znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 152/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   apríla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., H., zastúpeného advokátkou JUDr. R. M., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 231/2008 a jeho rozsudkom zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2009 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 231/2008 a jeho rozsudkom zo 14. mája 2009.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   k podstatným   skutkovým   a   právnym okolnostiam uviedol,   že   bol   žalovaným   účastníkom   konania   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vedeného na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 169/2006. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 15 C 169/2006-418 zo 16. júna 2008. Okresný súd svojím rozsudkom o zrušení podielového spoluvlastníctva   k   nehnuteľnostiam   vyporiadal   tieto   nehnuteľnosti   tak,   že   ich   prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľa.

Sťažovateľa zároveň zaviazal zaplatiť každému z navrhovateľov sumu 160 071 Sk z titulu náhrady za spoluvlastnícky podiel na spoločnej nehnuteľnosti. O vzájomnom návrhu sťažovateľa,   ktorý   sa   domáhal   od   navrhovateľov   náhrady   svojich   vlastných   investícií do spoločnej veci, rozhodol okresný súd tak, že každého z navrhovateľov zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 15 743 Sk.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 Co 231/08-494 zo 14. mája 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 169/2006-418 zo 16. júna 2008 potvrdil v časti výroku vo veci samej.

Vo výroku o náhrade trov konania odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania v sume 653,07 €.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co/231/2008, ako aj jeho rozsudkom zo 14. mája 2009 došlo k zásahu do jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom poukazuje aj na skutočnosť, že konanie trpelo aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Svoju sťažnosť odôvodňuje sťažovateľ týmto tvrdením: „1/   odvolací   súd   v   čase   vyhlásenia   rozsudku   nezohľadnil   prudký   pokles   cien nehnuteľností spôsobený hospodárskou a finančnou krízou,

2/ odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti, v ktorej bola ustálená hodnota   spoluvlastníckeho   podielu   sumou   160.071.-Sk.   napriek   tej   skutočnosti,   že navrhovatelia 1/ - 4/ písomným podaním žiadali menej,

3/ odvolací súd sa   nevysporiadal s námietkami sťažovateľa   ohľadne nedostatkov a nezrovnalostí v podaných znaleckých posudkoch.“

K námietke nezohľadnenia poklesu cien nehnuteľností v rozhodnutí krajského súdu sťažovateľ ďalej v odôvodnení sťažnosti uvádza:

„V   čase   rozhodovania   odvolacieho   súdu   už   bolo   všeobecným   súdom   známou skutočnosťou, na ktorú ale odvolací súd neprihliadol, že v II. štvrťroku 2008 dosiahli ceny nehnuteľností svoj vrchol a od III. štvrťroka 2008 dochádza k ich sústavnému poklesu, pričom v čase rozhodovania odvolacieho súdu predstavoval tento pokles pri referenčných nehnuteľnostiach 20 - 30 %. Napriek tomu odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorý vychádzal z maximálnej hodnoty spoluvlastníckeho podielu a nevzal do úvahy stav   v   čase   vyhlásenia   rozsudku   odvolacieho   súdu.   t.j.   kontinuálny   pokles   cien nehnuteľností, ale stav v čase vyhlásenia rozsudku prvostupňového súdu. Sťažovateľ je toho názoru, že ak všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach pri vyporiadaní spoluvlastníckeho podielu zohľadňujú rast cien nehnuteľností, pokiaľ ceny rastú, tak v prípade, že začnú ceny klesať   je   povinnosťou   súdu   túto   skutočnosť   vo   svojom   rozhodnutí   zohľadniť,   najmä s prihliadnutím na znenie § 154 ods. 1 o. s. p. Podľa § 154 ods. 1 O. s. p., pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, čo znamená, že odvolací súd v tomto ustanovení procesnoprávneho predpisu vyslovenú zásadu neaplikoval. nevzal do úvahy skutočnosti, ktoré   tu boli   v čase   vyhlásenia   rozsudku   odvolacieho súdu   a tým poškodil   sťažovateľa na hodnote   spoluvlastníckeho   podielu,   ktorú   vyplatil   navrhovateľom.   Vyššie   uvedené skutočnosti   sú   zhrnuté   v   správe   Národnej   banky   Slovenska,   ktorá   porovnala   bázický a medziročný index cien nehnuteľností na bývanie v SR. pričom medziročná zmena medzi 2.Q 2008 a 1.Q 2009 predstavuje 24,2 %.“

Druhú zásadnú sťažnostnú námietku týkajúcu sa hodnoty spoluvlastníckeho podielu na vyporiadavanej nehnuteľnosti sťažovateľ konkretizuje poukázaním na skutočnosť,   že krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej bola ustálená hodnota spoluvlastníckeho   podielu   sumou   160   071   Sk napriek   tomu,   že navrhovatelia   v   konaní žiadali menej.

Prvotný   návrh   navrhovateľov   vychádzal   z   ohodnotenia   nehnuteľnosti   znaleckým posudkom na sumu 1 900 000 Sk, pričom títo požadovali ako náhradu za spoluvlastnícky podiel sumu 170 000 Sk pre každého z navrhovateľov v 1. až vo 4. rade.

Po   vykonaní   znaleckého   dokazovania   nariadeného   okresným   súdom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 169/2006 navrhovatelia podľa tvrdenia sťažovateľa «uviedli v písomnom vyjadrení zo dňa 27.05. 2008 doručenom prvostupňovému súdu toho istého dňa, že „... žiadame súd. aby vyporiadanie vykonal zo sumy určenej kontrolným znalcom to jest zo sumy 1.424.890.-Sk. čo považujeme za spravodlivé...“».

Sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že za daných okolností mal okresný súd „v prvom rade   uznesením   pripustiť   späťvzatie   návrhu   v   časti   sumy   27.511,-Sk   pri   každom spoluvlastníckom podiele späť a následne rozhodnúť o zvyšnej časti návrhu. Prvostupňový súd však takto nepostupoval a priznal v konečnom dôsledku napokon navrhovateľom 1/ - 4/ viac, než čoho sa domáhali a vo svojom rozhodnutí tak išiel nad návrh navrhovateľov 1/- 4/, čím nerešpektoval starú rímsku zásadu iudex   ne eat ultra   petita   partium,   podľa ktorej navrhovateľ uvedie požadovanú sumu v petite návrhu a súd túto čiastku nemôže prekročiť, môže však priznať menej alebo vôbec nič.“.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí tiež v skutočnosti, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa nedostatkov a nezrovnalostí v podaných znaleckých posudkoch.

Krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa   nezohľadnil   skutočnosti   vyplývajúce zo znaleckých posudkov predkladaných účastníkmi konania, a to najmä vo vzťahu k určeniu všeobecnej hodnoty vyporiadavanej nehnuteľnosti, ako aj vo vzťahu k oceneniu stavebných úprav   vykonaných   na   nehnuteľnosti   sťažovateľom.   Sťažovateľ   namieta   skutočnosť,   že krajský súd sa nezaoberal námietkou, „že ním vykonané stavebné úpravy boli v porovnaní s Posúdením zo dňa 25.02. 2007 Ing. H.. ktorý ich určil sumou 361.550,-Sk znížené o cca 200.000.-Sk bez toho, aby Ing. D. svoj výpočet a postup odôvodnil.

Súd   mal   pritom   Posúdením   zo   dňa   25.02.   2007   preukázané,   a   účastníkmi   toto posúdenie Ing. H. nebolo spochybňované, že sťažovateľ vynaložil svoje finančné prostriedky najmenej v sume 430.244.-Sk, resp. podľa Ing. H. v sume 361.550.-Sk na zemné práce, zdravotechnickú   vnútornú   kanalizáciu,   zdravotechniku   -   vnútorný   vodovod,   strojné vybavenie,   zriaďovacie   predmety.   ústredné   kúrenie,   obklady,   podlahy   atď.,   pričom   sa jednalo o investície, ktoré zvyšovali hodnotu nehnuteľnosti.“.

Na   základe   námietok   sťažovateľa   nariadil   okresný   súd   kontrolné   znalecké dokazovanie. Súdny znalec Ing. J. Č. „predložil súdu dva znalecké posudky, a to č. 2/2008 - súčasný   stav   (všeobecná   hodnota   nehnuteľností   celkom   1.573.144,-Sk   a   z   toho   stavby 1.044.255.75 Sk a pozemky 528.888.36 Sk) a č. 3/2008 - stav bez vykonania stavebných úprav   (všeobecná   hodnota   nehnuteľností   1.424.880,-Sk   a   z   toho   stavby   896.001.96   Sk a pozemky   528.888.36   Sk).   Zo   znaleckého   posudku pre odporcu   vyplynulo,   že   stavebné úpravy   podľa   znalca   Ing.   Č.   predstavujú   sumu   148.264.-Sk   ako   rozdiel   medzi   VHN uvedenou v ZP č. 2/2008 a ZP č. 3/2008.“.

Sťažovateľ poukazuje na nevysporiadanie sa krajského súdu so   skutočnosťou, že vo vzťahu k oceňovaniu stavebných úprav vykonaných sťažovateľom je medzi najvyššou posudkovou   sumou   430   244   Sk   a   najnižšou   sumou   148   264   Sk „závratný   rozdiel 281.980, Sk. pri ktorom chýba relevantné zdôvodnenie. Túto skutočnosť, a teda ustálenie hodnoty   stavebných   úprav   považuje   sťažovateľ   za   podstatnú   a   kľúčovú   pre   správne stanovenie výšky náhrady za spoluvlastnícke podiely navrhovateľov.“.

Sťažovateľ z ďalších skutočností, ktoré krajský súd v rámci rozhodovania o podanom odvolaní nezohľadnil, uviedol najmä odvolaciu námietku týkajúcu sa určenia všeobecnej hodnoty pozemkov, keďže „znalcami určená všeobecná hodnota pozemkov sa pohybuje v rozpätí od 299.220.-Sk (Ing. S. - ZP č. 110/2006) cez 363.636,-Sk (Ing. D. - ZP č. 79/2007 a Doplnenie číslo 1) a 528.888.30 Sk (Ing. Č. - ZP č. 2/2008 a 3/2008) až po 685.713,-Sk (Ing. N. - ZP č. 115/2006)“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na skutočnosť, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal osobitne tiež určenie všeobecnej hodnoty pozemkov znalcom Ing. Č., keďže tento sa v ním podanom znaleckom posudku „odchýlil nielen od ceny pozemku určenej znalcom   Ing.   A.   D..   ktorý   cenu   pozemkov   určil   sumou   363.636.-Sk,   pričom   odchýlka predstavuje sumu 165.252,36 Sk, a za obdobie od 14.11.2007 do 30.04.2008 nárast o 45 %, ale aj od ceny pozemkov určenej znalcom Ing. S., ktorý hodnotu pozemkov stanovil sumou 299.220.-Sk. Ani znalec Ing. D., ani znalec Ing. Č. tieto rozdiely žiadnym spôsobom vo svojich znaleckých posudkoch nezdôvodnili.“.

Podľa sťažovateľa „cena za 1 m2 pozemkov určená sumou 549,78 Sk/m2 nie je primeraná   a   adekvátna   katastrálnemu   územiu   H.,   pričom   vo   svojom   Vyjadrení   zo dňa 06.06. 2008 namietal správnosť použitia koeficientov podľa bodu E3 prílohy č. 4 vyhl. MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, ktorou sa upravuje metóda polohovej diferenciácie v znení neskorších predpisov a poukázal na ďalšie právne predpisy, ktoré vychádzajú z hodnoty pozemkov v k. ú. H. (VZN Mesta H. č. 11/2005 - 80.-Sk/m2, resp. príloha č. 2 zák. NR SR č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za odpady   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorá   stanovila   pre   obce   do 15.000   obyvateľov hodnotu pozemku pre zastavané plochy a nádvoria rovnako sumou 80.-Sk/m2).“

Sťažovateľ   vytýkal   krajskému   súdu,   že   sa   nezaoberal   ďalšími   podkladmi preukazujúcimi „prevody vlastníckeho práva k pozemkom v k. ú. H. - napr. uznesenie vlády SR č. 897/2007, podľa ktorého sa predaj pozemkov realizoval za ceny v rozpätí od 162,-Sk do   234.-Sk   za   1   m2,   ako   aj   prevody   vlastníckeho   práva   k   pozemku   v   k.   ú.   H.,   ktorý realizovala realitná kancelária A. s.r.o., pričom za KN-C parcelu o výmere 1546 m2 bolo zaplatené 330.000,-Sk (213,-Sk/m2).“.

V   rámci   dokazovania   sa   krajský   súd   nevysporiadal   ani   so   sťažovateľom predloženými „kúpnymi zmluvami na nehnuteľnosti v tej istej ulici, kde sa nachádza aj vyporiadavaná   nehnuteľnosť,   keď   sťažovateľ   preukázal,   že   v   roku   2005   sa   predala porovnateľná   nehnuteľnosť   vrátane   pozemku   v   danej   lokalite   za   850.000,-Sk;   v   prvej polovici roka 2006 za sumu 950.000,-Sk a ku koncu roka 2006 sa uskutočnil obdobný prevod za 1.000.000,-Sk“.

Sťažovateľ zdôraznil, že „nesúhlasí so spôsobom určenia výšky primeranej náhrady spôsobom,   keď   všeobecný   súd   zistí   všeobecnú   cenu   nehnuteľnosti   tak,   že   vypočíta jednoduchý   aritmetický   priemer   dvoch   hodnôt,   t.j.   znalcov   Ing.   A.   D.   a Ing. J.   Č.   /l  . 628.278.-+ 1.573.144,- : 21, a to v sume 1.600.711.-Sk a z takto určenej všeobecnej hodnoty vyporiadávaných nehnuteľností určí výšku primeranej finančnej náhrady pre navrhovateľov 1/ - 4/ vo výške ich spoluvlastníckych podielov l/10-ina v sume 160.071,- Sk...“.

Skutočnosti,   v ktorých vidí   zásah do   svojho ústavou   zaručeného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   231/2008 zo 14. mája 2009 sťažovateľ zhrnul v konštatovaní, že krajský súd ako odvolací súd „síce potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu.   pričom   si   osvojil   dôvody   rozhodnutia   vo   veci samej, urobil tak ale v situácii, keď nemal všeobecnú cenu vyporiadavanej nehnuteľnosti spoľahlivo zistenú, pri relevantných pochybnostiach o výške všeobecnej ceny tak stavieb ako aj pozemkov, a teda podľa názoru sťažovateľa predčasne“.

V závere svojej sťažnosti naformuloval sťažovateľ sťažnostný petit takto:„1/   Krajský   súd   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4Co/231/2008   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky   zrušuje   rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa   14.05.   2009.   v   konaní   č.   4Co/231/2008   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   Trenčín na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 231/08, ako aj jeho rozsudkom zo 14. mája 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   okrem   tvrdenia,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, namieta aj konanie, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.   Toto   malo   byť   postihnuté   inou   vadou   majúcou   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedený názor sťažovateľa sa premietol aj do sťažnostného petitu, v ktorom navrhuje vysloviť porušenie základného práva „v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/231/2008“.

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   v   rozpore   s   ustanovením   §   50   ods.   1 zákona o ústavnom súde nešpecifikoval presne a konkrétne procesný postup krajského súdu, v ktorom identifikoval zásah do svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jeho sťažnostné námietky smerujú bezprostredne proti spôsobu, akým krajský súd pristupoval k hodnoteniu dôkazov a k prieskumu odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. Právny názor krajského súdu, ako aj rozsah, v ktorom sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa,   sa   premietol   do   výroku   a   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý sťažovateľ v 2. bode petitu svojej sťažnosti navrhuje zrušiť. Ústavný súd preto zameral svoju pozornosť na skúmanie sťažnostných námietok smerujúcich proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 231/08-494 zo 14. mája 2009, ktoré sťažovateľ jednoznačne vymedzil vo svojej sťažnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta:

1.   nezohľadnenie   poklesu   cien   nehnuteľností   krajským   súdom   aktuálnym   v   čase vyhlásenia jeho rozsudku;

2.   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   aj   v   časti,   v   ktorej   bola   každému z navrhovateľov   jednotlivo   priznaná   suma   160   071   Sk   ako   finančná   náhrada za spoluvlastnícky podiel na vyporiadavanej nehnuteľnosti napriek tomu, že navrhovatelia požadovali menšiu sumu;

3.   nevysporiadanie   sa   krajského   súdu   s   námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa spôsobu   určenia   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľností,   ako   aj   určenia   hodnoty   stavebných úprav vykonaných sťažovateľom na vyporiadavanej nehnuteľnosti.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a v spojitosti s ním aj rozsudok okresného súdu v rozsahu sťažnostných námietok a dospel k názoru, že tieto nie sú dôvodné.

Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Sťažovateľ   k   svojej   sťažnosti   nepriložil   odvolanie,   ktoré   podal   proti   rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto pri ustálení obsahu podaného odvolania sťažovateľa vychádzal   zo   sťažnosti,   ako   aj   z   rekapitulácie   odvolania   sťažovateľa   v   odôvodnení rozsudku krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s právnymi závermi prvostupňového súdu. Tieto závery, ktoré si krajský súd osvojil a ktoré boli sťažovateľom spochybnené z hľadiska ich ústavnosti, nevykazujú známky arbitrárnosti či ústavnej neudržateľnosti.

Sťažovateľ namieta skutočnosť, že krajský súd postupoval v rozpore s ustanovením § 154 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „OSP“),   keď   vo   svojom   rozsudku   nezohľadnil   skutočnosť,   že   v   čase   jeho vyhlásenia   došlo   k   poklesu   cien   nehnuteľností   oproti   cenám,   ktoré   bral   vo   svojom rozhodovaní do úvahy okresný súd.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 4 Co 231/08-494 zo 14. mája 2009   plne   stotožnil   so   závermi   dokazovania   okresného   súdu   prezentovanými   v   jeho rozsudku č. k. 15 C 169/06-418 zo 16. júna 2008, a to aj vo vzťahu k ustáleniu všeobecnej hodnoty majetku. Okresný súd teda podľa názoru krajského súdu implicitne obsiahnutého v konštatovaní   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku   rešpektoval   aj   príkaz   brať do úvahy skutkový stav existujúci v čase vyhlásenia rozsudku vyplývajúci z § 154 ods. 1 OSP. Za daných okolností krajský súd nebol oprávnený vecne správne a podľa jeho názoru aj zákonné rozhodnutie okresného súdu zmeniť alebo zrušiť.

Účelom   opravného   prostriedku   a   v   súvislosti   s   jeho   uplatnením   aj   účelom odvolacieho   konania   je   zákonom   predpísaným   spôsobom   dosiahnuť   nápravu   právnych alebo skutkových pochybení súdu prvého stupňa. V odvolacom konaní je druhostupňový súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom   tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (s výnimkami uvedenými v § 213 ods. 2 až 7 OSP), pričom svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti   prvostupňového   rozhodnutia   v   rozsahu   dôvodov   uplatnených   v   odvolaní. Za predpokladu   zistenia   vecnej   správnosti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   tento   potvrdí, pričom ustanovenie § 219 ods. 1 OSP sa vo vzťahu k § 154 ods. 1 OSP spravuje vzťahom špeciality. Aplikácia príkazu § 154 ods. 1 OSP vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu sa   viaže   na   zohľadnenie   skutkových   okolností,   ktoré   vyšli   najavo   počas   odvolacieho konania a zároveň môžu mať za následok zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Inými slovami, pôjde o prípad zistenia takých nových skutočností, ktoré budú mať vplyv   na   posúdenie   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   preskúmavaného v odvolacom konaní. Pokles cien nehnuteľností v čase vyhlásenia rozsudku krajského súdu nespôsoboval sám osebe vecnú nesprávnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a teda nemohol bez ďalšieho viesť k jeho zmene alebo zrušeniu. Otázka posúdenia vecnej   správnosti   rozhodnutia   navyše   spadá   výlučne   do   právomoci   všeobecných   súdov a spadá do okruhu právnych názorov, ktoré ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť.Potvrdzujúci rozsudok krajského súdu nie je preto možné považovať za arbitrárny, svojvoľný a neodôvodnený a ako taký za ústavne neudržateľný, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše,   z   obsahu   sťažnosti   ani   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu nevyplynulo, že by sťažovateľ námietku poklesu cien nehnuteľností v odvolacom konaní uplatnil.

Aj   v   poradí   druhú   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   priznania   náhrady za vyporiadanú   nehnuteľnosť   nad   rámec   žalobného   návrhu   ústavný   súd   vyhodnotil   ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 153 ods. 2 OSP súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Konanie   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnosti patrí do skupiny konaní, u ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. V danom prípade spôsob vyrovnania vyplýva z § 142 zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov,   ide   teda   o   konanie, v ktorom súd nie je návrhom viazaný. Uvedený záver vyplýva tiež z ustálenej judikatúry Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (napr.   R   1/1989,   3   Cdo   226/2005),   resp. Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. 22 Cdo 2517/2006). Pokiaľ teda okresný súd ustálil   všeobecnú   hodnotu   nehnuteľností   na   sume   prevyšujúcej   sumu   požadovanú navrhovateľmi na základe ich podania z 27. mája 2008, konal takto v súlade s možnosťou vyplývajúcou mu zo zákona. Stotožnenie sa krajského súdu ako súdu odvolacieho s takýmto rozhodnutím okresného súdu preto logicky ani nesignalizuje možnosť zásahu do ústavou garantovaného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   o   nevysporiadaní   sa   krajského   súdu   s   jeho odvolacími námietkami týkajúcimi sa nedostatkov a nezrovnalostí v podaných znaleckých posudkoch ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že svoje sťažnostné tvrdenia o obsahu podaného odvolania sťažovateľ nepodložil relevantnými dôkazmi, preto ústavný súd obsah podaného odvolania ustálil z obsahu sťažnosti a odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Na   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   rozdielneho   ohodnotenia   nákladov vynaložených   sťažovateľom   na   realizáciu   stavebných   úprav   spoločnej   nehnuteľnosti v znaleckých   posudkoch   Ing.   H.   a   Ing.   D.   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku uviedol, že okresným súdom ustanovení znalci „mali k dispozícii opis stavebných úprav Ing. M. H. a znalci správne postupovali, keď zohľadnili len tie úpravy a stavebné zmeny, ktoré zhodnotili nehnuteľnosť a nebrali do úvahy náklady na nevyhnutné opravy, úpravy a údržbu nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa správne ustálil po znaleckom dokazovaní výšku investícií na sumu 157.422,- Sk, ktoré zvýšili hodnotu spoločnej veci svoje rozhodnutie v odôvodnení rozsudku náležite zdôvodnil a v tomto smere odvolací súd v celom rozsahu naň odkazuje.“.

Okresný   súd   v   odkazovanej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol,   že „Zo znaleckého posudku č. 79/2007 Ing. A. D. a z jeho doplnenia č. 1 k posudku vyplynulo, že ku dňu ohodnotenia predstavovala všeobecná hodnota nehnuteľností 1.628.278,- Sk, z toho   cena   pozemkov   predstavovala   363.636,- Sk.   Všeobecná   hodnota nehnuteľností   bez stavebných   úprav   odporcom   bola   stanovená   na   výšku   1.461.689,-   Sk.   Po vykonanej ohliadke nehnuteľností a po predloženom opise stavebných prác na dome Ing. M. H. z 25.2.2007   znalec   správne   zohľadnil   len   tie   úpravy   a   stavebné   zmeny,   ktoré   zhodnotili nehnuteľnosť a nebral do úvahy nevyhnutné opravy, úpravy alebo údržbu nehnuteľností. V tomto   smere   súd   odkazuje   na   podané   znalecké   posudky.   Znalecký   posudok   j   po   jeho doplnení   bol   namietaný   odporcom,   preto   súd   nariadil   vo   veci   kontrolné   znalecké dokazovanie. Znalec Ing. J. Č. v posudku č. 2/2005 stanovil aktuálnu všeobecnú hodnotu nehnuteľností   1.573.144,11   Sk   a   všeobecnú   hodnotu   bez   stavebných   úprav   v   posudku č. 3/2008 v sume 1.424.890,- Sk. K posudkom mal námietky odporca, ku ktorým sa vyjadril v písomnom podaní znalec, a na ktoré súd v plnom rozsahu odkazuje. Námietky odporcu nemali vplyv na zistenú cenu nehnuteľností znalcom. [...]Pokiaľ teda hodnota nehnuteľností nebyť stavebných úprav bola podľa oboch znalcov v sumách 1.461.689,- Sk a 1.424.890,- Sk, priemerná suma týchto hodnôt predstavuje 1.443.289,- Sk. Celkové vložené investície odporcu, ktoré zvýšili hodnotu spoločnej veci potom predstavujú rozdiel súčasnej hodnoty 1.600.711,- Sk a hodnoty bez stavebných úprav 1.443.289,- Sk, sumu približne 157.422,- Sk. Súd opäť pripomína, že znalci zohľadňovali len tie investície, ktoré zvýšili hodnotu veci.“.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   rozdielne   stanovenie   všeobecnej   hodnoty   pozemkov v jednotlivých   znaleckých   posudkoch,   krajský   súd   k   tomu   v   odôvodnení   rozsudku konštatoval nedôvodnosť tejto námietky s poukazom na skutočnosť, že „znalecký posudok je   potrebné   hodnotiť   ako   celok,   každý   znalec   môže   použiť   rôzne   kritériá   a   koeficienty pri tvorbe   jednotlivých   položiek,   dôležitá   je   výsledná   hodnota   nehnuteľnosti   ako   celok, pričom   medzi   znaleckými   posudkami   znalcov   pri   určení   výslednej   všeobecnej   hodnoty vyporiadaných nehnuteľností neboli značné rozdielnosti.“.

Sťažovateľ   ďalej   vo   svojom   odvolaní   namietal   neprimeranosť   určenej   ceny pozemkov, pričom túto svoju námietku uplatnil už v konaní pred súdom prvého stupňa. Poukázal pritom na právne predpisy obsahujúce určenie ceny pozemkov na 1 m2, najmä na všeobecne záväzné nariadenie Mesta H. č. 11/2005, na prílohu č. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, ako aj na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 897/2007 (ďalej len „uznesenie vlády“). Taktiež namietal nevysporiadanie sa krajského súdu s ním predloženými kúpnymi zmluvami na nehnuteľnosti nachádzajúce sa v rovnakej lokalite ako vyporiadavaná nehnuteľnosť.

K   týmto   námietkam   krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   odkázal   na   odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Tento sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s názorom znalca Ing. J. Č., ktorý k námietkam sťažovateľa vzneseným proti jeho znaleckému posudku v konaní pred súdom prvého stupňa vo svojom písomnom podaní z 15. júna 2008 uviedol, že sťažovateľom označené právne predpisy „určujú cenu pozemkov len pre správcu dane za účelom   miestnych   daní,   čo   nemá   so   všeobecnou   hodnotou   pozemkov   nič   spoločné...“. K sťažovateľom označenému uzneseniu vlády znalec uviedol, že toto „hovorí o predaji pozemkov v katastrálnom území H., pričom nie je zrejmé o aké pozemky sa jedná, za akým účelom budú vykupované“ a z toho dôvodu ho taktiež pri stanovovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľností „nemožno brať do úvahy“.

K   sťažovateľom   predloženým   kúpnym   zmluvám   zaujal   krajský   súd   stanovisko na str. 7   odôvodnenia   svojho   rozsudku,   kde   skonštatoval,   že „kúpne   zmluvy   predložené odporcom neboli porovnateľné so spornou nehnuteľnosťou“.

Z uvedených skutočností považoval ústavný súd za preukázané, že krajský súd sa odvolacími   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   dostatočnej   miere,   svoje   rozhodnutie náležite zdôvodnil, pričom toto odôvodnenie je logické a konzistentné. Ústavný súd nezistil v postupe krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 231/2008 ani v jeho rozsudku zo 14. mája 2009 také nedostatky, ktoré by mali za následok arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia, ktorá by mohla viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd tu vo vzťahu k rozsahu a obsahu odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu poukazuje aj na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd sa v tomto prípade v súlade s možnosťou vyplývajúcou mu zo zákona stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, čo sa týka jeho výroku vo veci samej, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody tak, ako na to bolo v tomto rozhodnutí už poukázané. Ku skutkovým a právnym záverom okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku stotožnil, ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   posudzovať   a   hodnotiť právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   označeného   postupu (rozhodnutia)   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   231/2008   a   jeho   rozsudkom   zo   14.   mája   2009 a namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy,   odmietol   jeho   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010