znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 152/04-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov   Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľubomíra   Mihálika,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na   konanie   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 474/92 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   474/92 p o r u š i l základné právo Ing. Ľubomíra Mihálika na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci   súdom   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Ľubomírovi   Mihálikovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. Ľubomíra Mihálika v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. Ľubomíra Mihálika vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. mája 2004 č. k. III. ÚS 152/04-8 prijal podľa ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľubomíra Mihálika, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   M.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre namietané porušenie jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   základného   práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 474/92.

Sťažovateľ   uviedol,   že   23.   marca   1992   podal   okresnému   súdu   návrh   na   začatie konania o vydanie nehnuteľnosti.   Posledným relevantným úkonom   okresného súdu   bola výzva z 11. septembra 2000 na zaslanie rozhodnutia vo veci sp. zn. C-515/51, hoci právny zástupca sťažovateľa žiadal okresný súd o vytýčenie pojednávania. Úkon z 11. septembra 2000 bol prvým úkonom od 24. apríla 1998, keď súd opätovne predĺžil žalovanému lehotu na predloženie dokladov. Zástupca sťažovateľa zistil 19. apríla 2004 pri nahliadnutí do spisu, že časť spisovej dokumentácie bola v ten deň zahrnutá do spisu sp. zn. 14 C 474/92 po tom, ako sa určitý   čas nachádzala v spise sp.   zn. 12 C 473/92, a že zahrnutie časti spisovej dokumentácie späť do spisu sp. zn. 14 C 474/92 vykonala samosudkyňa Z. H., ktorá má spis sp. zn. 14 C 474/92 pridelený od začatia konania.

Okresný súd 8. januára 1997 vydal uznesenie o uložení zaplatenia sumy 1 500 Sk sťažovateľovi   ako   preddavku   na   trovy,   ktoré   si   vyžiada   ďalšie   znalecké   dokazovanie, 13. februára 1997 vykonal záznam o zložení sumy 1 500 Sk sťažovateľom, pritom do dňa podania sťažnosti neustanovil znalca a nenariadil znalecké dokazovanie a neuskutočnil ani jeden úkon, ktorý by sťažovateľ nemohol označiť ako zbytočný.

Takúto nečinnosť okresného súdu v dĺžke 7 rokov sťažovateľ hodnotí ako porušenie jeho práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenie práva každého na spravodlivé   súdne   konanie v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to aj vzhľadom na skutočnosť, že celková dĺžka konania presahuje 12 rokov. Navyše, zásah do spisovej dokumentácie, ktorého sa mala dopustiť zákonná sudkyňa, je podľa sťažovateľa aj porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo domáhať sa svojho práva na súde   zákonom   ustanoveným   postupom.   Občiansky   súdny   poriadok   takúto   manipuláciu so spisom nepripúšťa.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:„postupom Okresného súdu Žilina vo veci pod sp. zn. 14 C 474/92 boli porušené nasledovné základné práva a slobody:

-Právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

-Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách...

-Právo domáhať sa svojho práva na súde zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Žilina v konaní vo veci pod sp. zn. 14 C 474/92, aby vo veci konal...

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Žilina   v konaní   pod sp. zn. 14 C 474/93 pokračovať v porušovaní... základných práv a slobôd...

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   Ľubomírovi Mihálikovi... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000.000,- Sk... a náhradu trov právneho zastúpenia... vo výške 9 340 Sk za 2 úkony právnej pomoci...“

Výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým, že predmetom konania vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 474/92 je vydanie nehnuteľnosti, na ktorú bol vydaný súhlas v roku 1947 a trhová hodnota ktorej by dnes predstavovala sumu 5 000 000 Sk, ako aj stratou nádeje v súdy Slovenskej republiky, ktorým 23. marca 1992 zveril svoje právo. Listom z 2. júla 2004 právny zástupca sťažovateľa uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   21.   júna   2004   vyjadril   predseda okresného   súdu,   ktorý   uviedol,   že v mesiacoch   máj a jún   sa   celý   súd   sťahoval   do   inej budovy, a preto mešká s agendou Spr. Predložil spis spolu s prehľadom úkonov, pričom uviedol,   že   súhlasí   s upustením   od   pojednávania,   že   zo   spisu,   prehľadu   a judikatúry   je zrejmý objektívny stav, ako aj že sudkyňa v máji odišla do starobného dôchodku a práve prebieha výberové konanie na 5 miest sudcov, ktoré by mali byť po súdnych prázdninách obsadené.II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci sp. zn. 14 C 474/92:

Sťažovateľ podal 23. marca 1992 návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľnosti proti odporcovi O. K. s manželkou (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaní“) a veci bola na okresnom súde pridelená sp. zn. 14 C 474/92.

Okresný súd 1. apríla 1992 zaslal opis návrhu na vyjadrenie žalovaným.Dňa 11. mája 1992 okresný súd zaslal vyjadrenie žalovaných sťažovateľovi a žiadal ho, aby zaslal ďalšie doklady pod hrozbou zastavenia konania. Vyžiadal tiež spisy Štátneho notárstva Žilina sp. zn. RI 355/1973 a sp. zn. RII 215/76 a dedičské spisy po nebohých J. a A. M.

Dňa 31. júla 1992 nariadil okresný súd termín pojednávania vo veci na 11. august 1992.Dňa   11.   augusta   1992   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom znaleckého dokazovania.

Dňa 6. októbra   1992 bolo vydané uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a spis bol 27. októbra 1992 zaslaný znalcovi.

Dňa 24. novembra 1992 okresný súd uznesením priznal znalečné a nariadil termín pojednávania na 3. december 1992.

Dňa 3.   decembra   1992   okresný   súd   pojednávanie odročil   na 15.   december   1992 s tým,   že   predvolá   súdneho   znalca,   toho   dňa   pojednávanie   odročil   z dôvodu   nutnosti doplnenia znaleckého posudku.

Dňa 4. februára 1993 okresný súd vydal uznesenie o nariadení doplnenia znaleckého posudku.

Dňa 18. mája 1993 vyzval okresný súd sťažovateľa na zloženie doplatku zálohy za znalecké dokazovanie a zaslal znalecký posudok sťažovateľovi a žalovaným.

Dňa 23. septembra 1993 okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. október 1993, toho dňa bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkyne, predloženia citovaných zákonov a doplnenia znaleckého dokazovania.

Dňa 15. decembra 1993 okresný súd vydal uznesenie o priznaní znaleckej odmeny.Dňa 14. apríla 1994 okresný súd dožiadal o výsluch svedkyne A. K. Obvodný súd Bratislava 2.

Dňa 31. januára 1995 okresný súd vyzval účastníkov na vyjadrenie, či trvajú na výsluchu svedkyne, ktorá podľa dožiadaného súdu nemohla byť vypočutá.

Dňa   14.   februára   1995   bol   spis   opätovne   zaslaný   dožiadanému   súdu   na výsluch svedkyne.

Dňa 11. októbra 1995 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. november 1995, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom výsluchu svedkyne Ľ. D.

Dňa 26. marca 1996 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. apríl 1996.Dňa 18. apríla 1996 bolo pojednávanie odročené za účelom výsluchu odporcu, ktorý nebol dovtedy vypočutý, a uložil sťažovateľovi predložiť doklady zo Štátneho ústredného archívu v Bratislave v lehote 15 dní a uviesť aj ďalšie návrhy dôkazov.

Dňa 10. mája 1996 okresný súd opätovne vyzval účastníkov na podanie návrhov, aké dôkazy navrhujú vo veci vykonať, a sťažovateľa vyzval na predloženie dokladov žiadaných na pojednávaní 18. apríla 1996.

Dňa 3. decembra 1996 okresný súd nariadil termín pojednávania na 12. december 1996,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   znaleckého   posudku a predloženia rovnopisu dokladov, ktoré sťažovateľ uviedol na pojednávaní.

Dňa 8. januára 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na zloženie zálohy na ďalšie znalecké dokazovanie.

Dňa 26. júna 1997 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 8. júl 1997, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších dokladov potrebných na znalecké dokazovanie.

Dňa 23. septembra 1997 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby doplnila ďalšie   vecné skutočnosti   súvisiace   s návrhom   (druh   trvalých   porastov,   ich   vek a počet) v lehote 15 dní. Toho istého dňa vyzval aj zástupcu žalovaných na predloženie dokumentácie aj zmeny účelu užívania od stavebného úradu tiež v lehote 15 dní.

Dňa 24. novembra 1997 okresný súd opätovne urgoval zástupcu sťažovateľov, aby predložil doklady v lehote 10 dní.

Dňa 5. decembra 1997 zástupca žalovaného oznámil, že mu bola zo štátneho archívu predložená iná dokumentácia, a preto žiadal o 30-dňovú lehotu na predloženie dokladov.Dňa 9. decembra 1997 bola lehota predĺžená do konca januára 1998.Dňa 24. apríla 1998 okresný súd znovu urgoval predloženie dokladov žalovaným.Dňa   9.   augusta   2000   zástupkyňa   sťažovateľa   urgovala   vytýčenie   pojednávania vo veci.

Dňa   24.   augusta   2000   okresný   súd   pokynom   nariadil   vyzvať   sťažovateľa   aj žalovaných   na   zaslanie   rozhodnutia   okresného   súdu   z roku   1951   týkajúceho   sa   sporu o zaplatenie   219   926   Sk,   v ktorom   vystupoval   ako   žalobca   Československý   stavebný podnik, n. p., a ako odporca Ing. J. M. Výzva bola expedovaná až 11. septembra 2000.Zástupca žalovaných oznámil 2. októbra 2000 ukončenie poverenia na zastupovanie.Dňa   6.   októbra   2000   nový   zástupca   žalovaných   oznámil   žiadané   údaje   a žiadal pripojiť súvisiaci spis okresného súdu sp. zn. 12 C 473/93.

Dňa 19. októbra 2000 sťažovateľ predložil obsiahle vyjadrenie k veci, ku ktorému pripojil aj dôkazy.

Dňa 19. apríla 2004 okresný súd vydal pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 12 C 473/92.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z konštantnej judikatúry ústavného súdu, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím.

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet (III. ÚS 173/03).

Ústavný súd pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ a „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) vyslovil, že v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov v konaní,   a tým   aj porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   skúma ústavný   súd   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti, prípadne podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval okresný súd (napr. I. ÚS 3/02, II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03 a iné).

K otázke uplatnenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojom   rozhodnutí   (I.   ÚS   26/04)   uviedol,   že   ak súd   koná   vo   veci   uplatnenia   práva sťažovateľa   inak   ako   v rozsahu   a spôsobom   predpísaným   zákonom,   porušuje   ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 8/96 ústavný súd uviedol, že uplatňovanie zákonov v súdnom konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv.

A)   Predmetom   posudzovania   konania   pred   ústavným   súdom   je   žaloba   o vydanie nehnuteľnosti.

Po   oboznámení   sa   najmä   s obsahom   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   14   C   474/92 ústavný súd zistil, že ide o konanie náročné najmä na preukázanie pôvodných právnych vzťahov vzniknutých v   štyridsiatych rokoch minulého storočia, ale aj skutkovo náročné preukazovanie, ktoré si vyžaduje aj znalecké dokazovanie.

Ústavný súd musel posúdiť konanie okresného súdu v jeho celom priebehu. Má však na zreteli jedno zo svojich prvých rozhodnutí, a to sp. zn. I. ÚS 49/93, podľa ktorého ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde. Tento   zákon   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993.   Neobsahuje   ustanovenia   o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993.

B)   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   nemožno   vyvodiť   záver,   že   by   svojím konaním spôsobil alebo prispel k vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom súdnom konaní.

Sťažovateľ vo veci predkladal dôkazy a reagoval tiež na pokyn súdu. Po predložení rozsiahleho vyjadrenia   a dôkazov 19. októbra   2000 nereagoval na nekonanie súdu   a až v apríli 2004 nahliadol do spisu zástupca sťažovateľa.

C)   Pokiaľ   ide   o hodnotiace   kritérium   „postup   súdu“,   ústavný   súd   konštatuje, že v počiatočnom štádiu konania súd konal bez prieťahov a úkony smerovali k rozhodnutiu vo veci. Toto konštatovanie sa týka najmä konania okresného súdu v rokoch 1992 a 1993.

V roku   1994   okresný   súd   vykonal   len   jeden   úkon   v apríli   1994,   keď   zaslal spis Obvodnému súdu Bratislava 2 na výsluch dožiadanej svedkyne. Spis sa vrátil z dožiadaného súdu 25. januára 1995 a opätovne bol predložený dožiadanému súdu 23. februára 1995. Dožiadanie bolo vykonané 11. apríla 1995.

V roku 1996 okresný súd 10. mája vyzval strany konania na predloženie dôkazov v stanovenej lehote a vo veci konal až s odstupom 6 mesiacov nariadením pojednávania. Podobne to bolo aj 8. januára 1997, keď vyzval na úhradu doplatku na ďalšie znalecké dokazovanie, ale pojednávanie nariadil až 26. júna 1997 s odstupom ďalších 6 mesiacov. Ako neúčelné sa javí vyzývanie na predloženie dokladov 19. septembra 1997, 21. novembra 1997 a 24. apríla 1998. V tomto prípade okresný súd mohol siahnuť aj k iným opatreniam podľa procesných predpisov. Od tohto úkonu okresný súd nekonal vyše 2 rokov až do 24. augusta 2000, keď vyzval na doplnenie dokladov, a potom až po takmer ďalších 4 rokoch 19. apríla 2004 vydal pokyn na pripojenie súvisiacich spisov.

Prieťahy vo veci, v ktorej konanie začalo pred 12 rokmi, trvali 7 rokov, až zákonná sudkyňa v máji 2004 odišla do starobného dôchodku.

Argumentáciu predsedu okresného súdu týkajúcu sa personálnych a organizačných problémov   v súvislosti   s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v posudzovanom   konaní ústavný súd neakceptoval ako právne významnú vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečovať konanie, ako aj problémy so zabezpečením primeraného počtu sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 58/02, III. ÚS 145/02).

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na súde zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ takéto porušenie svojho základného práva dokumentoval tým, že jeho právny zástupca nahliadnutím do spisu 19. apríla 2004 zistil, že jeho časť bola pripojená k inému spisu sp. zn. 12 C 473/92 a vrátená zákonnou sudkyňou do pôvodného spisu.

V tejto súvislosti ústavný súd nezistil porušenie procesných predpisov, ako vyplýva z jeho   predchádzajúcej   judikatúry,   napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   8/96,   ktoré   by   bolo   v rozpore s platným a účinným zákonom upravujúcim takýto postup. Takýto konkrétny postup ani sťažovateľ neuvádza a nepomenúva rozpornosť s konkrétnym ustanovením. V tomto bode návrhu ústavný súd nezistil porušenie základných práv a slobôd, a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa v návrhu domáhal vyslovenia príkazu, aby okresný súd v jeho veci sp. zn. 14 C 474/92 konal podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže k porušeniu základných práv sťažovateľa došlo nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd využijúc svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal mu vo veci konať bez prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 000 Sk, čo odôvodnil jeho citovou ujmou, stratou dôvery v nezávislý a nestranný súd, ktorý fakticky od roku 1997 prestal vo veci konať.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť   obnovením   stavu   pred   porušením   a výrok   ústavného   súdu   deklarujúci   toto porušenie nepovažoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000   Sk.   Pri   určovaní   výšky   tejto   sumy   ústavný   súd   zohľadnil   dĺžku   zbytočných prieťahov   a s nimi   spojenú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v pocitoch   právnej   neistoty a straty dôvery v efektívne uplatnenie svojich základných práv. Zároveň však zohľadnil aj právnu a skutkovú náročnosť sporu, ktorá je kladená v konaní v tejto veci na okresný súd.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať trovy právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk za 2 úkony právnej pomoci.

Ústavný súd   pri   rozhodovaní   o požadovanej náhrade   trov   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom za jeden úkon prináleží suma 4 540 Sk spolu   s režijným   paušálom   136   Sk.   Celkovo   trovy   konania   predstavujú   po   zaokrúhlení sumu 9 340 Sk.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy je ochrana základných práv a slobôd.

Predmet tohto konania je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu   nemajetkovej ujmy vyjadrenej   v peniazoch,   alebo   s hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Sťažovateľ   bol   v konaní   pred   ústavným   súdom   čiastočne   úspešný   a ústavný   súd dospel   k záveru,   že   uplatnená   náhrada   trov   konania   z hľadiska   výšky   trov   právneho zastúpenia neodporuje platným právnym predpisom (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004