znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 152/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   B.,   N.,   správcu   konkurznej   podstaty   obchodnej spoločnosti   L.,   spol.   s   r.   o.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   T.,   N.,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 212/2011-175 z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 doručená sťažnosť Ing. L. B., správcu konkurznej podstaty obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 212/2011-175 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)   ako   súdom   prvého   stupňa   pod   sp.   zn.   43 C/42/2010   bolo   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľa   na   zaplatenie   sumy   203 118,90 €   z   titulu   vydania   výťažku   zo speňaženia majetku   podliehajúceho   konkurzu   v   zmysle   § 48   zákona   č. 7/2005 Z. z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a reštrukturalizácii“)   od   odporcu   JUDr.   V.   K.,   súdneho exekútora   (ďalej   len   „odporca“).   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   43 C/42/2010-107 z 11. marca   2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   návrh   sťažovateľa   zamietol. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

V odôvodnení podanej sťažnosti k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ uviedol:

«Máme za to, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 212/2011-175 zo   dňa   13. 11. 2012,   vychádzali   z   nesprávneho   skutkového   zistenia   veci   ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci a v dôsledku uvedeného postupu a rozhodnutí súdov boli porušené práva sťažovateľa:

i)   na   súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46,   2   hlavy,   7   oddielu   Ústavy   SR, nakoľko napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne, vchádzajú z nesprávneho skutkového zistenia veci a nesprávneho právneho posúdenia veci, konajúce súdy sa nedostatočne vysporiadali s vecnými a právnymi argumentmi sťažovateľa a v konečnom dôsledku nesprávne aplikovali zákonné   ustanovenia,   ktorých   súdny   výklad v intenciách týchto rozhodnutí   nemá oporu v zákone   a   nakoľko   sú   napadnuté   rozhodnutia   v   konečnom   dôsledku   nedostatočne odôvodnené;

ii)   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20,   2   hlavy,   2   oddielu   Ústavy   SR,   nakoľko napadnutými rozhodnutiami a postupmi súdov bol popretý ústavou garantovaný princíp, že „vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu“ a sťažovateľovi   nebola   súdmi   poskytnutá   ústavou   a   zákonmi   garantovaná   ochrana vlastníckeho práva.»

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   a to   že   v rámci exekučného   konania vedeného   odporcom   pod   sp.   zn.   EX   59/06   bol udelený na dražbe nehnuteľnosti príklep na najvyššie podanie znejúce na 6 119 160 Sk. Príklep bol uznesením Okresného súdu Nitra schválený č. k. 25 Er/308/2006-20 zo 4. decembra 2006. Sťažovateľ ďalej   uvádza,   že   výťažok   z   dražby   môže   súdny   exekútor   vyplatiť   oprávnenému len na základe   právoplatného   rozhodnutia   súdu,   ktorým   by   bol   jeho   rozvrh   schválený, čo sa však v uvedenej veci nestalo. Po vyhlásení konkurzu sa výťažok z dražby vykonanej v rámci   exekúcie   stáva   súčasťou   príslušnej   podstaty   a   trovy   konania zase   pohľadávkou proti príslušnej podstate, pričom oprávnenie nakladať s týmito prostriedkami má v zmysle § 44 zákona o konkurze a reštrukturalizácii výlučne správca.

Sťažovateľ nadväzne na to uvádza, že krajský súd zamietnutie žaloby sťažovateľa okresným súdom potvrdil „s tým, že odporca nebol pasívne legitimovaný, nakoľko podľa názoru ako súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu, jednalo sa, resp. malo sa jednať o nárok z titulu náhrady škody spôsobenej súdnym exekútorom, za ktorú zodpovedá štát. Sťažovateľ sa však v žiadnom štádiu konania nedomáhal uplatneného nároku titulom náhrady   škody,   ale   vždy   len   titulom   povinnosti   vydania   peňažných   prostriedkov do konkurznej podstaty. Máme za to, že tento postup bol a je správny...

Podľa názoru konajúcich súdov, pokiaľ súdny exekútor napr. nevydá exekučný príkaz alebo si nesplní inú povinnosť a účastníkovi vznikne škoda, má sa tento účastník domáhať len tejto škody a nemôže sa domáhať nápravy a odstránenia závadného stavu, t. j. toho, aby si súdny exekútor svoju primárnu povinnosť splnil. Ten si ju tak nemusí splniť nikdy a podľa názoru konajúcich súdov bude všetko v poriadku, lebo za prípadnú škodu s tým spôsobenú zodpovedá štát…

Tvrdíme,   že   to,   že   za   škodu   spôsobenú   súdnym   exekútorom   zodpovedá   štát, ešte neznamená,   že   si   súdny   exekútor   nemusí   plniť   svoje   (primárne)   povinnosti,   ktoré mu ukladá zákon. Splnenia tejto povinnosti sa ani súdny exekútor nemôže zbaviť a už vôbec nie napríklad protiprávnym konaním (konaním v rozpore so zákonom).

Rozhodnutie súdu považujeme za nesprávne aj v tom smere, že v danom prípade za škodu,   ktorá   by   vznikla   porušením   povinnosti   súdneho   exekútora   vydať   výťažok správcovi, nezodpovedá štát v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko sa jedná o porušenie povinnosti uloženej zákonom č. 7/2005 Z. z. ZKR a nie o samotný výkon exekučnej činnosti vykonávanej podľa Exekučného poriadku, ako to predpokladá ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 Zák. č. 514/2003 Z. z.

Tvrdíme,   že   povinnosť   súdneho   exekútora   vydať   sťažovateľovi   výťažok   z   dražby nezanikla a trvá i naďalej; naopak, vznikol nárok správcu domáhať sa jej plnenia a preto môže byť dôvodne a úspešne uplatnený v súdnom konaní.

Je zrejmé, že sťažovateľ (ako správca) sa podanou žalobou domáhal od odporcu (ako súdneho exekútora) vydania peňažného výťažku z exekúcie, ktorý patrí do konkurznej podstaty. Z uvedeného je zrejmé, že sa nejedná o uplatenie nároku titulom náhrady škody... Opätovne sme poukázali na odôvodnenie rozhodnutia NS SR sp. zn.: 5 Obo/32/2009 zo dňa 26. 11. 2009, v ktorom NS SR v obdobnej veci konštatuje, že správca sa žalobou voči súdnemu exekútorovi oprávnene domáha vydania peňažného výťažku z exekúcie, ktorý patrí do konkurznej podstaty, nakoľko výťažok zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu je súčasťou podstaty ex lége, momentom vyhlásenia konkurzu.

Trváme aj na tom, že súdny exekútor bol pasívne legitimovaný ako osoba, ktorá v zmysle ust. § 75 ods.4 ZKR bola povinná na písomnú žiadosť správcu vydať majetok podliehajúci konkurzu správcovi v súlade s ust. § 48 Zák. č. 7/2005 Z. z.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo Ing. L. B., správcu v konkurznom konaní úpadcu: L., spol. s r. o., na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   2   hlavy,   7   oddielu   Ústavy SR právoplatným rozhodnutím rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 212/2011-175 zo dňa 13. 11. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. L. B., správcu úpadcu: L., spol. s r. o., vlastniť majetok podľa 2 hlavy, 2 oddielu Ústavy SR právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 212/2011-175 zo dňa 13. 11. 2012 porušené bolo.

3. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.:   15 Co 212/2011-175   zo   dňa 13. 11. 2012 sa zrušujú a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej   sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv.

Sťažovateľ   sa   petitom   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva „na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   2   hlavy,   7   oddielu“ ústavy   bez   označenia príslušného   článku   ústavy,   v   úvode   sťažnosti   a   v   celej   jej   argumentácii   však   uvádza, že napadnutým rozsudkom malo byť porušené základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46, 2 hlavy 7 oddielu ústavy“. Keďže sťažovateľom označené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu je zaručené predovšetkým čl. 46 ústavy a z celkovej argumentácie   sťažnosti   aj   skutočne   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   v   úmysle   namietať porušenie práve tohto práva, napriek nepresnosti v označení ustanovenia ústavy považoval ústavný   súd   v   danom   prípade   za   predmet   sťažnosti   návrh   na   vyslovenie   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ústavy. Ústavný súd z rovnakých   dôvodov   považoval   za   predmet   sťažnosti   aj   návrh   na   vyslovenie   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 druhej hlave druhom oddiele ústavy napriek   tomu,   že   v   petite   sťažnosti   žiada   sťažovateľ   vyslovenie   porušenia   nepresne označeného základného práva „vlastniť majetok podľa 2 hlavy, 2 oddielu“ ústavy.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata sťažovateľových námietok proti rozsudku krajského súdu spočíva v jeho nesúhlase   s   právnym   posúdením   ním   uplatneného   práva   na   vyplatenie   výťažku   dražby realizovanej v exekučnom konaní správcovi konkurznej podstaty vyvodeného z § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako nedôvodného a v konečnom dôsledku aj s právnym záverom o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu, pokiaľ ide o prípadný nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekútora v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu za škodu“).

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   č.   k.   15   Co   212/2011-175   z   13. novembra 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v zmysle § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   stotožnil   a   v   podrobnostiach   na neho poukázal. Keďže z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08, IV. ÚS 66/2011), v súvislosti s posudzovaním ústavnej konformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu bolo najskôr potrebné v nevyhnutnom rozsahu sa oboznámiť aj s obsahom rozsudku okresného súdu č. k. 43 C/42/2010-107 z 11. marca 2011.

V označenom rozsudku sa okresný súd po vyhodnotení skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a citácií na prípad sa vzťahujúcich ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj zákona o zodpovednosti štátu za škodu uviedol, že §   3   zákona   o zodpovednosti   štátu   za   škodu   zakladá «objektívnu   zodpovednosť   štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody.   Uvedený   zákon   je   vo   vzťahu k Občianskemu   zákonníku   predpisom   špeciálnym   a   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka sa uplatnia len vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.

Tento   zákon   pritom   bližšiu   definíciu   nesprávneho   úradného   postupu   neobsahuje. Pretože úradný postup nie je spravidla možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko čo je potrebné pri výkone právomoci štátneho orgánu vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť tak pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj pri činnosti, pri ktorej nerozhoduje. Nesprávnym   úradným   postupom   môže   byť   aj   nevydanie   alebo   oneskorené   vydanie rozhodnutia   v   dôsledku   porušenia   určených   alebo   primeraných   lehôt   na   jeho   vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v určenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).

Ďalšou podmienkou, ktorá je predpokladom zodpovednosti za škodu je vznik škody. Citovaný zákon bližšie nedefinuje ani pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, preto je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,   je   objektívne   vyjadriteľná   v   peniazoch   a   je   napraviteľná   poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhrádza sa pritom skutočná škoda a to, čo poškodenému   ušlo   (ušlý   zisk).   Skutočnou   škodou   je   ujma:   ktorá   znamená   zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je   vylúčené).   V   danom   prípade   je   táto   otázka   sporná.   Na   základe   právoplatne schváleného príklepu udeleného na dražbe nehnuteľnosti patriacej do vlastníctva úpadcu (teda   aj   do   majetku   podliehajúceho   konkurzu)   došlo;   resp.   malo   dôjsť   k   prevodu vlastníckeho práva na vydražiteľa spol. E., s. r. o. za vydraženú sumu, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu. Zo zhodných výpovedí účastníkov i z listu vlastníctva č. 1025 vyplýva, že doposiaľ nedošlo k zosúladeniu skutkového a právneho stavu zápisom uvádzanej právnej   skutočnosti   v   katastri   nehnuteľností.   V   zmysle   ust.   §   150   ods.   2   ExP   na   to, aby vlastnícke právo prešlo na vydražiteľa je potrebné preukázať, že vydražiteľ zaplatil najvyššie   podanie.   Nakoľko   odporca   sumu   najvyššieho   podania   vrátil   vydražiteľovi, k prevodu vlastníckeho práva k draženej nehnuteľnosti už nedôjde a táto zostáva v majetku patriacemu úpadcovi. Teda vznik škody v danom prípade nebol preukázaný.

Podľa § 48 veta druhá ZKR, ak v konaní o výkon rozhodnutia, alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania sú pohľadávkou   proti   príslušnej   podstate.   V   rámci   exekučného   konania,   na   vykonanie ktorého   bol   poverený   odporca   ako   súdny   exekútor,   došlo   k   speňaženiu   majetku podliehajúceho   konkurzu,   avšak   výťažok   nebol   vyplatený   oprávnenému   a   ani   sa   nestal súčasťou   príslušnej   podstaty,   nakoľko odporca výťažok dražby   vrátil vydražiteľovi,   ako tvrdí   ešte   pred   vyhlásením   konkurzu.   Ak   tak   urobil   po   vyhlásení   konkurzu,   v   zmysle uvedeného ustanovenia ho mal vydať navrhovateľovi - správcovi konkurznej podstaty. K prevodu   vlastníckeho   práva   k   draženej   nehnuteľnosti   tak,   nedošlo,   podľa   názoru   súdu zostáva   v majetku   úpadcu.   Preto   by   sa   mal   navrhovateľ   domáhať   určenia   vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti a následne ju zahrnúť do konkurznej podstaty.

Z hľadiska tejto zákonnej úpravy, a to aj v súvislosti s právnym názorom odvolacieho súdu v jeho rozhodnutiach vyššie uvedených, je nepochybné, že postup odporcu vykazuje znaky   nesprávneho   úradného   postupu   v   zmysle   citovaného   zákona.   Ak   však   odporca pochybil a nesprávny postup realizoval   v   rámci   výkonu   exekučnej   činnosti ako výkonu verejnej moci, za prípadne spôsobenú škodu nesprávnym úradným postupom, zodpovedá štát. Ak teda navrhovateľ mienil týmto návrhom využiť oprávnenie v zmysle ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona, je potrebné na strane odporcu uviesť správne pasívne legitimovaného účastníka konania.»

Krajský   súd   na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   rozsudku   okresného   súdu v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a preto ho v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Je potrebné uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa aj odvolací súd v súlade s ustáleným pravidlom, že súd si určuje právnu kvalifikáciu podľa uplatneného nároku navrhovateľom a skutkových zistení sám, si ustálil, že   predmetom   návrhu   navrhovateľa   je   uplatnenie   si   náhrady   škody   podľa   ust.   zákona č. 514/2003 Z. z., vzhľadom k tomu, že jeho nárok nie je možné ani inak právne posúdiť. Túto   skutočnosť   potvrdzuje   konanie   navrhovateľa   pred   podaním   návrhu   –   uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa spomínaného zákona v rámci predbežného prejedania tohto nároku pred zastupiteľnom štátu – Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Zároveň   túto   skutočnosť   potvrdzuje   uplatnenie   svojho   nároku   navrhovateľom   vo   forme náhrady škody v rámci začatia konania vo veci, teda prednesením svojho návrhu pred súdom   prvého   stupňa   a   jeho   ďalšie   uplatňovanie   si   v   priebehu   konania.   Rovnako to potvrdzuje aj polemika navrhovateľa vyjadrená v odvolaní proti predmetnému rozsudku súdu   prvého   stupňa,   kde   sám   opätovne   pripúšťa,   že   ním   uplatňovaný   nárok   je   možno posúdiť ako náhradu škody a je ho teda možné posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Možno potom súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že odporca v predmetnom konaní nemá dostatok pasívnej legitimácie, čo je taký nedostatok návrhu, že nie je potrebné aby odvolací súd ďalej posudzoval uplatňovaný nárok navrhovateľa do všetkých účastníkmi tvrdených skutočností a súdom prvého stupňa zastaných názorov.“

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Z citovaných častí rozsudkov vyplýva, že krajský súd a okresný súd svoj právny názor zdôvodnili ústavne konformným spôsobom aplikujúc na prípad relevantné právne normy. Všeobecné súdy na podklade zistených skutočností odôvodnene dospeli k názoru, že postup   exekútora,   ktorý   mal   výťažok   dražby   vrátiť   vydražiteľovi,   vykazuje   znaky nesprávneho   úradného   postupu   v   exekučnom   konaní,   a   preto   na   daný   prípad   dopadajú ustanovenia   zákona   o   zodpovednosti   štátu   za   škodu.   Právny   záver,   že uplatnený nárok možno kvalifikovať len ako nárok na náhradu škody (a nie ako nárok na vydanie výťažku, keďže   tento bol   už vrátený), je preto odôvodnený   ústavne akceptovateľným spôsobom. Argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej sa ako poškodený môže domáhať nielen škody, ale aj odstránenia závadného stavu tým, že si súdny exekútor splní „primárnu povinnosť“, neobstojí, pretože v zmysle všeobecných zásad týkajúcich sa náhrady škody sa poškodený môže   úspešne   domáhať   len   náhrady   škody   (nie   škody),   ktorej   jedným   zo   spôsobov je aj odstránenie závadneho stavu, a vždy však len od subjektu, ktorý za škodu zodpovedá. Keďže v danom prípade všeobecný súd ustálil, že osobou zodpovednou za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone jeho činnosti je štát, právny záver o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu je nevyhnutné akceptovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   vo   veci   konajúcich   súdov   je   dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a   ani povinný   nahrádzať.   K   tomu   ústavný   súd   obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   namietaného   porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v inej obdobnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) skonštatoval, že správca sa žalobou proti súdnemu exekútorovi   oprávnene domáha vydania peňažného výťažku z exekúcie, ktorý patrí do konkurznej podstaty, keďže výťažok speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu je   súčasťou   konkurznej   podstaty   ex   lege   (bližšie   pozri   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obo/32/2009 z 26. novembra 2009 v právnej databáze rozhodnutí ASPI, pozn.), ústavný súd poukazuje na odlišnosť obidvoch prípadov, keďže v právnej veci prerokovanej najvyšším   súdom   výťažok   dražby   nebol   vrátený   späť   vydražiteľovi,   ale   bol   vyplatený oprávneným z   dražby na základe uznesenia   o   schválení rozvrhu   výťažku.   Ústavný súd v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť,   v   zmysle   ktorej je rozdielna   judikatúra   prirodzeným   (inherentným)   prejavom   každého   súdneho   systému, pričom   zjednocovanie   judikatúry   všeobecných   súdov   je v   právomoci   najvyššieho   súdu, a nie ústavného súdu (pozri napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 342/2010).   Navyše,   k   tejto   otázke   nie   je   ústavnému   súdu   známe   zjednocujúce stanovisko   najvyššieho   súdu   a vzhľadom   na dostatočnú   právnu   argumentáciu   krajského súdu v napadnutom rozsudku (v spojení s rozsudkom okresného súdu), v zmysle ktorej bol nárok   na   vydanie   výťažku   dražby   posúdený   ako   nedôvodný,   považuje   ústavný   súd všeobecnými   súdmi   ustálený   právny   názor   za   jeden   z   možných   záverov,   ktorý bol primerane   zdôvodnený.   Tento   právny   názor   nevykazuje znaky   arbitrárnosti,   a   preto je ústavne udržateľný.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   posúdením   obsahu   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   z   ústavne   významných   hľadísk dospel   k   záveru,   že   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   nedošlo   k   porušeniu základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Napadnutým rozhodnutím   nemohlo   byť   porušené   ani   základné   právo   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   zaručené   čl.   46   ods.   2   ústavy,   keďže   predmetom konania, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bola žaloba o zaplatenie peňažnej sumy (resp.   náhrady   škody),   a   nie   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia   verejnej   správy, ktorý by mohol byť realizovaný len v rámci správneho súdnictva.

Rovnako   nemohlo   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   dôjsť   ani   k   porušeniu základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, keďže konajúce súdy svojím rozhodnutím neobmedzili ani nevylúčili možnosť sťažovateľa domáhať sa takejto náhrady škody od štátu, ktorý v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za škodu nesie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovednosť.   K   porušeniu   označeného   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   v   prípade, ak by všeobecný súd neodôvodnene zamietol návrh na náhradu škody uplatnenej proti štátu v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za škodu.

Napokon   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   4   ústavy   ústavný   súd poznamenáva, že tento článok ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo   slobody,   ale   len   odkazuje   na   zákonnú   úpravu   podmienok   a   podrobností   súdnej ochrany   (m.   m.   I.   ÚS   440/2008),   resp.   len   štátu   ukladá   povinnosť   upraviť   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom (m. m. I. ÚS 185/2010). Ústavný súd však v konaní podľa čl. 127 ústavy rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva   zaručeného medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   pričom iné ustanovenie   uvedených   právnych   aktov   možno   namietať   vždy   len   v   spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).

S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi základným právom na súdnu a inú právnu ochranu zaručeným čl. 46 ústavy a napadnutým rozsudkom krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy

Z   obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   s   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   sťažovateľ   spája   aj   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb...

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť   štátu,   ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, resp.   v spojení s ich   porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, III. ÚS 313/2011).

Pokiaľ teda v označenom konaní nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy,   neprichádza   potom   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   uvedeného   základného   práva   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06). Keďže právny záver o tom, že na daný prípad dopadajú konkrétne ustanovenia zákona o zodpovednosti štátu za škodu a Exekučného   poriadku   bol   riadne   odôvodnený,   pričom   podmienky   vyplývajúce z ustanovení označených zákonov na priznanie nároku na náhradu škody splnené neboli, v dôsledku   čoho   bol   návrh   sťažovateľa   zamietnutý   (teda   relevantné   právne   normy   boli aplikované   ústavne   konformným   spôsobom),   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.

Za daných okolností ústavný súd vo vzťahu k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ústavy   dospel   už pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   k záveru o jej zjavnej   neopodstatnenosti,   a   preto   sťažnosť   aj   vo   zvyšnej   časti   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013