znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 153/03-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s., B, zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B. 1, ktorou namietala   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Cb 1347/92-76 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   v konaní vedenom   na Krajskom   súde   v Košiciach   pod   sp.   zn.   13   Cb   13471/92, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I., a. s.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 12. marca 2003 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   21.   marca   2003,   označeným   ako   „Sťažnosť   proti   porušovaniu   práv vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“ sa I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom JUDr. P.   A.,   B.   1,   domáha   vydania   nálezu,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Cb 1347/92-76 bolo porušené jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a v konaní vedenom na krajskom súde aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa   obsahu   sťažnosti   krajský   súd   uznesením   z   2.   januára   2003   č.   k. 13 Cb 13471/92-76 zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konanie o zaplatenie 113 843 Sk s prísl. Podľa názoru sťažovateľky na zastavenie konania nebol zákonný dôvod, pretože podanie sťažovateľky v čase začatia konania, ale ani v čase,   keď   bola   sťažovateľka   vyzývaná   na   odstránenie   vady   podania,   nemalo   vady vytýkané súdom, ktoré by bránili pokračovaniu v konaní, event. mohli byť dôvodom na zastavenie konania. Sťažovateľka v návrhu na začatie konania označila ako účastníka na strane žalovanej Slovenské magnezitové závody, š. p., so sídlom Štúrova 27, Košice. Tento účastník podľa zápisu v obchodnom registri používal toto označenie až do 31. decembra 1992, keď došlo k jeho zániku bez likvidácie a jeho majetok a všetky jeho práva a záväzky prešli na nástupnícke subjekty. Podaním zo 6. júla 1993 sťažovateľka oznámila krajskému súdu zánik žalovaného subjektu a označila piatich z jeho právnych nástupcov. Po späťvzatí návrhu smerujúceho proti trom z právnych nástupcov žalovaného pokračoval krajský súd v konaní   s jeho   dvoma   právnymi   nástupcami   (Slovenské   magnezitové   závody,   štátny podnik,   Jelšava   a Slovenský   magnezitový   závod,   štátny   podnik,   Lubeník).   Krajský   súd rozsudkom zo 17. apríla 2000 č. k. 13 Cb 13471/92-55 žalobe čiastočne vyhovel. Krajský súd zaviazal odporcu v l. a 2. rade povinnosťou zaplatiť poplatok z omeškania vo výške, ktorú obidvaja odporcovia uznali. Odporca v l. rade uviedol, že jeho sa týka nárok z faktúry č. 113038 znejúcej na sumu 261 292 Sk, pričom uznal nárok na poplatok z omeškania za 69 dní omeškania vo výške 8 563 Sk. Odporca v 2. rade uviedol, že jeho sa týka nárok z faktúry č. 53029 znejúcej na sumu 400 500 Sk za 69 dní omeškania vo výške 13 167 Sk. Z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   pokiaľ   ide   o poplatok   z omeškania   týkajúci   sa faktúry   č.   110382   znejúcej   na   sumu   398 580   Sk,   tento   nárok   sa   netýkal   odporcov v l. a 2. rade,   preto   vo   vzťahu   k odporcom   v 1.   a 2.   rade   krajský   súd   návrh   ako neopodstatnený   zamietol.   V časti   o zaplatenie   71   158   Sk   konanie   zastavil   na   základe späťvzatia návrhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 5 Obo 231/2000 na základe odvolania sťažovateľa smerujúceho proti výroku, ktorým krajský súd žalobu vo zvyšku zamietol, rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že súd je povinný preveriť skutočnosť týkajúcu sa právneho nástupníctva v prípade zániku právnickej osoby po začatí konania, a to aj   dopytom   na   registrovom   súde.   Pri   zisťovaní   právneho   nástupníctva   má   pokračovať v konaní   za   súčinnosti   navrhovateľa.   Na   základe   toho   sa   krajský   súd   prostredníctvom registrového   súdu,   t.   j.   Okresného   súdu   Košice   I,   pokúšal   zistiť   právnych   nástupcov subjektu Slovenské magnezitové závody, š. p., Štúrova 27, Košice. Okresný súd Košice I mu oznámil, že k 28. augustu 1992 (t. j. k dátumu podania návrhu) v jeho obchodnom registri   tento   subjekt   nebol   zapísaný.   V obchodnom   registri   bol   k tomuto   dňu   zapísaný subjekt Slovenské   magnezitové závody,   štátny   podnik,   so   sídlom   Košice,   IČO   007871, v odd. Pš 11/V.

Preto   krajský   súd   vyzval   navrhovateľa   (v   konaní   pred   ústavným   súdom sťažovateľku) výzvou, ktorá mu bola doručená 18. novembra 2002, na odstránenie vady podania s tým, že v žalobe uvedený odporca je označený neúplným obchodným menom. Súčasne   navrhovateľa   poučil   o možných   následkoch   neuposlúchnutia   výzvy.   Na   výzvu krajského súdu sťažovateľka nereagovala, pretože si nebola vedomá žiadnych nedostatkov v označení   žalovaného   v návrhu   na   začatie   konania.   Podľa   jej   tvrdenia   žalovaný   bol označený v súlade so zápisom v obchodnom registri v čase začatia konania. Sťažovateľka nedoručila ústavnému súdu kópiu výzvy, ktorá jej bola doručená z krajského súdu, pretože ju stratila. Jej existenciu však nepopiera.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta, že krajský súd zastavením konania v uvedenej právnej veci porušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, pretože podanie v čase začatia konania, teda aj v čase, keď bol navrhovateľ na odstránenie vady podania vyzývaný, nemalo vady vytýkané súdom. Taktiež uvádza, že konaním, ktoré trvalo viac ako desať rokov a ani tak nebolo v dotknutej časti vo veci meritórne rozhodnuté, došlo aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľka súčasne žiada, by jej ústavný súd priznal primerané zadosťučinenie ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   50 000   Sk,   pretože   krajský   súd   tým,   že   zastavil konanie   po   viac   ako   desiatich   rokoch   od   jeho   začatia,   naštrbil   dôveru   sťažovateľky v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.

II.

Ústavný   súd   na   základe   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cb   13471/92   zistil,   že krajský súd na základe listu okresného súdu z 27. augusta 2002, ktorým mu oznámil, že v obchodnom   registri   ku   28.   augustu   1992   (dátumu podania   návrhu)   subjekt Slovenské magnezitové závody, š. p., Štúrova 27, Košice nebol zapísaný, vyzval sťažovateľku, aby v súlade   s ustanovením   § 43   ods.   1   OSP   odstránila   vadu   podania   –   návrhu   na   začatie konania   z 28.   augusta   1992   tak,   že   odporcu   označí   obchodným   menom,   tak   ako   bol zapísaný v obchodnom registri ku dňu podania návrhu. Krajský súd vo výzve uviedol, že v prípade neodstránenia vady konanie zastaví podľa § 43 ods. 2 OSP. Sťažovateľka na výzvu krajského súdu nereagovala.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35... až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

„Ústavou garantované právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ústavy nemožno účelovo chápať, pretože všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy   tak,   že   postupujú   v konaní   na   základe   procesnoprávnych   a hmotnoprávnych predpisov, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu“ (I. ÚS 4/94).

Podľa § 42 ods. 3 OSP pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom   rovnopisov   a s prílohami   tak,   aby   jeden   rovnopis   zostal   na   súde   a aby   každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa § 79 ods. 1 OSP v znení platnom v čase podania žaloby konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom konania právnická osoba, návrh musí obsahovať údaje potrebné na jej identifikáciu, najmä názov alebo obchodné meno a sídlo, v sporoch medzi podnikateľmi aj údaj o zápise v obchodnom registri alebo inom registri. Ak sa návrh týka   dvojstranných   právnych   vzťahov   medzi   žalobcom   a žalovaným   (§   90),   nazýva   sa žalobou.

Podľa § 103 ods. 1 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa § 43 ods. 1 OSP predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie v určenej lehote opravili alebo doplnili. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Podľa § 101 ods. 1 OSP účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

Podľa § 202 ods. 3 písm. l) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje podľa § 43 ods. 2 OSP.

V danom prípade krajský súd zastavil konanie, pretože sťažovateľka neodpovedala na   výzvu   krajského   súdu   a neodstránila   nedostatok   podania   týkajúci   sa   neúplného obchodného mena odporcu. Odporca, tak ako bol označený v podaní, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

V obchodnom registri boli podľa oznámenia Okresného súdu Košice I z 27. augusta 2002 ku dňu podania žaloby 28. augusta 1992 zapísané Slovenské magnezitové závody, štátny podnik, so sídlom Košice, IČO 007871, v odd. Pš 11/V. V žalobe bol ako odporca uvedený Slovenské magnezitové závody, š. p., Štúrova 27, Košice.

Uvedenie   správneho   obchodného   mena odporcu,   bolo   pre   krajský   súd   podstatné, pretože   práve   obchodné   meno   a sídlo   patria   medzi   základné   údaje,   ktoré   slúžia   na identifikáciu podnikateľa a na jeho odlíšenie od iného podnikateľa. V danom prípade ak krajský súd chcel zistiť právnych nástupcov odporcu, tak upresnenie obchodného mena odporcu   v dobe   podania   návrhu   môže   mať význam   pre   zistenie   jeho   ďalších   právnych nástupcov, voči ktorým navrhovateľ uplatňoval pohľadávku pred krajským súdom. Preto nie je postup krajského súdu v okolnostiach prípadu zjavne nerozumný a svojvoľný, a preto ho ústavný súd rešpektuje.

Predmetom konania malo byť zaplatenie poplatku z omeškania tykajúceho sa faktúry č. 110382 znejúcej na sumu 398 580 Sk, pretože tento nárok sa netýkal odporcov v l. a 2. rade, ktorí nárok navrhovateľa voči nim uznali. Nárok sa mal týkať ďalšieho, resp. ďalších právnych nástupcov odporcu, ktorých bolo treba prostredníctvom registrového súdu zistiť. Krajský   súd   nemohol   zistiť   právnych   nástupcov   odporcu,   keď   v návrhu   bolo   uvedené nesprávne obchodné meno odporcu a tento nepovažoval za potrebné poskytnúť súčinnosť krajskému súdu a odpovedať na jeho výzvu.

Krajský súd dospel k záveru, že nemôže pokračovať v konaní, pretože sťažovateľka ani na základe jeho výzvy neuviedla úplné obchodné meno odporcu. Tým, že krajský súd nemal   k dispozícii   správne   obchodné   meno   odporcu,   nemohol   zistiť   ani   jeho   právnych nástupcov, a preto konanie zastavil.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   namieta   zastavenie   konania   krajským   súdom,   avšak   sama   k nemu v nemalej   miere   prispela,   pretože   neodpovedala   na   výzvu   krajského   súdu,   čím   mohla predísť zastaveniu konania. Sťažovateľka bola v konaní zastúpená Mgr. M. P., vedúcim právneho odboru I., a. s., Bratislava, a zo splnomocnenia, ktoré mu bolo udelené, vyplýva, že ho poverila vykonaním všetkých úkonov súvisiacich s hájením a uplatňovaním jej práv. Tým, že právny zástupca sťažovateľky nekonal v súlade s § 43 ods. 2 OSP, ale ani v súlade s § 101 ods. 1 OSP, nemožno v nijakom prípade vyvodiť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny.

Ak   by   sťažovateľka   bola   odpovedala   na   výzvu   krajského   súdu,   bola   by   mohla uplatniť   súdnu   ochranu   svojich   práv   v rámci   súdneho   konania   na   krajskom   súde. Navrhovateľka   porušením   svojej   zákonnej   povinnosti   podľa   §   101   ods.   1   OSP   sama privodila zastavenie konania. Preto zastavením konania v okolnostiach prípadu nemohlo byť porušené jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, čo znamená, že jej sťažnosť je i v tejto časti zjavne neopodstatnená.

III.

Sťažovateľka tvrdí, že konaním, ktoré trvalo viac ako desať rokov a ani tak nebolo v dotknutej časti vo veci meritórne rozhodnuté, došlo k porušeniu jej práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý ma právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti...

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   pri   jej   predbežnom   prerokovaní zisťoval,   či   v konaní   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a došiel k záveru, že tomu tak nie je z nasledovných dôvodov.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Cb   13471/92-55   rozhodol   o povinnosti   odporcu v 1. rade   zaplatiť   navrhovateľovi   8 563   Sk   a o   povinnosti odporcu   v 2.   rade   zaplatiť navrhovateľovi   13 617   Sk   z titulu   úhrady   poplatku   z omeškania.   V   časti   o zaplatenie 71 158 Sk   vzala sťažovateľka   návrh   späť,   a preto   súd   konanie podľa   §   96   ods.   1   OSP zastavil.   V tejto   časti   proti   rozsudku   nebolo   podané   odvolanie,   preto   nadobudlo právoplatnosť.

Na základe rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 231/2000 mal krajský súd konať o tej časti návrhu, v ktorej bol návrh zamietnutý. Ale vzhľadom na to, že sťažovateľka neodpovedala na výzvu krajského súdu a nedoplnila podanie v určenej lehote, krajský súd uznesením č. k. 13 Cb 13471/92-76 rozhodol o zastavení konania podľa § 43 ods. 2 OSP. Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, preto nadobudlo právoplatnosť dňom doručenia.

Medzi tie skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma podľa svojej štandardnej judikatúry pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou je namietané porušenie ústavou zaručeného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, patrí skutočnosť, či vec bola právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte   trvalo   (I.   ÚS   34/99),   pretože   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, ktorý sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98).

Keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že súdne konanie, v ktorom sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním jej sťažnosti ústavnému   súdu,   bolo   treba   jej   sťažnosť   i   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003

  III. ÚS 153/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 153/03 z 2. júla 2003 - ktorým bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť I., a. s. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľka“), namietajúca porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 13 Cb 13471/92-76 z 2. januára 2003 (ďalej len „krajský súd“ a „uznesenie z 2. januára 2003“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 13 Cb 13471/92 - toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím ani s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Krajský súd uznesením z 2. januára 2003, ktoré bolo doručené sťažovateľke 22. januára   2003   (a   vtedy   nadobudlo   právoplatnosť),   zastavil   na   základe   §   43   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   konanie   v právnej   veci   sťažovateľky   proti   odporcovi Slovenské   magnezitové   závody,   š.   p.,   Košice   o zaplatenie   113   843   Sk   s prísl.,   lebo sťažovateľka na výzvu súdu z 30. októbra 2002 neodstránila vadu návrhu z 26. augusta 1992 v označení odporcu.

Väčšina senátu ústavného súdu (ďalej aj „väčšina senátu“) takýto postup krajského súdu rešpektuje najmä preto, lebo: upresnenie obchodného mena odporcu v dobe podania návrhu   môže   mať   význam   pre   zistenie   jeho   ďalších   právnych   nástupcov;   krajský   súd nemohol   zistiť   právnych   nástupcov   odporcu,   keď   v návrhu   bolo   uvedené   nesprávne obchodné meno odporcu a tento nepovažoval za potrebné poskytnúť súčinnosť krajskému súdu a odpovedať na jeho výzvu; sťažovateľka odpoveďou na výzvu krajského súdu mohla predísť   zastaveniu   konania,   pričom   opačným   postupom   si   sama   privodila   zastavenie konania.

Odmietnutie   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľky   ako   zjavne   neopodstatnenej   v časti namietajúcej porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny uznesením krajského súdu z 2. januára 2003 považujem za neprijateľné z týchto dôvodov:

A)   Odporca   označený   sťažovateľkou   v návrhu   z 26.   augusta   1992   zanikol k 31. decembru 1992. Sťažovateľka podaním zo 6. júla 1993 označila súdu jeho piatich právnych nástupcov, pričom krajský súd rozsudkom č. k. 13 Cb 13471/92-55 zo 17. apríla 2000 (ďalej len „rozsudok zo 17. apríla 2000“) rozhodol, a to sčasti aj právoplatne, voči dvom: odporca I. Slovenské magnezitové závody, akciová spoločnosť, Jelšava a odporca II. Slovmag, akciová spoločnosť, Lubeník.

Na základe odvolania sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   č.   k.   5   Obo   231/2000-61   z 30.   januára   2001   (ďalej   len „uznesenie z 30. januára 2001“) zrušil rozsudok krajského súdu v napadnutej časti a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol: „... Postup súdu v prípade keď účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, upravuje ust. § 107 O. s. p. V prípade zániku právnickej osoby po začatí   konania,   súd   pokračuje   v konaní   s jej   právnym   nástupcom.   Jedná   sa   o zmenu právneho   účastníctva,   kedy   tento   právny   nástupca   vstupuje   do   konania,   a to   bez rozhodnutia súdu o tejto skutočnosti. Súd je povinný preveriť túto skutočnosť i dopytom na registrový   súd,   pričom   pri   zisťovaní   právneho   nástupníctva   pokračuje   v konaní   za súčinnosti navrhovateľa. Neznamená to však, že súd pokračuje v konaní výlučne iba s tými osobami, ktoré za právnych nástupcov pôvodného účastníka označí navrhovateľ podľa ním zistených skutočností.

...v spise absentujú   akékoľvek dôkazy ohľadne právneho nástupníctva k spornému záväzku,   pričom   vydané   rozhodnutie   o tomto   práve   navrhovateľa   je   pre   absenciu akýchkoľvek dôvodov nepreskúmateľné a preto predčasné.

...Úlohou Krajského súdu v Košiciach bude, aby v ďalšom konaní úplne a presne zistil skutočnosti dôležité pre rozhodnutie sporu v súlade s ust. § 120 a § 132 O. s. p. a na základe zistených skutočností rozhodol o veci i o trovách celého konania podľa § 224 ods. 3 O. s. p.

Pre Krajský súd v Košiciach, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 226 O. s. p. záväzný.“

B) Napriek tomu, že ako ohľadne rozsudku krajského súdu zo 17. apríla 2000, tak aj uznesenia   najvyššieho   súdu   z 30.   januára   2001   súdy   konali   a rozhodli   v právnej   veci sťažovateľky a vyššie menovaných právnych nástupcov pôvodného odporcu, vo výzve z 30. októbra 2002 krajský súd vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatku v právnej veci sťažovateľky ako žalobcu proti žalovanému Slovenské magnezitové závody, š. p., Košice.

Keď sťažovateľka neodpovedala, krajský súd rozhodol už uvedeným uznesením z 2. januára 2003 (v právnej veci sťažovateľky ako navrhovateľa proti odporcovi Slovenské magnezitové závody, š. p., Košice). V odôvodnení uznesenia krajský súd v rozhodnej časti doslova   uviedol:   „V   tomto   prípade   navrhovateľ   odporcu   označil   neúplným   menom. Odporca tak ako je označený, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Nakoľko súd nemôže pokračovať v konaní s odporcom označeným v návrhu, navrhovateľ výzvu súdu v stanovenej   lehote   nesplnil   preto   súd   v súlade   s citovanými   ustanoveniami   konanie zastavil.“

Uznesenie   krajského   súdu   z 2.   januára   2003   sa   javí   byť   prejavom   svojvôle a nerešpektovania záväzného právneho názoru najvyššieho súdu   vysloveného v uznesení z 30. januára 2001. Krajský súd mal postupovať v intenciách, ktoré stanovil najvyšší súd, a nezastavovať konanie pre nemožnosť pokračovať v ňom s pôvodným odporcom (či je už označený presne alebo nie celkom presne), o ktorom je už desať rokov známe, že právne neexistuje, a preto sa s ním ani konať nedá.

C) Odmietnutie ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu z 2. januára 2003 ako zjavne neopodstatnenej už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   znamená   vlastne   punc   ústavnosti   pre   rozhodnutie,   pri ktorom to nie je namieste.

Vyššie uvedená argumentácia väčšiny senátu pre takéto rozhodnutie naviac nemá podklad ani v postupe krajského súdu (najmä jeho výzva z 30. októbra 2002) a ani v jeho uznesení z 2. januára 2003. Z postupu a rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by ich účelom bolo zisťovanie právnych nástupcov pôvodného odporcu.

D) Tretí senát ústavného súdu už v obdobnej veci sťažovateľky nálezom sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. apríla 2003 vyslovil porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zo strany krajského   súdu.   Odmietnutie   ústavnej   sťažnosti   v tomto   prípade,   ktorého   konkrétne okolnosti   nie   sú   kvalitatívne   odlišné   od   predošlého   prípadu,   je   zrejme   aj   v rozpore s princípom právnej istoty.

3.   V   časti   týkajúcej   sa   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v konaní krajského súdu vedenom pod   sp.   zn.   13   Cb   13471/92   väčšina   senátu   ústavnú   sťažnosť   odmietla   ako   zjavne neopodstatnenú s poukazom na prevládajúce právne názory v judikatúre ústavného súdu. Podľa nich ústavnú sťažnosť možno podať len do právoplatného skončenia veci, ktoré je aj účelom označeného práva. V tomto prípade však konanie právoplatne skončilo 22. januára 2003, ale ústavná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 21. marca 2003.

Zásadné   výhrady   k označeným   právnym   názorom   som   už   vyjadril   vo   svojich odlišných stanoviskách k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 168/02 z 13. novembra 2002, III. ÚS 64/03 z 26. februára 2003, III. ÚS 109/03 z 30. apríla 2003, III. ÚS 117/03 zo 4. júna 2003, III. ÚS 143/03 z 18. júna 2003 a III. ÚS 150/03 z 25. júna 2003, pričom v podrobnostiach na ne odkazujem aj v týchto súvislostiach.

Okrem iného som poukázal, že prevládajúce právne názory, podľa ktorých ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny), resp. obsahovo obdobnému právu na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie v tom čase   ešte   trvalo   (teda   pred   právoplatným   skončením   veci),   pochádzajú   ešte   z obdobia predchádzajúceho   poslednej   novele   ústavy   (ústavným   zákonom   č. 90/2001   Z.   z.   z 23. februára 2001).

V porovnaní s predošlým stavom, nové znenie čl. 127 ústavy predstavuje nový typ ústavnej   sťažnosti   ako   prostriedok   ústavnej   nápravy,   ktorým   možno   dosiahnuť   viaceré konkrétne spôsoby nápravy.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva základné právo fyzickej alebo právnickej osoby, aby o jej základných právach a slobodách, ktorých porušenie namieta v ústavnej sťažnosti, konal a rozhodol   ústavný   súd   (ďalej   len   „základné   právo   na   ústavnú   súdnu   ochranu“)   za podmienok ustanovených v ústave (čl. 127, čl. 140) a v zákone o ústavnom súde (§ 49 až 56).

Základné právo na ústavnú súdnu ochranu, ktorého účelom je zabezpečiť ochranu jednotlivých základných práv a slobôd, má teda tiež svoje medze, ktoré musia zodpovedať požiadavke uvedenej v čl. 13 ods. 2 ústavy (medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom).

Relevantné   medze   prístupu   na   ústavný   súd   sú   ustanovené   aj   v   §   53   zákona o ústavnom súde, pričom ide v zásade o dve podmienky: 1) predošlé vyčerpanie účinných prostriedkov nápravy (ak ústavný súd túto podmienku neodpustí) a 2) uplatnenie ústavnej ochrany ex post v obmedzenej lehote dvoch mesiacov od namietaného porušenia ústavnosti, resp. vedomosti sťažovateľa o tomto porušení.

Vyžadovať podanie ústavnej sťažnosti týkajúcej sa zbytočných prieťahov v konaní, resp.   neprimeranej lehoty   konania, pred   právoplatným skončením   veci   a zároveň   spájať s nesplnením takejto podmienky paušálne odopretie prístupu na ústavný súd predstavuje nezanedbateľnú medzu základného práva na ústavnú súdnu ochranu.

Aby   mohla   byť   táto   medza   uvedeného   významného   základného   práva akceptovateľná, musela by byť náležite transparentná, to znamená vyplývať z § 53 zákona o ústavnom súde v zásade výslovne, v krajnom prípade implikovane.

Keďže   z   §   53   zákona   o ústavnom   súde   výslovne   nevyplýva   a doposiaľ   som   sa nestretol ani s presvedčivým vyvodením jej existencie implikovane, som toho názoru, že ide nad rámec označeného ustanovenia a nie je preto ani v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy.

Pretože podľa môjho názoru možno ústavnú sťažnosť týkajúcu sa základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podať (za splnenia aj ďalších zákonných podmienok) v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo sa v prípade sťažovateľky v tejto veci aj stalo (22. január 2003 - 21. marec 2003), nejde o zjavnú neopodstatnenosť alebo oneskorenosť jej ústavnej sťažnosti.

4. Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného ústavná sťažnosť mala byť podľa mňa v celom rozsahu pri jej predbežnom prerokovaní prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 2. júla 2003