znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 153/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.   s. r. o.,   R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   N.,   B., pre namietané porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04,   ako   aj   jeho   rozsudkom   v   uvedenej   veci z 13. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo spoločnosti   B.,   s. r. o.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   v   sume   6 888 Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu advokáta JUDr. B. N., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 153/07-22   z   29.   mája 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., R. (ďalej len „sťažovateľka“), z 31. augusta 2006, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy,   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z 13. septembra 2005.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh (najmä na vec sa vzťahujúcich podaní a rozhodnutí)   vyplýva,   že   Daňový   úrad   R.   (ďalej   len   „daňový   úrad“)   vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledkoch ktorej vyhotovil 25. marca 2002 písomný protokol. Na základe týchto výsledkov vyrubil dodatočným platobným výmerom sp. zn. 661/2200/26721/02/Pt-E/41 zo 16. apríla 2002 sťažovateľke daň z pridanej hodnoty (ďalej len   „DPH“)   v   sume   224 985 Sk   za   zdaňovacie   obdobia   január   1999   a   máj   1999. V nadväznosti   na   to   rozhodol   platobnými   výmermi   sp. zn.   661/2200/26723/02/Pt-F/21 zo 16. apríla 2002 a sp. zn. 661/2200/26724/02/Pt-F/22 zo 16. apríla 2002 o zvýšení dane vo výške   50 %   dodatočne   zistenej   daňovej   povinnosti   sťažovateľky   (v   sume   20 027 Sk za zdaňovacie obdobie január 1999 a v sume 92 466 Sk za zdaňovacie obdobie máj 1999). Daňový úrad neuznal sťažovateľke uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v súvislosti s výkopovými prácami, ktoré pre ňu mali byť vykonané A. S. a podnikateľským subjektom   R.   K.   -   T.,   N.,   dokladovanými   daňovými   dokladmi   (faktúrami   č. 37/99 z 29. januára 1999, č. 138/99 z 26. mája 1999 a č. 161/99 z 28. mája 1999). Daňový úrad odôvodnil   svoje   rozhodnutia   tým,   že   uvedené   zdaniteľné   plnenia,   ktorých   prijatie sťažovateľka deklarovala a na základe ktorých uplatnila vrátenie nadmerného odpočtu DPH, neboli uskutočnené subjektmi, ktoré tieto práce podľa účtovných dokladov predložených sťažovateľkou fakturovali. Daňový úrad konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala prijatie zdaniteľného plnenia od platiteľa DPH, v dôsledku čoho u nej v daných prípadoch neboli splnené predpoklady pre odpočítanie DPH v zmysle § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti   uvedeným   rozhodnutiam   podala   sťažovateľka   30. apríla 2002   odvolania. Daňové   riaditeľstvo   S.   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   ako   odvolací   orgán   potvrdilo prvostupňové   rozhodnutia   daňového   úradu   rozhodnutiami   sp. zn.   V/256/6031/2003/Kub, sp. zn. V/256/6032/2003/Kub a sp. zn. V/256/6033/2003/Kub z 23. júla 2003.

Sťažovateľka   sa   žalobou   z   8. októbra 2003   domáhala   preskúmania   zákonnosti označených   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva   z   23. júla 2003,   ako   aj   preskúmania zákonnosti postupu daňových orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu, správnym súdom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Žiadala zrušenie týchto rozhodnutí, ako aj zrušenie prvostupňových rozhodnutí daňového úradu   a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd Žilina (ďalej len „krajský súd“) svojím rozsudkom č. k. 25 S 4/03-80 z 11. júna 2004 žalobu zamietol.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku krajského súdu odvolanie. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/2004 z 13. septembra 2005 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv, ako aj práv zaručených v dohovore arbitrárnosťou rozsudku najvyššieho súdu z 13. septembra 2005, ktorý sa podľa nej nevysporiadal s jej argumentáciou a námietkami vznesenými v konaní, a neposkytol jej ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami nezákonného postupu daňových orgánov pred   ich   nezákonnými rozhodnutiami a následne   pred   nezákonným rozsudkom krajského súdu.

V konaní vedenom ústavným súdom sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho   zástupcu   uviedla: «Žalovaný   DR   S.   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sme nepreukázali uskutočnenie zdaniteľného plnenia a tak nám nevzniklo právo na odpočet DPH na vstupe a preto sme povinní uhradiť rozdiel dane a zvýšenie dane za zdaňovacie obdobia január až máj 1999.

Proti týmto rozhodnutiam žalovaného sme podali žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí   žalovaného   zo   dňa   8. októbra 2003,   v   ktorej   sme   namietali   nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z toho dôvodu, že nevykonal dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu, pretože žalovaným uvádzané dôkazy boli rozporné. Namietali sme tiež, že daňové orgány v dôvodoch svojich rozhodnutí vôbec neuviedli dôkazy jednoznačne svedčiace v náš prospech   (písomné   čestné   vyhlásenia   subdodávateľov   a   to   vtedajšieho   predsedu   D.   S. Ing. R. O., R. K. - T., M. F. a J. A.) a tieto dôkazy vôbec nevyhodnotili a nezohľadnili. Naviac   sme   namietali,   že   dôkazy   uvádzané   žalovaným   v   náš   neprospech   boli   získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi a tak na ne vôbec nebolo možné prihliadať (§ 29 ods. 4 Zák. č. 511/1992 Zb.). Z týchto dôvodov sme žiadali napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušiť.

Krajský   súd   našu   žalobu   zamietol   s   odôvodnením,   že   sme   nepreukázali,   že fakturované práce boli aj skutočne vykonané subjektami, ktoré tieto práce fakturovali, teda, že došlo k zdaniteľnému plneniu a preto odpočet dane bol vykonaný v rozpore s ust. § 20 zákona o DPH, pričom vychádzal z dôkazov, (podobne ako daňové orgány), ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti. Išlo o svedecké výpovede, ktorých obsah bol vyhodnotený v náš neprospech. Pravdivosť týchto výpovedí sme spochybnili predložením listinných dôkazov - čestných vyhlásení, ktoré boli opačného obsahu než dôkazy zistené daňovými orgánmi.

Proti tomuto   rozsudku krajského súdu sme podali odvolanie zo dňa 31.   augusta 2004. Namietali sme znovu, že krajský súd zohľadnil v náš neprospech dôkazy, ktoré boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti, teda v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami a na také nebolo možné vôbec prihliadať. Poukázali sme na nelogické a účelové hodnotenie dôkazov v rozpore s ich obsahom v náš neprospech. Taktiež sme namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Všetky tieto procesné pochybenia a nesprávne postupy mali za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok krajského súdu a v podstate sa stotožnil s dôvodmi daňových orgánov i krajského súdu. V dôvodoch svojho rozsudku sa s našimi námietkami buď vôbec nevysporiadal, alebo sa vysporiadal v rozpore s ich skutočným obsahom, alebo sa s nimi vysporiadal len formálne.

V   dôvodoch   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR,   tak   ako   v   rozsudku   krajského   súdu a v rozhodnutiach daňových orgánov, vôbec nie je ani zmienka o našej námietke, že dôkazy z ktorých   sa   pri   rozhodovaní   vychádzalo,   nebolo   možné   použiť,   pretože   boli   vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi normami.

Napadnutý   rozsudok   je   teda   svojvoľný   a   arbitrárny,   bez   uvedenia   akýchkoľvek dôvodov. (...) Ak sa Najvyšší súd SR, (ako aj krajský súd a daňové orgány obidvoch stupňov), vôbec   nezaoberal   našou   námietkou,   že   dôkazy   z   ktorých,   ako   rozhodujúcich,   sa   pri rozhodovaní   vychádzalo,   boli   vykonané   v   rozpore   so   všeobecne   záväznými   právnymi predpismi a teda na ne nebolo možné prihliadať, došlo k porušeniu ust. čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Tým je porušená aj zásada spravodlivosti súdneho konania a tým je porušené ust. čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Právo na spravodlivý proces je zabezpečené aj procesnými zárukami, medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby rozhodnutie bolo náležité odôvodnené tak, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí len formálne vysporiadal s našimi námietkami bez   toho,   aby   jeho   dôvody   uvedené   v   rozhodnutí   mali   oporu   v   skutkovom   stave a v konkrétnom právnom ustanovení (...) nestačí, keď Najvyšší súd SR v odôvodnení uvedie, že „Tvrdenie žalobcu o porušení § 2 ods. 1, 3, 4 Zákona o správe daní a poplatkov ako aj čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodné a neopodstatnené“,   ale   musí   uviesť   dôvody   reálne   zodpovedajúce   skutočnému   obsahu administratívneho spisu, zohľadňujúc konkrétne ustanovenie právnej normy. Najvyšší súd vyhodnotil len niektoré dôkazy a v úplnom rozpore s ich skutočným obsahom a v rozpore v ich   vzájomnej   súvislosti,   čím   došlo   k   hrubému   porušeniu   základných   princípov spravodlivého procesu.

Naviac, Najvyšší súd neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   podľa   §   250i   ods. 3   O. s. p.   napriek   tomu,   že na takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej povinnosti a túto skutočnosť sme v odvolaní namietali (...). O tejto námietke v dôvodoch rozsudku Najvyššieho súdu SR niet ani zmienky. Takouto   vadou   je   skutočnosť,   že   v   tejto   veci   neprebehlo   prvostupňové   daňové konanie,   čím   nám   teda   bola   znemožnená   možnosť   preukázať   skutočnosti   rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8 Zák. č. 511/1992 Zb., v ktorých je stanovená tzv. preukazná povinnosť daňových subjektov.

Podľa § 1a písm. d) cit. zák. je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov.

Podľa § 15 ods. 1 prvá veta cit. zák... daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Z citovaných ustanovení je zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže   sa   v   nej   nerozhoduje   o   hmotnoprávnych   právach   a   povinnostiach   daňových subjektov. Keď v tejto veci došlo podľa § 15 ods. 3 cit. zák. k ukončeniu daňovej kontroly dňom   doručenia   protokolu   o   daňovej   kontrole   nám,   ako   kontrolovanému   daňovému subjektu, týmto dňom sa začalo vyrubovacie konanie (§ 44 cit. zák.). Z ust. § 44 ods. 1 je zrejmé, že ukončením daňovej kontroly (§ 15 ods. 13) začalo vyrubovacie konanie, teda postup   pred vydaním   rozhodnutia   vo   veci   samej.   V   tomto   konaní   nám   teda   malo   byť umožnené využiť a použiť všetky nám zákonom priznané práva a malo byť vykonané najmä dokazovanie podľa   §   29 cit.   zák.,   už   vzhľadom   nato,   že   sme namietali   závery uvedené v protokole o kontrole nadmerného odpočtu DPH. Za daňové-vyrubovacie prvostupňové konanie,   nemožno   považovať   jediný   úkon   správcu   dane   a   to   vydanie   prvostupňového rozhodnutia.

Naviac, ak Daňové riaditeľstvo S. rozhodlo o našom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu   bez   akejkoľvek   našej   účasti,   tým   sme   sa   vlastne   daňového   konania,   tak prvostupňového ako i odvolacieho vôbec nezúčastnili, čím nám boli odňaté naše základné procesné práva a to právo na postup zachovávajúci práva a zákonom chránené záujmy zo strany   daňových   orgánov   podľa   § 2   ods. 1   Zák.   č.   511/1992   Zb.   a   právo   na   úzku súčinnosť podľa § 2 ods. 2 a 8 cit. zák. Týmto postupom nám bolo prakticky znemožnené splniť si svoju povinnosť na preukázanie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie a vyrubenie dane, ako to určuje § 29 ods. 8 cit. zák., čím nám bolo odňaté nielen zákonné, ale i ústavné právo podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy SR vyjadriť   sa ku všetkým vykonaným dôkazom (taktiež § 2 ods. 1, 2 a 8 cit. zák.).

(...) rozsudok Najvyššieho súdu mal obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo rozhodnuté.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen toho, z akých úvah Najvyšší   súd   vychádzal,   keď   uzavrel,   že   sme   nepreukázali   uskutočnenie   prác   našimi subdodávateľmi,   pričom   sa   mal   zaoberať   všetkými   vykonanými   dôkazmi   v   súlade   s   ich skutočným obsahom.

Podľa nášho názoru sa uvedenými ustanoveniami Najvyšší súd SR vo veci dostatočne neriadil, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím Najvyšší súd porušil naše základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

(...)   Dôkazy   a   spôsob   ich   vykonania   protiprávnym   spôsobom,   ktorých   zákonnosť namietame,   sú   predovšetkým   výsluchy   svedkov,   uskutočnených   prostredníctvom dožiadaných   správcov   dane   (Ing. O.,   p. K.   a   p. Abrahám),   ktorí   údajne   nepotvrdili vykonanie prác, o vykonaní ktorých sme vôbec neboli informovaní a teda nemohli sme im klásť   otázky,   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   a   postupu   ich   vykonania,   čím   nám   boli   odňaté základné   procesné   práva   účastníka   daňového   konania   a   to   právo   na   úzku   súčinnosť a spoluprácu a zákonný postup, určené v ust. § 2 ods. 1, 2 a 8, § 15 ods. 5 písm. d) a § 29 ods. 4 Zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení zmien a doplnkov. Tým bolo porušené i naše ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Naviac pravdivosť a objektivitu týchto dôkazov namietame a predložili sme dôkazy, ktoré sú dôkazmi opačnými (čestné vyhlásenia Ing. O., K., A. a svedecké výpovede Z. N., J. Ž. a Ing. V.). Tieto priame dôkazy preukazujú pravdivosť našich tvrdení o uskutočnení prác našimi dodávateľmi.

Tieto zásadné rozpory v dôkazoch ponechal Najvyšší súd SR bez povšimnutia, čím nebol   zistený   skutkový   stav   veci   takých   skutočností,   ktoré   sú   rozhodujúce   pre   právne posúdenie tejto veci.

Žiadny   súd   a ani   správny orgán nemôže bez toho,   aby nepoškodil   riadny   výkon spravodlivosti,   brať   do   úvahy   dôkaz   získaný   nezákonným   spôsobom,   t. j.   vykonaným v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, alebo neprihliadať na dôkazy, ktoré majú zásadný význam pre právne posúdenie veci. Ak súd takto postupoval porušil naše ústavné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

(...)   Napadnutý   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   bol   doručený   nášmu   právnemu zástupcovi dňa 3. júla 2006. Lehota na podanie sťažnosti teda uplynie 4. septembra 2006.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46. ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. 1 Sž-o-KS 216/2004 zo dňa 13. septembra 2005 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Sž-o-KS 216/2004 zo dňa 13. septembra 2005.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 9 894,-Sk (...) a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia.“

V   podaní   z   10. septembra 2007   doručenom   ústavnému   súdu   13. septembra 2007 sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   oznámila,   že   súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu, ktorý vo svojom stanovisku z 9. augusta 2007 okrem iného uviedol: „V preskúmavaných veciach boli platobné výmery vydané na základe výsledkov daňovej kontroly zameranej na daň z príjmov a daň z pridanej hodnoty vykonanej u žalobcu. V daňovom konaní bol náležite a dôsledne zistený skutkový stav. Žalobca bol v administratívnom konaní zastúpený daňovým poradcom JUDr. J. H., ktorý sa zúčastnil výsluchov svedkov, kládol im otázky a mal možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť chrániť svoje záujmy v daňovom konaní.

V   prieskumnom   súdnom   konaní   mal   žalobca   (sťažovateľ)   v   súlade   so   zákonom umožnené všetkými zákonnými prostriedkami konať   pred súdom a účinne chrániť svoje záujmy. Toto právo využil. Skutočnosť, že nebol v konaní úspešný, však neznamená, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   predmetnej   veci   nie   sú splnené   podmienky   pre   konanie   a   rozhodovanie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky ustanovené v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľom tvrdené a namietané porušenie jeho základných   práv   a   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodných   zmlúv   bolo   predmetom   konania   a   rozhodovania   tak   Krajského   súdu v Žiline, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teda iného súdu ako Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   sťažnosť   ako   neopodstatnenú   zamietol.   Na   ústnom pojednávaní netrváme.“

Ústavný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2. Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru napádaným rozsudkom najvyššieho súdu z 13. septembra 2005 tvrdiac, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu   č. k. 25 S 4/2003-80   z   11. júna 2004.   Argumentácia   sťažovateľky   sa   týkala nezákonnosti procesného postupu daňových orgánov a nezákonnosti dôkazov, na ktorých boli založené ich závery, s ktorými sa krajský súd v rozsudku z 11. júna 2004 stotožnil a taktiež „účelového“ a „nelogického“ hodnotenia dôkazov v jej neprospech. Sťažovateľka výslovne namietala arbitrárnosť napádaného rozsudku najvyššieho súdu z 13. septembra 2005   v   dôsledku   absencie   dostatočných   a   relevantných   dôvodov,   na   ktorých   má   byť založené súdne rozhodnutie v zmysle čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej   moci,   patrí   v   rozsahu   ustanovenom   zákonnými   predpismi   do   právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov,   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP   so   zreteľom   na   „osobitné   okolnosti   prípadu“   posudzujúc   konanie   ako   celok (napr. rozsudky   A.   M.   proti   Taliansku,   1999,   Van   Mechelen   proti   Holandsku,   1997, Solakov   proti   bývalej   Juhoslovanskej   republike   Macedónsko,   2001).   Súčasťou   obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

V zmysle judikatúry ESĽP je potrebné vykladať pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo   záväzky   občianskej   povahy“,   vymedzujúce   rozsah   aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   autonómne   od   ich   definovania   v   zmysle   vnútroštátneho   právneho   poriadku členských   štátov   dohovoru.   Prihliadajúc   na   výklad   a   aplikáciu   uvedených   pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania bolo súdne preskúmanie rozhodnutí ohľadne nezanedbateľného zvýšenia daňového zaťaženia a uloženie sankčnej povinnosti v podobe zvýšenia dane vo výške 50 % dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťažovateľky (napr. rozsudok Bendenoun proti Francúzku, 1994).

3. V tomto kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že daňový úrad založil svoje prvostupňové rozhodnutia zo 16. apríla 2002 na týchto dôvodoch: „Daňový subjekt si uplatnil   odpočet   DPH   na   vstupe   z   došlej   faktúry,   ktorá   vecne   a   časovo   súvisela so zdaňovacím obdobím január 1999. Na základe preverovania vykonaného PZ S. bolo zistené, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre nedošlo. O uvedenom   zistení   bol   Daňový   úrad   R.   informovaný   listom   O.   v   R.   č. p. ORP-108/OKP-E-2001 zo dňa 12. 7. 2001.

Správca   dane,   DÚ   R.,   požiadal   v   zmysle   §   16   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení neskorších predpisov DÚ D. o prešetrenie uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej   faktúre   (dožiadanie   č. j.   661/2200/15955/2002/Pt-N/4   zo   dňa   4. 2. 2002). Daňový úrad D. šetrením zistil, že daňový subjekt, A. S., DIČ: (...) nevykonal zdaniteľné plnenie uvedené na predmetnej faktúre pre firmu B. s. r. o. R., a taktiež, že uvedenú faktúru nemá   daňový   subjekt   v   evidencii   a   platby   za   predmetnú   faktúru   nie   sú   zaevidované v pokladničnej knihe daňového subjektu A. S. Túto skutočnosť osoby oprávnené za daňový subjekt   A.   S.,   DIČ:   (...),   konať   uviedli   do   zápisnice   o   miestnom   zisťovaní   č. j. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa 7. 3. 2002.

Na základe dožiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore uvedených   skutočností   bolo   zistené,   že   k   uskutočneniu   zdaniteľného   plnenia   daňovým subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo. (...) Daňový subjekt si uplatnil odpočet DPH na vstupe z došlých faktúr, ktoré vecne a časovo   súviseli   so   zdaňovacím   obdobím   máj   1999.   Predmetom   došlých   faktúr   bolo uskutočnenie výkopových a zasýpacích prác v obci Z. a v obci N. na základe zmlúv o dielo č. (...) bez dátumu uzavretia a zmluvy o dielo zo dňa (...) uzatvorenej medzi objednávateľom B. s. r. o.   R.   a   zhotoviteľom   T.   -   R.   K.,   N.,   DIČ:   (...).   Správca   dane,   DÚ   R.,   požiadal v zmysle § 16 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov DÚ N. o prešetrenie uskutočnenia   zdaniteľného   plnenia   uvedeného   na   predmetnej   faktúre   (dožiadanie   č. j. 661/2200/31169/01/Jo-N/20 zo dňa 21. 8. 2001). Daňový úrad N. šetrením zistil, že daňový subjekt, R. K., DIČ: (...) nevykonával žiadne zdaniteľné plnenie pre firmu B. s. r. o. R. Túto skutočnosť daňový subjekt R. K., DIČ: (...) uviedol do zápisníc o ústnom pojednávaní č. j. 643/240/26860/99   zo   dňa   2. 6. 1999,   643/320/33337/00/Šle   zo   dňa   24. 1. 2002 a 643/320/5589/01/Šle zo dňa 5. 2. 2001.

Na základe dožiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore uvedených   skutočností   bolo   zistené,   že   k   uskutočneniu   zdaniteľného   plnenia   daňovým subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo. “

Sťažovateľka   v   odvolaniach   proti   rozhodnutiam   daňového   úradu   prostredníctvom právneho   zástupcu   (daňového   poradcu)   namietala,   že   jej   výdavky,   na   základe   ktorých uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, dokazujú listinné doklady, ktoré mal daňový úrad v rámci daňovej kontroly k dispozícii (zmluvy o dielo, súpis vykonaných prác a dodávok, účtovné a pokladničné doklady). Platba v hotovosti nebola v čase realizácie a prijatia   predmetných   plnení   neštandardným   postupom.   Taktiež   predložila   čestné vyhlásenia   bývalého   predsedu   A. S.   -   Ing. R. O.   a   podnikateľa   R. K.   o   vykonaní výkopových   prác.   Sťažovateľka   namietala,   že   daňový   úrad   procesne   pochybil,   pretože nerešpektoval „požiadavku,   čo   najúplnejšie   zistiť   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne určenie dane“. Porušenie § 2 ods. 1, 3 a 6 a § 29 ods. 2, 4 a 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 511/1992 Zb.“) vytýkala sťažovateľka daňovému úradu z dôvodu, že „správca dane sa v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s dôkazmi.“ Na podporu svojich tvrdení navrhla (okrem označených listinných dôkazov) výsluch svedkov J. D. a Ing. J. V. V priebehu   odvolacieho   konania   predložila   sťažovateľka   ako   dôkaz   znalecký   posudok znalca v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie daňovníctvo, Ing. G. Š.

Daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán považovalo za podstatné zistenia daňového úradu prostredníctvom dožiadaných daňových orgánov (Daňového úradu D. a Daňového úradu N.) podľa ktorých: „Daňový úrad D. vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu A.   S.   7. 3. 2002,   z   ktorého   bola   spísaná   zápisnica   č.   657/2200/16127/2002/Sul   zo   dňa 7. 3. 2002.   Za   daňový   subjekt   sa   jednania   zúčastnili   Mgr. L. T.   p. M.   Zástupcovia, oprávnení za daňový subjekt konať, uviedli v zápisnici, že fa. č. 37/99 nie je v evidencii vyšlých faktúr, ani v knihe faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii nie sú ani pokladničné doklady.“ Podľa odvolacieho orgánu: „Z uvedeného vyplýva, že fa č. 37/99 nebola vystavená daňovým subjektom A. S. a úhradu za uvedenú faktúru družstvo neobdržalo.(...)Podľa vyjadrenia DÚ N. v odpovedi na dožiadanie list č. 643/2200/47099/01/Šle zo dňa   5. 9. 2001   správca dane   určil rozhodnutím   z úradnej   moci posledné zdaňovacie obdobie máj 1999. DÚ N. pri kontrole DPH zistil, že daňový subjekt nemá žiadnu účtovnú evidenciu, nekomunikuje so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal žiadne výrobné stroje,   mechanizmy,   nevlastnil   žiadne   priestory   (ani   prenajaté),   nemal   žiadnych zamestnancov.“ Podľa   daňového   riaditeľstva: „Na   základe   týchto   zistených   skutočností odvolací orgán má za to, že predmetné výkopové a zásypové práce pre firmu B. s. r. o., neboli p. R. K. - T., N., vykonané.“

Pokiaľ ide o listinné dôkazy, na ktoré poukazovala sťažovateľka, odvolací orgán uviedol,   že   nespochybňuje   náležitosti   a   kompletnosť   sťažovateľkou   predložených účtovných   a   daňových   dokladov   z   hľadiska   požiadaviek   stanovených   zákonom č. 511/1992 Zb.   (preto   považovala   za   neopodstatnené   predloženie   znaleckého   posudku súdnej znalkyne k tejto otázke), no vzhľadom na už uvedené zistenia podľa jej záveru nezodpovedajú   tieto   doklady   skutočnosti,   t. j.   fakturované   práce   neboli   vykonané   tými dodávateľmi, ktorí doklady vystavili. Na základe návrhov sťažovateľky boli v prítomnosti jej právneho zástupcu vypočutí vo veci viacerí svedkovia (J. D. - opakovane, Ing. J. V., J. Z.,   R. Č.,   Z. N.,   Ľ. Ž.),   ktorí   však   podľa   záverov   daňového   riaditeľstva „vo   svojich výpovediach   nepotvrdili   a   ani   neobjasnili,   že   predmetné   zemné   práce   boli   vykonané daňovými subjektami“.

Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   orgán   s   poukazom   na   § 29   ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, že sťažovateľka neuniesla v konaní dôkazné bremeno ohľadne   vierohodnosti   evidencií   a   záznamov   vedených   ňou   ako   daňovým   subjektom a napadnuté   prvostupňové   rozhodnutia   (platobné   výmery   daňového   úradu   zo   16.   apríla 2002) potvrdil.

V   žalobe   z   8. októbra 2003   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   daňového riaditeľstva   z   23. júla 2003   sťažovateľka   zopakovala   svoju   argumentáciu   uvedenú   už v odvolaní ohľadne preukázania jej nárokov listinnými dokladmi, ktoré mal daňový úrad v rámci   daňovej   kontroly   k   dispozícii,   a   svedectvami   J.   D.   a   Ing.   J.   V.   Argumentáciu rozšírila o poukázanie na tie časti výpovedí vypočutých svedkov (J. D., Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N. a Ľ. Ž.), ktoré podľa jej názoru taktiež svedčili v prospech záveru, že výkopové práce boli realizované A. S. a podnikateľom R. K. - T., N. Rozsah námietok v porovnaní s odvolaním sťažovateľka nezmenila. Opätovne namietala, že daňové orgány si nesplnili zákonnú   povinnosť   zistiť   skutkový   stav   čo   najúplnejšie   a   nevysporiadali   sa   s   dôkazmi svedčiacimi v jej prospech. Na pojednávaní vedenom krajským súdom 21. júna 2004 právna zástupkyňa sťažovateľky v tejto súvislosti uviedla: „tak ako už bolo uvedené referujúcim sudcom, správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, že druhé zmluvné strany vo vzťahu k žalobcovi   si   nesplnili   svoju   zákonnú   povinnosť,   že   tieto   doklady,   o   ktoré   sa   opiera žalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, že nesplnenie si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v tomto prípade žalobcu (...) Máme za to, že rozhodnutia boli vydané v rozpore so zásadami daňového konania. Neboli vzaté v úvahu všetky dôkazy predkladané daňovým subjektom a máme za to, že správny orgán mal prihliadnuť na všetky tieto skutočnosti, ktoré boli v daňovom konaní uvádzané.“ Právna zástupkyňa sťažovateľky nemala návrhy na doplnenie dokazovania.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 25 S 4/03-80 z 11. júna 2004, ktorým žalobu zamietol, okrem iného uviedol: „Žalobca v konaní pred správnymi orgánmi v žalobe a ani pred krajským súdom neprodukoval iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah vykonaných prác, ktoré sa k jednotlivým faktúram viažu. Tieto skutočnosti nepreukazuje ani znalecký posudok č. 03/2002, ktorý vypracovala Ing. G. Š.

Z   obsahu   správneho   spisu   súd   dospel   k   záveru,   že   žiadnymi   dôkazmi   nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že fakturované práce boli aj skutočne vykonané subjektami, ktoré   tieto   fakturovali,   teda   že   došlo   k   zdaniteľnému   plneniu.   Tieto   skutočnosti nepreukazujú ani výpovede svedkov navrhnutých žalobcom, ktorí boli vypočutí v daňovom konaní. Žalobca nesplnil zákonnú podmienku (nedošlo k zdaniteľnému plneniu), a preto odpočet dane bol vykonaný v rozpore s ust. § 20 zákona o DPH.“

V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietala, že konanie vedené daňovými orgánmi malo nedostatky, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, pretože po skončení daňovej   kontroly   nevykonal   daňový   úrad   v   rámci   vyrubovacieho   konania   dokazovanie procesne relevantným spôsobom a daňové riaditeľstvo rozhodlo v odvolacom konaní bez sťažovateľkinej účasti, čím jej bolo znemožnené využiť svoje procesné práva a splniť si svoju zákonnú povinnosť preukázať skutočnosti rozhodné pre správne vyrubenie dane (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).

Druhá sťažovateľkina námietka procesného charakteru sa týkala zákonnosti dôkazov, ktoré   boli   podľa   nej   základom   pre   skutkové   závery   daňových   orgánov.   Sťažovateľka napadla konkrétne miestne zisťovania u daňového subjektu A. S. (na základe dožiadania daňového úradu), vykonané Daňovým úradom D. 10. mája 1999 a 9. januára 2001, trestné stíhanie vedené v súvislosti s predmetnou vecou O. v R. a výsledky kontroly cestnej dane a DPH daňového subjektu A. S. za obdobie rokov 1998 až 2000. Na uvedené dôkazy nebolo podľa   nej   možné   prihliadať,   pretože   boli   získané,   resp.   v   sťažovateľkinej   veci   použité nezákonne. Nezákonnosť spočíva podľa sťažovateľky v tom, že „všetky uvedené dôkazy boli vykonané bez akejkoľvek našej vedomosti a nemohli sme sa vyjadriť k spôsobu ich vykonania a ani k ich obsahu“.

Pokiaľ ide o meritum veci, sťažovateľka namietala, že skutkové závery krajského súdu,   na   ktorých   je   založené   právne   posúdenie   veci,   sú   v   rozpore   s   obsahom administratívneho spisu. Sťažovateľka uviedla, že listinné dôkazy, ktoré podľa krajského súdu „neprodukovala“ a ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami, „a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah vykonaných prác“, sú obsiahnuté v predloženom znaleckom posudku znalkyne v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie   daňovníctvo,   Ing. G. Š.   Uviedla,   že   daňové   orgány   ani   krajský   súd   sa nevysporiadali   s   dôkazmi,   ktoré   svedčia   v   jej   prospech.   V   tejto   súvislosti   poukázala na písomné čestné vyhlásenia bývalého predsedu A. S. - Ing. R. O. a podnikateľa R. K. a na svedeckú výpoveď Ing. J. V. Sťažovateľka namietala, že skutkové zistenia, na ktorých sú   založené   rozhodnutia   žalovaného   daňového   riaditeľstva   a   aj   napádaný   rozsudok krajského   súdu, „že   naši   subdodávatelia   účtovné   doklady   vo   svojej   účtovnej   evidencii nemajú zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, že k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo. V tejto súvislosti tvrdila, že Ing. R. O. odviedol DPH zaplatenú sťažovateľkou spolu s cenou za faktúrované výkopové práce v obci N.

Najvyšší   súd   prerokoval   vec   na   verejnom   pojednávaní   za   prítomnosti   právneho zástupcu sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/2004 z 13. septembra 2005, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z 11. júna 2004, uviedol: „(...) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§ 10   ods. 2   Občianskeho   súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu námietok uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno vyhovieť.

Z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení   zmien   a   doplnkov   (ďalej   len   „Zákon   o   správe   daní   a   poplatkov")   vyplýva,   že   v daňovom   konaní   sa   postupuje   v   súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a zároveň sa zachovávajú práva a právom chránené záujmy daňových   subjektov   a   ostatných   osôb   zúčastnených   v   daňovom   konaní.   Správca   dane postupuje v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pričom použije prostriedky najmenej zaťažujúce daňový subjekt, avšak tak, aby mohla byť daň správne vyrubená a vybratá. Zohľadní všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo.

Spolupráca daňového subjektu so správcom dane je jeho právom i povinnosťou (§ 2 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov).

Ako   dôkaz   možno   použiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 Zákona o správe daní a poplatkov).

Tretia časť Zákona o správe daní a poplatkov (§§ 38 až 45) - vyrubovacie konanie neobsahuje   ustanovenia   upravujúce   procesné   postavenie   účastníkov   vyrubovacieho konania,   ani   ich   procesné   práva a   povinnosti.   Tieto   sú obsiahnuté   a upravené   v § 15 Zákona o správe daní a poplatkov, najmä v ods. 5 a 6. V zmysle cit. ustanovení má daňový subjekt, okrem iného, právo byť prítomný pri rokovaní správcu dane s jeho zamestnancami, pri vypočúvaní svedkov a znalcov, klásť im otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní,   navrhovať   dôkazy,   nahliadať   do   zapožičaných   dokladov   u   správcu   dane, vyjadrovať sa ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, ako aj k spôsobu ich zistenia, môže žiadať, aby boli v protokole uvedené jeho vyjadrenia k dôkazom. Daňový subjekt môže vzniesť námietku proti postupu zamestnanca správcu dane, taktiež sa môže vyjadriť k doručenému, resp. prerokovávanému protokolu o daňovej kontrole. Kedykoľvek v konaní je tiež daňový subjekt oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností (§ 22 ods. 1 Zákona o správe daní a poplatkov), môže v súlade s § 22 ods. 3 žiadať zo spisového materiálu overené odpisy.

Zo   spisu   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   25 S 4/2003   a   z   pripojeného   spisu žalovaného   správneho   orgánu   odvolací   súd   zistil,   že   žalobcu   v   odvolacom   konaní zastupoval daňový poradca JUDr. J. H., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom správcu dane zo 16. apríla 2002. Navrhol tiež doplnenie dokazovania o vypočutie označených   svedkov   (podanie z 20.   mája   2003,   zo 4. marca 2003).   Daňový poradca sa ako zástupca žalobcu osobne zúčastnil ústneho pojednávania 12. februára 2003, kedy správca dane vypočul svedka Ing. J. V., riaditeľa sekcie výstavby S., odštepný závod pre S.; dňa 25. novembra 2002 pri výsluchu svedka J. D. - zamestnanca žalobcu. Tento svedok bol opätovne vypočutý 29. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. H. Vypočutí boli aj ďalší svedkovia navrhnutí žalobcom - J. Z., R. C., Z. N., Ľ. Z. Zástupca žalobcu mal možnosť klásť svedkom otázky a toto právo využil. O úkonoch správcu dane bol včas písomne vyrozumený. Odvolací súd po preskúmaní spisu žalovaného dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu ohľadne absencie prvostupňového daňového konania je dôvodné.

Žalovaný ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom uložil správcovi dane doplniť daňové konanie (list z 11. marca 2003).

V zmysle § 48 ods. 2 veta druhá a štvrtá veta Zákona o správe daní a poplatkov odvolací orgán pri rozhodovaní o odvolaní môže prihliadnuť na nové skutkové i právne okolnosti, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, aj keď ich odvolávajúci neuplatnil, môže tiež   doplniť   daňové   konanie,   odstraňovať   chyby   tohto   konania   alebo   to   uloží   vykonať správcovi dane.

Žalobca teda mohol a aj využil oprávnenie navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia. Aj keď až v odvolacom konaní, predsa mal žalobca a jeho zástupca možnosť uplatniť svoje procesné práva a podľa názoru odvolacieho súdu túto možnosť využil. Žalobcovi bolo umožnené preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane v zmysle § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov, a preto jeho námietky o porušení § 2 ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov považuje odvolací súd za nedôvodné a právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Protichodné záujmy niektorých svedkov a žalobcu nie sú podľa názoru odvolacieho súdu dôkazom získaným v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 prvá veta Zákona o správe daní a poplatkov). Svedkovia boli pred svojou výpoveďou náležité poučení podľa § 7, § 23 ods. 2, 3 Zákona o správe daní a poplatkov, ako aj o možných následkoch podľa § 21 ods. 1 písm. b) Zákona o   priestupkoch   a   § 122   Trestného   zákona.   Obsah   ich   odpovedí   na   kladené   otázky   je v zápisnici   o   ústnom   pojednávaní   zaznamenaný,   pričom   svedkovia   i   zástupca   žalobcu zápisnicu bez výhrad podpísali.

Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   žalobcovi   sa   nepodarilo   preukázať   splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal,   že   daň   zaplatil   platiteľovi,   ktorý   uskutočnil   zdaniteľné   plnenie,   nakoľko v konaní bolo zistené, že R. K. - T. N. a ani A. S. zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce pre žalobcu neuskutočnili.

Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náležite zistený skutkový stav a rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd, keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. 25 S 4/2003-80 žalobu zamietol. Námietky žalobcu hodnotí   odvolací   súd   ako   skutkovo   i   právne   bezvýznamné   pre   rozhodnutie   vo   veci. Žalobcom   vyčítané   porušenia   procesných   predpisov   v   daňovom   konaní   (absencia prvostupňového daňového konania) boli v odvolacom konaní žalovaným napravené, a preto ich odvolací súd nepovažuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   (§   250i   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   rozsudok Krajského súdu v Žiline z 11. júna 2004 č. 25 S 4/2003-80 je vecne správny, a preto ho podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. (...)“

4. Prihliadajúc na uvedené zistenia o priebehu a výsledku konania v sťažovateľkinej veci a na obsah námietok sťažovateľky vznesených v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005 vysporiadal   s   procesnými   námietkami   sťažovateľky   ohľadne   absencie   dokazovania, nemožnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom.

Zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných   práv   za podmienok,   ktoré ho nestavajú do   podstatne nevýhodnejšej   pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Procesný   postup   orgánu   verejnej   moci   by   predstavoval   protiústavný   zásah do označených   základných   práv   (resp.   práv   zaručených   dohovorom),   ak   by   účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane   dokazovania),   predložiť   argumentáciu   na   podporu   svojich   stanovísk,   vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   klásť   svedkom   otázky,   využívať   právnu   pomoc v konaní,   alebo   uplatniť   opravné   prostriedky,   a   z   hľadiska   konania   ako   celku   by   tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu   jeho   základných   práv   na   súdnu   ochranu,   na   rovnosť   v   konaní,   alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd neakceptoval procesné námietky sťažovateľky konštatujúc, že jej bolo umožnené uplatniť svoje procesné práva (navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo   vyjadriť   sa   k   zisteným   skutočnostiam   a   k   spôsobu   ich   zistenia),   aj   keď   až v odvolacom konaní. Poukázal pri tom na skutočnosť, že daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom uložilo daňovému úradu   doplniť   dokazovanie,   v   rámci   ktorého   sťažovateľku   zastupoval   daňový   poradca JUDr. J. H., ktorý aj spracoval odvolania, navrhol tiež doplnenie dokazovania o vypočutie označených svedkov, pri výsluchu ktorých bol prítomný. O úkonoch správcu dane bol včas písomne vyrozumený.

Sťažovateľka   dosiahla   na   základe   využitia   opravného   prostriedku   nápravu procesného pochybenia daňového úradu v prvostupňovom konaní vo vzťahu k namietanej absencii procesne relevantného dokazovania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadol, poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietanú nezákonnosť dôkazov, na ktorých sú založené skutkové   závery   daňových   orgánov,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd konštatuje,   že   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   časti   poukazujúcej na sťažovateľkinu možnosť uplatniť svoje procesné práva (navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia) v priebehu vykonávaného dokazovania, dáva dostatočnú odpoveď aj na túto námietku.

Rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   z   23.   júla   2003   boli   založené   na   výsledkoch miestneho zisťovania dožiadaného Daňového úradu D. „u daňového subjektu A. S. dňa 7. 3. 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa 7. 3. 2002. (...) Zástupcovia, oprávnení za daňový subjekt konať, uviedli v zápisnici, že fa. č. 37/99 nie je v evidencii vyšlých faktúr, ani v knihe faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a   v   evidencii   nie   sú   ani   pokladničné   doklady“, a   na   výsledkoch   miestneho   zisťovania dožiadaného Daňového úradu N.: „Podľa vyjadrenia DÚ N. v odpovedi na dožiadanie list č. 643/2200/47099/01/Šle zo dňa 5. 9. 2001 správca dane určil rozhodnutím z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj 1999. DÚ N. pri kontrole DPH zistil, že daňový subjekt nemá žiadnu účtovnú evidenciu, nekomunikuje so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal   žiadne   výrobné   stroje,   mechanizmy,   nevlastnil   žiadne   priestory   (ani   prenajaté), nemal žiadnych zamestnancov.“

Podľa   § 29   ods. 4   zákona   č. 511/1992   Zb.   ako   dôkaz   možno   použiť   všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

V   zmysle   uvedeného   ustanovenia   mohli   daňové   orgány   v   sťažovateľkinej   veci na uvedené   zistenia   v   rámci   dokazovania   lege   artis   prihliadať.   Pokiaľ   sa   sťažovateľka domnievala, že spôsob, ktorým boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu   konania,   rovnako   mohla   navrhnúť   výsluch   osôb,   ktoré   boli   dožiadanými daňovými   úradmi   vypočuté,   s   tým,   že   chce   byť pri   výsluchu   prítomná   a   chce   položiť svedkom otázky. Sťažovateľka však nezákonnosť dôkazov zabezpečených 7. marca 2002 prostredníctvom Daňového úradu D. a 5. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu N.   v   konaní   pred   daňovými   orgánmi   ani   v   konaní   pred   krajským   súdom   nenapadla. V priebehu konania nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, že z ich obsahu nemožno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Svedčí   o   tom   vyjadrenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   na   pojednávaní   vedenom krajským   súdom   21. júna   2004: „správny   orgán   sa   opieral   o   tú   skutočnosť,   že   druhé zmluvné strany vo vzťahu k žalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, že tieto doklady, o   ktoré   sa   opiera   žalobca,   nemajú   uvedené   vo   svojom   účtovníctve.   Máme   za   to,   že nesplnenie si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v tomto prípade žalobcu“, ako aj námietka sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004, podľa ktorého skutkové zistenia, na ktorých sú   založené   rozhodnutia   žalovaného   daňového   riaditeľstva   a   aj   napádaný   rozsudok krajského   súdu, „že   naši   subdodávatelia   účtovné   doklady   vo   svojej   účtovnej   evidencii nemajú zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, že k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 napadla sťažovateľka nezákonnosť výsluchov   niektorých   svedkov   (realizovaných   10.   mája 1999 a 9. januára   2001),   napádané   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   a   krajského   súdu   však neboli založené na týchto dôkazoch, ako to vyplýva z ich odôvodnení.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4. výrokovej časti nálezu).

5. Pokiaľ   ide   o   skutkové   a   právne   posúdenie   veci   samej,   uviedla   sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 viacero konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, že skutkové závery krajského súdu, na ktorých je založené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu a že daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia v jej prospech.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05).

Najvyšší súd sa citovaným ustanovením dostatočne neriadil. V odôvodnení svojho rozsudku   sp. zn.   1 Sž-o-KS 216/04   z   13.   septembra   2005   sa   vo   vzťahu   k   námietkam odvolania   týkajúcim   sa   merita   veci   sústredil   iba   na   konštatovanie   svojho   záveru: „že žalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, že daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, že R. K. - T. N. a ani A. S. zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce pre žalobcu neuskutočnili.

Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náležite zistený skutkový stav a rozhodnutia žalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd, keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. 25 S 4/2003-80 žalobu zamietol. Námietky žalobcu hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci.“

Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, (hoci aj poukázaním na   konkrétnu   časť   odôvodnenia   preskúmavaného   rozsudku   súdu   prvého   stupňa),   o   aké skutkové   zistenia   a   právne   úvahy   svoj   záver   oprel   a   z   akých   dôvodov   považoval argumentáciu sťažovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces,   súčasťou   ktorého   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 116/06).

V   dôsledku   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatoval,   že   napadnuté rozhodnutie   svojimi   účinkami   porušilo   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vzhľadom na to, že   ústavný   súd   považuje   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra   2005   za   rozporný   s   ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu,   bolo potrebné rozhodnúť o porušení označených práv sťažovateľky tak, ako je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu.

6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky, ako aj porušenie jej práva garantovaného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy preto toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie (bod 2. výrokovej časti nálezu).

V tomto konaní bude potrebné posúdiť námietky sťažovateľky o údajnom rozpore medzi skutkovými závermi krajského súdu, na ktorých je založené jeho právne posúdenie veci v rozsudku z 11. júna 2004, a obsahom administratívneho spisu a o nevysporiadaní sa s dôkazmi, ktoré svedčia v prospech sťažovateľky. Skutkové a právne závery najvyššieho súdu   bude   potrebné   v   tomto   smere   aj   náležite   a   konkrétne   odôvodniť   v   súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP, z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslil jej právny zástupca sumou 9 894 Sk a bližšie ju špecifikoval ako odmenu 8 150 Sk za jeden úkon právnej služby realizovaný v roku 2006 vrátane paušálnej náhrady výdavkov 164 Sk a 19 % DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a z § 18   ods. 1   a   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o   sťažnosti   v   zmysle   čl. 127   ústavy   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o   ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi,   v   ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10 citovanej vyhlášky.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohla sťažovateľka požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientkou,   písomné   podanie   vo   veci   -   sťažnosť)   vrátane   paušálnej   náhrady   výdavkov a 19 % DPH (keďže jej právny zástupca je platiteľom uvedenej dane) v celkovej sume 6 888 Sk.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľke, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania v sume 6 888 Sk, pričom uložil najvyššiemu súdu uhradiť ich na účet jej právneho zástupcu   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149   OSP)   v   lehote   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3. výrokovej časti nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov nevyhovel (bod 4. výrokovej časti nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007