znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 152/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   B.   M.   a   Ľ.   M.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených advokátom JUDr. M. Š., B., a A. H., B., zastúpeného advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., v mene ktorej koná JUDr. M. P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnaké postavenie   pred   súdom   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 Er 250/2007-481 zo 6. októbra 2011 v časti, v ktorej zamietol námietky Mgr. B. M., Ľ. M. a A. H. proti exekúcii, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. B. M., Ľ. M. a A. H.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. B. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), Ľ. M. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a A. H. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“; spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na rovnaké postavenie pred súdom podľa čl. 14 ods.   1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach   (ďalej   len „medzinárodný pakt“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 Er 250/2007-481 zo 6. októbra 2011 v časti, v ktorej zamietol námietky sťažovateľov proti exekúcii (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo   sťažnosti   bolo   zistené,   že   sťažovatelia   sú   v   exekučnom   konaní   vedenom okresným súdom v postavení povinných, ktorí boli rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Maďarskej obchodnej   a priemyselnej komore v B.(ďalej aj „rozhodcovský   súd“)   sp. zn. Vb/058222 z 27. novembra 2006 (ďalej len „rozhodnutie rozhodcovského súdu“) zaviazaní spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 552 775 USD s príslušenstvom spoločnosti E., so sídlom S., Holandsko, ako oprávnenej z exekúcie (ďalej len „oprávnená“). Okresný súd napadnutým uznesením č. k. 3 Er 250/2007-481 zo 6. októbra 2011 námietky sťažovateľov podané podľa § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol.

Sťažovatelia namietajú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia uvádzajúc, že okresný súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia „nevysporiadal   s   rozhodujúcimi skutočnosťami,   najmä   so   zánikom   vymáhanej   pohľadávky   započítaním   a   s   procesnými nedostatkami v rozhodcovskom konaní...

Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza argumenty sťažovateľov, pričom ale v samotnom právnom hodnotení sa s nimi nijako nevysporiadal, neuviedol k nim žiadnu vlastnú právnu argumentáciu, ani nijako neodôvodnil, prečo v danom prípade nie je možné argumenty   sťažovateľov   aplikovať,   prípadne   prečo   na   ne   pri   svojom   rozhodovaní neprihliada...

Exekučný súd sa bez výhrad stotožnil s názorom oprávneného a súdneho exekútora a bez akéhokoľvek zdôvodnenia sa obmedzil na konštatovanie, že nemohlo dôjsť k započítaniu pohľadávky povinných na zaplatenie kúpnej ceny za akcie voči oprávnenému s pohľadávkou oprávneného na splatenie úveru, ktorá je predmetom tejto exekúcie, nakoľko R. malo dňa 8. 12. 2006 a aj v súčasnosti má jedného akcionára – spoločnosť S. s. r. o., a preto povinní nemohli   byť   v   čase   vyhotovenia   výzvy,   ako   aj   v   čase   právoplatnosti   exekučného   titulu vlastníkmi akcií.

Exekučný   súd   sa   nezaoberal   právnou   otázkou   platnosti   Zmlúv   o   kúpe   akcií..., nevysporiadal sa s existenciou záväzkov vyplývajúcich z týchto zmlúv v čase vykonania započítacieho prejavu, neskúmal platnosť započítacieho prejavu a najmä neuviedol, v čom vidí vady započítania ako právneho úkonu povinných (sťažovateľov) a ako spôsobu zániku záväzku vymáhaného v exekučnom konaní.“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   nad   rámec   svojich   povinností   skúmal skutočnosti, na preskúmanie ktorých neboli upozornení a nemali možnosť zaujať k nim stanovisko. Sťažovatelia súčasne poukazujú na existenciu súdnych konaní vo veci určenia platnosti a účinnosti zmluvy o kúpe akcií z 26. februára 2004 vedených na okresnom súde pod sp. zn. 32 Cb 125/2007, resp. pod sp. zn. 18 C 15/2007, ktoré nie sú dosiaľ právoplatne skončené   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   18   C   15/2007   mala   byť postúpená   na   Okresný   súd Bratislava   V),   a   na   svoj   návrh   na   odklad   exekúcie   až   do   právoplatného   skončenia uvedených súdnych konaní, v súvislosti s ktorým mali vzhľadom na odpoveď predsedníčky okresného súdu k ich sťažnosti týkajúcej sa prieťahov v súdnom konaní očakávať povolenie odkladu exekúcie okresným súdom. Sťažovatelia uvádzajú, že v „rozpore s legitímnym očakávaním sťažovateľov a v rozpore s čl. 46 Ústavy exekučný súd rozhodol o námietkach sťažovateľov bez toho, aby počkal na výsledky predmetných konaní, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia súd neuvádza, že by si pred rozhodnutím vyžiadal a preštudoval spisy týchto konaní a zároveň nijako neodôvodňuje, či ich obsah a výsledok považuje za významný pre svoje rozhodnutie alebo nie“. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia vyvodzujú aj zo skutočnosti, že okresný súd sa nevysporiadal s ich argumentmi o neprípustnosti exekúcie pre porušenie procesných pravidiel rozhodcovského súdu ani nevykonal nimi navrhované dôkazy spočívajúce v pripojení spisu Rozhodcovského súdu   pri   Maďarskej   priemyselnej   a   obchodnej   komore   v   B.   Odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia považujú sťažovatelia za svojvoľné a nepreskúmateľné.

Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu,   že okresný súd nerozhodoval o ich návrhoch v poradí, v akom boli tieto okresnému   súdu   doručované,   pričom   vytýkajú,   že   okresný   súd   mal „najskôr   vydať rozhodnutie o návrhu na zastavenie exekúcie, voči ktorému by mali sťažovatelia možnosť podať   odvolanie   a   až   po   právoplatnom   vyriešení   tejto   otázky   (v   prípade   nezastavenia exekúcie) následne rozhodnúť o námietkach, pričom po celý tento čas by trval odkladný účinok podaných námietok“.

V   súvislosti   s   právom   na   verejné   prerokovanie   veci   v   prítomnosti   sťažovateľov a s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovatelia namietajú, že okresný súd mal „vzhľadom na okolnosti a zložitosť veci nariadiť pojednávanie,   na   ktorom   by   sťažovatelia   mali   možnosť   svoje   tvrdenia   podložiť   ďalšími dôkazmi...

Tým,   že   súd   sa   uvedenými   námietkami   sťažovateľov   nezaoberal   a   ani   nevykonal dokazovanie, pričom ich na túto skutočnosť neupozornil, je rozhodnutie exekučného súdu neočakávané a nepredvídateľné a tým aj v rozpore s princípom spravodlivého procesu... Zároveň, pokiaľ by sťažovatelia boli upozornení, že súd bude skúmať tiež otázku vlastníctva   a   možnosť   vydania   akcií   oprávnenému,   predložili   by   súdu   listinné   dôkazy preukazujúce, že akcie bolo v čase vykonania započítacieho prejavu, ako aj v súčasnosti, možné vydať oprávnenému, hoci sťažovatelia už nie sú ich vlastníkmi...

Sťažovateľom... súd uprel možnosť vyjadriť sa písomne ku skutočnostiam uvádzaným oprávneným   a   súdnym   exekútorom   a   zároveň   vydaním   rozhodnutia   bez   nariadenia pojednávanie im odňal možnosť vyjadriť sa k týmto argumentom ústne na pojednávaní a doplniť nové dôkazy, ktorých potreba vyvstala z obsahu vyjadrení oprávneného a exekútora. Týmto došlo k porušeniu práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, ako aj 48 ods. 2 Ústavy. Pritom   exekučný   súd   na   argumentoch   uvedených   súdnym   exekútorom   a   oprávneným exekučný založil celé odôvodnenie svojho rozhodnutia, teda ich pokladal za rozhodujúce. Zamietnutie námietok sťažovateľov bez nariadenia pojednávania a ďalší... nezákonný postup exekučného súdu v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy je o to závažnejší, že sťažovatelia, ako povinní v exekúcii, majú možnosť domáhať sa ochrany svojich práv len v jednoinštančnom   konaní,   nakoľko   proti   rozhodnutiu   o   zamietnutí   námietok   nie   je prípustné odvolanie.“.

Sťažovatelia   namietajú,   že   okresný   súd   svojím   neústavným   postupom   poskytol oprávnenému   viac   práv   ako   mu   prislúcha,   pričom   sťažovateľov   znevýhodnil   bez   ich možnosti domáhať sa nápravy na vyššej inštancii, čím malo dôjsť aj k porušeniu práva sťažovateľov na „rovnaké postavenie pred súdom garantovanom čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 14 ods. 1 Paktu a tiež aj práva na rovnosť zbraní, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Vzhľadom na to, že podľa sťažovateľov mal okresný súd bezdôvodne poskytnúť jednostrannú   a   zvýšenú   ochranu   nároku   oprávneného,   ktorý   mal   zaniknúť započítaním, malo tým súčasne dôjsť k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľov, a tým k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovatelia uvádzajú, že k zásahu „do práv   sťažovateľov   na   ochranu   ich   majetku   došlo   tým,   že   nemali   k   dispozícii   ten   druh zákonnej   ochrany   ich   vlastníckeho   práva,   ktorú   predpisy   Exekučného   poriadku   a   OSP poskytujú,   a   to   napriek   ich   legitímnemu   očakávaniu,   že   pri   splnení   podmienok   a predpokladov vymedzených Exekučným poriadkom a OSP a po preukázaní neprípustnosti exekúcie   resp.   po   preukázaní,   že   došlo   k   platnému   a   účinnému   zániku   pohľadávky oprávneného,   bude vydané zákonné a odôvodnené rozhodnutie,   ktoré bude založené na riadne   zistenom   skutkovom   stave   a   ktoré   sa   s   ich   argumentmi   relevantne   vysporiada a v konečnom dôsledku dôjde k zabezpečeniu ich právnej istoty a k ochrane ich vlastníckeho práva pred nezákonným výkonom exekúcie“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Okresný súd Bratislava I svojím postupom v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 250/2007 ako aj svojím uznesením č. k. 3 Er 250/2007-481 zo dňa 6. 10. 2011 v časti, v ktorej zamietol námietky povinných... porušil základné práva a slobody... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., na   verejné   prerokovanie veci   v prítomnosti   sťažovateľov   tak,   aby   sa   mohli   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, na rovnaké postavenie pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu..., na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...   a   práva   vlastniť   majetok   a   na rovnakú ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I,   č.   k. 3 Er 250/2007-481 zo dňa 6. 10. 2011 v časti, v ktorej zamietol námietky povinných..., zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“

Rovnako navrhli priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume po 3 000 € na účet ich právnych zástupcov, ako aj náhradu trov konania v sume 314,18 € na účet právneho zástupcu sťažovateľov v 1. a 2. rade - JUDr. M. Š. a v rovnakej sume aj na účet právneho zástupcu sťažovateľa v 3. rade – advokátskej kancelárie M.

Návrhu   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia   žiadajú   vyhovieť vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania a nezákonný postup okresného súdu, ako aj na pravdepodobnosť vyplatenia zadržaných finančných prostriedkov oprávnenému poukazujúc súčasne na § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého je navrátenie veci do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené, a § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého nemožno podať ani návrh na obnovu exekučného konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti ďalej uvádzajú, že „v dôsledku prebiehajúcej exekúcie sú... obmedzení tiež tým, že nemôžu akýmkoľvek spôsobom nakladať so svojím majetkom pod hrozbou trestného stíhania, či odporovateľnosti právneho úkonu, a to napriek tomu, že pohľadávka oprávneného, zanikla, ešte pred začatím exekučného konania a nie je možné ju vymáhať v exekučnom konaní. Rovnako majú obmedzené práva na nakladanie s majetkom, ktorý blokuje exekútor... V dôsledku vyššie uvedených skutočností stav právnej neistoty sťažovateľov nielenže naďalej pretrváva, ale sa zvyšuje ich obava, že ak sa ochrany svojich práv nedomôžu z dôvodu neposkytnutia ústavnej a súdnej ochrany má celá vec ďalší dopad na ich majetkovú sféru a budú musieť čeliť osobnému bankrotu, čo znehodnotí aj ich pracovné a spoločenské postavenie.“.

Dňa 30. januára 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa v 3. rade, ktorou vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi   Dobríkovi   zaradenému   rozvrhom   práce   ústavného   súdu   do   tretieho   senátu ústavného súdu.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   99/2012-9   z   24.   februára   2012   vo   veci uplatnenej námietky zaujatosti vylúčil sudcu ústavného súdu Ľubomíra Dobríka z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom o tejto ústavnej sťažnosti pod sp. zn. Rvp 4121/2011, a   to   vzhľadom   na   existenciu   objektívnych   skutočností   vyvolávajúcich   pochybnosti o nepredpojatosti   namietaného   sudcu   ústavného   súdu,   a   rovnako   tak   aj   vzhľadom na vyjadrenie namietaného sudcu, ktorý pre svoj pomer k sťažovateľovi v 3. rade pripustil možnosť,   že   by   mohlo   dôjsť   k   spochybneniu   rozhodovania   ústavného   súdu   vo   veci doručenej ústavnej sťažnosti.

Z uvedeného dôvodu zastupoval vylúčeného sudcu tretieho senátu ústavného súdu v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie 29. februára 2012 až 28. februára 2013 sudca ústavného súdu Sergej Kohut, ktorý je zaradený do druhého senátu ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde,   sťažovatelia odôvodnili tvrdením, že v ich prípade došlo k vyčerpaniu opravných prostriedkov a iných právnych   prostriedkov,   ktoré   im   zákon   poskytoval.   Súčasne   poukázali   na   to,   že   proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu nie je prípustné odvolanie, čím toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a zároveň proti nemu nie je prípustné ani dovolanie, keďže ide o rozhodnutie prvostupňového súdu.

Okresný   súd   napadnutým   rozhodnutím   námietky   sťažovateľov   proti   exekúcii zamietol. Zo spisu okresného súdu predloženého ústavnému súdu na nahliadnutie, ako aj z obsahu   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   návrhom   sťažovateľky   v   1.   rade a sťažovateľa   v   2.   rade   na   zastavenie   exekúcie,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený 27. apríla 2007, a rovnako ani návrhom sťažovateľa v 3. rade na odklad exekúcie, ktorý bol okresnému súdu doručený 2. mája 2007, sa okresný súd nezaoberal a o týchto návrhoch dosiaľ ani nerozhodol.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   podľa   Exekučného   poriadku   majú v exekučnom   konaní   povinní   viacero   právnych   prostriedkov   obrany   a   ochrany   svojho postavenia, ktoré môžu využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky   ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov (m. m. III. ÚS 234/2011, IV. ÚS 529/2011).

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   §   50   Exekučného poriadku,   ale   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného   poriadku   a   návrh na zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   Exekučného   poriadku.   Účel   týchto   právnych prostriedkov obrany povinných v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že   v   neprípustnej   exekúcii   sa   nesmie   pokračovať   a   musí   sa   zastaviť   a   prípadne   pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia, resp. jej vykonávanie, odložiť.

Námietky   proti   exekúcii   sú   len   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinných v exekučnom konaní. V súvislosti   s tým ústavný súd vo svojej   doterajšej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 134/05, IV. ÚS 193/2010) už vyslovil názor, že pokiaľ ide o námietky proti   exekúcii,   nejde   „o   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv   povinného,   pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku   (z   dôvodu,   že   možno   očakávať   zastavenie   exekúcie),   ktorý   možno   podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie   exekúcie.   Rovnako   je   prípustné   aj   samostatne   podať   návrh   na   zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až písm. h), t. j. ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon, aj ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.“.

V   súvislosti   s   konaním   o   námietkach   proti   exekúcii   je   potrebné   poznamenať, že vznesenie   námietok   sa   spravuje   koncentračnou   zásadou,   teda   v   zmysle   §   50   ods.   1 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii musia byť odôvodnené, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o námietkach na dodatočne uvedené dôvody neprihliada. Inými slovami, všeobecný   súd   príslušný   na   rozhodovanie   v   exekučnej   veci   v   zásade   len   skúma,   či v námietkach   uplatnené   dôvody   (pokiaľ   sú   tieto   účastníkmi   konania   preukázané) odôvodňujú   zastavenie   exekúcie,   pretože   po   vydaní   exekučného   titulu   došlo   k   zániku vymáhaného nároku, alebo sú tu okolnosti, ktoré bránia jeho vymáhateľnosti, alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Sťažovateľ   v   3.   rade   v   námietkach   proti   exekúcii   argumentoval   neprípustnosťou exekúcie   z   dôvodu,   že   pred   vydaním   poverenia   súdnemu   exekútorovi   mu   okresný   súd nedoručil návrh na vykonanie exekúcie do vlastných rúk a neumožnil mu tým pred vydaním poverenia   podať   návrh   na   samostatné   uznanie   cudzieho   rozhodnutia   (a   tak   odvrátiť exekúciu), čím mal okresný súd porušiť § 44 ods. 5 Exekučného poriadku. V podaných námietkach súčasne tvrdil, že po vydaní rozhodnutia rozhodcovského súdu došlo k zániku vymáhaného nároku započítaním s jeho pohľadávkou voči oprávnenému, ktorá mu vyplýva zo zmluvy o kúpe akcií. Aj sťažovatelia v 1. a 2. rade namietali v námietkach proti exekúcii nesprávny postup okresného súdu porušujúci ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku a   súčasne   poukázali   na   existenciu   dôvodu   na   odopretie   uznania   a   výkonu   cudzieho rozhodcovského rozhodnutia zakotveného v § 50 ods. 1 písm. b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Z tohto dôvodu žiadali zastaviť exekúciu pre neprípustnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Okresný   súd   zamietol   námietky   proti   exekúcii   dôvodiac,   že   sťažovatelia v námietkach proti exekúcii neuviedli dôvody a nepriložili ani žiadne doklady, na základe ktorých   by   mohol   exekučný   súd   ich   námietkam   vyhovieť.   K   námietke   o   nesprávnosti procesného postupu okresného súdu, ktorý pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie nedoručil   návrh   na   vykonanie   exekúcie   sťažovateľom   podľa   §   44   ods.   5,   poukázal   na výsledok   konania   o   návrhu   sťažovateľa   v   3.   rade   na   samostatné   uznanie   cudzieho rozhodnutia a osobitne na znenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 248/2008-407 z 30. novembra 2009, z ktorého vyplýva právny záver, že pri uznávaní cudzieho rozhodcovského rozhodnutia nie je možné uplatniť ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku a uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že exekučný súd naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 1 zákona   o   rozhodcovskom   konaní).   Pokiaľ   ide   o   námietku   započítania   uplatnenú sťažovateľom v 3. rade, okresný súd vychádzal zo zistenia, že „R. malo dňa 08. 12. 2006 a v súčasnosti má jedného akcionára – spoločnosť S. s. r. o.“, a z toho dôvodu „povinní, tak v čase   vyhotovenia   výzvy,   ako   aj   v   čase   právoplatnosti   exekučného   titulu   nemohli   byť vlastníkmi uvedených akcií a k započítaniu pohľadávok nemohlo dôjsť“.

Podľa názoru ústavného súdu však v konkrétnej exekučnej veci majú sťažovatelia stále možnosť nápravy prípadného zásahu do ich základných práv, pretože z Exekučného poriadku   vyplýva   existencia   ďalších   právnych   prostriedkov,   ktorými   možno   dosiahnuť zastavenie neprípustne vedenej exekúcie. Zo spisu vedeného okresným súdom aj skutočne vyplýva, že sťažovatelia tieto možnosti nápravy využili tým, že podali nielen námietky proti exekúcii, ale podali aj návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie, o ktorých okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol.   Vychádzajúc   z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach prípadu napadnuté rozhodnutie okresnému   súdu   o   námietkach   proti   exekúcii   nebráni,   aby   na   základe   kvalifikovaného návrhu sťažovateľov a nimi predložených dôkazov bola preskúmaná existencia dôvodov na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia podľa § 50 zákona o rozhodcovskom   konaní   a   v   prípade   preukázania   niektorého   z   taxatívne   vymedzených dôvodov aj rozhodol pozitívne o návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následne aj zastavil exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Napokon z obsahu predloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že účastníkmi exekučného konania boli   v   tomto   smere   podané príslušné   návrhy   (napríklad podanie   sťažovateľov v 1.   a 2. rade na zastavenie exekúcie doručené 24. apríla 2007,   podanie sťažovateľov v 1. a 2. rade doručené okresnému súdu 10. februára 2010), o ktorých do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

V zmysle uvádzaných zákonných ustanovení Exekučného poriadku je ďalej zrejmé, že v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku) spojeného s návrhom   na   zastavenie   exekúcie   (§   57   Exekučného   poriadku)   môže   exekútor do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného. Exekučný súd je teda aj po rozhodnutí o námietkach proti exekúcii povinný   zaoberať   sa   návrhom   na   odklad   exekúcie   a   návrhom   na   zastavenie   exekúcie a vysporiadať sa so všetkými právnymi dôvodmi uplatnenými v takomto návrhu. V týchto intenciách   je   potom   okresný   súd   o   návrhu   na   odklad   exekúcie   príslušný   ďalej   konať a   v   danej   veci   sa   zaoberať   otázkou,   či   vzhľadom   na   dôvody   uvádzané   sťažovateľom v 3. rade v návrhu na odklad exekúcie (najmä na vedenie iného súdneho konania o určenie platnosti a účinnosti zmluvy o kúpe akcií) možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

Navyše, v prípade rozhodnutia o odklade exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, ako aj rozhodnutia o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku je proti nim prípustné odvolanie, o ktorom rozhoduje odvolací súd. V kontexte uvedených skutočností je preto tvrdenie, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu boli vyčerpané všetky   právne   prostriedky   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   názoru ústavného súdu právne neakceptovateľné.

Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011). K tomu treba dodať, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od   súdnej   ochrany   poskytovanej   všeobecnými   súdmi   k   súdnej   ochrane,   na   ktorú   je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti   neodmietne,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Na základe uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   neprípustnosti   sťažnosti,   ktorý   viedol   senát ústavného súdu k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2012