znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 153/06-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť M. Š., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. H., K., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 36/06 (predtým sp. zn. 26 C 232/03), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   Okresným   súdom Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   36   C   36/06   (predtým   sp. zn.   26   C   232/03) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 36/06 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia M. Š., advokátke JUDr. E. H., K., vo výške 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na jej účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2006 doručená sťažnosť M. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. H.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 36/06 (predtým sp. zn. 26 C 232/03).

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka podala 6. januára 2004 okresnému súdu žalobu na určenie výživného proti odporcovi – otcovi. Okresný súd sťažovateľkin návrh na určenie výživného pripojil do spisu   č.   k.   26   C   232/03,   ktoré   bolo   začaté   na   návrh   otca   sťažovateľky,   ktorým   žiadal o rozvod manželstva a o usporiadanie rodičovských práv a povinnosti k maloletej dcére A.

Sťažovateľka   už   v čase   podania   návrhu   bola   plnoletá,   a preto   podala   samostatný návrh na určenie výživného.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd 16. septembra 2005 vyniesol rozsudok o rozvode   jej   rodičov,   ale   o jej   návrhu   nerozhodol,   preto   28.   novembra   2005   podala sťažnosť na prieťahy v konaní o určenie výživného na základe jej návrhu zo 6. januára 2004.

Na   základe   uvedenej   sťažnosti   jej   okresný   súd   listom   z 27.   februára   2006 sp. zn. Spr 2457/05   oznámil,   že   jej   návrh   mal   byť   zapísaný   ako   nový   nápad   a riešený v samostatnom konaní. Okrem toho okresný súd uznal, že z jeho strany došlo k pochybeniu, ale tento stav je už napravený, konanie o návrhu sťažovateľky zo 6. januára 2004 sa vedie pod   sp.   zn.   36   C   36/06   a vec   bola   pridelená   na   vybavenie   sudkyni   JUDr.   A.   M. Po zabezpečení prípravy pojednávania bude vo veci určený termín pojednávania.

Sťažovateľka   však   tvrdí,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   nebol   stanovený   termín pojednávania.

Zároveň poukazuje na to, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva využila všetky   právne   prostriedky,   ktoré   jej   právne   predpisy   na   ochranu   poskytujú. Dňa 28. novembra   2005   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   §   17   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   v znení   neskorších predpisov. Okresný súd uznal, že jej sťažnosť bola dôvodná.

S   prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 36 C 36/06 (predtým   sp.   zn.   26   C   232/03)   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   v uvedenej   veci   bez prieťahov. Zároveň sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 1. marca 2006 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ju uznesením č. k. III. ÚS 153/06-11 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho   pojednávania,   ktoré   vzhľadom   na   charakter   konania   nemohlo   prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu.   Vo   vyjadrení   uviedol   chronologický   prehľad   úkonov,   ktoré   boli   uskutočnené od 23. februára   2006,   teda   od   zapísania   návrhu   sťažovateľky   pod   novú   spisovú   značku a pridelenia zákonnej sudkyni. Predseda okresného súdu sa nevyjadril k priebehu konania od doručenia návrhu sťažovateľky okresnému súdu, t. j. od 15. januára 2004 do 23. februára 2006. Na záver vyjadrenia uviedol názor, že od zaradenia predmetného návrhu do súdneho oddelenia 36 C sú úkony vykonávané priebežne a bez zbytočných prieťahov.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh a stav konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 36 C 36/06 (predtým sp. zn. 26 C 232/03).

Dňa 15. januára 2004 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na určenie výživného. Okresný súd listom z 9. marca 2006 žiadal od sťažovateľky listinné dôkazy a vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   sa   k návrhu   v lehote   15   dní   od   doručenia   návrhu. Dňa 4. apríla 2006 bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľky, v ktorej vyčíslila náklady na svoje nevyhnutné potreby a doručila okresnému súdu listinné dôkazy. Listom z 11.   apríla   2006   okresný   súd   žiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   SR   K. o doručenie súdnej zásielky odporcovi, a v prípade že sa menovaný nezdržiava na uvedenej adrese   o prešetrenie   jeho   súčasného   pobytu.   Dňa 24.   apríla   2006   bola   okresnému   súdu doručená zmena návrhu na začatie konania a návrh na zabezpečenie dôkazu. Listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 27. apríla 2006, oznámila sťažovateľka trvalé bydlisko otca a sídlo jeho firmy. Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo okresnému súdu doručené 27. apríla 2006. Obvodné oddelenie Policajného zboru K. listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 4. mája 2006 oznámilo, že 26. apríla 2006 doručilo zásielku do rúk odporcu.

Okresný súd prípismi z 2. mája 2006 adresované Daňovému úradu K., Obvodnému úradu K. a Dopravnému inšpektorátu K. zisťoval majetkové pomery odporcu. Daňový úrad K. a Krajský dopravný inšpektorát prípismi doručenými okresnému súdu 19. mája 2006 oznámili jeho majetkové pomery a Obvodný úrad K. tak urobil listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 29. mája 2006. Prípisom z 8. júna 2006 (doručený navrhovateľke 16. júna 2006) zaslal okresný súd vyjadrenie odporcu navrhovateľke, aby sa v lehote 15 dní k nemu vyjadrila. Navrhovateľka doručila okresnému súdu svoje písomné vyjadrenie 27. júna 2006.

Zo   spisu   vyplýva,   že   zákonná   sudkyňa   nariadila   prvý   termín   pojednávania na 3. október 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a práva   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu náročnosť predmetnej veci, pričom na základe týchto   hľadísk   uvedené   konanie   považoval   za   štandardné   v rámci   agendy   patriacej   do rozhodovacej činnosti všeobecného súdnictva. Okrem toho ústavný súd bral do úvahy, že konanie a rozhodovanie vo veci určenia výživného patrí medzi prednostné veci.

Správanie účastníkov je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00). Ústavný súd zistil, že okresný súd v období od podania návrhu, t. j. od 15. januára 2004 do 23. februára 2006, keď bol návrh preradený do nového súdneho oddelenia, bol nečinný, neurobil ani jeden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný súd posúdil uvedené obdobie ako časový úsek, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke 24 mesiacov.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   vec   nebola   právoplatne   skončená   ani   v čase rozhodovania ústavného súdu.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala, aby okresnému súdu bola uložená povinnosť zaplatiť jej primerané finančné   zadosťučinenie   300   000   Sk.   Svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnila tým, že právna neistota a materiálna núdza, v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila značnú ujmu. Otec jej od podania návrhu okresnému súdu doteraz prispieva na výživné vo výške 800 Sk, resp. 1 000 Sk napriek tomu, že je študentkou vysokej školy.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti prípadu. V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia   zohľadnil,   že   okresný   súd   bol   nečinný   v konaní,   ktorého   predmetom je určenie výživného.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   preskúmavaného   konania   bola   poznačená zbytočnými prieťahmi na strane okresného súdu, ústavný súd rozhodol aj o primeranom finančnom zadosťučinení podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vo výške 40 000 Sk. Vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky o primeranom finančnom zadosťučinení nevyhovel.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   žiadala   v sťažnosti   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho zastúpenia. V petite návrhu vyčíslila trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 7   953   Sk.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd preto vychádzal pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2006   z   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 5 788 Sk, a to za úkony prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti po 2 730 Sk a 2 x režijný paušál po 164 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006