znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   Č.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž., pre namietané   porušenie jeho   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C 146/2007 z 13. februára 2008, ktorým nebola pripustená zmena návrhu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2008 doručená sťažnosť F. Č., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 146/2007 z 13. februára 2008, ktorým nebola pripustená zmena návrhu.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Na Okresnom súde Dolný Kubín je od 17. 08. 2007 vedená občianskoprávna vec o vypratanie nehnuteľnosti sťažovateľa. Písomným podaním zo 07. 02. 2008 doručeným konajúcemu súdu ešte pred prvým pojednávaním 13. 02. 2008 podal návrh na vyslovenie súhlasu so zmenou návrhu na začatie konania podľa § 95 ods. 1 O. s. p. Na pojednávaní dňa 13.   02.   2008 súd uznesením zmenu návrhu nepripustil.   Svoje rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil.

Sťažovateľ postup súdu považuje za nezákonný a v konečnom dôsledku ako porušenie jeho ústavných práv priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len ústava), čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), pretože súd prvého stupňa   bezdôvodne   odmietol   konať   vo   veci   a   postupoval   v   rozpore   so   zásadou   zákazu denegationis   iustitiae.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nemá   k   dispozícií   riadny   opravný prostriedok pri stave, ktorý znamená odmietnutie jeho ľudských práv a základných slobôd je v rozpore s čl. 13 dohovoru.

Odporca nerešpektoval v prebiehajúcom konaní postavenie sťažovateľa ako pána sporu (dominus litis), pretože sťažovateľ mal plné právo slobodne disponovať s konaním a jeho predmetom. Zákon predpokladá súhlas súdu so zmenou návrhu na začatie konania a stanovuje podmienky v ust. § 95 ods. 2 O. s. p. za splnenia ktorých nepripustí zmenu návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V prebiehajúcom konaní nebola   splnená   ani   jedna   zo   zákonných   podmienok   na   nepripustenie   zmeny   návrhu. Sťažovateľ žiadal o súhlas so zmenou návrhu na začatie konania pred prvým pojednávaním vo veci, teda výsledky doterajšieho konania nemohli byť dôvodom pre nepripustenie zmeny návrhu. Rovnako nebola splnená ani podmienka nepripustenia zmeny návrhu, spočívajúca vo   vecnej   príslušnosti.   Návrhom   na   pripustenie   zmeny   návrhu   sa   domáhal   sťažovateľ určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vypratania, ktorých sa domáhal pôvodným návrhom. Skutkovo sú v podstate obidva návrhy identické a zmena spočívala len v rozšírení návrhu.   Odporca   bezdôvodne   v   rozpore   s   princípmi   právneho   štátu   podstate   odmietol vykonávať spravodlivosť...

Sťažovateľ nemá k dispozícií riadny - odvolanie [§ 202 ods. 3 písm. f) O. s. p.] ani mimoriadny - dovolanie (§ 236 ods. 1 O. s. p.) opravný prostriedok, ktorým by sa mohol domáhať   nápravy   nezákonného   postupu   odporcu   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi. Jediným   prostriedkom   odstránenia   porušenia   ústavou   priznaného   práva   na   spravodlivý proces je podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy...“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1)   Základné   právo   F.   Č.   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   účinný   prostriedok   nápravy podľa   čl.   13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sp.   zn.   7 C 146/2007 z 13. 02. 2008, ktorým súd zmenu návrhu nepripustil porušené bolo.

2) Uznesenie Okresnému súdu Dolný Kubín sp. zn. 7 C 146/2007 z 13. 02. 2008, ktorým súd nepripustil zmenu návrhu zrušuje.

3)   F.   Č.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50   000,-   Sk   (slovom päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Dolný Kubín je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania F. Č. na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P. (...) tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   146/2007,   ktoré   bolo   prijaté   na   pojednávaní 13. februára 2008 a ktorým tamojší súd nepripustil zmenu návrhu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   146/2007   ústavný   súd   zistil,   že   návrhom doručeným   Okresnému   súdu   Čadca   sa   sťažovateľ   domáhal   voči   odporcom   vypratania nehnuteľnosti. Potom, ako právna zástupkyňa sťažovateľa vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom tohto súdu, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 NcC 14/2007-65 zo 17. mája 2007 bolo rozhodnuté, že všetci sudcovia Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania v danej veci, a preto bola táto vec 17. augusta 2008 postúpená okresnému súdu, kde bola vedená pod sp. zn. 7 C 146/2007.

Dňa 13. februára 2008 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili   právni   zástupcovia   účastníkov   konania   a na   ktorom   právna   zástupkyňa sťažovateľa okrem iného žiadala o pripustenie zmeny návrhu. Na pojednávaní však okresný súd prijal uznesenie, ktorým zmenu petitu návrhu nepripustil.

O návrhu   sťažovateľa   vo   veci   samej   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 7 C 146/2007 zo 17. marca 2008 tak, že ho zamietol a zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť odporcom trovy konania. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ 5. mája 2008 odvolanie.   Okresný   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   29.   mája   2008, pričom 27. augusta 2008 bolo odvolaciemu súdu doručené späťvzatie návrhu sťažovateľa v celom   rozsahu.   Po   vyjadrení   súhlasu   odporcov   so   späťvzatím   návrhu   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   6   Co   166/2008   z 10.   septembra   2008   pripustil   späťvzatie   návrhu sťažovateľa,   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a konanie   zastavil.   Zároveň   sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcom trovy konania. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. novembra 2008.

Pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľa   z hľadiska   porušenia   zásad spravodlivého procesu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd považoval za prvoradé ustáliť, či v danom prípade neexistovala možnosť, aby sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu hájil svoje práva na všeobecnom súde, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám osôb, ktoré sa jej domáhajú.

Vychádzajúc zo zistených skutočností ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu, nebolo možné preskúmať pre procesnú prekážku, ktorú predstavuje späťvzatie návrhu. Na druhej strane však ústavný súd zistil, že sťažovateľ námietku týkajúcu sa nepripustenia zmeny   návrhu   predostrel   aj   v odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   vo veci   samej. Avšak   predtým,   ako   by   sa   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania   zaoberal   daným problémom, sťažovateľ svoj návrh v celom rozsahu zobral späť, na základe čoho došlo k zastaveniu konania.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom by si mal byť vedomý princípu subsidiarity, ktorým sa riadi ústavný súd v rámci svojej   rozhodovacej   činnosti.   Tento   princíp   zakotvený   v čl.   127   ods.   1 ústavy   zreteľne limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy. Z uvedeného teda vyplýva, že nezáviselo od vôle sťažovateľa, ktorý orgán na ochranu svojich práv si vyberie, pretože v rámci uplatňovanej ochrany týchto práv mal rešpektovať nevyhnutnú postupnosť právomoci všeobecných súdov a ústavného súdu.

Okrem toho ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať aj takým spôsobom, že by svoje nároky, ktoré boli súčasťou návrhu na zmenu petitu, formuloval a predostrel všeobecnému súdu v podobe nového žalobného návrhu. Keďže   v sťažovateľovej   veci   pred   právomocou   ústavného   súdu   stále   existovala možnosť, aby sa ochrany svojich práv domáhal na všeobecnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Nad   rámec uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   ostáva   nanajvýš otázne,   akým spôsobom   rozhodnutie   okresného   súdu   o nepripustení   zmeny   návrhu   reálne   zasiahlo do práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenia   namieta,   keď   konanie,   v rámci   ktorého   žiadal o pripustenie zmeny návrhu, bolo právoplatne zastavené v dôsledku späťvzatia jeho návrhu v celom   rozsahu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemohol   pre   prekážku   späťvzatia preskúmavať   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 146/2007 z 13. februára 2008, ktorým nebola pripustená zmena návrhu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   §   202   ods.   3   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   uzneseniu o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nie je prípustné odvolanie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že generálna právna norma civilného procesu v citovanom   ustanovení   priamo   zo   zákona   vylučuje,   aby   sa   proti   rozhodnutiam   istého druhu, teda   aj   proti   uzneseniu   o nepripustení   zmeny   návrhu,   bolo   možné   odvolať. Potom aj námietky   sťažovateľa   o porušení   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa čl. 13 dohovoru označeným uznesením okresného súdu sa javia ako nereálne.

K uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto   rozhodnutia,   a keďže   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2009