znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 152/09-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o   prijatej   sťažnosti   Mgr.   A.   M.   a A.   M.,   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   S., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb/3/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 Cb/720/97).

r o z h o d o l :

1. Právo Mgr. A. M. a A. M. na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb/3/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 Cb/720/97) p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v   Žiline p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Cb/3/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   A.   M.   a A.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému   z   nich v sume   po 2   000 €   (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré j e   Krajský   súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   Mgr. A. M. a A. M. uhradiť trovy konania v sume 398,68 € (slovom tristodeväťdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov) na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. R. S., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 152/09-12   z   26.   mája   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   A.   M.   a A.   M.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb/3/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 Cb/720/97).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 29. mája 1995 spoločnosť U., M a M, k. s., N. (ďalej len „odporca v   1. rade“), uzatvorila dve úverové zmluvy so S., a. s., B., pobočka   D.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na   základe   ktorých   jej   boli   poskytnuté   úvery zabezpečené zriadením záložného práva okrem iného na nehnuteľnosti sťažovateľov a tiež ručiteľskými listinami sťažovateľov.

Navrhovateľ podal 5. septembra 1997 na krajskom súde návrh na zaplatenie splatnej čiastky úveru s príslušenstvom proti odporcovi v 1. rade, sťažovateľom a odporcom vo 4., 5. a 6. rade. Dňa 10. novembra 1997 navrhovateľ predložil krajskému súdu upresnenie petitu návrhu. Krajský súd 12. novembra 1997 rozhodol o povinnosti sťažovateľov a ostatných odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi istinu a trovy konania.

Odporcovia v 5. a 6. rade podali proti platobnému rozkazu sp. zn. 22 Cb 720/97 z 12. novembra 1997 dňa 12. decembra 1997 odpor.

Dňa 17. februára 1998 podal odporca v 1. rade odvolanie proti uzneseniu krajského súdu   z   12.   novembra   1997.   Odporca   vo   4.   rade   podal   2.   februára   1998   odpor   proti platobnému rozkazu sp. zn. 22 Cb 720/97 z 12. novembra 1997.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 8. marca 1999 bola z dôvodu zaujatosti vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci sťažovateľov zákonná sudkyňa, na základe čoho dostalo predmetné konanie novú spisovú značku 16 Cb 3/2007.

Krajský súd uznesením z 19. marca 2007 vyhovel   návrhu   na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že konanie, ktoré sa začalo na základe návrhu podaného 5. septembra 1997, nie je dosiaľ právoplatne skončené a ku dňu podania sťažnosti trvá takmer deväť rokov, čo spôsobuje u sťažovateľov právnu neistotu a dochádza k porušeniu ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Postupom   krajského   súdu   podľa   sťažovateľov   došlo   k   porušeniu   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe čoho žiadajú, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb/3/2007 (pôvodne pod sp. zn. 22 Cb/720/97) porušil ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu a najvyššiemu súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiť im primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 333 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu predložil 15. júla 2009 k veci svoje vyjadrenie predseda krajského súdu, a to   prostredníctvom zákonnej sudkyne. Vyjadrenie obsahuje podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci obsahuje túto argumentáciu:

„Vo veci samej ide o spor o zaplatenie peňažnej pohľadávky zo zmluvy o úvere, zabezpečenej   ručením.   Určitý   vyšší   stupeň   zložitosti   spočíva   v   rovine   naštudovania, prípravy pojednávania a rozhodovania zo strany krajského súdu, vzhľadom na rozsiahlosť spisového   materiálu,   predkladaných   listinných   dôkazov,   neurčitých   procesných   návrhov zo strany žalobcu, odchylne vyhodnocovanie dôkazov strán. K vyššiemu stupňu zložitosti v skutkovej rovine je potrebné zároveň poukázať i na procesnú zmenu na strane žalobcu a počet   účastníkov   na   strane   žalovaného   a   v   neposlednom   rade   i   vplyv   vyhláseného konkurzného konania na žalovaného v rade 1/.

V procesnej rovine je potrebné poukázať na rozsiahlosť dôkazného materiálu, postoj samotného   žalobcu   k   uplatnenému   nároku,   kedy   bolo   potrebné   ho   viacerými   výzvami, v niektorých prípadoch i urgenciami vyzývať na odstránenie nedostatkov žalobného návrhu a následne na odstránenie vád vznesených procesných návrhov, vyzývať na ich špecifikáciu, opakované výzvy na doplnenie listinných dôkazov na preukázanie nároku, ale aj na potrebu rozhodovania o procesných návrhoch účastníkov. Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že vec bola opakovanie predkladaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní   v   procesných   návrhoch   účastníkov   konania.   Vec   sa   komplikuje   vyhlásením konkurzu na žalovaného v rade 1/, s účinkami vyhláseného konkurzu na účastníka konania a vplyv   takéhoto   vyhlásenia   konkurzu   na   celkové   vedenie   konania,   a   to   v   dôsledku prerušenia konania.“

Ďalej vyjadrenie poukazuje na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu v 1. rade ako   na   dôvod   prerušenia   konania   a   tiež   konštatuje,   že   zo   strany   sťažovateľov   nedošlo k prieťahom v konaní.

K   postupu   krajského   súdu   v   dotknutom   konaní predložila   zákonná   sudkyňa   toto stanovisko:

„Ústavná sťažnosť žalovaných v rade 2/, 3/ sa týka celého konania, ja sa však môžem vyjadriť len za len za dobu, v ktorej mi bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie vo veci a to za

- dobu od 29.9.2005 do 30.1.2006, kedy bolo konanie prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu   na   žalovaného   v   rade   1/.   Vykonala   som   všetky   nevyhnutné   úkony   smerujúce k prejednaniu   a   rozhodnutiu   veci,   keďže   do   času   pridelenia   veci   mne   bolo   konanie prerušené a k ďalšiemu pokračovaniu v konaní bolo potrebné vykonať zákonom požadované náležitosti, ktoré som vykonala, preto nepovažujem svoje úkony a ani tento čas za prieťahy v konaní, vzhľadom na už konštatované dôvody,

- dobu v čase pridelenia veci mne od 1.10. do 7.11.2006 nepovažujem za prieťahy v konaní, ale za dobu primeranú na naštudovanie, prípravu pojednávania, naštudovanie veci s poukazom i na § 14 ods. 1 písm. d) zák. č. 328/1991 Zb., ktoré som už nestihla nariadiť pre dlhotrvajúcu práceneschopnosť so začiatkom od 7.11.2006,

-   dobu   od   pridelenia   veci   mne   od   2.7.2008   do   dátumu   uvedeného   vyjadrenia vzhľadom   na   chronológiu   úkonov   v   tomto   období,   skutkovú   náročnosť   veci,   správanie sa žalobcu,   rozsiahlosť   dôkazného   materiálu   ako   i   prípravu   pojednávaní   nepovažujem za prieťahy v konaní.

Za   ostatné   obdobia   konania   sa   nemôžem   vyjadriť,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že v ostatných časových úsekoch mi vec pridelená nebola.

Z vyššie uvedeného prehľadu úkonov krajského súdu v uvedenej dobe je zrejmé, že k žiadnym prieťahom v konaní z mojej strany v čase pridelenia veci mne ako zákonnému sudcovi nedošlo.

K celkovej dobe konania vyjadrujem názor, že na celkovej dĺžke konania má nie nevýznamný   podiel   najmä   správanie   sa   žalobcu,   potreba   rozhodovania   o   procesných návrhoch   účastníkov   (v   poslednom   období   najmä   procesné   návrhy   žalobcu   týkajúce   sa zmeny žaloby, bez dostatočnej konkretizácie a špecifikácie), ale vo veľkej miere sa podieľa práve na dĺžke uvedeného konania skutočnosť, že na žalovaného v rade 1/ bol vyhlásený konkurz,   v   zmysle   ktorého   v   §   14   ods.   1   písm.   d)   zák.   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze a vyrovnaní došlo k prerušeniu konania. V čase prerušenia konania nebolo možné zo strany súdu vykonávať úkony, pretože tieto by boli neúčinné.“

V závere listu predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k   stanovisku   krajského   súdu   v   liste doručenom ústavnému súdu 17. augusta 2009, v ktorom uviedol, že z vyjadrenia krajského súdu   je   zrejmé,   že   k   prieťahom   v   konaní   spôsobených   nečinnosťou   tohto   súdu   došlo. Skutočnosť prideľovania veci v priebehu konania viacerým zákonným sudcom nezbavuje súd povinnosti konať bez zbytočných prieťahov.

Právny   zástupca   zároveň   oznámil, že   sťažovateľ   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení účastníkov konania a na základe skutočností oznámených Krajským súdom v Banskej Bystrici ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa 5.   septembra   1997   navrhovateľ   podal   krajskému   súdu   „Žalobu o   zaplatenie splatnej čiastky úveru, úrokov a poplatkov vo výške 4 788 464,70 Sk“ proti odporcovi v I. rade, sťažovateľom a odporcom vo 4., 5. a 6. rade.

Dňa 11. septembra 1997 vyzval krajský súd navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh, výzvu zopakoval 22. septembra 1997, poplatok bol uhradený 30. septembra 1997.

Dňa   7.   októbra   1997   vyzval   krajský   súd   navrhovateľa   na   opravu   petitu   návrhu a na predloženie súvisiacich podkladov. Navrhovateľ na výzvu reagoval 14. októbra 1997.Dňa   16.   októbra   1997   krajský   súd   vyzval   navrhovateľa   na   špecifikáciu   návrhu. Navrhovateľ na výzvu reagoval 21. októbra 1997.

Dňa 10. novembra 1997 navrhovateľ upresnil petit návrhu. Krajský súd uznesením z 12. novembra 1997 pripustil zmenu podaného návrhu.

Krajský   súd   12.   novembra   1997   vydal   platobný   rozkaz   sp.   zn.   22   Cb   720/97 (platobný rozkaz sa nepodarilo doručiť sťažovateľovi – Mgr. A. M., odporcom v 1. a 4. rade, sťažovateľ si uloženú zásielku na pošte neprevzal).

Dňa 12. decembra 1997 podali na krajskom súde odpor proti platobnému rozkazu odporcovia v 5. a 6. rade.

Krajský súd požiadal 13. januára 1998 o doručenie zásielky odporcovi v 1. rade kompetentný subjekt.

Dňa 2. februára 1998 podal krajskému súdu odpor proti platobnému rozkazu odporca vo 4. rade.

Krajský   súd   17.   februára   1998   vyzval   právneho   zástupcu   odporcu   vo   4.   rade na predloženie   dôkazov,   navrhovateľa   na   predloženie   súvisiacich   podkladov,   obchodný register Okresného súdu Žilina a Okresného súdu Bratislava I na predloženie súvisiacich podkladov, odporcov vo 4.,5. a 6. rade na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor.Dňa   18.   februára   1998   krajský   súd   požiadal   kompetentný   subjekt   o   doručenie zásielky, ktorú tento doručil 20. februára 1998.

Dňa   23.   februára   1998   podal   odporca   v   1.   rade   odvolanie   proti   uzneseniu z 12. novembra 1997, ktorým krajský súd pripustil zmenu podaného návrhu, ako aj odpor voči platobnému rozkazu.

Dňa 25. februára 1998 krajský súd vyzval právneho zástupcu odporcu v 1. rade na predloženie   splnomocnenia,   a   uznesením   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný odpor.   Splnomocnenie   bolo   predložené   10.   marca   1998.   Proti   uzneseniu   o   uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok podal odporca v 1. rade 10. marca 1998 odvolanie.Dňa 11.   marca   1998 uplatnil odporca   v   I.   rade voči   zákonnej   sudkyni námietku zaujatosti.

Dňa 12. marca 1998 predložil krajskému súdu svoje vyjadrenie navrhovateľ.Krajský   súd   uskutočnil   16.   marca   1998   pojednávanie,   na   ktorom   sa   sťažovatelia nezúčastnili   (predvolanie   im   doručené   bolo),   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito z dôvodu   predloženia   podanej   námietky   zaujatosti   nadriadenému   súdu,   predloženia odvolania podaného odporcom v 1. rade proti uzneseniu z 25. februára 1998, ktorým bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor.

Krajský   súd   17.   marca   1998   vyzval   právneho   zástupcu   odporcu   v   1.   rade na predloženie   súvisiacich   podkladov,   ktoré   boli   krajskému   súdu   predložené   19.   marca 1998.Navrhovateľ 19. marca 1998 predložil krajskému súdu súvisiace podklady.Krajský súd predložil 4. júna 1998 najvyššiemu súdu uplatnenú námietku zaujatosti, ktorý rozhodol uznesením sp. zn. Ndob 87/98 z 8. marca 1999 o vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania veci (spisový materiál bol krajskému súdu vrátený 1. apríla 1999).V priebehu septembra a októbra 1999 doručil krajský súd uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania.

Dňa   6.   októbra   2005   bol   na   odporcu   v   1.   rade   vyhlásený   konkurz,   pričom rozhodnutie o vyhlásení konkurzu nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2005.

Dňa 11. októbra 2005 vyzval krajský súd správcu konkurznej podstaty úpadcu – odporcu v 1. rade, či „navrhuje pokračovať v prerušenom konaní“, ktorý na výzvu reagoval 13. októbra 2005.

Dňa 23. decembra 2005 vyzval krajský súd navrhovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na podanom návrhu.

Dňa 23. januára 2006 oznámil krajskému súdu postupník pohľadávky navrhovateľa, že   mu   táto   bola   postúpená   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok,   a   zároveň   sa vyjadril, že na podanom návrhu trvá v plnom rozsahu.

Krajský súd 20. októbra 2006 vyzval správcu konkurznej podstaty úpadcu – odporcu v 1. rade na vyjadrenie, či „navrhuje pokračovať v prerušenom konaní“, a na vyjadrenie, v akom štádiu sa nachádza konkurzné konanie, ktorý reagoval na výzvu 25. októbra 2006 a navrhol nepokračovať v konaní.

Dňa 23. februára 2007 krajský súd vyzval správcu konkurznej podstaty úpadcu –odporcu v 1. rade na vyjadrenie, či navrhuje pokračovať v konaní, a na vyjadrenie, v akom štádiu sa konkurzné konanie nachádza. Tento krajskému súdu 1. marca 2007 oznámil, že konkurzné konanie nebolo skončené a navrhuje nepokračovať v prerušenom konaní.Krajský   súd   27.   februára   2007   vyzval postupníka   pohľadávky   navrhovateľa,   aby predložil zmluvu o postúpení pohľadávok a súhlas na vstup do konania. Tento na výzvu reagoval 8. marca 2007.

Krajský   súd   uznesením   z   19.   marca   2007   vyhovel   návrhu   na   vstup   postupníka pohľadávky navrhovateľa do konania namiesto navrhovateľa.

Dňa 27. marca 2007 krajskému súdu predložil odporca v 6. rade späťvzatie odporu podaného 12. decembra 1997.

Dňa 27. marca 2007 podal krajskému súdu odporca v 5. rade žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, žiadosť podal opätovne 9. mája 2007.

Krajský súd 13. júna 2007 vyzval odporcu v 5. rade na vyplnenie a predloženie tlačiva pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov, ktorý výzve vyhovel 19. júna 2007.

Dňa   14.   júna 2007   krajskému   súdu   predložil   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov odporca v 6. rade.

Krajský súd uznesením z 22. júna 2007 priznal odporcovi v 5. rade oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 28. júna   2007 vyzval krajský súd odporcu v 6. rade, aby vyplnil a predložil tlačivo pre účely rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov, ktorý výzve vyhovel 3. júla 2007.

Dňa 28. júna 2007 vyzval sťažovateľ správcu konkurznej podstaty úpadcu – odporcu v 1. rade, aby oznámil, či navrhuje pokračovať v konaní, výzvu opakoval 23. júla 2007. Správca konkurznej podstaty úpadcu reagoval 3. augusta 2007, že nesúhlasí s pokračovaním v konaní.

Dňa   3.   júla   2007   vyzval   krajský   súd   navrhovateľa,   aby   oznámil   súvisiace skutočnosti, navrhovateľ reagoval na výzvu 20. júla 2007.

Uznesením z 9. augusta 2007 krajský súd priznal odporcovi v 6. rade oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   15.   augusta   2007   krajský   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   oznámil   súvisiace skutočnosti, výzvu opakoval 24. septembra 2007.

Navrhovateľ   12.   novembra   2007   predložil   krajskému   súdu   svoje   vyjadrenie k žiadosti krajského súdu.

Krajský súd 13.   novembra   2007 predložil   najvyššiemu súdu   opravný prostriedok uplatnený odporcom v 1. rade voči uzneseniu o pripustení zmeny návrhu z 12. novembra 1997 a opravný prostriedok uplatnený odporcom v 1. rade proti uzneseniu z 25. februára 1998, ktorým bol odporcovi v 1. rade uložený súdny poplatok za podaný odpor.

Najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   5   Obo   92/2007   z   30.   novembra   2007 o odmietnutí   odvolania   odporcu   v   1.   rade   proti   uzneseniu   o   pripustení   zmeny   návrhu z 12. novembra 1997 a uznesením sp. zn. 5 Obo 93/2007 z 30. novembra 2007 o potvrdení uznesenia z 25. februára 1998, ktorým bol odporcovi v 1. rade uložený súdny poplatok za podaný odpor.

Krajský súd 25. februára 2008 prijal uznesenie, ktorým poučil účastníkov konania o ich právach.

Krajský   súd   uskutočnil   27.   marca   2008   pojednávanie,   na   ktorom   sa   vyjadrili sťažovatelia a právni zástupcovia navrhovateľa, sťažovateľov a odporcov vo 4., 5. a 6. rade. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   špecifikácie   návrhu   zo   strany navrhovateľa, špecifikácie úhrady vymáhanej pohľadávky zo strany odporcu vo 4. rade a na účel   zistenia,   či   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   –   odporcu   v   1.   rade   súhlasí s pokračovaním v konaní proti odporcovi v 1. rade.

Krajský súd vyzval 3. apríla 2008 správcu konkurznej podstaty úpadcu – odporcu v 1. rade, aby sa vyjadril, či súhlasí s pokračovaním v konaní, ktorý reagoval 9. apríla 2008 a oznámil, že konkurz na odporcu v 1. rade nie je skončený a nesúhlasí s pokračovaním v konaní.

Dňa   30.   mája   2008   navrhovateľ   požiadal   krajský   súd   o   predĺženie   lehoty na predloženie špecifikácie návrhu.

Krajský súd 26. júna 2008 opätovne vyzval navrhovateľa na predloženie špecifikácie návrhu, ako aj právneho zástupcu odporcu vo 4. rade na špecifikáciu úhrady vymáhanej pohľadávky zo strany odporcu vo 4. rade. Právny zástupca odporcu vo 4. rade reagoval na výzvu 30. júna 2008.

Dňa   6.   augusta   2008   krajský   súd   opätovne   vyzval   navrhovateľa   na   predloženie špecifikácie návrhu, navrhovateľ na výzvu reagoval 21. augusta 2008.

Krajský súd vyzval 4. septembra 2008 právnych zástupcov sťažovateľov, odporcu vo 4.   rade   a   odporcov   v   5.   a   6.   rade   na   predloženie   vyjadrenia   k   špecifikácii   návrhu zo strany   navrhovateľa.   Právny   zástupca   odporcu   vo   4.   rade   svoje   vyjadrenie   predložil 6. októbra 2008 a právny zástupca odporcov v 5. a 6. rade 2. apríla 2009.

Krajský súd 8. apríla 2009 uskutočnil pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili právni zástupcovia sťažovateľov, odporcov vo 4., 5 a 6. rade a odporca v 5. rade. Pojednávanie bolo odročené na 10. jún 2009 pre účely rozhodnutia o procesnom návrhu navrhovateľa.Dňa 27. mája 2009 krajský súd zrušil určený termín pojednávania z dôvodu potreby rozhodnutia o procesnom návrhu navrhovateľa, z dôvodu zabezpečenia ďalších potrebných podkladov,   ktoré   navrhovateľ   nepredložil,   takisto   vzhľadom   na   rozpornosť   procesných návrhov navrhovateľa vo vzťahu k uplatnenému nároku.

Dňa 3. júna 2009 krajský súd požiadal o oznámenie súvisiacich skutočností Krajský súd v Banskej Bystrici a správcu konkurznej podstaty úpadcu – odporcu v 1. rade (v akej výške bol v konkurznom konaní uspokojený navrhovateľ).

Dňa 5. júna 2009 krajský súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby predložil vyjadrenie a oznámil súvisiace skutočnosti.

Dňa 15. júna 2009 krajskému súdu oznámil požadované skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici.

Dňa 1. júla 2009 krajský súd adresoval výzvu Krajskému súdu v Banskej Bystrici, správcovi konkurznej podstaty a právnemu zástupcovi navrhovateľa.

V súčasnosti je určený termín pojednávania na 17. september 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je podľa judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 216/05)Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ústavný   súd   si   pri   výklade   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v citovanom čl. 6 ods.   1 dohovoru osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Podľa tejto judikatúry sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. Trenčiansky v. Slovensko, rozsudok ESĽP z 2. decembra 2003, § 35). V   súlade   s   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   pritom   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.  

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovatelia   namietajú   zbytočné   prieťahy,   je zaplatenie dlžnej sumy z dôvodu nesplatených úverov poskytnutých odporcovi v 1. rade a vo   vzťahu   k   sťažovateľom   a   ostatným   odporcom   z   dôvodu   zabezpečenia   uvedeného záväzku na základe ručiteľskej listiny a záložnej zmluvy.

Úlohou krajského súdu je predovšetkým zistiť platnosť zmluvy o úvere uzavretej medzi   odporcom   v   1.   rade   a   pôvodným   navrhovateľom,   ďalej   tiež   platnosť   zmluvy o postúpení pohľadávok z predmetných úverových zmlúv, špecifikovať výšku zostávajúcej istiny úveru a jej príslušenstva.

Vec z tohto pohľadu nemožno hodnotiť ako právne zložitú, hoci faktickú zložitosť veci   možno   pripustiť   vzhľadom   na   počet   účastníkov   na   strane   odporcu   a   vzhľadom na zmenu účastníka na strane navrhovateľa. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pred krajským súdom prebieha konanie, ktoré po právnej ani faktickej stránke nie je mimoriadne zložité, takže pri sústredenom postupe súdu by bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Treba však poznamenať, že zohľadňovať toto kritérium vo vzťahu k preskúmanej časti konania je irelevantné, pretože zbytočné prieťahy v tejto časti konania boli spôsobené výlučne rozsiahlou nečinnosťou krajského súdu bez vykonávania akýchkoľvek procesných úkonov.

2.   V   správaní   sťažovateľov   neboli   zistené   okolnosti,   ktoré   by výraznou   mierou negatívne ovplyvnili rýchlosť a plynulosť konania. Možno sa zmieniť o prejave pasivity sťažovateľov, v prvom prípade, keď si sťažovateľ – Mgr. A. M. neprevzal krajským súdom doručovanú   zásielku,   a   v   druhom   prípade,   keď   sa   sťažovatelia   nezúčastnili   určeného termínu pojednávania (16. marca 1998), napriek doručenému predvolaniu. Tieto okolnosti však v porovnaní s nečinnosťou krajského súdu (3. hodnotiace kritérium) sú nepatrné a ako také nemali reálny dopad na plynulosť konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup krajského súdu.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisového   materiálu   týkajúceho   sa   veci   sp.   zn. 16 Cb/3/2007   zistil,   že   toto   konanie   vykazuje   nečinnosť   v   celkovom   trvaní   6   rokov a 4 mesiace, ktorá sa premietla do zbytočných prieťahov v konaní spôsobených krajským súdom.

V   prvom   rade   ide   o   obdobie   od   1.   apríla   1999,   keď   najvyšší   súd   po   vydaní rozhodnutia vrátil spisový materiál krajskému súdu, do septembra 1999, keď krajský súd začal   doručovať   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   účastníkom   konania.   Ide   tu   o   nečinnosť v trvaní 5 mesiacov, počas ktorých krajský súd nevykonal žiaden procesný úkon bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Potom rozsiahlou nečinnosťou krajského súdu je poznačený časový úsek od októbra 1999,   keď   krajský   súd   doručoval   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   účastníkom   konania do októbra 2005, keď sa súdne konanie v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/91 Zb. o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze a vyrovnaní“) prerušilo (nečinnosť 5 rokov a 11 mesiacov).

Zo spisu krajského súdu, z písomného stanoviska predsedu krajského súdu z 15. júla 2009   a   oznámenia Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   18.   augusta   2009   vyplýva,   že v rámci   posudzovaného   súdneho   konania   došlo   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp.   zn. 51-24 K 252/97 zo 6. októbra 2005 zo zákona k prerušeniu konania, pretože týmto uznesením bol vyhlásený konkurz na majetok odporcu v 1. rade, ktorý   doposiaľ   nebol   skončený.   Z   dôvodu   prerušenia   napadnutého   konania od právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení konkurzu (28. októbra 2005) na majetok odporcu v 1. rade, ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v zákone   o   konkurze   a   vyrovnaní,   nemôžu   sa   v   prerušenom   konaní   vykonávať   žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného práva, tak ako to už bolo uvedené. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konanie   počnúc   vyhlásením   konkurzu na majetok úpadcu – odporcu v 1. rade až dosiaľ vyhodnotil ako konanie bez zbytočných prieťahov, a to bez toho, aby jeho postup v tomto časovom úseku preskumával.

Vzhľadom   na   obdobia   pred   prerušením   posudzovaného   konania,   poznačené nečinnosťou krajského súdu nemožno považovať dobu prejednávania veci pred krajským súdom   od   začatia   konania   do   vyhlásenia   konkurzu   na   odporcu   v   1.   rade   (8   rokov) za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Napriek tomu, že namietané konanie bolo vyhlásením konkurzu na majetok odporcu v 1. rade zo zákona prerušené v zmysle § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní a podľa § 111 ods. 1 prvej vety OSP sa v takýchto prípadoch nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cb/3/2007 konal bez zbytočných prieťahov, pretože v tomto štádiu konania   nemožno   vylúčiť,   že   dôvody   prerušenia   konania   pominú   a   krajský   súd   bude oprávnený a povinný ďalej vo veci konať.

Sťažovatelia   sa   v   petite   sťažnosti   domáhajú   vyslovenia   príkazu   konať   bez zbytočných prieťahov aj vo vzťahu k najvyššiemu súdu. V tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel vychádzajúc z ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie môže prikázať aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Proti postupu v   konaní   najvyššieho   súdu   nebola   ani   v   petite,   ani   v   odôvodnení   sťažnosti   vznesená námietka porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda logicky nemohol ústavný súd takýto   postup   ani   preskúmavať   a   vysloviť   porušenie   dotknutého   článku.   Uloženie povinnosti   konať   je   totiž   viazané   na   predchádzajúce   vyhovenie   sťažnosti,   teda konštatovanie porušenia práva.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v   sume   33   333   €,   a   to   každému   z   nich,   pričom   výšku   požadovaného   zadosťučinenia odôvodnili   dĺžkou   samotného   súdneho   konania   prebiehajúceho   už   takmer   deväť   rokov, ktoré   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené,   čo   im   spôsobilo   stres   a   následné   zdravotné problémy a v dôsledku čoho spoznali nespravodlivosť a zaujatosť, ako aj nezáujem súdov konať a spravodlivo rozhodovať.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľom sumu 2 000 €, a to každému z nich. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   v   sťažnosti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu nevyhovel.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 2 377,3 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v   zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2009 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 115,90 € (za spoločný úkon vykonávaný pri   zastupovaní   dvoch   alebo   viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži o 20%, t. j. na 92,72 €) a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony   právnej služby   vykonané   pre dve   osoby   vrátane režijného paušálu   (4 x 92,72 € + 4 x 6,95 = €). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej   úpravy   teda   predstavuje   spolu   sumu   398,68   €.   Ústavný   súd   preto   priznal sťažovateľom trovy konania vo výške 398,68 € a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľov nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009