znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 152/03-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2003 predbežne   prerokoval sťažnosť D. K., bytom M., zastúpenej advokátkou JUDr. I R, K, ktorou namieta porušenie svojho práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na poskytnutie právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Michalovciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2003 doručená sťažnosť D. K., bytom M., (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou   namieta   porušenie   svojho práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na poskytnutie právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Michalovciach (ďalej aj „odporca“). Ústavný súd pokladal   podania navrhovateľky   z 3. marca 2003, 10. marca 2003, 3. júna 2003 a 24. júna 2003 za jednu sťažnosť.

Navrhovateľka   uviedla,   že   od   2.   novembra   2002,   ale   predovšetkým 26., 27. a 31.   decembra   2002   sa   opakovane   obracala   na   obvodné   oddelenia   odporcu v Michalovciach a v Trhovišti a oznamovala, že jej manžel M. K. ju ohrozoval pištoľou, v dôsledku čoho ušla z miesta ich spoločného bydliska. Taktiež sa jej vyhrážal, že touto zbraňou usmrtí jej dve maloleté deti. Napriek tomu, že skutočnosti uvedené v oznámeniach navrhovateľky   nasvedčovali   tomu,   že   životy   navrhovateľky   samotnej   aj   jej   dvoch maloletých   detí   sú   ohrozené   a že   hrozí   bezprostredné   nebezpečenstvo,   že   M.   K.   svoje hrozby uskutoční, odporca nevykonal žiadne opatrenia na zabránenie mu v uskutočnení jeho hrozieb, ktoré mu vyplývajú z jeho úloh vyplývajúcich zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, v znení neskorších právnych predpisov.

Dňa 31. decembra 2002 M. K. pred domom rodičov navrhovateľky zastrelil pištoľou jej dve maloleté deti a vzápätí po tom usmrtil aj seba.

V dôsledku uvedených skutočností bolo začaté trestné stíhanie štyroch príslušníkov odporcu,   nečinnosťou   ktorých   došlo   k uvedenému   skutku,   pre   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa a marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti.

Uznesením   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   Košice,   inšpekčného odboru, sp. zn. ČTS: ÚIS-32/IKE-PO-2003 z 31. januára 2003 bolo začaté trestné stíhanie voči M. Š., príslušníkovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce, služobne zaradenému na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Trhovišti, pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.

Uznesením   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   Košice,   inšpekčného odboru, sp. zn. ČTS: ÚIS-33/IKE-PO-2003 z 3. februára 2003 bolo začaté trestné stíhanie voči P. Š., príslušníkovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce, služobne zaradenému na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Trhovišti, pre trestný čin podľa § 159 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Uznesením   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   Košice,   inšpekčného odboru, sp. zn. ČTS: ÚIS-34/IKE-PO-2003 zo 7. februára 2003 bolo začaté trestné stíhanie voči Ľ. H., príslušníkovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce, služobne zaradenému na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Trhovišti, pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Uznesením   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   Košice,   inšpekčného odboru, sp. zn. ČTS: ÚIS-46/IKE-PO-2003 z 12. februára 2003 bolo začaté trestné stíhanie voči P. B., príslušníkovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce, služobne zaradenému na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Trhovišti, pre trestný čin podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Podľa   navrhovateľky   začaté   trestné   stíhanie   voči   príslušníkom   odporcu   ešte nezbavuje odporcu   zodpovednosti za porušenie jej práv, ku ktorému zo strany odporcu došlo.   Navrhovateľka   poukázala   na   to,   že   postupovala   spôsobom,   o ktorom   oprávnene predpokladala, že jej umožní dovolať sa ochrany a obrany pred neoprávnenými útokmi M. K. voči nej aj voči jej deťom. Konala v dôvere v   to, že odporca bude postupovať zákonným spôsobom a takto vykoná všetky potrebné opatrenia a úkony smerujúce k tomu, aby   zabránil   spáchaniu   trestných   činov,   ktorými   sa   manžel   navrhovateľky   vyhrážal. Odporca však napriek tomu, že existovali presvedčivé indície o tom, že je nevyhnutný zásah z jeho strany, nekonal nijakým spôsobom a svojou nečinnosťou umožnil zásah do vyššie uvedených základných práv navrhovateľky. Z tohto dôvodu považuje navrhovateľka svoju sťažnosť za dôvodnú a zákonnú.

Navrhovateľka   3.   júna   2003   dodatočne   predložila   ústavnému   súdu   uznesenie Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   v   Košiciach sp. zn. ČVS: KUJP-60/OVVK-2003 z 30. mája 2003, ktorým bolo trestné stíhanie obvineného M. Š. za   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   písm.   c) Trestného zákona zastavené, ako aj uznesenie Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove sp. zn. OPv 42/03 z 30. apríla 2003, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie Ľ. H. v trestnej veci   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   písm.   a)   Trestného zákona.

Doplnením podania z   24. júna 2003 navrhovateľka oznámila ústavnému súdu, že uznesením   sp.   zn.   ČVS:KUJP-64/OVVK-2003   z 18.   júna   2003   Krajský   úrad   justičnej polície Policajného zboru v Košiciach trestnú vec obvineného Ľ. H. postúpil na prejednanie riaditeľovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach, pretože ide o skutok, ktorý   by tento mohol   posúdiť   ako disciplinárne previnenie podľa   §   52 ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Keďže v poučení k uvedenému   rozhodnutiu   je   vylúčené   podanie   sťažnosti   poškodeným,   navrhovateľka rozšírila okruh porušených práv aj o právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základného práva na nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1,   práva   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   a práva   na poskytnutie právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   v   Michalovciach,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 10 000 000 Sk a uložil odporcovi povinnosť nahradiť jej všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   navrhovateľky   o   porušení   jej základných práv podľa označených článkov ústavy nečinnosťou príslušníkov Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Podľa § 13 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) súdnictvo v trestných veciach vykonáva sústava všeobecných súdov.

Podľa   §   12   ods.   1   Trestného   poriadku   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   sa rozumejú súd, prokurátor vyšetrovateľ a policajný orgán.

Podľa § 12 ods. 11 citovaného zákona trestným stíhaním je úsek konania podľa tohto zákona   od   začatia   trestného   stíhania   až   do   právoplatného   rozsudku,   prípadne   iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej.

III.

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zásadne   nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky vyjadrený v čl. 127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   princíp   subsidiarity“   (II.   ÚS   130/02).   Z princípu subsidiarity   teda   v súlade   s uvedeným   právnym   názorom   ústavného   súdu   vyplýva,   že ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytujú   predovšetkým   všeobecné   súdy v občianskoprávnom,   trestnom a ďalších typoch konaní, i keď v ich rozhodnutiach sa spravidla výslovne nerieši otázka, či došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ak je   nejaký   skutkový   stav   predmetom   posudzovania   všeobecných   súdov   v rámci   ich právomoci, tak o ňom nemôže konať ústavný súd v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okrem prípadov, keď sa všeobecné súdy dopustili svojvôle.

Rozhodnutie   všeobecného   súdu   v trestnej   veci   v sebe   implicitne   zahŕňa   aj rozhodovanie   o tom,   či   trestným   činom   boli   porušené   základné   práva   a slobody   obete trestného činu a poškodeného, a to napriek tomu, že rozsudok o týchto právach spravidla výslovne nehovorí. Preto v zmysle zásady subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemá právomoc na rozhodovanie o tom,   či trestným činom, a to aj trestným činom verejného činiteľa, boli porušené niečie základné práva a slobody. Opačný postup by viedol   k absurdnej   situácii,   že   by   naviac   skutkový   stav   podstatný   pre   ich   rozhodnutia zároveň zisťovali dva súdy.

Možnosť priznať primerané finančné zadosťučinenie má ústavný súd len vtedy, keď do jeho právomoci spadá rozhodnutie o porušení práva alebo slobody, od ktorej sa odvíja aj právomoc   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   (čl.   127   ods.   1   a 3   ústavy).   Ak o porušení práva alebo slobody je oprávnený rozhodnúť iný súd, tak ústavný súd nemôže na doplnenie   prostriedkov   nápravy   rozhodovať   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Vo   veci   uvedenej   navrhovateľkou   v sťažnosti   bolo   začaté   trestné   stíhanie   voči príslušníkom odporcu. Vojenská obvodná prokuratúra v Prešove neskôr uznesením sp. zn. OPv   42/03 z   30. apríla 2003 trestné stíhanie obvineného Ľ. H. zastavila. Krajský úrad justičnej polície Policajného zboru v Košiciach jeho trestnú vec postúpil uznesením sp. zn. ČVS:   KUJP-64/OVVK-2003   z 18.   júna   2003   na   prejednanie   riaditeľovi   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach v rámci disciplinárneho konania. Krajský úrad   justičnej   polície   Policajného zboru v Košiciach taktiež uznesením sp. zn. ČVS: KUJP-60/OVVK-2003 z 30. mája 2003 zastavil trestné stíhanie obvineného M. Š. Hoci   u uvedených obvinených bolo príslušnými policajnými orgánmi takto rozhodnuté, ústavný súd   nemá   dôvod   predpokladať,   že   tieto   rozhodnutia   sú   svojvoľné,   zjavne   arbitrárne. Vzhľadom na zistené a preukázané skutočnosti bolo vyšetrovaním zistené, že obvinený M.   Š.   sa   k navrhovateľke   a k jej   bratovi   počas   ich   návštevy   na   Obvodnom   oddelení Policajného zboru v Trhovišti správal korektne, venoval sa im, vybral príslušné tlačivá, ktoré chcel vypísať za účelom podania trestného oznámenia navrhovateľky na M. K. Túto skutočnosť   potvrdila   aj   samotná   navrhovateľka   pri   vypočúvaní,   ako   aj   že   menovaný obvinený mal záujem spísať s ňou zápisnicu o podaní trestného oznámenia, ona sama to však odmietla. Brat navrhovateľky dokonca za tým účelom zaslal čestné vyhlásenie do rúk ministra vnútra Slovenskej republiky. Vykonaným vyšetrovaním v prípade obvineného Ľ. H. bolo taktiež preukázané, že navrhovateľka nepodávala 31. decembra 2002 priamo u neho na   Obvodnom   oddelení   Policajného   zboru   v Michalovciach   žiadne   trestné   oznámenia nepochybne aj preto, že tak v súvislosti s udalosťou z 26. decembra 2002 urobila už skôr prostredníctvom   tiesňovej   telefonickej   linky   na   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru v Michalovciach.   Usmernenie   navrhovateľky   týkajúce   sa   dĺžky   práceneschopnosti v dôsledku fyzického násilia zo strany manžela, ako aj výmena zápisnice dňa 21. novembra 2002 boli obvineným vykonané na jej výslovné naliehanie.

V prípade obvineného P. B. a P. Š. Krajský úrad justičnej polície Policajného zboru v Košiciach spojil vyšetrovanie pod sp. zn. ČVS: KUJP-65/OVVK-2003 a 6. júna 2003 podal na Vojenskú obvodnú prokuratúru v Prešove podľa § 166 ods. 3 Trestného poriadku návrh   na   podanie   obžaloby   na   menovaných.   K tomuto   záveru   dospeli   orgány   činné v trestnom   konaní   po   dôkladnom   vyšetrení   veci   a   na   základe   vykonaných   odborných expertíz, čím sa tento ich postup javí ako zjavne nie svojvoľný.

Navrhovateľka tvrdí, že štát si voči nej nesplnil povinnosť poskytnúť jej ochranu, v dôsledku čoho došlo k mimoriadne závažnému porušeniu jej základných práv. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   v právnom   štáte   plní   štát   svoju   povinnosť   poskytnutia ochrany občanovi vydávaním právnych noriem, zvlášť zákonov a ďalším pôsobením svojich orgánov   na   základe   a v rámci   zákona.   V konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   musí ústavný súd vychádzať z prezumpcie ústavnosti platného práva. To v okolnostiach prípadu znamená, že pokiaľ by orgány polície, čiže jednotliví policajti plnili riadne svoje povinnosti ustanovené   právom   a   zvlášť   zákonom,   nebolo   by   došlo   k namietanému   porušeniu označených   práv   navrhovateľky   a ak   k takémuto   porušeniu   došlo,   tak   opäť   predstavuje platná   právna   úprava   dostatočný   základ   na   dosiahnutie   takej   „nápravy“,   aká   je   vôbec možná.   Pokiaľ   teda   príslušné   štátne   orgány,   zvlášť   orgány   činné   v trestnom   konaní, v budúcnosti snáď aj civilné súdy konajú riadne podľa zákona, tak je alebo bude implicitne uznané porušenie navrhovateľkiných práv a bude mať možnosť uplatniť i svoje prípadné finančné nároky.  

Trestné   stíhanie   vyššie   uvedených   príslušníkov   odporcu   vo   veci   je   právny prostriedok, ktorý Trestný poriadok poskytuje na ochranu tých základných práv, ktorých porušenie   navrhovateľka   namietala   vo   svojej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom.   V tomto trestnom   konaní   citovaný   zákon   dáva   navrhovateľke   postavenie   účastníka   konania   – poškodeného.

Podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda,   alebo   boli porušené   či   ohrozené   jej   iné   zákonom   chránené   práva   alebo   slobody.   Navrhovateľka bezpochyby takouto osobou je, a preto jej Trestný poriadok poskytuje široké oprávnenia. Ako poškodená má právo v prípadoch uvedených v tomto zákone sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, nazerať do spisu a oboznámiť sa so spisom, zúčastniť sa na   hlavnom   pojednávaní   a na   verejnom   zasadnutí   konanom   o odvolaní,   vyjadriť   sa k vykonaným   dôkazom,   má   právo   záverečnej   reči   a právo   podávať opravné   prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Toto právo navrhovateľka aj uplatnila, keď 6. júna 2003 podala sťažnosť proti uzneseniu Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Košiciach sp. zn. ČVS: KUJP-60/OVVK-2003 z 30. mája 2003, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie M. Š.

Podľa   §   43   ods.   2 Trestného poriadku   poškodený, ktorý   má podľa   zákona proti obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   trestným   činom   spôsobená,   je oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd   v odsudzujúcom   rozsudku   uložil   obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Návrh treba urobiť najneskoršie na hlavnom pojednávaní pred začatím dokazovania.

Podľa   §   46   citovaného   zákona   orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné poškodeného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 121 písm. a) Trestného poriadku do rozsudku, ktorým sa rozhoduje otázka viny, pojme súd tiež výrok o náhrade škody, ak bol nárok na jej náhradu včas uplatnený. Iba ak by nebol podľa výsledku dokazovania pre vyslovenie povinnosti na náhradu škody podklad alebo ak by bolo pre rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného stíhania a podstatne by ho pretiahlo, súd   podľa   §   229   ods.   1   Trestného   poriadku   odkáže   poškodeného   na   konanie   o občianskoprávnych veciach,   prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Na konanie   o   občianskoprávnych   veciach,   prípadne   na   konanie   pred   iným   príslušným orgánom   odkáže   súd   poškodeného   tiež   so   zvyškom   jeho   nároku,   ak   mu   nárok   z akéhokoľvek   dôvodu   prizná   len   sčasti.   Podobne   môže   súd   postupovať,   t.   j.   odkázať poškodeného na občianskoprávne konanie podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka aj v súvislosti s aplikovaním judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej v jednom prípade škodou,   v súvislosti   s   ktorou   môže   poškodený   uplatňovať   voči   obvinenému   nárok   na náhradu   škody,   je   majetková   škoda, v druhom   prípade   škodou   v zmysle   §   43   ods.   1 Trestného poriadku sa nerozumie len majetková škoda alebo škoda na zdraví, ale aj morálna alebo   iná   škoda   v širšom   zmysle,   t.   j.   škodlivý   zásah   do   práv   a záujmov   dotknutého subjektu, ktoré sú chránené zákonom, aj keď taký škodlivý zásah nemá za následok vznik nároku na náhradu škody.

V danom prípade podľa ústavného súdu nie je pochybnosť o tom, že navrhovateľka utrpela veľmi intenzívnu morálnu škodu. Otázkou je iba spôsob, akým možno uvedenú morálnu   škodu   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   vyčísliť.   V každom   prípade   však   práva podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku patria navrhovateľke ako poškodenej bez ohľadu na to,   či môže   alebo   nemôže   vzhľadom   na   povahu   škody,   ktorú   utrpela,   uplatňovať   proti obvinenému nárok na jej náhradu v rámci trestného alebo civilného konania.

Na základe vyššie uvedeného ak súd v danom prípade po zvážení všetkých okolností prípadu   rozhodne   o trestnosti   skutku,   ktorý   je   predmetom   sťažnosti,   implicitne   potvrdí navrhovateľke ako poškodenej porušenie jej zákonom chránených, a to i ústavných práv. Rozhodnutie   všeobecného   súdu   v trestnom   konaní   vytvorí   tak   navrhovateľke   právne podmienky   pre   uplatnenie   príslušného   odškodnenia   zo   strany   samotných   odsúdených. Navrhovateľka   môže   dosiahnuť   finančnú   satisfakciu   (pokiaľ   je   v okolnostiach   prípadu vôbec možná) aj vtedy, keď jej ju neposkytne priamo štát, ale tento prostredníctvom svojich orgánov vytvorí možnosti domáhať sa jej voči páchateľom trestného činu, ktorým jej bola spôsobená morálna ujma.  

Zo   skutkového   stavu   navrhovateľkou   v sťažnosti   podrobne   uvedeného   je   podľa názoru ústavného súdu zrejmé, že jestvujúce prostriedky ochrany svojich práv, ktoré jej dáva   citovaný   zákon,   ešte   nevyužila,   resp.   ich   ešte   ani   nemohla   využiť   vzhľadom   na štádium,   v ktorom   sa   nachádza   trestná   vec   vedená   proti   príslušníkom   odporcu.   Je   to okolnosť,   ktorá vzhľadom   na princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia   označených   základných   práv.   Ústavný   súd   nemôže   nahradzovať   orgány s právomocou vykonávať podľa Trestného poriadku stíhanie občanov, podávanie obžalôb a ich súdenie, vydávať záväzné rozhodnutia, ako majú konať a rozhodovať, prípadne svojimi rozhodnutiami vykonávať nápravu tam, kde je daná právomoc všeobecných súdov. Zvlášť berúc do úvahy mimoriadne okolnosti prípadu a povahu práv, k porušeniu ktorých mohlo dôjsť,   treba predpokladať, že všeobecné súdy poskytnú navrhovateľke nielen implicitné uznanie porušenia jej práv, ale bude môcť pred nimi uplatniť aj svoje prípadné finančné nároky. Ustanovenie § 3 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku znie: „Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.“ Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 36/96 vyslovil „... Ústava Slovenskej republiky zveruje ochranu základných   práv   a slobôd   občanov   Slovenskej   republiky   všeobecným   súdom.“   Pred všeobecnými súdmi sa občania môžu domáhať ochrany všetkých svojich práv včítane práv ústavných.   V právnom   poriadku   nie je možnosť   dovolávať sa   ochrany svojho práva   na všeobecnom súde viazaná na existenciu zákonom predvídaného typu žaloby, ale ak sa občan domnieva, že boli porušené jeho práva, tak má v zásade možnosť dovolať sa ich ochrany pred všeobecným súdom. Zatiaľ navrhovateľka ochranu práv, ktorých porušenie namietala, pred všeobecnými súdmi neuplatňovala, resp. ešte ani uplatniť nemohla. Ústavný súd nemá dôvod   predpokladať,   že   postup   všeobecných   súdov   bude   svojvoľný,   a preto   odkazuje navrhovateľku   na   využitie   prostriedkov   nápravy   v rámci   trestného   a   civilného   konania. Ústavný súd zastáva názor, že využitím prostriedkov všeobecných súdov možno poskytnúť navrhovateľke ochranu jej práv.

Navrhovateľka   argumentuje   Deklaráciou   základných   princípov   spravodlivosti   pre obete trestných činov a zneužitia moci G.A. 40/34. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že práve   z   §   12   a   §   13   uvedeného   dokumentu   vyplýva,   že   štát   má   obeti   trestného   činu poskytnúť finančnú kompenzáciu   až vtedy,   keď túto nie je možné získať od páchateľa trestného činu. Štát si teda splní svoju povinnosť už tým, že vytvorí primerané právne mechanizmy, prostredníctvom ktorých môže navrhovateľka svoje nároky voči páchateľom uplatniť. Štát má poskytnúť kompenzáciu len subsidiárne.

Za   obeť   trestného   činu   sa   podľa   §   1   uvedeného   dokumentu   považuje   osoba vymedzená aj tým, že jej bolo poškodené porušením trestného zákona platného v danej krajine. To, či bolo navrhovateľke poškodené trestným činom, nie je oprávnený zisťovať ústavný súd, ale rozhodnú o tom orgány činné v trestnom konaní a zvlášť všeobecný súd, do právomoci ktorého nemôže ústavný súd zasahovať, pokiaľ nekoná zjavne arbitrárne. Z toho vyplýva, že navrhovateľkina sťažnosť je podaná aj predčasne, lebo zatiaľ nebolo rozhodnuté, či sa osoby pri výkone povinností štátnych funkcionárov dopustili trestného činu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti nemožno vyhovieť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003

  III. ÚS 152/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 152/03 z 2. júla 2003 - ktorým bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu   na   jej   prerokovanie   sťažnosť   (ďalej   len   „ústavná   sťažnosť“)   D.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“)   podaná   na   poštu   26.   februára   2003   (a   doplnená   ďalšími   podaniami)   a namietajúca   porušenie   jej   práv   na   nedotknuteľnosť   osoby   a súkromia,   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života a na poskytnutie právnej ochrany podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Michalovciach (ďalej len „odporca“) - toto odlišné stanovisko, pretože nesúhlasím ani s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2.   Väčšina   senátu   založila   svoje   rozhodnutie   v   podstate   na   stanovisku,   že sťažovateľka sa môže ochrany svojich práv domáhať pred všeobecnými súdmi v trestnom a civilnom konaní.

S takýmto názorom nesúhlasím v zásade preto, lebo s väčšinou senátu sa rozchádzam už   vo   východiskovom   bode.   Ten   pre   mňa   predstavuje   právo   na   život   maloletých   detí sťažovateľky – D. K., nar. 23. novembra 1997, a M. K, nar. 19. augusta 2001 (ďalej len „maloleté deti“) - podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety a ods. 2 ústavy („Každý má právo na život.... Nikto nesmie byť pozbavený života“), resp. podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), konkrétne jeho čl. 2 („Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem...“; ďalej len „právo na život“).

3. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (ďalej len „návrh“) okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Návrh má ako skutkovú, tak aj právnu stránku, pričom citované ustanovenie treba interpretovať vo svetle základnej úlohy ústavného súdu podľa čl. 124 ústavy, ktorou je ochrana   ústavnosti.   To   tiež   znamená,   že   skutková   a právna   stránka   predmetu   konania ústavného súdu by mali byť v zásade v súlade. Ústavný súd preto môže v záujme ochrany ústavnosti dať skutkovým okolnostiam uvedeným v návrhu také právne posúdenie, ktoré im zodpovedá   (teda   aj   odlišné   od   návrhu),   tým   viac,   keby   bol   opačný   postup   v rozpore s ochranou ústavnosti.

Popri ochrane ústavnosti ide aj o prejav doktríny, že súd pozná právo („iura novit curia“), resp. súd je majstrom práva („the court is master of law“), ktorá sa aplikuje napr. nielen v praxi Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; pozri napr. rozsudky vo   veciach   Streletz,   Kessler and Krenz v.   Nemecko   z 22.   marca 2001,   Nos.   34044/96, 35532/97   and 44801/98,   §   111   a Nuvoli   v.   Taliansko   zo   16. mája 2002,   No.   41424/98 a rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti vo veci Smirnova v. Rusko z 3. októbra 2002, Nos.   46133/99   and   48183/99),   ale   svoje   vyjadrenie   našla   do   určitej   miery   aj   v praxi ústavného súdu (pozri napr. nálezy vo veciach PL. ÚS 1/01 a I. ÚS 13/00).

Zo   skutkovej   stránky   ústavnej   sťažnosti   jasne   vyplýva,   čo   je   jej   podstatou.   Ide o tvrdenie   sťažovateľky,   že   „...Napriek   tomu,   že   skutočnosti   uvedené   v oznámeniach sťažovateľky nasvedčovali tomu, že životy sťažovateľky samotnej, aj jej dvoch maloletých detí sú ohrozené a že hrozí bezprostredne nebezpečenstvo, že M. K. svoje hrozby uskutoční, odporca nevykonal žiadne opatrenia, ktoré mu vyplývajú z jeho úloh uvedených v časti II tejto sťažnosti, aby zabránil M. K. v uskutočnení jeho hrozieb“ (pozri podanie z 26.   februára   2003,   str.   3)   a skutočnosť,   že   jej   manžel   M.   K.   pred   domom   rodičov sťažovateľky v obci Tušice (okr. Michalovce) 31. decembra 2002 okolo 11.00 h zastrelil pištoľou ich dve maloleté deti a vzápätí potom usmrtil aj seba.

Podstatou ústavnej sťažnosti je teda – z hľadiska ochrany ústavnosti neopomenuteľné – možné porušenie práva na život maloletých detí sťažovateľky zo strany orgánu štátu, pričom možné porušenie práva sťažovateľky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (ďalej aj „právo na súkromný život“) je jeho sprievodným znakom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Citované ustanovenie ústavy treba vzhľadom na okolnosti tohto prípadu v časti „... ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv  ...   alebo   ľudských   práv  ...   vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy...“   vykladať   rozširujúco   v tom   zmysle,   že   matka   maloletých usmrtených detí môže na ústavnom súde namietať porušenie ich práva na život, pretože kto iný by mohol na ústavnom súde takéto porušenie namietať?

4.   Základné   princípy   práva   na   život   a jeho   ochrany   vyplývajú   okrem   iného z rozsudkov ESĽP vo veciach: L. C. B. v. Anglicko, No. 23413/94 z 9. júna 1998; Osman v. Anglicko, No. 23452/94 z 28. októbra 1998; Cemil Kilic v. Turecko a Mahmut Kaya v. Turecko, Nos. 22492/93 and 22492/93 z 28. marca 2000; Ismail Ertak v. Turecko, No. 20764/92 z 9. mája 2000; Velikova v. Bulharsko, No. 41488/98 zo 16. mája 2000; Akkoc v. Turecko, Nos. 22947/93 and 22948/93 z 10. októbra 2000; Tas v. Turecko, No. 24396/94 zo 14. novembra 2000; Gul v. Turecko, No. 22676/93 zo 14. decembra 2000; Keenan v. Anglicko, No. 27229/95 z 3. apríla 2001; Tanli v. Turecko, No. 26129/95 z 10. apríla 2001; Calvelli and Ciglio v. Taliansko, No. 32967/96 zo 17. januára 2002; Abdurrahman Orak   v. Turecko,   No. 31889/96   zo   14. februára 2002; Paul and Andrey Edwards v.   Anglicko,   No. 46477/99   zo   14. marca 2002; Sabukterin v. Turecko, No. 27243/95 z 19. marca 2002; Mc Shane v. Anglicko, No. 43290/98   z   28. mája 2002; Oneryildiz v. Turecko, No. 48939/99   z   18. júna 2002 a Mastromatteo v. Taliansko, No. 37703/97 z 24. októbra 2002, ako aj z rozhodnutí   o   prijateľnosti sťažností vo veciach Bromily v. Anglicko, No.33747/96   z   23. novembra 1999 a Younger v.Anglicko, No. 57420/00 zo 7. januára 2003.

Ide o rozhodnutia týkajúce sa práva na život a jeho možného porušenia vo viacerých oblastiach   (policajné   zadržanie,   väzba,   výkon   trestu   odňatia   slobody,   skládka   odpadov, akcie bezpečnostných zložiek štátu, nemocnica) vrátane porušenia zo strany tretích osôb na slobode, za čo môže tiež niesť za určitých okolností zodpovednosť aj štát.

Z práva na život vyplývajú pre štát dve základné pozitívne povinnosti: povinnosť chrániť život a povinnosť zabezpečiť vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy (tzv. procesná povinnosť). Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu treba u označených povinností poukázať najmä na nasledovné:

A) Pri povinnosti chrániť život ide najmä o tieto požiadavky:

a)   Primárna   povinnosť   zabezpečiť   právo   na   život   účinnými   trestnoprávnymi ustanoveniami za účelom odstrašenia od spáchania trestných činov voči jedincovi, ktoré podporuje   právno-vynucovací   mechanizmus   na   prevenciu,   potlačenie   a sankcionovanie porušení uvedených ustanovení.

b)   Povinnosť   za   určitých   náležite   definovaných   okolností   prijať   preventívne praktické opatrenia za účelom ochrany jedinca, ktorého život je ohrozený trestným činom iného jedinca.

Táto povinnosť je daná, ak príslušný orgán vedel alebo mal vedieť v rozhodnom čase o existencii skutočného a bezprostredného ohrozenia života identifikovaného jedinca alebo jedincov   z dôvodu   trestných   činov   tretej   strany,   pričom   za   týchto   okolností   mal   prijať opatrenia v rozsahu svojej právomoci, o ktorých bolo možné rozumne predpokladať, že sú schopné anulovať ohrozenie.

Pre sťažovateľa namietajúceho porušenie tejto povinnosti je postačujúce preukázať, že príslušný orgán neurobil všetko to, čo bolo od neho rozumne očakávateľné, aby anuloval skutočné a bezprostredné ohrozenie života, o ktorom vedel alebo mal vedieť (pozri napr. rozsudok vo veci Osman v. Anglicko).

B) Procesná povinnosť je posúditeľná v rámci čl. 2 dohovoru, nezriedka však v rámci účinných   prostriedkov   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   ktorého   požiadavky   sú   širšie v porovnaní   s predošlým   článkom   (pozri   napr.   rozsudky   vo   veciach   Akkoc   a   Tas   v. Turecko).

Táto povinnosť je z hľadiska čl. 13 dohovoru daná vtedy, ak má sťažovateľ tzv. “arguable claim“, to znamená, že predbežne preukázal možnosť porušenia práva na život (vrátane povinnosti štátu chrániť život).

Vyplývajú   z nej   najmä   prostriedky   nápravy   („remedies“),   ktoré   sú   spôsobilé zabezpečiť účinnú nápravu („redress“, resp. „relief“), teda:

a) nezávislé, nestranné, dôkladné a náležite rýchle vyšetrenie a objasnenie okolností smrti jedinca vrátane ustálenia zodpovednosti a

b) poskytnutie primeranej a dostatočnej nápravy v prípade zistenia porušenia, ktorá pri   čl.   2   dohovoru   v zásade   zahŕňa   aj   kompenzáciu   za   nemajetkovú   ujmu   (pozri   napr. rozsudok   vo   veci   Keenan   v.   Anglicko   a rozsudok   vo   veci   Mc   Glinchey   and   others   v. Anglicko, No. 50390/99 z 29. apríla 2003).

Podľa judikatúry ESĽP právo na život môže byť porušené zo strany štátu porušením aspoň   jednej   z jeho   dvoch   základných   pozitívnych   povinností,   to   znamená   povinnosti chrániť život alebo procesnej povinnosti. Porušenie povinnosti chrániť život však znamená porušenie práva na život vtedy, ak prostredníctvom plnenia procesnej povinnosti nedôjde k účinnej náprave vo forme primeranej a dostatočnej kompenzácie.

5. Sťažovateľka predbežne preukázala, že zo strany odporcu ako orgánu štátu mohlo dôjsť k porušeniu práva na život jej maloletých detí vo forme porušenia povinnosti chrániť ich život (ďalej aj „porušenie práva na život“). Má mať teda k dispozícii primerané právne prostriedky, ktorými by dosiahla rozhodnutie o jej tvrdeniach, že odporca nesplnil svoju povinnosť   chrániť   život   jej   maloletých   detí   a tiež   možnosť   vykonateľného   rozhodnutia o kompenzácii za utrpenú škodu (vrátane nemajetkovej ujmy), pretože toto je podstatný prvok prostriedku nápravy podľa čl. 13 dohovoru pre trúchliaceho rodiča (pozri rozsudok vo veci Paul and Andrey Edwards v. Anglicko).

Ani v trestnom   a ani v občianskom súdnom   konaní však vzhľadom   na jestvujúcu právnu   úpravu   sťažovateľka   nemôže   dosiahnuť   primeranú   a dostatočnú   nápravu nemajetkovej   ujmy, ktorá   je jednou   z podstatných   častí   jej   ústavnej   sťažnosti   a v rámci ktorej žiada aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 miliónov Sk.

V prípade opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky by mohlo (za ideálnych okolností z jej   pohľadu)   v trestnom   konaní   podľa   Trestného   poriadku   dôjsť   nanajvýš   k uznaniu porušenia   práva   na   život   maloletých   detí   sťažovateľky   zo   strany   odporcu,   resp.   jeho príslušníkov a vyvodeniu trestnej zodpovednosti (čo by bolo snáď aj čiastočnou nápravou nemajetkovej   ujmy,   ktorú   sťažovateľka   na   ústavnom   súde   uplatňuje),   prípadne zodpovednosti za majetkovú škodu (o ktorú však zrejme v tomto prípade ani veľmi nejde).

Podľa   dlhoročnej   judikatúry   všeobecných   súdov   týkajúcej   sa   trestného   konania obžalovanému možno v rozsudku, ktorým sa uznáva za vinného zo spáchania trestného činu,   uložiť   len   povinnosť   náhrady   majetkovej   škody,   ktorú   spôsobil.   Sťažovateľka   sa nemôže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy na základe ustanovení Občianskeho zákona o zodpovednosti za škodu, na základe zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a ani na základe zákona č. 255/1998 Z. z. (v znení zákona č. 422/2002 Z. z.) o odškodňovaní osôb poškodených   násilnými   trestnými   činmi.   Napokon   ani   väčšina   senátu,   ktorá   sa   však ústavnou sťažnosťou z hľadiska možného porušenia práva na život nezaoberala, neoznačila konkrétny prostriedok nápravy známy ako v teórii, tak aj v praxi, ktorým by sťažovateľka mohla dosiahnuť finančnú náhradu nemajetkovej ujmy, ale ju len všeobecne odkázala „na využitie prostriedkov nápravy v rámci trestného a civilného konania.“

6.   Slovenská   republika   má   povinnosť   -   najmä   na   základe   čl.   1   ods.   2   ústavy („... dodržiava... medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná...“) a tiež ako zmluvná strana dohovoru - zaručiť na svojom území právo na život na úrovni vyplývajúcej už z citovanej judikatúry ESĽP k čl. 2 v spojení aj s čl. 13 dohovoru.

To znamená, že vo veci sťažovateľky majú byť zaručené prostriedky nápravy, ktoré jej   pre   prípad   opodstatnenosti   jej   tvrdení   poskytnú   možnosť   (aspoň   relatívne)   účinnej ochrany práva na život jej maloletých detí, a teda aj jej práva na súkromný život vrátane finančnej náhrady nemajetkovej ujmy.

Väčšina   senátu založila odmietnutie   ústavnej   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu   na jej   prerokovanie   na princípe   subsidiarity   vo   vzťahu   ústavného súdu k všeobecným súdom, ktorý vyjadruje už znenie čl. 127 ods. 1 ústavy.

Aplikáciu   princípu   subsidiarity   vyjadrenú   v čl.   127   ods.   1   ústavy   slovami   „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ však treba interpretovať v súvislosti s konkrétnym právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta.

Keď vychádzam z toho, že namietané porušenie sa týka v prvom rade práva na život maloletých detí sťažovateľky, tak potom v predošlom odseku citovanú časť ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy treba interpretovať tak, že podmienkou vylúčenia právomoci ústavného súdu by bolo len také rozhodovanie všeobecného súdu o ochrane označeného práva, ktoré by bolo spôsobilé nielen vysloviť porušenie práva, ale aj priznať primeranú a dostatočnú nápravu, ktorú porušenie tohto práva vyžaduje. Pokiaľ tomu tak nie je, právomoc ústavného súdu nemôže byť vylúčená.

Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo podľa môjho názoru zrejmé, že:

a) primeranú a dostatočnú nápravu sťažovateľka nemôže v celom rozsahu dosiahnuť v konaní pred všeobecnými súdmi a

b)   takúto   nápravu   by   mohol   poskytnúť   ústavný   súd   (môže   najmä:   dať   priamu odpoveď na jej tvrdenia; ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti odstrániť prípadné nedostatky trestného konania, prameniace z toho, že v predsúdnom štádiu toto nie je ani nezávislé a ani nestranné; v prípade vyslovenia porušenia práva priznať primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v zmysle § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Za   týchto   okolností   nebol preto dôvod   na odmietnutie ústavnej   sťažnosti   v časti týkajúcej sa porušenia práva na život maloletých detí sťažovateľky a jej práva na súkromný život pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Ústavná sťažnosť je jedným z prostriedkov nápravy, a to neopomenuteľným (pre možnosť poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy),   prostredníctvom   ktorého   by   mohla   sťažovateľka   dosiahnuť   potrebnú   nápravu namietaného porušenia označených práv na vnútroštátnej úrovni.

Postup ústavného súdu po prijatí ústavnej sťažnosti v označenej časti by zodpovedal jeho   úlohe   orgánu   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy,   závisel   od   konkrétnych okolností   prípadu   (najmä   priebehu   a výsledku   trestného   konania   vo   veci),   neznamenal nahradzovanie   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (lebo   úlohou   ústavného   súdu   nie   je konať   a rozhodovať   o trestnej   zodpovednosti   jednotlivých   osôb)   a ohľadne   skutkových zistení rešpektoval ustanovenia § 55 a § 31 zákona o ústavnom súde.

7. Na základe doposiaľ uvedeného mala byť podľa môjho názoru ústavná sťažnosť - minimálne v časti týkajúcej sa porušenia práva na život maloletých detí sťažovateľky podľa čl.   15 ods.   1 prvej   vety   a ods.   2 ústavy,   resp.   čl.   2   dohovoru   a práva   sťažovateľky   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy

- prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 2. júla 2003