znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 152/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I., a V. H., zastúpených JUDr. Jánom Čarnogurským, advokátom, Dostojevského rad 1, Bratislava, ktorou namietajú porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16   C 121/2006, postupom   Krajského   súdu v Trnave   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   191/2011   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 66/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I. a V. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. októbra 2013 doručená sťažnosť T. M., M. I., D. L., M. Š., V. I. a V. H. (ďalej len „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a čl.   11   ods. 1   listiny,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   121/2006,   postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 191/2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 66/2013.

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom   postavení navrhovateľov účastníkmi konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 121/2006, predmetom ktorého   bol   návrh   na   vydanie   dedičstva   oprávneným   dedičom.   Okresný   súd   návrh sťažovateľov rozsudkom č. k. 16 C/121/2006-249 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu“)   zamietol,   krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľov   rozsudkom č. k. 9 Co/191/2011-273 z 22. augusta 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil a najvyšší súd dovolanie niektorých zo sťažovateľov podané proti rozsudku   krajského   súdu   uznesením   sp.   zn.   7   Cdo   66/2013   z 24.   júla   2013   (ďalej   len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietol.

Sťažovatelia   v sťažnosti   rozsiahlo   opisujú   skutkový   stav   a v tejto   súvislosti poukazujú v 1. rade predovšetkým na skutočnosť,   že krajský súd vo veci rozhodol bez nariadenia   pojednávania,   pričom   až   vo   svojom   rozsudku   prvýkrát   formuloval   záver o nedostatku   aktívnej   legitimácie   sťažovateľov   v konaní.   Sťažovatelia   ďalej   poukazujú na to,   že   v danej   veci   majú   právny   význam   dve   dedičské   konania   po   dvoch   rôznych poručiteľoch,   avšak len   vo   vzťahu k jednému   z poručiteľov   boli   účastníkmi   dedičského konania. Nadväzne na to uvádzajú, že sporná nehnuteľnosť, ktorej vydania sa návrhom adresovaným   okresnému   súdu   domáhali,   nebola   predmetom   darovacej   zmluvy   spísanej 27. mája 1991, a že táto darovacia zmluva bola neskôr sfalšovaná, keď bol do nej zahrnutý aj sporný pozemok.

Sťažovatelia   ďalej   v sťažnosti   namietajú   výsledky   dokazovania   realizované všeobecnými súdmi vo veci vychádzajúc zo skutočnosti, že z piatich vyhotovení darovacej zmluvy je sporná nehnuteľnosť zapísaná len na jednej z nich, a to na tej, ktorá sa nachádza v zbierke   listín   Katastrálneho   úradu   v   Trnave.   Pritom   v archívnej   zložke   pôvodného štátneho notárstva Trnava, kde sa nachádza jeden exemplár tejto zmluvy, nemá byť podľa tvrdenia sťažovateľov uvedená sporná parcela. Pritom poukazujú na výpovede svedkyne H., podľa   ktorej „zmluva,   ktorá   parc.   č...   neobsahuje,   je   zrejme   originálnym   vyhotovením zmluvy, zmluva ktorá túto nehnuteľnosť obsahuje, je zrejme odpisom originálu zmluvy“, ale aj na svedecké výpovede notárky, ktorá registráciu zmluvy uskutočnila, a advokáta, ktorý ju pre právnych predchodcov odporcov mal spísať.

Sťažovatelia   v sťažnosti   napádajú,   že   námietku „pasívnej   legitimácie   v konaní nevzniesol   žiadny   z   účastníkov   a   odvolací   súd   ju   uplatnil   len   v   našej   neprítomnosti v neverejnej časti konania. Ako uvádzame vyššie, táto námietka podľa nášho názoru ani neobstojí.   Ak   by   námietka   obstála,   odvolací   súd   mal   možnosť   na   ňu   prihliadnuť a zamietnuť žalobu,   už   keď rozhodoval   vo veci   prvýkrát uznesením zo dňa   30.   3.   2010 sp. zn. 9 CoD 89/2009.   Pred   rozhodnutím   Krajského   súdu   Trnava   zo   dňa   22.   8.   2012 sp. zn. 9 Co 191/2011   sme   nemali   možnosť   reagovať   na   takúto   námietku   a   uvedené rozhodnutie Krajského súdu Trnava bolo pre nás prekvapivé (§ 213 ods. 2 OSP).“.

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľov, právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 36 ods. 1 Listiny... čl. 20 právo vlastniť majetok a zaručenie dedenia zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy... a čl. 11 ods. 1 Listiny... právo na spravodlivé súdne   konanie   zaručené   čl.   6   bod   1,   Dohovoru...   právo   pokojne   užívať   majetok zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru... v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp.   zn.   16 C/121/2006 v spojitosti s konaním na Krajskom súde v Trnave, sp. zn. 9 Co/191/2011   a konaním   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 7 Cdo 66/2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. júla 2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 66/2013-309 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 9 Co/191/2011-273 a v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 14. júna 2011, sp. zn. 16 C/121/2006-249 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania - trov právneho zastúpenia, ako budú   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   ustálené,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   Jána Čarnogurského... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   postupom (a rozsudkom) okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť ani v budúcnosti   domáhať ochrany svojich   práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V danom prípade namietaný postup okresného súdu vrátane jeho rozsudku podliehali revíznej   právomoci   krajského   súdu,   ktorý   má   aj   kasačnú   právomoc,   čo   sťažovatelia podaním odvolania aj využili. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu by teda bolo   v rozpore   s   princípom   subsidiarity   zakotveným   v čl. 127   ods. 1   ústavy,   lebo   jeho preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrí   do právomoci   krajského   súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné   a určujúce   preto   len   preskúmanie   postupu   krajského   súdu   (obdobne III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Na   základe uvedeného   ústavný   súd sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu,   ktorý   bol   zavŕšený   vydaním rozsudku sp. zn. 16 C/121/2006 zo 14. júna 2011, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).   Vzhľadom   na   výsledky dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol, zostalo ústavnému súdu posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku krajského súdu možno považovať z ústavných hľadísk za udržateľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny niet zásadných   odlišností   a prípadné   porušenie   týchto   práv   a im   porovnateľného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavnosť   konania   pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane   súdov)   predpokladá, že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08). Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co/191/2011-273   z 22.   augusta   2012   potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a v časti náhrady trov konania ho zrušil a vec vrátil na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   k meritu   veci,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sťažovatelia v podstate argumentujú, krajský súd uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   správnym   skutkovým   zisteniam,   vec   samotnú správne právne posúdil s použitím správneho ustanovenia právneho predpisu, jeho závery viedli k správnemu rozhodnutiu, rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku týkajúcom sa veci samej vecne správne...

Odvolací súd k odôvodneniu vo výroku správneho napadnutého rozhodnutia dodáva v   súvislosti   s   ustálením   okruhu   účastníkom   konania   a   ich   aktívnej   vecnej   legitimácie nasledovné:

Podľa ust. § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že   oprávneným   dedičom   je   niekto   iný,   je   povinný   ten,   kto   dedičstvo   nadobudol,   vydať oprávnenému   dedičovi   majetok,   ktorý   z   dedičstva   má,   podľa   zásad   o   bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Oprávneným dedičom je osoba, ktorá je dedičom poručiteľovho majetku už v dobe jeho smrti, ale súd s nim ako dedičom nekonal. Je to teda osoba, ktorej svedčí niektorý z dedičských titulov. Zákon ako nepravého dediča označuje osobu, ktorá podľa rozhodnutia súdu   o   dedičstve   nadobudla   majetok   poručiteľa,   hoci   podľa   dedičského   práva   ho nadobudnúť nemala vôbec, resp. nie v takom rozsahu v akom ho nadobudla. Oprávnený dedič môže svoje právo na vydanie dedičstva uplatniť voči nepravému dedičovi dedičskou žalobou, ktorú je oprávnený podať len ten, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, hoci nim mal byť (R 44/1986).

Je dôležité zdôrazniť, že žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa ust. § 485 Občianskeho   zákonníka   môže   úspešne   podať   len   ten   účastník,   ktorý   nebol   účastníkom konania o dedičstve, čo vo svojom rozhodnutí zdôrazňuje aj súd prvého stupňa. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo na vydanie dedičstva nemá ten, kto sa zúčastnil pôvodného konania o dedičstve, hoci by aj bol ukrátený na svojom dedičskom práve. Takáto osoba sa môže domáhať nápravy, na rozdiel od v pôvodnom dedičskom konaní opomenutého dediča, cestou   riadnych,   pripadne   mimoriadnych   opravných   prostriedkov.   Z   obsahu   spisového materiálu vyplýva, že samotní navrhovatelia v priebehu konania uviedli, že keď prebiehalo dedičské konanie po ich matke mali vedomosť o tom, že sporná nehnuteľnosť už nebola v jej vlastníctve. Napriek tejto vedomosti v dedičskom konaní, ktorého boli riadnymi účastníkmi, nevyužili   žiadne   riadne,   ani   mimoriadne   opravné   prostriedky   na   zvrátenie   stavu,   kedy nebola prededená sporná parcele, pokiaľ teda mali za to, že predmetom dedenia mala byť. Čo   sa   týka   samotnej   žaloby   oprávneného   dediča,   toto   nie   je   žaloba   na   určenie existencie, či neexistencie právneho pomeru podlá ust. § 80 písm. c) O. s. p. Navrhovateľ nežiada autoritatívne vyjasnenie neistých právnych pomerov, ale vznik nových pomerov. Takáto žaloba môže byť úspešná, ak sa navrhovateľovi pri splnení zákonných predpokladov podarí vyvrátiť právnu domnienku subjektívneho dedičského práva odporcu ako nepravého dediča tým, že preukáže svoje dedičské právo a vylúči tak, aby nepravý dedič celkom alebo z časti nadobudol dedičstvo. Keďže z uvedeného vyplýva, že podanie žaloby na vydanie dedičstva   neprislúcha   tomu,   kto   bol   síce   ukrátený   na   svojom   dedičskom   práve,   avšak dedičského konania sa zúčastnil, je zjavné, že v tomto konaní navrhovatelia nemajú ani aktívnu   vecnú   legitimáciu.   Nápravy   sa   môžu   dedičia   domáhať   buď   v   rámci   obnovy dedičského konania, prípadne určovacou žalobou týkajúcou sa určenia, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Základným predpokladom úspechu žaloby podanej podľa ust. § 4 í? 5 Občianskeho zákonníka je, že navrhovateľ musí v súdnom konaní preukázať, že ku dňu smrti   poručiteľa   spĺňal   predpoklady   nadobudnutia   dedičstva   alebo   jeho   časti,   t.   j.   bol spôsobilým dedičom a mal dedičský titul a teda musí preukázať, že to mal byť on, komu sa malo dedičstvo potvrdiť, keby skutočnosti zakladajúce jeho dedičské právo vyšli najavo do doby právoplatného skončenia dedičského konania (R 17/1985).

Keďže súd prvého stupňa správne rozhodol s poukazom na ust. § 485 Občianskeho zákonníka,   pričom   však   skúmal   aj   ostatné   dôvody   súvisiace   s   návrhmi   na   dokazovanie účastníkov, v súvislosti s navrhovateľmi tvrdenou neplatnosťou úkonu darovania, odvolací súd len konštatuje, že aj úvahy súdu prvého stupňa v tejto časti sú správne. S ohľadom na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľov sa k nim podrobnejšie nevyjadruje s poukazom na správnosť a komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Hoci   súd   prvého   stupňa   žalobu   zamietol   z   iných   dôvodov   (inak   správnych   a   skutkovo odôvodnených), avšak bez toho, aby v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil aj aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov, a teda výrok jeho rozhodnutia je vecne správny,   je správne použitý právny predpis a jeho ustanovenia, odvolací súd takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Vzhľadom na to, že sa krajský súd s odôvodnením rozsudku okresného súdu v celom rozsahu stotožnil, ústavný súd pre posúdenie ústavnej konformity rozhodnutia krajského súdu považuje za potrebné poukázať aj na podstatné časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd skúmal najmä otázku platnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi právnou predchodkyňou sťažovateľov a právnym predchodcom odporcov, a po uvedení ustanovení právnych predpisov účinných v čase vzniku tohto hmotnoprávneho úkonu dopadajúcich na prípad okresný súd uviedol:

„ Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   originál   podpisu   zákon   vyžadoval   len na prvopise zmluvy. Pri jej registrácii štátne notárstvo postupovalo v súlade so zákonom, prvopis   sa   bez   jeho   zavinenia,   resp.   zavinenia   účastníkov   nezachoval   a   bol   zaslaný nadobúdateľovi,   resp.   jeho   zástupcovi.   Overené   kópie   sú   však   s   originálom   totožné. Z vykonaných   dôkazov,   či   už   registrového   spisu   alebo   oboch   svedeckých   výpovedí,   súd jednoznačne dospel k záveru, že bol dodržaný zákonom stanovený postup, registrovaná bola zmluva, ktorá obsahovala prevod aj spornej nehnuteľnosti. Z hľadiska hodnotenia dôkazov súd   poukazuje   na   výpoveď   svedkyne   K.,   ktorá   spochybnila   platnosť   a   pravosť   zmluvy predloženej žalobcami a naopak, potvrdila dôveryhodnosť žalovanými predloženej zmluvy a zároveň   práve   jej   registráciu.   Navyše   práve   v   registrovom   spise   sú   záznamy   o spornej nehnuteľnosti.   Takisto   Správa   katastra   Trnava   potvrdila   prevod   vlastníctva   k spornej nehnuteľnosti   v   uvedenej   darovacej   zmluve.   Preto   súd   dospel   k   záveru,   že   obrana žalovaných je dôvodná, zmluva bola platne registrovaná vrátane parc. č... Žalobcovia svoj nárok nepreukázali a nevyvrátili relevantným spôsobom dôkazy, ktoré svedčia v prospech žalovaných.

Z   hľadiska   posúdenia   žaloby   je   potrebné   postupovať   v   zmysle   citovaného ustanovenia zákona, o ktorý žalobcovia svoj nárok opierajú, a teda skutočnosť, že žalovaný majú   byť   povinní   vydať   spornú   nehnuteľnosť   oprávnenému   dedičovi.   Z   vykonaného dokazovania   vyplýva,   že   M.   I.   platne   uzavretou   a   registrovanou   zmluvou   spornú nehnuteľnosť darovala I. I., v tomto smere žalobcovia nepredložili žiadne skutočnosti a relevantné dôkazy, ktorými by platnosť zmluvy spochybnili. Je nepochybné, v konaní boli súdu predložené dve rozdielne zmluvy.

Súd má za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na svoje tvrdenia. Napriek tomu, že predložili dve verzie zmluvy, bolo potrebné vychádzať zo zmluvy, ktorá bola riadne spísaná, registrovaná a na jej základe došlo aj k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nakoľko účastníci zmluvy už nežijú, teda nie je možné realizovať ich výsluch, je potrebné vychádzať   len   z   relevantne   predložených   dôkazov.   Vykonávanie   ďalšieho   dokazovania potvrdilo, že došlo k registrácii zmluvy, predmetom ktorej bola aj sporná parc. č... zapísaná vo... Vyplýva to nielen z obsahu spisu týkajúceho sa samotnej registrácie zmluvy, keď je obsiahnutá v dotazníku a čestnom vyhlásení k registrácii a spoplatneniu zmluvy, ako aj v zozname a popis prevádzaných nehnuteľností. Zápis vlastníckeho práva na základe riadnej registrácie zmluvy, ktorá bola perfektná z hľadiska jej náležitostí, je pre súd záväzný, ak nie je dokázaný opak,   tento však v konaní nebol preukázaný. Rovnako ani samotný prejav darkyne nebol v konaní spochybnený žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali, že práve spornú nehnuteľnosť nemala v úmysle darkyňa darovať svojmu synovi. Naviac samotní žalobcovia potvrdili, že M. I. sa vyjadrila, že darovala nehnuteľnosti svojmu synovi I. I. Z uvedeného vyplýva, že pôvodný žalovaný sa stal vlastníkom /i keď nie výlučným. Neobstojí potom tvrdenie žalobcov, že mali byť oprávnenými dedičmi spornej nehnuteľnosti. V tomto smere žiadnym spôsobom nepreukázali, na základe akých skutočností mali byť účastníkmi konania   o   dedičstve   po svojej   právnej   predchodkyni,   ktorá   už   v   dôsledku   uzavretia darovacej zmluvy nebola vlastníckou nehnuteľnosti, a teda na základe čoho sa domáhajú voči žalovanému vypratania a vydania nehnuteľnosti. Tu treba zdôrazniť skutočnosť, že je povinnosťou   žalobcov   preukázať   dôvodnosť   svojho   nároku   a   títo   dôkazné   bremeno neuniesli.

S poukazom na uvedené má súd za to, že návrh je nedôvodný, nepreukázaný, a bolo ho potrebné v celom rozsahu zamietnuť.“

Podstata   námietok   sťažovateľov   spočíva   v ich   nesúhlase   s rozsudkom   krajského súdu, ktorý potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie   sťažovateľov   na   podanom   návrhu,   avšak   s týmto   dôvodom   zamietnutia   ich návrhu   sa   sťažovatelia   mohli   oboznámiť   až   v rozsudku   krajského   súdu.   Zároveň sťažovatelia   namietajú aj vyhodnotenie   vykonaných   dôkazov a právnych   záverov z nich vyvodených okresným súdom, s ktorými sa krajský súd podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) stotožnil.

Vo vzťahu k prvej z uvedených námietok ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd   v súvislosti   s ním   formulovaným dôvodom   o nedostatku   aktívnej   vecnej   legitimácie sťažovateľov svoje rozhodnutie nezaložil na použití ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri   rozhodovaní   vo   veci   súdom   prvého   stupňa   nebolo   použité,   keďže   §   485   ods.   1 Občianskeho zákonníka použil pri právnom posúdení veci ako okresný súd, tak aj krajský súd. Krajský súd len návrh sťažovateľov podrobil podľa označeného ustanovenia právnemu posúdeniu   predpokladov   úspešnosti   takéhoto   návrhu,   a to   v zmysle   ustálenej   súdnej judikatúry, ktorú vo svojom rozhodnutí primerane aplikoval a v dôsledku toho odôvodnenie doplnil   o   nový   dôvod   potvrdzujúci   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku   okresného   súdu. Nekonal   tak   v rozpore   s povinnosťou   ustanovenou   v   §   213   ods.   2   OSP   zavedenou do procesného kódexu so zámerom naplnenia princípu dvojinštančnosti súdneho konania, pričom v danom prípade boli zároveň dodržané aj limity doplnenia dôvodov zvýrazňujúcich správnosť   potvrdzovaných   prvostupňových   rozhodnutí.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že takýto postup nemožno považovať za porušenie ústavno-právnych princípov vyplývajúcich zo sťažovateľmi označeného základného práva na súdnu ochranu, keďže v danom prípade sa   sťažovatelia   mohli   vyjadriť   ku   všetkým   skutkovým   okolnostiam,   ktoré   vyšli dokazovaním pred súdom prvého stupňa najavo, ako aj k argumentácii druhej procesnej strany,   a nedošlo   tak   ani   k odopretiu   možnosti   prieskumu   správnosti   akýchkoľvek skutkových zistení relevantných v danej veci.

Aj   keď   sťažovatelia   tvrdia,   že   tento   právny   záver   krajského   súdu   neobstojí, v sťažnosti nepodávajú žiadne relevantné právne argumenty svedčiace o zjavnom omyle konajúceho krajského súdu v tejto otázke a v podstate naznačujú len prekvapivosť dôvodov na   vydanie   takéhoto   rozhodnutia.   Tieto   námietky   sa   však   vo   svetle   už   citovanej   časti rozsudku   krajského   súdu   javia   len   ako   prejav   nespokojnosti   sťažovateľov   s výsledkami konania a   s právnym   názorom   krajského   súdu,   čo   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom dôsledku   však   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov všeobecných   súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Obdobne možno konštatovať, že rozsudok krajského súdu je v spojitosti s rozsudkom okresného súdu dostatočne kvalifikovaný a ústavne konformný, aj pokiaľ ide o ustálenie skutkového stavu z vykonaného dokazovania. Hoci sťažovatelia s výsledkami hodnotenia dôkazov   v ich   veci   nesúhlasia,   ústavný   súd   aj   v súvislosti   s touto   otázkou   konštatuje, že závery,   ku   ktorým   krajský   súd   (a pred   ním   okresný   súd)   dospel,   nie   sú   zjavne neodôvodnené ani svojvoľné, a tak popierajúce obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré účastníkovi konania nezaručujú právo na rozhodnutie v   súlade s jeho právnym   názorom   ani právo   na úspech   v   konaní (II.   ÚS   218/02,   resp. I. ÚS 3/97).

S prihliadnutím   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa namietaného   porušenia   označených   práv   postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom za zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia   síce   bližšie   neuvádzajú   dôvody   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu, z obsahu   sťažnosti   však   vyplýva   ich   nespokojnosť   s odmietnutím   dovolania   z dôvodu absencie   akéhokoľvek   právne   relevantného   dôvodu,   predovšetkým   že   najvyšší   súd nekonštatoval naplnenie dovolacieho dôvodu   ustanoveného v   §   237   písm.   f)   OSP,   t.   j. odňatie   možnosti   účastníka   konať   pred   súdom,   z dôvodu,   že   krajský   súd   vo   svojom rozsudku   uviedol   nový   dôvod   na   zamietnutie   návrhu   bez   poskytnutia   príležitosti sťažovateľom vyjadriť sa k tomuto dôvodu.

Najvyšší   súd   po   zhodnotení   neprípustnosti   dovolania   z iných   dôvodov,   ako   sú dôvody zmätočnosti, a po uvedení procesných ustanovení (§ 157 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 OSP)   uviedol,   že «rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   zodpovedajú   vyššie   uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti z vykonaných dôkazov zistil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval. Prijaté závery, na základe ktorých žalobu žalobcov zamietol, vysvetlil logicky, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu,   sám   na   zdôraznenie   správnosti   dôvodov   prvostupňového   súdu   uviedol   ďalšie argumenty.   Odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   dalo   tak   odpoveď   na relevantné otázky súvisiace so zamietnutím žaloby žalobcov, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo prečo bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu.   Okolnosť,   že táto odpoveď   žalobcov   neuspokojuje,   neznamená,   že   odôvodnenie   nespĺňa   parametre odôvodnenia rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom sa v žiadnom prípade nemôže považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv   či   požiadaviek   žalobcov.   Podľa   dovolacieho   súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci sa nejednalo o tzv. prekvapujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, keďže občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 13. decembra 2011 prijalo na uverejnenie v Zbierke stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   rozhodnutie   č.   29, podľa   ktorého   „pokiaľ   sa   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f) O. s. p.“ Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je zaujatý názor plne opodstatnený aj v prejednávanej veci.

K námietke dovolateľov, v rámci ktorej vyvodzujú existenciu vady konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. zo skutočnosti, že odvolací súd vec prejednával bez nariadenia odvolacieho   pojednávania,   dovolací   súd   uvádza,   že   tento   postup   odvolacieho   súdu   má oporu v zákone. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení do 31. decembra 2012 na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadil   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach   porušenia zásady rovnakého   zaobchádzania,   c/   to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa §214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o prípad, v ktorom by odvolací súd bol povinný nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie (§ 214 ods. 1 O. s. p.);   odvolaciemu súdu preto   nemožno vytýkať,   že postupoval podľa § 234 ods.   2 O. s. p.

Dovolatelia v dovolaní ďalej namietali, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne nesprávny, t. j. spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,   pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,   ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce   aplikoval   správny   právny   predpis,   nesprávne   ho   ale   interpretoval   alebo   ak zo správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Nesprávne   právne posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   samo   o   sebe   ale   prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného   aspektu   neposudzoval),   vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za   následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého rozhodnutia,   nezakladala by ale   prípustnosť dovolania   podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).». V ostatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sa najvyšší súd zaoberal neprípustnosťou dovolania proti rozhodnutiu o trovách konania.

Z   citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   sa štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Prihliadal   pritom   na   obsah   námietok sťažovateľov,   podľa   ktorých   malo   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutím   dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu zakotveného v § 237 písm. f) OSP, t. j. k odňatiu možnosti sťažovateľov   konať   pred   súdom,   resp.   k vydaniu   vecne   nesprávneho   rozsudku, a odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dáva   dostatočnú   odpoveď na argumentáciu sťažovateľov.

Názor dovolacieho súdu o tom, že v danom prípade nejde o prekvapivé rozhodnutie súdov,   nie   je   v rozpore   s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   ani   práva na spravodlivý proces. Skutočnosť, že o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský   súd   bez   nariadenia   pojednávania,   bol   v súlade   s procesnoprávnym   predpisom. Samotná   otázka   posúdenia   podmienok   na   uskutočnenie   dovolacieho   konania   vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je pritom   podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného   práva   na   súdnu   ochranu,   v   konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru o porušení označených práv sťažovateľov. Pre neprípustnosť dovolania ani najvyšší súd nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie najvyššieho súdu ani jeho rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti, keďže najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a súčasne nezistil ani existenciu iných skutočností svedčiacich o tom, že by bolo   možné napadnuté   rozhodnutie   považovať za   popierajúce   zmysel   základného práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   konanie.   Napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   považuje ústavný   súd   za   ústavne   udržateľné,   na základe   čoho   dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   neporušil   sťažovateľmi   označené   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vzhľadom na to vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.4 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje...

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 a čl. 11 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dohovoru, ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny ani práva zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ako   už   bolo   uvedené   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva na súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý   proces,   podľa   ústavného   súdu   vo   veci sťažovateľov   nedošlo   k svojvoľnej   aplikácii   §   485   Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom na ústavne udržateľné právne posúdenie otázky o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľov   na   vydanie   dedičstva   ako   oprávneným   dedičom   nemožno   v súvislosti s napadnutým   rozhodnutím   dovodiť   ani   existenciu   takej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   (ani   uznesením   najvyššieho   súdu)   a základným právom   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny,   prípadne   právom na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ktorá   by   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie zakladala možnosť vyslovenia ich porušenia, na základe čoho je potrebné považovať sťažnosť aj v tomto rozsahu za zjavne neopodstatnenú.

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu k záveru o nedostatku právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti   a vo   vzťahu   k namietanému   postupu   a rozsudku krajského   súdu   a postupu   a   uzneseniu   najvyššieho   súdu   k záveru   o jej   zjavnej neopodstatnenosti.   S   poukazom   na uvedené   bolo   potrebné sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. marca 2014