poznatky operatívnych zložiek Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ“.

Sťažovateľ charakterizoval takéto odôvodnenie ako nedostatočné a ako také, ktoré nespĺňa „hľadiská   zákonných   požiadaviek   preskúmateľnosti“. Podľa   sťažovateľa   bolo trestné   stíhanie   začaté   na   základe   dôkazu   získaného   nezákonným   spôsobom,   čo   malo za následok nezákonnosť celého trestného konania a tiež porušenie jeho práva na obhajobu.Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   zamietol   podľa   ustanovenia   §   319   Trestného poriadku ako nedôvodné. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový súd   vykonal   na   hlavnom   pojednávaní   dokazovanie   v dostatočnom   rozsahu   potrebnom pre objektívne   a zákonné   rozhodnutie   a   výsledky   dokazovania   vyhodnotil   v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Odôvodnenie rozsudku považoval krajský súd za zodpovedajúce požiadavkám v ustanovení § 168 Trestného poriadku.

S konkrétnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa tvrdenia o nezákonnosti príkazu na domovú prehliadku sa odvolací súd nestotožnil a považoval predmetný príkaz za plne korešpondujúci kritériam Trestného poriadku upravujúcim uvedený inštitút.

Citujúc relevantné ustanovenia trestnoprocesného kódexu, teda ustanovenia § 100 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd skonštatoval, že príkaz obsahoval všetky obligátorne náležitosti   ako   sú   predmet   konania,   špecifikácia   priestorov,   ktorých   sa   mala   nariadená prehliadka   týkať,   subjekty   poverené   priamym   výkonom   prehliadky   a odôvodnenie poukazujúce aj na konkrétny účel prehliadky.

Krajský súd uviedol, že opodstatnenosť vykonania domovej prehliadky bola opretá o poznatky získané príslušnými zložkami Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „PZ SR“) odôvodňujúce podozrenie z páchania trestnej činnosti, a síce že „podozrivý M. K. sa zdržuje v byte č. 6 na prvom poschodí na ul. N. v T., kde býva spolu s dcérou nájomcu uvedeného bytu, pričom na základe vlastných poznatkov protidrogového oddelenia Západ v uvedenom   byte   na   základe   dohodnutého   signálu   predáva   prechovávajúce   omamné a psychotropné látky, a to priamo z balkóna uvedeného bytu“.

Takéto odôvodnenie príkazu považoval krajský súd za „zákonné“ a „dostatočne sformulované“.

V závere krajský súd dodal, že ďalším relevantným dôkazom vedúcim k preukázaniu viny   sťažovateľa   boli   aj   výsluchy   priameho   svedka,   ktorého   výpoveď   považuje za vierohodnú, pretože „tento bol v podstate zaistený pri činnosti zo strany obžalovaného, ktorá je predmetom dokazovania“.

Napokon krajský súd potvrdil aj správnosť ustálenej právnej kvalifikácie zisteného skutku.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný   súd   v   dotknutom   konaní   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Krajský súd v rámci svojej argumentácie ťažiskovú odvolaciu námietku sťažovateľa o procesnej   vade   dokazovania   spôsobenú   podľa   názoru   sťažovateľa   nedostatočne odôvodneným, a teda nezákonným príkazom neprijal. Krajský súd vychádzajúc z podrobnej špecifikácie   zákonom   predpísaných   náležitostí   príkazu   skonštatoval   v posudzovanom prípade   sťažovateľa   ich   dodržanie   v zmysle   dikcie   príslušného   zákonného   ustanovenia. Na základe   tohto   záveru   preto   krajský   súd   dôkaznú   situáciu   zhodnotil   ako   dostatočnú na preukázanie viny sťažovateľa   a potvrdil   aj správnosť právnych   záverov napadnutého rozsudku.

Krajský súd interpretujúc relevantné ustanovenia Trestného poriadku, predovšetkým ustanovenia   §   168   týkajúce   sa   požiadaviek   odôvodnenia   rozsudku   a ustanovenia   §   100 ods. 1   upravujúce   inštitút   príkazu   aplikoval   ustanovenie   §   319   Trestného   poriadku, na základe   čoho   odvolanie   posúdil   ako   nedôvodné.   Tento   záver   oprel   o logické a vyčerpávajúce odôvodnenie. Výklad, ktorý mu predchádzal kvalifikuje ústavný súd ako dostatočne   podrobný   a racionálny,   ktorý   nepopiera   zmysel   a podstatu   použitej   právnej úpravy.   Uznesenie   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho uznesenia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Takýto   záver   súčasne   vylučuje   možnosť   sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 12/2010 z 9. marca 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010

Podstatou   námietky   sťažovateľa   je   tvrdenie   o ústavnej   neakceptovateľnosti odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorý   záver   o zákonnosti   postupu   konajúcich súdov oprel o potvrdenie správnosti poznatkov polície prostredníctvom výsledku vykonanej domovej prehliadky.

Sťažovateľ porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje zároveň za naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku a v postupe najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, to znamená o   dôvody,   že   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   obvineného   na   obhajobu   a že rozhodovanie   súdu   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   súdom   neboli   vykonané   zákonným spôsobom.

Námietku   pochybenia v zmysle ustanovení §   371 ods.   1 písm.   c)   a g)   Trestného poriadku odôvodnil sťažovateľ tvrdením, že oba súdy akceptovali ako dôkaz, o ktorý sa opieralo uznanie viny sťažovateľa, dôkaz nezákonného charakteru. Sťažovateľ   na tomto mieste   dôvodil,   že   v trestnom   konaní   bol   konajúcimi   súdmi   akceptovaný „nezákonný“ príkaz, ktorého odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám ustanovení § 181 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 168   Trestného poriadku, preto aj na jeho základe získaný ťažiskový dôkaz – „protokol   o vykonaní   domovej   prehliadky   z 10.   februára   2009“ – považoval sťažovateľ za nelegálny.   Nedostatočné   odôvodnenie   príkazu   malo   podľa   sťažovateľa   vyústiť   aj do zásadného porušenia jeho práva na obhajobu, pretože ako obvinený nemal možnosť byť oboznámený s relevantnými dôvodmi opodstatňujúcimi nariadenie domovej prehliadky.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tdo   22/2010   z 12.   októbra   2010   o   podanom dovolaní   rozhodol   tak,   že   ho   v   zmysle   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienky prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť   podania   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená)   a   §   566   ods.   3   Trestného   poriadku   (možnosť   podania   dovolania   len   proti rozhodnutiu, ktoré nadobudlo právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti Trestného poriadku), jeho podanie oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku,   ako aj podanie   dovolania v   zákonnej   lehote   podľa   ustanovenia   § 370   ods.   2 Trestného poriadku.

V ďalšom   bode   najvyšší   súd   odkázal   na   závery   uznesenia   krajského   súdu,   ktorý odvolanie sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že prvostupňový súd postupoval v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku a ním vykonané dôkazy vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku poskytli dostatočný   základ   pre „objektívne   a zákonné   rozhodnutie“,   v ktorom   bol   takto   zistený skutkový stav subsumovaný pod správnu právnu kvalifikáciu trestného činu.

Absenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd oprel o konštatovanie legálnosti dotknutého   príkazu, pretože tento bol podľa jeho vyjadrenia vydaný na podklade presných a konkrétnych poznatkov príslušnej zložky PZ SR, čo potvrdil aj kladný výsledok realizovanej domovej prehliadky. Najvyšší súd tiež zdôraznil, že predbežné preverovanie predmetných poznatkov ešte pred vydaním príkazu prostredníctvom výsluchov svedkov by predstavovalo riziko zmarenia pozitívneho výsledku   domovej   prehliadky,   pretože   išlo   o osoby   v rodinnom   a obdobnom   pomere k obvinenému.

Ďalej   najvyšší   súd   vyvrátil   opodstatnenosť   tvrdenia   o   existencii   dôvodu   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku argumentujúc, že tomuto dôvodu zodpovedá len zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu, a to „keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci ho podľa zákona mať mal alebo ho nemal v istej časti konania, v ktorej   orgány   činné   v trestnom   konaní   vykonávali úkony trestného konania   smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo sa stali výlučným alebo hlavným podkladom rozhodnutia vo veci samej“.

Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov vyslovil, že sťažovateľom predostreté dovolacie   dôvody   v zmysle   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c)   a g)   Trestného   poriadku v posudzovanom prípade splnené neboli.

V rámci namietaného dôvodu   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného poriadku   najvyšší   súd   kvalifikoval   argumentáciu   sťažovateľa   ako   neopodstatnenú,   keď poukázal na legálnosť príkazu danú   jeho náležitým odôvodnením obsahujúcim konkrétne skutočnosti opodstatňujúce nariadenie domovej prehliadky.

Najvyšší   súd   tiež   bližšie   interpretoval   aplikovateľnosť   ustanovenia   §   371   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku a zhrnul, že odôvodnenie dovolania sťažovateľa takéto dôvody, ktoré   by   zodpovedali   takto   vymedzenému   zásadnému   porušeniu   práva   na   obhajobu, neobsahuje.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010 najvyšší   súd   prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku   týkajúcich   sa   inštitútu   dovolania   vylúčil   danosť   dovolacích   dôvodov   podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným   spôsobom   a založenie   rozhodnutia   súdu   na   dôkazoch,   ktoré   súdom   neboli vykonané zákonným spôsobom), na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného   poriadku.   Konštatovaniu   o   neprípustnosti   dovolania   sťažovateľa   predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený dôvod   na   odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   preto   konštatuje   konformnosť   odôvodnenia rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do   jeho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   zaručeného   čl.   21   ods.   1   a 2 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 22/2010 z 12. októbra 2010 v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011