znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/05-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv zaručených v čl. 23 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie práva podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4 C 212/01,   3 C 569/02   a 3   C 47/03,   ako aj v konaniach   vedených   na Krajskom   súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 135/04, 1 Co 197/04 a 4 Co 215/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2005 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na slobodu pohybu a pobytu, ako aj základného práva na súdnu ochranu, zaručených v čl. 23 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie práva na slobodu pohybu podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   4   k dohovoru“)   v konaniach   vedených   na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 212/01, 3 C 569/02 a 3 C 47/03, ako aj v konaniach vedených na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 135/04, 1 Co 197/04 a 4 Co 215/04.

Sťažovateľ uviedol, že už dlhšie obdobie dostáva prostredníctvom pošty „enormné množstvo“ listových zásielok adresovaných do vlastných rúk. Sťažovateľ tvrdí: „(...) vo veľkom množstve týchto listov sú aj lehoty na ich vybavenie a tie sú poväčšine veľmi krátke, je pre mňa nezvládnuteľné, aby som ich mohol preberať naraz, ako prídu, resp. v skrátenej a zvláštnej trojdňovej lehote. Túto situáciu riešim tak, že si tento odber od pošty rozložím v rámci stanovenej 18–dňovej odbernej lehoty odo dňa ich avizovania poštou. V poslednú dobu ale zisťujem, že tu čosi nie je v poriadku a že tu existuje určitá kolízia, keď súdy sa držia svojho §-u 47 ods. 2 OSP a pošta sa riadi svojimi poštovými pravidlami na vykonanie poštového   zákona.   Táto   nezrovnalosť,   či   nedokonalosť   alebo   aj   nedomyslenosť   v našej legislatíve mi spôsobuje nielen veľké problémy, ale aj veľké materiálne škody z titulu umele vytváranej preklúzie pri uplatňovaní opravných prostriedkov pred súdmi vyšších inštancií“.

Sťažovateľ   namieta,   že   ustanovenie   §   47   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) s prihliadnutím na § 6 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   (ďalej   len   „ústavný   zákon   č.   23/1991   Zb.“)   malo „dávno stratiť svoju platnosť, lebo bolo doslovne prevzaté zo starého OSP platného do veľkej novely, t. j. 31. XII. 1991 (...)“.

Aplikáciou uvedeného ustanovenia OSP v označených konaniach na okresnom súde a krajskom súde mal byť sťažovateľovi odoprený prístup „k vyšším odvolacím inštanciám“. Aplikácia   ustanovenia   §   47   ods.   2   OSP   v označených   konaniach,   ako   aj   hrozba   jeho aplikácie   v ďalších   súdnych   sporoch   sťažovateľa   podľa   neho   nepriamym   spôsobom obmedzuje aj jeho „osobnú slobodu“ tým, že sa nemôže na dlhší čas vzdialiť z miesta svojho bydliska, pretože mu hrozí „veľké riziko prepadnutia (...) práva“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie jeho základného práva na slobodu pohybu a pobytu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie jeho práva na slobodu pohybu podľa   čl.   2   ods.   1   protokolu   č.   4   k   dohovoru   v označených   konaniach „legislatívnym nedostatkom   v zmysle   ods.   2   §-u   47   OSP   a jeho   kolíziou   s ods.   1   §-u   6   úst.   zákona č. 23/91 Zb.“, aby   mu   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   90   000   Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným   súdom   a navrhol „pozastaviť   platnosť“ §   47   ods.   2   OSP   do   meritórneho rozhodnutia o jeho sťažnosti.

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2.2.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   zaručených   v ústave,   dohovore a v protokole   č.   4   k dohovoru   aplikáciou   ustanovenia   §   47   ods.   2   OSP   v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 1 Co 135/04, 1 Co 197/04 a 4 Co 215/04 (ide o konania o odvolaniach sťažovateľa proti prvostupňovým rozhodnutiam okresného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 4 C 212/01, 3 C 569/02 a 3 C 47/03).

Ku   svojej   sťažnosti   pripojil   kópie   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   135/04 z 27. januára 2005, 1 Co 197/04 z 27. januára 2005 a 4 Co 215/04 z 22. decembra 2004, ktorými boli odmietnuté odvolania sťažovateľa proti prvostupňovým uzneseniam okresného súdu č. k. 4 C 212/01-33 z 3. júna 2004, 3 C 569/02-22 zo 7. júla 2004 a 3 C 47/03-27 z 25. júna   2004   ako   podané   oneskorene   [podľa   §   218   ods.   1   písm.   a)   OSP]   s tým,   že začiatok plynutia lehoty na podanie odvolania ustálil krajský súd podľa § 47 ods. 2 OSP, keďže sťažovateľ si nevyzdvihol doručované rozhodnutia okresného súdu v lehote troch dní od uloženia na pošte po tom, ako bol aj opakovaný pokus o doručenie neúspešný.

Podľa § 47 ods. 1 OSP do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí,   že mu zásielku   príde   doručiť   znovu   v deň   a hodinu   uvedenú   v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne   obce   a   adresáta   o   tom   vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

V konaní   pred   ústavným   súdom   nenamieta   sťažovateľ   nesplnenie   zákonných podmienok   pre   uplatnenie   zákonnej   fikcie   doručenia   podľa   §   47   ods.   2   OSP.   Takúto námietku nevzniesol nakoniec ani v odvolacích konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 1 Co 135/04, 1 Co 197/04 a 4 Co 215/04.

Podstata   sťažovateľom   namietaného   porušenia   jeho   práv   zaručených   v ústave, v dohovore   a v protokole   č.   4   k dohovoru   tkvie   podľa   jeho   argumentácie   v samotnej existencii § 47 ods. 2 OSP a v jeho nesúlade s označenými právami sťažovateľa, ako aj s § 6 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pobytu a pohybu sa zaručuje.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 4 k dohovoru každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody   pohybu a slobody   zvoliť si miesto pobytu.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale   v záujme   zaistenia   najmä   právnej   istoty   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniam,   resp. podmienkam,   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (III. ÚS 331/04).

Uvedený účel (zaistenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti) plnia aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce podmienky doručovania rozhodnutí a iných písomností v občianskom súdnom konaní (§ 45 - § 50 OSP).

Sťažnosť sťažovateľa z 9. apríla 2005 (doručená ústavnému súdu 12. apríla 2005) neobsahuje žiadnu relevantnú námietku, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že   aplikácia   §   47   ods.   2   OSP   krajským   súdom   v konaniach vedených   pod   sp.   zn. 1 Co 135/04, 1 Co 197/04 a 4 Co 215/04 bola ústavne nekonformná a predstavovala zásah do ním označených základných práv a slobôd. Ani skutočnosť, že sťažovateľ je účastníkom veľkého množstva súdnych konaní, a preto je pre neho „obtiažne stíhať“ preberanie súdnych zásielok,   nemôže   viesť   k záveru   o zásahu   do   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu v označených   prípadoch,   ako   ani   k záveru,   že   označené   konania   nespĺňali   garancie spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   skutočnosti,   že   pre   značné   množstvo   doručovaných   súdnych   zásielok   sa sťažovateľ   vo   väčšej   miere   zdržiava   v mieste   svojho   bydliska,   čo   pociťuje   ako   určité obmedzenie, taktiež nemožno vyvodiť záver o zásahu do jeho základných práv na slobodu pohybu alebo pobytu zo strany orgánov verejnej moci.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov (I. ÚS 66/98), inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane II. ÚS 70/99).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (vrátane   jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Ústavný súd sa taktiež nezaoberal in abstracto námietkou nesúladu § 47 ods. 2 OSP s ustanoveniami čl. 23 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 2 ods. 1 protokolu č. 4 k dohovoru, ako aj s § 6 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. O prípadnom nesúlade   uvedeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   s ústavou   alebo dohovorom   (vrátane protokolu   č.   4   k dohovoru)   by ústavný   súd   mohol   rozhodovať iba v osobitnom type konania podľa čl. 125 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov), a nie v konaní   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   podľa   čl.   127   ústavy. Sťažovateľ   pritom   nepatrí   medzi   subjekty   aktívne   legitimované   na   iniciovanie   konania o súlade právnych predpisov (pozri čl. 130 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 140 ústavy, § 37 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   vychádza   ústavný   súd   z prezumpcie ústavnosti zákonov (III. ÚS 62/04).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005