znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 152/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou ⬛⬛⬛⬛,

, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod 11 S 37/2012 a jehorozsudkom   z 27.   novembra   2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 3 Sžf 12/2013 zo 4. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47ods.   2   a 3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojenís čl. 152   ods.   4   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   S 37/2012   a jeho   rozsudkom   z 27.   novembra   2012a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 3 Sžf 12/2013 zo 4. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanoukrajskému   súdu   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Finančnéhoriaditeľstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)č. 1020506/1/1074094/2012/5048-r z 13. júla 2012, ktorým potvrdil dodatočný platobnývýmer   správcu   dane   –   Daňového   úradu   Trenčín   (ďalej   aj   „správca   dane“)č. 9311301/1/616409/2012 z 26. marca 2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územnýchfinančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   č.   511/1992   Zb.“)vyrubil   sťažovateľovi   rozdiel   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťrok   2008   v sume9 088,39 €.

Podstatou   žaloby   sťažovateľa   bolo „namietanie   nesprávnosti   rozhodnutia Finančného   riaditeľstva   SR,   ako   aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   a   to   jednak z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávne zisteného skutkového stavu, ako aj z nesprávneho hodnotenia vykonaného dokazovania. Súčasne sťažovateľ uvádzal, že vo veci bolo   možné   zabezpečiť   ďalšie   dôkazy,   rozhodujúce   pre   správne   rozhodnutie,   čo   však správny   orgán   neuskutočnil.   Uvádzal...,   že   žalovaný   svojim   rozhodnutím   a   procesným postupom   ukrátil   žalobcu   na   jeho   právach,   namietal   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia správcu dane pre absenciu dôvodov, ktoré viedli k jeho vydaniu, tak vo formálnej rovine ale v rovine materiálnej, odôvodnenie nespĺňalo požiadavku riadneho odôvodnenia po stránke materiálnej   a   vysporiadanie   sa   so   zadováženými   dôkazmi   a   tvrdeniami   daňového subjektu.“.

Predmetom daňového konania bola kontrola oprávnenosti odpočtu DPH, ktorémupredchádzala daňová kontrola DPH za obdobie l. štvrťrok   4. štvrťrok 2008. Na základe̶výsledkov daňovej kontroly a protokolu bol vydaný 26. marca 2012 dodatočný platobnývýmer   č.   9311301/1/616409/2012,   ktorým   bol   sťažovateľovi   vyrubený   rozdiel   DPHza zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 9 088,39 €.

Z odôvodnenia tohto dodatočného platobného výmeru vyplynulo, že sťažovateľ akodaňový subjekt nepreukázal správcovi dane dodanie tovarov a služieb spoločnosťou GORS,s.   r.   o.,   uvedených   a   deklarovaných   predmetnými   faktúrami   a   daňový   úrad   predmetnédoklady považoval za nevierohodné.

V odvolacom konaní sťažovateľ argumentoval predovšetkým tým, že z odôvodneniapredmetného platobného výmeru a z protokolu nevyplynul jediný dôkaz vykonaný vo veci,ktorý by spochybnil reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb, reálnosť vykonanýchčinností.   Túto   skutočnosť   správca   dane   odôvodňoval   iba   nepredložením   účtovníctvaspoločnosťou   GORS,   s.   r.   o.   Z vykonávaného   dokazovania   vyplýva,   že   sťažovateľ   akodaňový   subjekt   bol   vyzývaný   správcom   dane   na   predloženie   dôkazov   k   reálnostiuskutočnenia   predmetných   zdaniteľných   obchodov.   Správca   dane   však,   naopak,   nebraldo úvahy a nevysporiadal sa dostatočne s tvrdeniami, ktoré svedčili v prospech daňovéhosubjektu. (napr. účtovníctvom, daňovými dokladmi, dodacími listami, ako aj výpoveďamivtedajšieho   konateľa   spoločnosti   GORS,   s.   r.   o.   Miloša   Gonu,   prečo   týmto   tvrdeniamneuveril, a výpoveď svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   ktorí praktickyvýpoveď   sťažovateľa   potvrdzovali,   nebral   do   úvahy).   Zároveň   sťažovateľ   uvádzal,že finančné riaditeľstvo vo svojom odôvodnení uvádzalo, prečo došlo k pochybnostiamo tom,   kto   bol   skutočným   dodávateľom   tovaru   pre   sťažovateľa,   čo   z   hľadiskaprvostupňového rozhodnutia boli nové skutočnosti a dôvody, prečo správca dane považovaldaňové doklady a dodávku materiálu spol. GORS, s. r. o., za spochybnené a nepreukázané.Spochybnením   dodávateľa   tovaru   bolo   predloženie   správcovi   dane   príjmovýchpokladničných dokladov od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., ktoré preukazovaliúhradu faktúry v sume, ktorá bola zhodná so sumou na príjmovom pokladničnom dokladeod spoločnosti GORS, s. r. o.

Vo svojom odôvodnení sťažovateľ namietal, že o príjmových dokladoch spoločnostiZ+M INVESTMENT, s. r. o., ako o prakticky rozhodujúcich dôkazoch, z ktorých daňovýúrad vychádzal, niet ani zmienky ani v protokole o výsledku z daňovej kontroly týkajúcej saDPH z 23. novembra 2011, a tieto dôvody neboli spomenuté ani v dodatočnom platobnomvýmere   z 26.   marca 2012. Daňový subjekt tak   podľa sťažovateľa   nemal   žiadnu reálnumožnosť   vyjadriť   sa   v   súvislosti   s   odpočtom   DPH   k   tejto   skutočnosti,   nemal   možnosťnavrhovať na ten účel dôkazy, a nemal tak možnosť urobiť ani v odvolacom konaní vočirozhodnutiu správcu dane. V konečnom dôsledku o túto skutočnosť oprel svoje rozhodnutieaj krajský súd bez toho, aby sa zaoberal dostatočne konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudkuuviedol, že „sťažovateľ mal možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť v daňovej kontrole týkajúcej sa dani z príjmov, čo preukazuje, že daňový subjekt o tejto skutočnosti vedel. Rovnako   Najvyšší   súd   SR skonštatoval,   že   aj   keď   sporné   faktúry   spol.   GORS,   s.   r.   o. obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť na nich   deklarované   skutočnosti   aj   preukázané   inými   dôkazmi,   čo   v   tomto   prípade absentuje. Nakoľko došlo k pochybnostiam v preverovaných prípadoch ohľadom vecnej súvislosti   dodania   a   použitia   tovarov   a   služieb,   ako   aj   či   boli   dodania   tovaru   reálne uskutočnené osobou uvedenou na dokladoch, a daňový subjekt nepreukázal žiadne ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení, uviedol, že postup správnych orgánov ako aj krajského súdu bol v súlade so zákonom.“.

Vo svojich odvolaniach sťažovateľ uvádzal, že „do spisu... predložil riadne účtovné, doklady, a to nielen predmetné faktúry, ale tiež pokladničné doklady a dodacie listy, daňový úrad mal k dispozícii celé účtovníctvo za rok 2008.

Namietané   a   spochybňované   pokladničné   príjmové   doklady   spol. Z+M INVESTMENT,   s.   r.   o.   neboli   nikdy   súčasťou   účtovníctva   žalobcu,   zaúčtovanie dokladov spol. GORS, s. r. o. potvrdila nielen účtovníčka ⬛⬛⬛⬛, dodanie tovaru aj konateľ spol. GORS, s. r. o. Miloš Gono. Príjmové pokladničné doklady spol. Z+M INEVESTMENT, s. r. o. súčasťou účtovníctva nikdy neboli a ak ich daňový úrad spolu s dokladmi našiel, mohol ich predložiť prakticky ktokoľvek. Pokiaľ táto skutočnosť nie je ani v protokole o daňovej kontrole, vznikajú naopak pochybnosti, kedy tieto doklady daňový orgán získal a akým spôsobom.“.

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na to, že najvyšší súd „na str. 10 svojho odôvodnenia   nesprávne   konštatoval   skutkový   stav,   keď   uviedol,   že   k   výmene   daňových dokladov   v   účtovníctve   od   dodávateľa   Z+M Investment,   s.   r.   o.   za   daňové   doklady od spoločnosti GORS, s. r. o. došlo a pri uskutočnení a ukončení daňovej kontroly dane z príjmu   za   rok   2008.   Takéto   ustálenie   skutkového   stavu   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní, keďže naopak, sťažovateľ ako aj ostatní svedkovia nikdy neuvádzali, že by účtovné doklady spoločnosti Z+M Investment, s. r. o. boli niekedy súčasťou účtovníctva. Z   dôkazov   predložených   a   vykonaných   v   kontrolnom   konaní   k   DPH   vyplývala reálnosť predmetných obchodov, sťažovateľ sa podrobne k jednotlivým faktúram vyjadril, pričom uviedol presne miesto, kde bol tovar dodaný, kde sa výrobky z neho nachádzajú, kde boli spracovane, dodané, príp. kde bol tovar zabudovaný. Navrhovanú ohliadku, objektu – Penziónu nachádzajúceho sa v Beckovskej Vieske s. č. 620 daňový úrad odmietol vykonať, keďže nepopieral reálnosť toho, že sťažovateľ tovar kúpil, dokonca že ho zaplatil a odviedol si   svoju   daňovú   povinnosť,   ale   daňový   subjekt   nepreukázal,   že   prijatie   dodávky   bolo od spol. GORS, s. r. o.“

Sťažovateľ sa bránil tým, že „v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z o DPH mal faktúru od platiteľa, riadne vyhotovenú podľa § 71, neboli zistené žiadne nedostatky. Súčasne mal daň uvedenú vo svojich záznamoch podľa S 70, riadne viedol účtovníctvo, mal k tovaru dodacie listy. Okrem toho reálnosť týchto tvrdení bola preukázaná výpoveďami svedkov, výpoveďami samotného konateľa spol. GORS, s. r. o. Miloša Gona, ktorý mal tento tovar dodať. Všetky dôkazy, ktoré predpokladá zákon o DPH, ktoré predpokladajú predpisy o účtovníctve, boli riadne doložené. Žiaden iný doklad, ktorý by mohol predložiť sťažovateľ, by nemohol potvrdiť nič o tom, že predmetný tovar dodala skutočne spol. GORS, s. r. o., a taktiež ani súd, ani správca dane, neuviedli žiaden relevantný dôkaz, ktorý by pre nich bol dostatočným dôkazom o tom, že dodávky uskutočnila spol. GORS, s. r. o., s výnimkou účtovníctva tejto spoločnosti.“

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd, ako aj krajský súd porušili základné právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152ods. 4 ústavy z toho dôvodu, že sa „neriadil ústavne konformným výkladom“ príslušných právnych   predpisov,   ktoré   vykladali   v   neprospech   sťažovateľa,   na   úkor   ochrany   jeho základných práv a slobôd, pričom pri svojom výklade uprednostnili fiskálny záujem štátu. Súčasne došlo k porušeniu zásady zákonnosti a rovnosti účastníkov konania.“.

Ďalej sťažovateľ cituje zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zneníneskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 222/2004 Z. z.“), konkrétne § 29 týkajúci sadokazovania,   a konštatuje,   že   je   zrejmé,   že „dokazovanie   je   veľmi   dôležitou   súčasťou daňovej   kontroly,   tvorí   jej   podstatnú   časť,   a   toto   by   malo   byť   obsiahnuté   v   Protokole o daňovej kontrole. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí síce spomína protokol o vykonaní daňovej kontroly, o ktoré opiera svoje rozhodnutie, avšak táto kontrola sa týkala dane z príjmu fyzických osôb.

Proces vypracovania a prerokovania protokolu, ktorý smeruje k ukončeniu daňovej kontroly, upravuje § 15 ZSDP. Keď poverený zamestnanec správcu dane skontroluje to, čo si   vymedzil   v   oznámení   o   začatí   daňovej   kontroly,   tak   vypracuje   o   svojich   zisteniach písomný protokol.   Tento protokol   musí   mať zákonom   stanovené náležitosti   podľa §   15 ods. 11 ZSDP a musia v ňom byť obsiahnuté všetky kontrolné zistenia, pretože je podkladom pre   vydanie   platobného   výmeru   resp.   dodatočného   platobného   výmeru.   Predmetné rozhodnutie   daňového   orgánu   v   zmysle   zásady   zákonnosti   musí   vychádzať   zo   zákonne uskutočnenej daňovej kontroly, ktorej súčasťou je protokol. Tento možno do skončenia daňovej kontroly dopĺňať a meniť jeho obsah, a to aj vo forme dodatku, následne zákon stanovuje, akým spôsobom daňový subjekt je o výsledku kontroly upovedomený, ako aj možnosť daňového subjektu vyjadriť sa k výsledkom kontroly. Iba na podklade protokolu o daňovej   kontrole   a   jeho   záverov   možno   vydať   následne   rozhodnutie,   pokiaľ   má   byť dodržaná zákonnosť a procesný postup.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd správne cituje a konštatuje ustanovenia právnychpredpisov,   avšak   tieto   podľa   jeho   názoru „nevykladá   v   súlade   s   Ústavou   SR   ani s materiálnou   podstatou   týchto   právnych   predpisov.   Správne   orgány,   ako   aj   súdy   síce správne znenie právnych predpisov konštatujú, avšak ich výklad je jednostranne na úkor daňového subjektu.“.

Hoci je podľa sťažovateľa pravdou, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, nieje   však   výlučne   na   jeho   pleciach.   Túto   klauzulu   totiž   nemožno   podľa   jeho   názoru„interpretovať izolovane. Platná súdna judikatúra Najvyššieho súdu SR túto skutočnosť potvrdzuje. Konkrétne poukazujem na judikát NS SR č. 3Sžf 1/2011 zo dňa 07. 10. 2010, kde v   obdobnej   vecí   Najvyšší   súd   SR   vyjadril   stanovisko,   že   dôkazná   povinnosť   daňového subjektu nie je absolútna, a ani z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa   jeho   dodávateľa   a   dodávateľových   subdodávateľov.   Uvedený   judikát   vychádzal   tiež z rozsudku   Súdneho   dvora   EÚ   C-354/03,   C-355/03,   C-484/03,   ako   aj   z   rozhodnutia Najvyššieho   správneho   súdu   ČR   5Afs   131/2004,   v   zmysle   ktorého   dôkazné   bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Súčasne podporne poukazujeme i na rozhodnutie NS SR č. 3Sžf 82/2007 zo dňa 09. 10. 2008, v zmysle ktorého, ak majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba pochybnosti,   podozrenie,   tieto   sami   osebe   nie   sú   spôsobilé   vyvrátiť   dôkaznú   situáciu, a v prípade pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „Súdy   vo   svojich   odôvodneniach   poukazovali   iba na skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu a naopak, dôkazy vykonané v prospech sťažovateľa boli odsunuté ako dôkazy s menšou dôkaznou hodnotou. Hoci jednoznačne výpovede   svedkov   potvrdzovali   rozhodujúce   skutočnosti,   súdy   neuviedli,   prečo   týmto dôkazom neuverili, resp. ich nebrali do úvahy.“.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že „súdy   uviedli,   že   pokiaľ   si   platiteľ   uplatňuje   nárok na odpočítanie   dane   dodávateľskej   faktúry,   musí   byť   schopný   preukázať,   že   zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Svoje rozhodnutie odôvodnili predovšetkým tým, že v účtovníctve sa nachádzali príjmové pokladničné doklady Z+M INVESTMENT, s. r. o., a žalobca nevedel uviesť, prečo boli tieto doklady vystavované, čo malo vzbudiť pochybnosti o reálnosti obchodov. Ak sťažovateľ ako daňový subjekt musí vedieť a byť schopný preukázať svoje tvrdenie o prijatí dodávky od menovaného dodávateľa, nie je zrejmé, prečo za toto preukázanie okrem účtovných dokladov, vyjadrení svedkov, nepovažuje   súd   za   vierohodné   aj   vyjadrenie   samotného   konateľa   predmetného dodávateľa.“.

Na jednej strane súdy podľa sťažovateľa «nepovažujú účtovný doklad za doklad, ktorý by bol sám o sebe hodnoverným dôkazom, pre daňové účely majú byť tieto dôkazy preukázateľné   inými   dôkazmi.   Na   strane   druhej   však   tzv.   príjmový   doklad   spol.   Z+M INVESTMENT, s. r. o., ktorý nikdy zaúčtovaný nebo, má byť dokladom ktorý vyvracia v celosti ostatné dôkazy v prospech sťažovateľa. Nič z dôkazov svedčiacich v prospech sťažovateľa pre daňové orgány ani súdy nebolo dostatočné, naopak, príjmový doklad, ktorý nie je ani zrejmé, kto kedy predložil a vystavil, ktorý sám o sebe nemá žiadnu dôkaznú hodnotu,   bol   považovaný   „nad“   všetky   ostatné   dôkazy,   čo   je   v   rozpore   so   zásadou zákonnosti, rovnosti, ako aj so zásadou zistenia materiálnej pravdy. Tieto doklady nikdy neboli súčasťou účtovníctva, boli len vyplnenými predtlačenými formulármi, ktoré nikdy neslúžili ako skutočné daňové doklady.

Súdy uviedli, že daňové orgány nevyžadovali od žalobcu účtovné doklady dodávateľa a   neprenášali   na   neho   zodpovednosť   za   účtovníctvo   tretieho   subjektu,   nikde   však   niet zmienky o tom, aký iný dôkaz mal, resp. mohol žalobca predložiť, ktorý by bol považovaný za   dostatočný.   Naopak,   ak   mal   daňový   úrad   pochybnosti   o   dôkazoch   predložených sťažovateľom, mal tieto pochybnosti preukázať, príp. vykonať dokazovanie v naznačenom smere (napr. vypočutím konateľa spol. Z+M INVESTMENT, s. r. o.)».

Sťažovateľ konštatuje, že hoci v daňovom konaní dôkazné bremeno je na daňovomsubjekte, za dôkaz však môžu slúžiť „akékoľvek iné dôkazné prostriedky, získané v daňovom konaní. Súhlasíme s tvrdením, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že určité plnenie bolo uskutočnené. V tomto konkrétnom prípade však existujú vyjadrenia svedkov^   dodacie   listy,   príjmové   doklady,   ako   aj   skutočne   existujúci   reálny   výsledok predmetných   obchodov   a   služieb   v   podobe   Penziónu   v   Beckovskej   Vieske...,   ktoré potvrdzujú všetky skutočnosti y predmetných faktúrach.

Pokiaľ súdy vo svojom rozhodnutí vyjadril záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal nielen vecnú súvislosť dodania a použitia tovarov a služieb, ale tiež to,   že   dodania   tovaru   boli   skutočne   uskutočnené   osobou   uvedenou   na   predložených dokladoch, je na mieste skutočne sa konkrétne zaoberať tým, čo vlastne by bolo považované za dostatočné preukázanie a čo skutočne reálne mohol, resp. v zmysle -svojich povinností mal sťažovateľ ako dôkaz uchovávať. Ako možno od daňového subjektu s odstupom 3 rokov vyžadovať preukázanie skutočností podkladmi, ktoré nemá v zmysle žiadneho právneho predpisu povinnosť uchovávať, spracovávať, požadovať.“.

Na základe uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že „použitý výklad § 29 ods. 8 je v tomto konkrétnom prípade skutočne v rozpore s Ústavou SR a platnými medzinárodnými dokumentmi“, ako aj «so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Z judikatúry Ústavného súdu SR taktiež vyplýva, že hoci špecifiká súdnych či administratívnych konaní, či ich konkrétnych súčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných práv a slobôd ich účastníkov, limity takýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje čl. 13 ods. 4 ústavy, v súlade s ktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený ciel.

Keďže cieľom každého konania musí byť snaha zistiť objektívnu pravdu, nie je možné pochybnosti a znovu iba pochybnosti vykladať na ťarchu daňového subjektu, a naopak v prospech štátu, ktorý nadobudol iba pochybnosť na základe „dôkazu“, ktorý v obdobnom prípade ( ak by daňový subjekt predložil iba príjmový doklad bez faktúry, dodacieho listu ) by nepovažoval za dostatočný.».

Výklad   §   29   ods.   8   zákona   č.   511/1992   Zb.   musí   podľa   sťažovateľa   smerovaťk „rozloženiu dôkazného bremena, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek   skutočností,   teda   i   tých   ohľadne   ktorých   takáto   povinnosť   stíha   úplne   iný subjekt“.

Nie je možné podľa názoru sťažovateľa „dokazovanie zo strany daňového subjektu v smere, že dodávku tovaru a služieb neuskutočnil iný dodávateľ (Z+M INVESTMENT, s. r. o.), ak túto dodávku uskutočnila spol. GORS, s. r. o.. Potom nemožno vykonávať dokazovanie   negatívnym   spôsobom,   pretože   daňový   subjekt   môže   disponovať   daňovými dokladmi, dodacími listami iba o tom, ktorý subjekt dodávku uskutočnil. Ak spol. GORS, s. r. o, nepredložila účtovníctvo, nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti vyžadované   platnou   právnou   úpravou   od   určitého   dodávateľa,   vyčerpal   tento   vlastné dôkazné   bremeno   a   na   preukázanie   opaku   v   dôsledku   skutočností,   ktoré   nastali u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Pokiaľ   má   výklad   najvyššieho   súdu   garantovať   zákonnosť   daňového   konania, t. j. zabezpečiť,   aby   tak   daňové   subjekty,   ako   aj   správcovia   dane   postupovali   striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom takého výkladu daňových predpisov, ktorý zabezpečí rovnosť účastníkov, rovnosť a nestrannosť hodnotenia dôkazov.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   zopakoval,   že   v jeho   prípade   nebola   spochybnenámateriálna   existencia   tovaru   ani   jeho   faktické   dodanie, „avšak   správca   dane   a   súdy nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu preniesli na ťarchu sťažovateľa ako daňového subjektu v zmysle § 29 ods. 8 ZSDP. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok,   okolností,   či   vyvrátenie   pochybností   nemožno   totiž   podsunúť   iba   pod   dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Pokiaľ iné subjekty vystavujú fiktívne faktúry a dopúšťajú sa podvodného konania, nesmie táto skutočnosť byť vykladaná na ťarchu daňového subjektu, ktorý v danom prípade nemá vedomosť o takýchto obchodoch.“.

Sťažovateľ taktiež vo svojej sťažnosti poukazuje na právo Európskej únie, konkrétnena   rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   „Optigen   Ltd   (C-354/03),   FulcrumElectronics   Ltd   C-353/03)   a   Bond   House   Systems   Ltd   (C-484/03)“,   v ktorom   súdkonštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani,ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo ak ichplnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, keď tieto osoby o podvodnom konaní nevedelialebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté.

V rozhodnutí vo veci „Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahuk nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani,ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení,ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenienároku na odpočet dane odopreté“.

Súčasne sťažovateľ podporne poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českejrepubliky (sp. zn. 2 Afs 7/2006).

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu   (ako   aj   jeho   vydaniu   predchádzajúcimpostupom) a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušila vec mu vrátil na ďalšie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konaniapodľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ako ajnapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   preskúmaniu   napadnutého   postupu   a   rozsudkukrajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv brániprincíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzickáosoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musípožiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutýpred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyššísúd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   vyjadruje   svoje   výhrady   voči   napadnutému   rozsudkunajvyššieho   súdu,   ktorým   podľa   jeho   názoru   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, ako aj základných práv podľačl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciouustanovení   §   29   ods.   8   zákona   č.   511/1992   Zb.   v   súvislosti   s   rozsahom   uplatneniadôkazného bremena na strane sťažovateľa (daňovníka), ktorý považuje za spôsobujúcimarbitrárnosť rozhodnutia, ako aj porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľačl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutiaa postupu správneho orgánu (finančného riaditeľstva) č. 1020506/1/1074094/2012/5048-rz 13. júla 2012 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdutak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   to,že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva,že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody.   Ústavný   súd   teda   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravnýchprostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnenýposudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnychpredpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohouústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúchainterpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), aleúloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecnýchsúdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnychpredpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobomustanoveným   zákonom,   či   právne   závery   nie   sú   v   extrémnom   rozpore   so   skutkovýmizisteniami   a   či   rozhodnutia   vydané   v   konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   sú   riadneodôvodnené.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   lenvtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu.   Najvyšší   súdv jeho odôvodnení najprv poukázal na obsah odvolaním napadnutého rozsudku krajskéhosúdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   O.   s.   p.)   zamietol   žalobu   žalobcu,   ktorou   sa   domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   č.   1020506/1/1074094/2012/5048-r   zo dňa 13. 07. 2012 a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9311301/1/616409/2012 zo dňa 26. 03. 2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie 11. štvrťrok 2008 v sume 9.088,39 € podľa § 44 ods. 6 písm. b/   bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov... (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.)

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v kontrolovanom období (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z.) sú hmotnoprávnej povahy a na ich   bezpodmienečné   splnenie   sa   viaže   nárok   na   odpočet.   Ich   nesplnenie   nie   je   možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu   a   ani   za   dobromyseľnosti   platiteľa.   Naopak   zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet   uplatňuje,   preukázal   existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie   dane   z   dodávateľskej   faktúry,   musí   byť   schopný   preukázať,   že   zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený   so   svojimi   povinnosťami   daňovníka   vo   vzťahu   k   správcovi   dane,   ktoré vyplývajú   z   daňových   zákonov   (plnenie   daňových   povinností   je   jedna   z   podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má   v   zmysle   daňových   predpisov   preukázať   pri   predpokladanej   daňovej   kontrole, že k zdaniteľnému   plneniu   skutočne   došlo   a   preukázať,   kto   uvedený   tovar   skutočne poskytol...»

Ďalej   najvyšší   súd   zhrnul námietky   sťažovateľa uvedené v jeho   odvolaní,   ako ajcitoval z vyjadrenia finančného riaditeľstva.

V   ďalšej   časti   napadnutého   rozsudku   najvyšší   súd   uviedol   (citoval)   relevantnéustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. [§ 49 ods. 1 a 2; § 51 ods. 1 písm. a) ] a zákonač. 511/1992   Zb.   (§   2   ods.   2,   3   a 6;   §   29   ods.   4   a 8)   a   interpretoval   ich   vo   vzťahuk posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisomsa   najvyšší   súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej   veci,   jeho   právnymposúdením a hodnotením a uviedol, že u sťažovateľa „bola vykonaná daňová kontrola DPH za   zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťrok   2008,   o   výsledku   ktorej   bol   vyhotovený   protokol č. 9311401/5/2840/2012   zo   dňa   09.   02.   2012,   a   keďže   sa   žalobca   nedostavil na prerokovanie predmetného protokolu, správca dane postupoval v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. a za deň doručenia a prerokovania protokolu sa považuje deň 22. 03. 2012.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/5238/2011/Bie zo dňa 14. 02. 2011, na   ktorom   bola   ako   svedok   vypočutá ⬛⬛⬛⬛ vyplýva,   že   o   obchodných vzťahoch v písomnej forme medzi žalobcom a spoločnosťou GORS, s. r. o., nemá vedomosť, dodávateľov si nepamätá, keďže odvtedy už prešlo určité časové obdobie a za rok 2008 robila účtovníctvo viacerým subjektom. Spoločnosti GORS, s. r. o., vykonávala účtovníctvo za rok 2007 a 2008.

K pokladničným dokladom od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., uviedla, že p. Machara jej priniesol faktúry s príjmovými dokladmi od tejto spoločnosti, následne však priniesol účtovné doklady od spoločností GORS, s. r. o., s uvedením, že došlo k zmene dodávateľa. Účtovné operácie previedla a omylom ponechala v účtovníctve pokladničné doklady od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o. Na otázky správcu dane odpovedala, že nebola osobne prítomná pri všetkých dodávkach materiálu od dodávateľov, ktorí dodali tento materiál v roku 2008 spoločnosti GORS, s. r. o., na zariadenie penziónu Beckovská Vieska č. 620 a takisto nebola osobne prítomná pri dodávkach materiálu od dodávateľa GORS, s. r. o., ktoré v roku 2008 táto spoločnosť dodala žalobcovi. Dňa 15. 02. 2011 k svojej svedeckej výpovedi doplnila, že účtovné operácie previedla v účtovníctve žalobcu a zároveň v účtovníctve GORS, s. r. o.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/42820/2010/Bie zo dňa 12. 10. 2010, na ktorom bol ako svedok vypočutý vyplýva, že účtovné doklady za rok 2008 spoločnosti GORS, s. r. o., nemôže predložiť, keďže boli odovzdané novému majiteľovi spoločnosti. Uviedol, že v roku 2008 bol konateľom spoločnosti GORS, s. r. o. ktorá bola zameraná na stavebnú činnosť, ako aj spoločnosti GOOS, s. r. o., ktorá bola zameraná na prenájom nehnuteľnosti. Vlastníkom nehnuteľnosti – rozostavaná stavba rodinného domu ⬛⬛⬛⬛ bola spoločnosť GOOS, s. r. o., ktorá predmetnú stavbu dokončila, pričom bol zmenený účel stavby z rodinného domu na penzión. Spoločnosť GORS, s. r. o., na stavbe penziónu zabezpečovala hrubé stavebné práce a dodávala stavebný materiál. Žalobca   dodával   stolárske   a   drevárske   výrobky, ⬛⬛⬛⬛ robil   zámkovú   dlažbu. So žalobcom   mal   ústnu   dohodu   a   robil   práce   na   objednávky.   Žalobca   robil   dodávku a montáž, chodil brať materiál sám, podľa toho ako potreboval. Faktúry boli vyhotovené   následne   po   dodávke   materiálu,   faktúry   vyhotovila   účtovníčka   za   základe podkladov ⬛⬛⬛⬛, ktoré on alebo jeho manželka podpísali. Príjmové pokladničné doklady boli vyhotovené v tom dni, ktorý je uvedený na doklade, uvedené príjmy boli v tieto dni   zaúčtované   v   účtovníctve   spoločnosti   GORS,   s.   r.   o.,   a   doručovala   ich   buď   jeho manželka, alebo on sám. Úhrady faktúr sa uskutočnili v hotovosti v tom termíne a takej výške, ako je uvedené na predmetných príjmových pokladničných blokoch. Peniaze žalobca vyplatil   naraz   sám   v   hotovosti,   ktoré   prevzal ⬛⬛⬛⬛ osobne.   Všetky   príjmy   boli zaúčtované v účtovníctve spoločnosti GORS, s. r. o. K účtovným dokladom spoločnosti GORS, s. r. o., za rok 2008 uviedol, že sa nakontaktuje na súčasného konateľa spoločnosti p. Petroviča a potom ich doloží do konca budúceho týždňa.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 643/320/42916/2010/Bie zo dňa 12. 10. 2010, kde ako svedok vypovedal ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že v roku 2008 pracoval pre žalobcu ako živnostník, pričom žalobcovi za rok 2008 vystavil celkovo 12 faktúr. Peniaze mu žalobca vyplatil osobne v takej výške ako bola vyčíslená na faktúrach a príjmových pokladničných dokladoch. Predložil tiež knihu pohľadávok k 31. 12. 2008. Na otázku, aký bol dôvod nepodania daňového priznania za rok 2008 uviedol, že si nie je vedomý, že by toto daňové priznanie nebolo podané. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 644/320/8466/2010/Tru zo dňa 07. 09. 2010, na ktorom ako svedok vypovedal Dušan Petrovič (konateľ spoločnosti GORS, s. r. o., v čase od 01. 10. 2009 do 13. 01. 2012) vyplýva, že dňa 24. 08. 2010 navštívil predchádzajúceho konateľa spoločnosti GORS, s. r. o., Miloša Gonu, ktorý sa vyjadril,   že nemá žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti GORS, s. r. o. Z uvedeného dôvodu nemohol Dušan Petrovič predložiť správcovi dane doklady týkajúce sa spoločnosti GORS, s. r. o.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 644/320/7789/2010/Bac zo dňa 21. 07. 2010, kde vypovedal Dušan Petrovič vyplýva, že Miloša Gonu navštívil osobne v miestne bydliska, avšak nepodarilo sa mu s ním skontaktovať. Manželka Miloša Gonu mu uviedla, že sa do 15.   08.   2010   nachádza   pracovne   v   zahraničí   a   o   požiadavke   na   vydanie   dokladov za obdobie roku 2008 ho bude informovať.“.

Z uvedeného pre najvyšší súd preto vyplynulo, že v rámci administratívneho konania bolo vykonané rozsiahle dokazovanie prostredníctvom výsluchu svedkov, predloženia listín a pod. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru najvyššieho súdu „podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu“. Otázne však ostalo, „kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti GORS, s. r. o., keďže pôvodný konateľ p. Gono tvrdil, že ho celé odovzdal novému konateľovi, avšak bez protokolu, pričom nový konateľ sa viackrát snažil nakontaktovať s p. Gonom ohľadom odovzdania účtovníctva predmetnej spoločnosti, ale bezvýsledne. Rovnako výkon prác pre žalobcu bol p. potvrdený, avšak dodávateľ materiálu ostal nevyriešený. Účtovníčka žalobcu mu robila účtovníctvo podľa dokladov, ktoré jej predložil a na jeho pokyn. Predložené jej boli aj doklady   od   spoločnosti   Z+M   INVESTMENT,   s.   r.   o.,   pri   ktorých   previedla   účtovné operácie, avšak neskôr jej žalobca povedal, že došlo k zmene dodávateľa a v účtovníctve omylom ponechala predmetné doklady od uvedenej spoločnosti. Čo sa týka príjmových dokladov spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., žalovaný sa o nich zmienil na str. 5 napadnutého rozhodnutia a rovnako aj na výzvu č. 643/320/50147/2010/Bie zo dňa 14. 12. 2010   sa   mal   žalobca   vyjadriť   k   týmto   príjmovým   dokladom.   Rovnako   poukazuje   senát najvyššieho súdu i na dôvody prvostupňového rozhodnutia, z obsahu ktorého okrem iného dáva   do pozornosti,   že   správca   dane   zaslal   žalobcovi   výzvu   na   predloženie   dôkazov č. 643/320/501 zo dňa 14. 12. 2010, na základe ktorej mal daňový subjekt predložiť dôkazy, ktorými   by   nepochybne   preukázal   tvrdenie,   že   sporný   materiál   na   stavbu   penziónu v skutočnosti dodala spoločnosť GORS s. r. o., Javorinská 401/11, Nové Mesto nad Váhom, nakoľko z dovtedy vykonaného dokazovania neboli jeho tvrdenia preukázané. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že samotné faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady   ešte   nie   sú   dôkazom   o   tom,   že   predmetné   plnenia,   uvedené   na   dokladoch od spoločnosti GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, boli v skutočnosti zrealizované uvedenou spoločnosťou.

Žalobca doručil dňa 17. 01. 2011 Daňovému úradu Nové Mesto nad Váhom písomné vyjadrenie k predmetnej výzve. V písomnom vyjadrení uviedol,   že k prijatým faktúram od dodávateľa GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, okrem pokladničných dokladov nemá žiadne iné dôkazy.“.

Najvyšší   súd   vyhodnotil   rozsah   a   dôvody   odvolania   vo   vzťahu   k   napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku dospel k záveru, že „nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého   rozsudku,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   východiská   pre   vyslovenie   výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú   úpravu   zisťovania,   preverovania   základu   dane,   alebo   iných   skutočností rozhodujúcich   pre   správne   určenie   dane,   alebo   vznik   daňovej   povinnosti   daňového subjektu.

Dokazovanie   vykonáva   správca   dane,   ktorý   vedie   daňové   konanie   (§   29   ods.   1 zákona   č.   511/1992   Zb.).   Správca   dane   dbá,   aby   skutočnosti   rozhodujúce   pre   určenie daňovej   povinnosti   boli   zistené   čo   najúplnejšie   a   nie   je   pritom   viazaný   iba   návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).“.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn.   2   Sžo   4/2009   z   23.   júna   2010   v   spojení   s   rozhodnutím   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.

Dokazovanie   zo   strany   správcu   dane   slúži   až   následnú   verifikáciu   skutočností a dokladov   predpokladaných   daňovým   subjektom.   Ak   daňový   subjekt   na   ktorom   leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že „žalobca v konaní nepreukázal vecnú súvislosť dodania tovarov a služieb a nepreukázal ani to, že dodania boli uskutočnené   osobou,   uvedenou   na   podložených   dokladoch.   Výpovede   svedkov   rovnako nepreukázali   reálnosť   tvrdených   skutočností.   Ani   senát   odvolacieho   súdu   nepopiera reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb, ako aj reálnosť vykonaných činností, avšak ani   ohliadka   objektu   –   Penziónu,   nachádzajúceho   sa   v   Beckovskej   Vieske   mal   byť predmetný materiál zabudovaný by nepreukázala, tak ako to správne uviedol súd prvého stupňa, kto bol skutočným dodávateľom surovín resp. iného tovaru pre žalobcu.“.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, podľa najvyššieho súdu „zákonodarca   požaduje   z   dôvodu   ľahkej   zneužiteľnosti,   aby   platiteľ,   ktorý   nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si žalobca sám uplatnil, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky   doklady,   ktoré   preukazujú   reálne   uskutočnenie   skutočností,   uvedených na faktúrach.“.

Sťažovateľ   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   neuniesol   ani   v   administratívnom   ani v súdnom   konaní   dôkazné   bremeno   a   nebolo   možné   súhlasiť   ani   s   jeho   opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány nevysporiadali. Aj keď sporné faktúry podľa názoru najvyššieho súdu „obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi, čo v tomto prípade absentuje. Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca dôkazné bremeno v tomto prípade neuniesol. Svedecké výpovede   osôb,   ktoré   sa   mali   podieľať   na   dodávke   tovarov   alebo   pre   žalobcu   viedli účtovníctvo, nepotvrdili skutočnosť, kto bol dodávateľom uvedeného zdaniteľného plnenia pre žalobcu. Konatelia žalobcom označeného dodávateľa – spoločnosti GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, správcovi dane účtovníctvo nepredložili, napriek opakovaným výzvam.“.

Výmenu daňových dokladov v účtovníctve sťažovateľa od dodávateľa žalobcu Z+M Investment, s. r. o., za daňové doklady od spoločnosti GORS, s. r. o., považoval senát odvolacieho súdu za účelovú, keďže k tejto výmene prišlo až po uskutočnení a ukončení daňovej kontroly dane z príjmu za rok 2008 u sťažovateľa (protokol o výsledku daňovej kontroly z príjmu 2008 č. 643/320/6817/2011/Bie z 31. marca 2011).

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „Jednou zo základných zásad daňového konania jej zásada   zákonnosti,   ktorá   pre   správcu   dane   v   daňovom   konaní   ustanovuje   povinnosť postupovať   v   súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   (§   2   ods.   1   zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu   a   daňové   konanie   je   jednou   z   najvýznamnejších   zásad   tzv.   zásada   voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy, podľa svojej   úvahy   a to každý   dôkaz   jednotlivo a všetky a všetky dôkazy   v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).“.

Záver,   ktorý   bol   zo   zistených   skutkových   okolností   v   daňovom   konaní   ustálený zodpovedal   podľa   názoru   najvyššieho   súdu „zásadám   logického   myslenia   a   správneho uváženia   a   je   v   súlade   s   hmotno-právnymi   ustanoveniami   zákona   č.   222/2004   Z.   z. V predmetných prípadoch žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH) nevzniklo. Potom je nesprávne aj konštatovanie, že nebola dodržaná Šiesta Smernica Rady 77/388/EEC zo dna 17. 05. 1977, ktorá zakladá spoločný systém DPH, podľa ktorej na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy, ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach. Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži až   na   následnú   verifikáciu   skutočností   a   dokladov   predkladaných   daňovým   subjektom. V preverovaných   prípadoch,   vzhľadom   na   zistené   skutočnosti   došlo   k pochybnostiam ohľadom vecnej súvislosti dodania a použitia tovarov a služieb, ako aj či boli dodania tovaru reálne uskutočnené osobou uvedenou na dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade následnej   daňovej   kontroly   preukázal   tvrdené   skutočnosti,   aj   s   určitým   časovým odstupom.“.

Súd   prvého   stupňa   sa   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dostatočným   spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v žalobe. Krajský súd podľa najvyššieho súdu uviedol, že „postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri posudzovaní práva na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či sú preukázané skutočnosti na nich deklarované, bol podľa názoru senátu odvolacieho súdu   dostatočne   zistený   a   v   rozhodnutiach   náležité   odôvodnený.   Žalobca   mal   možnosť vyjadriť   sa   ku   všetkým   zisteniam   správcu   dane   a   zaujať   stanovisko,   rovnako   mohol produkovať dôkazy na svoje tvrdenia.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahovali   podľa   najvyššieho   súdu „všetky   zákonom   požadované   náležitosti,   žalovaný pri hodnotení   dôkazov   postupoval   v   medziach   zákona   a   logického   uvažovania,   všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“.

Z   citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   zaoberalso všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uplatnil   vo   svojom   odvolanía zopakoval   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislostipovažoval za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namietaporušenie   svojho   základného   práva   garantovaného   ústavou   napadnutým   rozsudkomnajvyššieho súdu, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdnehoporiadku, t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupovorgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku). Úlohou súdu (či už prvostupňového alebo odvolacieho)v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmaťzákonnosť   ich   postupov   a rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešeníkonkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorýposudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnejsprávy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzovalaj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd zameral svoju pozornosť na aplikáciu procesno-právnych noriem zákonao správe daní regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ústavný súduž uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovanízásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínanís uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektutýkajúcu sa jeho tvrdení (III.   ÚS 401/09). Daňový subjekt má v daňovom konaní dvezákladné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Ak však správcadane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľnespochybní   vierohodnosť,   pravdivosť   alebo   úplnosť   dôkazov   predložených   daňovýmsubjektom,   v   takom   prípade   je   opäť   len   na   daňovom   subjekte,   či   predložením   alebonavrhnutím   ďalších   dôkazov   vyvráti   spochybnenie   jeho   pôvodných   dôkazov   správcomdane.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodomna podanie   žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľanázoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľnýma udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušeniesťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právnezávery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktorésú podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z ústavného hľadiska konformné, a pretoakceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   korešpondujú   právnym   normám,   ktoré   mali   byťv danom   prípade   aplikované.   Z   citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozsudkunajvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní,a aj   to,   ako   z   právneho   hľadiska   posúdil   kľúčové   sťažovateľove   námietky.   Za   danýchokolností   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoréstručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na závero tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdnehorozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   aleboargument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majúrozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutnéna doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacomkonaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádzapostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciouvo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmäto,   či   prípadné   pochybenia   všeobecného   súdu   v   posudzovanom   prípade   dosahujú   takúintenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd,t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právomchránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretiezákladných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Je potrebné zdôrazniť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je vedená v rovine,ktorú   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   (pre)hodnotiť.   Ústavný   súd   nie   je   skutkovým(nachádzacím) súdom, a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnenýprehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred správnymi orgánmi, prípadne predvšeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bolaž stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámeczásad spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci správnehosúdnictva zo strany všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza také dôvody,ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemikevedenej   pred   správnymi   orgánmi   a   všeobecnými   súdmi,   ktorú   prenáša   do   konaniapred ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že by sa správneorgány dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu a všeobecné súdy by na danýnedostatok   primerane   nereagovali,   pretože   záver   o   neunesení   dôkazného   bremenasťažovateľa o uskutočnení zdaniteľného plnenia medzi ním a GORS, s. r. o., má dostatočnýracionálny základ vo vykonaných dôkazoch. Správne orgány a všeobecné súdy v tomtosmere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového stavu,a úsudok,   že   správne   orgány,   prípadne   všeobecné   súdy   pochybili   v   podobe   zjavnéhovybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, v danom prípade pretoneobstojí. Sťažovateľ tak od ústavného súdu nedôvodne očakáva, že ústavný súd prehodnotídokazovanie uskutočnené pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a jeho výsledkypodrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2ústavy,   avšak   z   obsahu   sťažnosti,   konkrétne   z   dôvodov,   na   ktorých   sťažovateľ   zakladáťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také tvrdenia, prostredníctvom ktorýchby relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantnýmspôsobom spochybňoval opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazujena závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutiesťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označenýmzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupomalebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako ajnezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobodynamietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej bymohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00,III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuťtaký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,prostredníctvom ktorých namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, vo väzbe na obsah odôvodnenia rozsudku najvyššieho súduz ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť akoústavne   nekonformný,   pretože   v   jeho   odôvodnení   sú   zreteľne   uvedené   dôvody,   ktoréracionálne vedú k záveru uvedenému vo výrokovej časti namietaného rozhodnutia.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietanýmrozsudkom   najvyššieho   súdu   na   jednej   strane   a   sťažovateľom   označenými   základnýmiprávami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnumožnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyššísúd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale totorozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti   dospelk záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,a   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   tak,   že   sťažnosť,   ktorousťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkomnajvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 12, čl. 47ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, jeho sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje žiadneodôvodnenie porušenia práv sťažovateľa podľa uvedených článkov ústavy. Z uvedenéhodôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa   (návrhu   na   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   priznanie   náhrady   trovprávneho   zastúpenia),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľomoznačených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015