znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 152/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť A. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., K., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice I v konaní sp. zn. 12 C 383/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 12 C 383/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 12 C 383/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice   I   j e   p o v i n n ý   nahradiť   A.   M.   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 825,40 Sk (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských   korún a štyridsať   halierov)   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Š.   K.   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti A. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2006 doručená sťažnosť A. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 12 C 383/97.

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 152/06-9 zo 17. mája 2006 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu sa vyjadril na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola doručená 1. augusta 2006, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. augusta 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že sa návrhom podaným okresnému súdu 26. septembra 1996 domáhala náhrady mzdy za obdobie neprideľovania práce od 14. mája 1996 do 31. augusta 1996. Predmetná vec je po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o určení miestnej príslušnosti vedená pred okresným súdom, ktorý rozsudkom č. k. 12 C 383/97-53 zo 16. mája 2000 v danej veci rozhodol tak, že návrhu sťažovateľky v časti vyhovel a v časti jej návrh zamietol.

Odporkyňa   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd uznesením z 27. marca 2002 tak, že zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   sa   v danej   veci   uskutočnili   dve   pojednávania   – 18. septembra 2002 a 13. novembra 2002, inak však okresný súd vo veci nekonal, čím sa naďalej   prehlbovala   právna   neistota   sťažovateľky.   Z uvedeného   dôvodu   podala sťažovateľka   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 11. januára 2006 uviedol, že sťažnosť sťažovateľky považuje za dôvodnú.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v   konaní sp. zn. 12 C 383/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   uvedenej   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Zároveň   sťažovateľka   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   výzvou   z   28.   júla   2006   požiadal   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. Predseda   okresného súdu   v liste doručenom   ústavnému   súdu   23.   augusta 2006   (v   ktorom   vyjadril   zároveň   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania) sa k predmetnej veci nevyjadril, pretože spis sa nachádzal na krajskom súde v dôsledku odvolania. Posudzovaný spis bol okresným súdom predložený ústavnému súdu 13. októbra 2006 bez stanoviska okresného súdu k posudzovanému konaniu.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky a podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 383/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   26.   septembra   1996   žalobu   týkajúcu   sa náhrady   mzdy   a   odstupného   s   príslušenstvom   v súvislosti   s nárokmi   vyplývajúcimi z pracovnej   zmluvy   uzavretej   medzi   ňou   a   odporkyňou,   pričom   zároveň   požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   vydal   1.   októbra   1996   pokyn   na   doručenie   výzvy   sťažovateľke za účelom   predloženia   písomnosti   týkajúcej   sa   predmetu   konania.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky   predložila   okresnému   súdu   požadovanú   písomnosť   4.   novembra   1996. Okresný súd vydal 21. novembra 1996 pokyn na odstúpenie predmetnej veci Okresnému súdu Spišská Nová Ves z dôvodu miestnej príslušnosti. Okresný súd Spišská Nová Ves prípisom   z   23.   decembra   1996   vyslovil   nesúhlas   s postúpením   veci   a   spis   predložil krajskému súdu na rozhodnutie.

Krajský súd uznesením č. k. 14 Nc 1/97-8 z 21. februára 1997 určil, že okresný súd je miestne príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie danej veci. Okresný súd vydal 30. apríla   1997   pokyn   na   doručenie   prípisov   sťažovateľke   a   odporkyni.   Odporkyňa predložila okresnému súdu 25. júna 1997 vyjadrenie k žalobe sťažovateľky a písomnosti týkajúce   sa   predmetu   konania.   Sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   30.   júna   1997 potvrdenie   o   majetkových   a   zárobkových   pomeroch   pre   účely   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.

Okresný súd rozhodol uznesením č. k. 12 C 383/97-13 z 3. júla 1997 o oslobodení sťažovateľky   od   súdnych   poplatkov   a   vydal   pokyn   na   doručenie   uvedeného   uznesenia sťažovateľke. Okresný súd nariadil 11. februára 1998 termín pojednávania na 7. apríl 1998. Pojednávanie   7.   apríla   1998   bolo   uznesením   odročené   na   26.   máj   1998   z dôvodu neprítomnosti prísediaceho a ospravedlnenej neprítomnosti odporkyne.

Pojednávanie   26.   mája   1998   bolo   uznesením   odročené   na   22.   september   1998 z dôvodu   neprítomnosti   odporkyne,   ktorá   nesúhlasila   s pojednávaním   v neprítomnosti svojho   právneho   zástupcu.   Pojednávanie   22.   septembra   1998   bolo   uznesením   odročené na 20. október 1998 z dôvodu mimoriadnej udalosti na súde.

Na pojednávaní 20. októbra 1998 vypovedala sťažovateľka ako účastníčka konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 19. január 1999. Okresný súd požiadal prípismi zo 16. decembra 1998 odporkyňu o predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania a Okresný úrad práce K. o vyjadrenie. Odporkyňa predložila súdu požadované písomnosti 29. decembra 1998. Vyjadrenie Okresného úradu práce K. bolo okresnému súdu doručené 5. januára 1999.

Na   pojednávaní   19.   januára   1999   vypovedala   odporkyňa   ako   účastníčka   konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na 2. marec 1999 za účelom predvolania svedkov. Okresný   súd   vydal   28.   februára   1999   pokyn   na   zapožičanie   spisov   okresného   súdu sp. zn. 14   C   555/96   a   16   C   648/97.   Pojednávanie   2.   marca   1999   bolo   z dôvodu neprítomnosti   odporkyne   a   na   žiadosť   jej   právneho   zástupcu   uznesením   odročené na 27. apríl 1999.

Okresný súd vydal 4. marca 1999 pokyn na vypravenie prípisu Okresnému úradu práce   K.   Pojednávanie   27.   apríla   1999   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   odporkyne a predvolaného svedka, ako aj práceneschopnosti zákonnej sudkyne uznesením odročené na neurčito. Okresný súd stanovil 29. apríla 1999 termín pojednávania na 8. jún 1999.

Pojednávanie   8.   júna   1999   bolo   po   výsluchu   predvolaného svedka   uznesením odročené   na   21.   september   1999   za   účelom   vypočutia   ďalších   svedkov.   Okresný   súd prípisom z 28. júla 1999 požiadal Okresný úrad práce K. o poskytnutie informácie týkajúcej sa predmetu konania. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu 17. júna 1999 údaje týkajúce sa predvolaných svedkov. Okresnému súdu bolo 10. augusta 1999 doručené vyjadrenie Okresného úradu K.

Na pojednávaní 21. septembra 1999 vypovedali predvolané svedkyne a pojednávanie bolo   uznesením   odročené   na   7.   december   1999   za   účelom   vypočutia   ďalších   svedkov. Pojednávanie 7. decembra 1999 bolo uznesením odročené na 22. február 2000 z dôvodu neprítomnosti   prísediacej   členky   senátu.   Pojednávanie 22.   februára   2000 bolo z dôvodu neprítomnosti   právneho   zástupcu   odporkyne   (kolízia   termínov   pojednávaní) a na   jeho žiadosť uznesením odročené na 7. marec 2000.

Na pojednávaní 7. marca 2000 vypovedali predvolané svedkyne a pojednávanie bolo uznesením   odročené   na   16.   máj   2000   za   účelom   predvolania   ďalšej   svedkyne. Na pojednávaní   16.   mája   2000   súd   vypočul   predvolanú   svedkyňu   a rozsudkom č. k. 12 C 383/97-53   zaviazal   odporkyňu   uhradiť   sťažovateľke   určenú   sumu s príslušenstvom, pričom vo zvyšnej časti návrh sťažovateľky zamietol.

Odporkyňa doručila okresnému súdu 16. augusta 2000 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Okresný súd vydal 18. augusta 2000 pokyn na doručenie výzvy odporkyni, aby v určenej   lehote   uhradila   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie,   a zároveň   zaslal sťažovateľke odvolanie odporkyne na vyjadrenie. Posudzovaný spis bol 20. septembra 2000 daný na lehotu 10 dní. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 3. októbra 2000 vyjadrenie k odvolaniu odporkyne.

Okresný súd požiadal prípisom zo 6. októbra 2000 Mestskú políciu v K. (ďalej len „mestská polícia“) o doručenie zásielky odporkyni. Odporkyňa doručila okresnému súdu 24. októbra 2000 vyjadrenie k predmetu konania s úhradou súdneho poplatku za podané odvolanie. Predmetný spis bol 30. októbra 2000 predložený krajskému súdu. Krajský súd nariadil 11. januára 2001 termín pojednávania na 25. január 2001.

Pojednávanie   25.   januára   2001   bolo   uznesením   odročené   na   15.   február   2001 z dôvodu neprítomnosti odporkyne. Na pojednávaní 15. februára 2001 vypovedali účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito. Uznesením krajského súdu č. k.   13   Co   396/00-87   z 27.   marca   2002   bol   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej vyhovujúcej časti zrušený a predmetná vec bola prvostupňovému súdu vrátená na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 17. mája 2002.

Okresný súd nariadil 1. augusta 2002 termín pojednávania na 18. september 2002. Pojednávanie   18.   septembra   2002   bolo   uznesením   odročené   na   13.   november   2002 z dôvodu neprítomnosti odporkyne a jej splnomocneného zástupcu pre predmetné konanie. Odporkyňa doručila okresnému súdu 4. októbra 2002 oznámenie o zahraničnom pobyte jej splnomocneného zástupcu pre dané konanie.

Okresný   súd   pokynom   zo   14.   októbra   2002   vyzval   odporkyňu   na   predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania (doručenie zásielky prostredníctvom mestskej polície). Podľa úradného záznamu mestskej polície zo 17. októbra 2002 sa výzvu okresného súdu   nepodarilo   odporkyni   doručiť.   Okresnému   súdu   bolo   29.   októbra   2002   doručené vyjadrenie Okresného úradu práce K. k predmetu konania.

Pojednávanie   13.   novembra   2002   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   odporkyne   a jej splnomocneného zástupcu odročené na neurčito s tým, že bude prešetrená adresa pobytu odporkyne.   Odporkyňa   doručila   okresnému   súdu   19.   marca   2003   splnomocnenie pre povereného zástupcu v predmetnom konaní. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 29. júna 2005 sťažovateľka nahliadla v uvedený deň do posudzovaného spisu.

Podpredsedníčka okresného súdu požiadala výzvou č. Spr. 2466/05 z 20. decembra 2005 zákonného sudcu o vyjadrenie k predmetnému konaniu. Zákonný sudca sa k danej veci vyjadril listom z 11. decembra 2005. Okresný súd nariadil 12. decembra 2005 termín pojednávania   na   14.   február   2006.   Na   pojednávaní   14.   februrára   2006   vypovedala sťažovateľka a predvolaní svedkovia, uznesením bolo dokazovanie vyhlásené za skončené a rozsudkom č. k. 12 C 383/97-126 okresný súd zaviazal odporkyňu uhradiť sťažovateľke určenú sumu s príslušenstvom, pričom 9. marca 2006 vydal pokyn na doručenie rozsudku účastníkom konania.

Odporkyňa doručila okresnému súdu 4. apríla 2006 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Posudzovaný spis bol 12. apríla 2006 predložený krajskému súdu. Krajský súd vydal 22. augusta 2006 pokyn na doručenie odvolania odporkyne sťažovateľke za účelom vyjadrenia. Právna zástupkyňa sťažovateľky doručila krajskému súdu 5. septembra 2006 vyjadrenie k odvolaniu odporkyne. Uvedeným záznamom (č. l. 140) predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   všeobecný   súd   iba   o   veci   konal   a   nerozhodol   s   účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Predmetom konania je žaloba o náhradu mzdy a súvisiacich nárokov vyplývajúcich z pracovnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a odporkyňou. Posudzovaná vec patrí po právnej aj skutkovej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o pracovnoprávny spor patriaci do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu 13. decembra 2005 žiadosť   o   odstránenie   prieťahov   v   konaní,   čím   dala   najavo   nespokojnosť   s   rýchlosťou priebehu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného práva, ústavný súd zistil, že okresný súd bol v priebehu   posudzovaného   konania   v určitých   obdobiach   nečinný   napriek   tomu,   že riadnemu prejednaniu veci nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 3. júla 1997 do   11.   februára   1998   (7   mesiacov)   a od   13.   novembra   2002   do   12.   decembra   2005 (37 mesiacov) ako   obdobia,   v ktorých   došlo   nečinnosťou   okresného   súdu   k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 44 mesiacov.

Predseda okresného súdu sa k predmetnému konaniu nevyjadril.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období, tak ako jej ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   po   vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu   postupovať v posudzovanom konaní bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľky,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vzal do úvahy   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   okolnosť,   že   sťažovateľka   svojím správaním   neprispela   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom   konaní.   Ústavný   súd v okolnostiach   tejto   veci   považuje   sumu   70   000   Sk   pre   sťažovateľku   za   primeranú   aj so zreteľom na skutočnosť, že predmet konania – nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho pomeru   –   si   vyžaduje   zvláštnu   starostlivosť   a urýchlené   prerokovanie   so   zreteľom na zabezpečenie základných existenčných potrieb sťažovateľky ako invalidnej dôchodkyne, a preto jej žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu   ochrany   ústavnosti   a   zo   zásad   spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade   s ustanovením   §   36   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   zakotvuje   výnimku   z tejto   zásady,   ústavný   súd   priznal sťažovateľke   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   jej základné právo bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny za zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   šestina   výpočtového   základu.   Predmetom   konania pred ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   ktorá   nie   je   oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   dva   úkony   právnej   služby boli zrealizované v roku 2006,   ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   16   381   Sk,   preto   ústavný   súd   priznal náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   každý   v   hodnote   2   730   Sk.   Ústavný   súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 164 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ak je advokát platiteľom dane   z pridanej   hodnoty,   zvyšuje   sa   tarifná   odmena   určená   podľa   §   9   až   §   14   o daň z pridanej hodnoty. Právny zástupca sťažovateľky pripojil k ústavnej sťažnosti sťažovateľky doručenej   ústavnému   súdu   13.   apríla   2006   fotokópiu   osvedčenia   o registrácii   pre   daň z pridanej hodnoty.

Právny   zástupca   sťažovateľky   požadoval   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej sume 6 825,40 Sk. Vzhľadom na to, že požadovaná suma neprekračuje sumu trov priznanú podľa predmetnej vyhlášky, ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v sume 6 825,40 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006