znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 153/04-30 ⬛⬛⬛⬛ III. ÚS 153/04-__Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka v konaní   o   sťažnosti   M.   V.,   bytom   L.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   V.,   CSc., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 876/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 876/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 876/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. V.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II je   p o v i n n ý   nahradiť trovy konania M. V. vo výške 16   672   Sk   (slovom   šestnásťtisícšesťstosedemdesiatdva   slovenských   korún)   advokátovi JUDr. J. V., CSc., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2004   doručená   sťažnosť   M.   V.,   bytom   L.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. V., CSc., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   žaloby   navrhovateľa   –   sťažovateľa   proti   odporcom v 1. rade GEOKONZULT, a. s., K., a v 2. rade GEOKONZULT, a. s., K. – Ť., o náhradu škody spôsobenej na zdraví chorobou z povolania vedenej pod sp. zn. 14 C 876/99.

Sťažovateľ   uviedol,   že   od   roku   1962   bol   zamestnancom   IGHL,   neskôr GEOCONSULT,   a.   s.,   K.   V dôsledku   niekoľkoročnej   práce   v prašnom   prostredí   bola u sťažovateľa   zistená   choroba   z povolania.   Dňa   14.   júna   1999   podal   sťažovateľ na   okresnom   súde   žalobu   o náhradu   škody   spôsobenej   chorobou   z povolania   vo   výške 48   000   Sk. Do dnešného   dňa   však   okresný   súd nezačal v predmetnej   veci   konať a ani žiadnym   spôsobom   neupovedomil   sťažovateľa   o dôvodoch   nekonania.   Sťažovateľ   vidí porušenie svojich základných práv a slobôd v tom, že nečinnosťou zo strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 876/99 dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej vydal tento nález:

„Okresný súd v Košiciach tým, že v dôsledku svojej nečinnosti nekonal vo veci č. k. 14 C 876/99 porušil základné práva... M. V.   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému   súdu   v Košiciach...   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   práva   fyzickej osoby M. V.

Okresný   súd   v Košiciach   je   povinný   zaplatiť   M.   V.   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 150.000,- Sk do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Ústavný   súd   12.   mája   2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a uznesením č. k. III. ÚS 157/04-17 z 12. mája 2004 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie v časti, v ktorej sa namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, a vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá.

Podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   obrátil   na   predsedu okresného   súdu   so   žiadosťou   o   zaslanie   predmetného   spisu   a o vyjadrenie   k prijatej sťažnosti.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 5.   marca   2004   uviedol,   že   sťažnosť   je   neprípustná   z dôvodu,   že   sťažovateľ   nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, a to sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“). Žaloba bola podaná 16. júna 1999, avšak už dňa 17. marca 1999, teda tri mesiace pred podaním žaloby, bol na žalovaného v 1. rade uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 K 43/98 vyhlásený konkurz. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 K 114/02 bol vyhlásený konkurz i na žalovaného v 2. rade. Túto skutočnosť konajúca sudkyňa oznámila i žalobcovi napriek tomu,   že   takúto   povinnosť   súdu   neustanovuje   žiaden   právny   predpis,   keďže   uvedené konania   sú   prerušené   zo   zákona.   Tieto   okolnosti   sú   dôvodom,   pre   ktoré   okresný   súd nemohol konať.

Podaním   z 25.   mája   2004   právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie predsedu   okresného   súdu   tak,   že   sťažnosť   podľa   zákona   o štátnej   správe   súdov   bola bezpredmetná, pretože zákon o štátnej správe súdov ustanovuje pre sťažovateľa možnosť, nie   povinnosť   podať   sťažnosť.   Právny   zástupca   sťažovateľa   poukazuje   na   skutočnosť, že okresný súd je v predmetnom konaní o náhradu škody spôsobenej na zdraví nečinný takmer štyri a pol roka.

Predseda   okresného   súdu   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   mája   2004 oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom navrhovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu)   ochranu,   ako   aj   práva   na spravodlivý   proces   z toho   dôvodu,   že   všeobecný   súd   nekonal   spôsobom   ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštatoval,   že   ústavný   súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj   v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie nie je možné hodnotiť ako konanie zložité. Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium,   a   to   „postup“   okresného   súdu,   je   potrebné   uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdeniami sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, ale zaoberal sa celkovým priebehom predmetného konania.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 876/99 ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa 16. júna 1999 bola podaná žaloba okresnému súdu.Dňa   16.   januára   2003   bol   v spise   urobený   úradný   záznam,   obsahom   ktorého   je zistenie, že žalovaný je v konkurze.

Dňa 11. júna 2003 bol v spise urobený úradný záznam, obsahom ktorého je zistenie, že konkurzné konanie ešte nie je právoplatne skončené.

Dňa 13. februára 2004 bol navrhovateľ (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ) upovedomený, že konanie je v dôsledku vyhlásenia konkurzu na odporcu č. 2 zo zákona prerušené   podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Dňa   15.   apríla   2004   bol   v spise   urobený   úradný   záznam,   že   konkurzné   konanie odporcu č. 2 ešte nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd teda zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu,   že   v období   od   16.   júna 1999   (podaná   žaloba) do   16.   januára 2003   (úradný záznam v spise, že na odporcu č. 2 bol vyhlásený konkurz) okresný súd nekonal 3 roky a 6 mesiacov.

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   došlo   nekonaním   okresného   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 14 C 876/99, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk. Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tak, že nekonaním okresného   súdu   je   sťažovateľ   v stave   právnej   neistoty   vyplývajúcej   zo   zbytočného a neodôvodneného nekonania s prihliadnutím na neustále sa zhoršujúci zdravotný stav.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 876/99 a prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo   porušil,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   30   000   Sk   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a jeho zložitosť a dĺžku jeho   trvania.   Výšku   zadosťučinenia   stanovil   ústavný   súd   najmä   s ohľadom   na   zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny   zástupca   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   podľa   ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, napísanie sťažnosti, napísanie stanoviska z 25. mája 2004 ), pričom za jeden úkon si uplatnil odmenu vo výške 4 533 Sk a režijný paušál vo výške 136 Sk plus 19 % DPH, čo spolu predstavuje sumu 13 599 Sk plus režijný paušál 408 Sk plus 19 % DPH.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady, napísanie sťažnosti a stanovisko z 25. mája 2004. Podľa takto   určených   kritérií   sú   trovy   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej   pomoci   po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. 14 010 Sk (odmena za jeden úkon je 4 534 Sk plus režijný paušál 136 Sk za každý úkon), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa.   Po   pripočítaní   19   %   DPH   sú   celkové   trovy právneho zastúpenia vrátane DPH 16 672 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2004