znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 151/2014-105

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu senátu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovnaft,   a.   s.,   Vlčie   hrdlo   1,   Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou, Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka JUDr. Dana Nemčíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 18. apríla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžhpu 1/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti obchodnej spoločnosti Slovnaft, a. s.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 151/2014-68   zo   4.   marca   2013   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovnaft, a. s., (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. apríla 2013   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžhpu   1/2012   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu“).

Po   prijatí   sťažnosti   sa   k   veci   vyjadril   najvyšší   súd,   ktorý   vo   svojom   podaní z 25. marca 2014 doručenom ústavnému súdu 1. apríla 2014 okrem iného uviedol:«Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 8. 7. 2013 namieta predovšetkým rozdielnu   rozhodovaciu   činnosť   Najvyššieho   súdu   SR   spôsobenú   na   jednej   strane napadnutým rozsudkom sp. zn. 2 Sžhpu/1/2012 zo dňa 18. apríla 2013 vo veci Slovnaft, a. s.,   a   na   strane   druhej   prípadom   M.   sp.   zn.   3   Sžh/3/2010   a   prípadom   S.   sp. zn.   4 Sžhpu/1/2011.

V danom prípade je potrebné poukázať na skutočnosť, že je síce pravdou, že senát 3 S   vo   veci   rozhodol   ako   prvý   a   následne   rozhodol   senát   najvyššieho   súdu   4   S,   ktorý v dôvodoch   svojho   rozhodnutia   sa   stotožnil   s   dôvodmi   senátu   3   S,   v   ktorých   dvoch prípadoch   senáty   Najvyššieho   súdu   SR   konštatovali,   že   použitím   §   8   ods.   2   Zákona o ochrane hospodárskej súťaže prichádza k vytvoreniu novej skutkovej podstaty správneho deliktu a, že „uloženie pokuty by bolo možné v takomto prípade v súlade so zásadami správneho trestania ako i zásadou „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ až v prípade,   ak   by   podnikateľ   opätovne   naplnil   znaky   takejto   novej,   Protimonopolným úradom   SR   kreovanej   skutkovej   podstaty   zneužitia   dominantného   postavenia   na relevantnom trhu“.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade ide o analogickú situáciu, ktorá je zhodná s vyššie uvedenými dvomi prípadmi prejednávanými a posudzovanými Najvyšším súdom... v konaní podľa piatej častí hlavy druhej O. s. p. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade sa Najvyšší súd SR bezdôvodne odchýlil od aktuálnej rozhodovacej praxe iných dvoch senátov Najvyššieho súdu SR vo vecí ukladania sankcie pri spáchaní správneho deliktu zneužitia dominantného postavenia kreovaného na základe generálnej klauzuly. Sťažovateľ má za to, že   NS   SR   reálne   splnenie   podmienok   na   uloženie   sankcie   v   zmysle   vyššie   uvedených princípov,   ku   ktorým   sa   NS   SR   v   dovtedajšej   rozhodovacej   praxi   hlásil,   neskúmal a nevyhodnotil a jeho vysporiadanie sa s otázkou, ktorá mala zásadný vplyv na zákonnosť uloženia sankcie vo výške 9 028 746 € bolo tak len čisto formalistické, bezobsažné a teda zjavne účelové s cieľom obhájiť (všeobecným odkazom na európske právo) svoj odklon od vlastnej existujúcej judikatúry... Uvedeným postupom mal Najvyšší súd SR porušiť svoju zákonom   uloženú   povinnosť   pri   zabezpečovaní   jednoty   rozhodovania   a   narušiť   právnu istotu sťažovateľa, právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 6 Dohovoru, ako i právo na riadny prieskum zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v zmysle článku 46 ods. 2 Ústavy SR...

Senát 2 S sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov svojho rozhodnutia, ktoré považuje za   logické   vzhľadom   na   zistený   skutkový   a   právny   stav   Protimonopolným   úradom... a tvrdenia sťažovateľa ktorú považuje Najvyšší súd SR za zavádzajúce a účelové, pretože senát   2   S   sa   v   napadnutom   rozsudku   2   Sžhpu   1/2012,   v   jeho   dôvodoch   podrobne vysporiadal   s   odlišným   právnym   názorom   v   dvoch   prejednávaných   veciach   Najvyšším súdom SR, na ktoré poukazuje sťažovateľ a senát 2 S je toho názoru, že v žiadnom prípade nevytvoril stav právnej neistoty napadnutým rozhodnutím. Naopak napadnuté rozhodnutie je logické, skutkový a právny stav je posúdený v súlade i s judikatúrou komunitárneho práva, ktoré je prioritné a z hľadiska teórie a praxe európskeho práva má prednosť i pred prípadnou spornou vnútroštátnou úpravou (ktorá však podľa právneho názoru senátu 2 S nie   je   sporná)   a   je   priamo   aplikovateľné   i   pred   vnútroštátnymi   súdmi.   Komunitárna judikatúra v oblasti súťažného práva je pomerne rozsiahla a Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku priamo poukazuje na obdobné prípady, kedy európsky súd rozhodoval vo veciach súťažného práva i na základe generálnej klauzuly zneužívania dominantného postavenia, ktorá je v   slovenskom právnom   poriadku   premietnutá v ustanovení   §   8 ods.   2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Najvyšší   súd...   si   dovoľuje   upriamiť   pozornosť   Ústavného   súdu   SR,   že   v   danom prípade sa jedná o oblasť administratívnoprávneho trestania, v ktorých prípadoch príslušná právna úprava umožňuje Najvyššiemu súdu SR konať v plnej jurisdikcii a keďže skutkový stav   bol   nesporne   zistený   správne   (medzi   účastníkmi   konania   bolo   sporné   akurát hmotnoprávne posúdenie danej veci), nevidí Najvyšší súd SR najmenší dôvod, aby v danej vecí mohol postupovať v súlade s revíznym princípom a tento aplikovať na daný prípad. Pre úplnosť veci Najvyšší súd SR z hľadiska námietok sťažovateľa, poukazuje preto i na dôvody svojho napadnutého rozsudku, z ktorého cituje: „Najvyšší súd... s ohľadom na obsah   podaného   odvolania   žalovaného   posudzoval,   či   žalovaný,   ako   i   krajský   súd   pri rozhodovaní   vychádzali   z   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   s   ohľadom   na námietky žalovaného, ako i žalobcu zisťoval, či konanie pred žalovaným ako i krajským súdom, bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu. Krajský súd sa v danom prípade snažil síce svoj postup správne odôvodniť, avšak sám žiadne dôkazné prostriedky ako to vyplýva z dôvodov jeho rozhodnutia nevyhodnotil a to napriek tomu, že podklady rozhodnutia tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, avšak   iba   vo   všeobecnej   rovine   spochybňoval   zistené   skutočnosti,   na   ktoré   vo   svojom rozhodnutí   poukazoval   žalovaný   a   od   ktorých   odvodzoval   deliktuálnu   zodpovednosť žalobcu.

Podľa § 8 zákona č. 136/2001 Z. z. zákonodarca upravil zneužívanie dominantného postavenia týmto spôsobom:(1)Dominantné   postavenie   na   relevantnom   trhu   má   podnikateľ   alebo   niekoľko podnikateľov,   ktorí   nie   sú   vystavení   podstatnej   súťaži   a   ktorí   sa   vzhľadom   na   svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle.

(2)Zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä,

a)priame   alebo   nepriame   vynucovanie   neprimeraných   cien   alebo   iných neprimeraných obchodných podmienok,

b)hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov,

c)uplatňovanie   rozdielnych   podmienok   pri   zhodnom   alebo   porovnateľnom   plnení voči jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži,

d)viazanie   súhlasu   s   uzavretím   zmluvy   na   podmienku,   že   druhá   zmluvná   strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo

a)dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.

(6) Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané. Krajský   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   uvádza,   že   skúmal   výrok   žalobou napadnutého   rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu   hlavne   z   hľadiska,   či vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a   poukázal   na   právny   názor   vyslovený   v   rozsudkoch   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn. 3 Sžh/3/2010 a 4 Sžhpu/1/2011. V oboch uvedených konaniach mal Najvyšší súd... poukázať na   podmienky   správneho   trestania   v   prípade   použitia   generálnej   klauzuly,   keď   nová skutková podstata s konštitutívnymi účinkami ustálená žalovaným musí rešpektovať zásady správneho trestania t. j. sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu.

Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že príslušné konanie, ktorým došlo k zneužitiu dominantného postavenia na relevantnom trhu, nemožno sankcionovať, ale je potrebné delikventa upozorniť zo strany Úradu na jeho protisúťažné konanie a pokiaľ by sa delikvent   v   budúcnosti   opätovne   dopustil   protisúťažného   konania   tým   istým   spôsobom, respektíve rovnakou protisúťažnou praktikou, tak až vtedy by mu bolo *yxcvb za ustálenú skutkovú podstatu Úradom uložiť sankciu.

S uvedeným právnym názorom sa senát Najvyššieho súdu... 2 S nestotožňuje, nakoľko aplikácia takéhoto názoru je podľa názoru senátu 2 S v absolútnom rozpore s doterajšou aplikačnou praxou Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora.

Zákon   vo   všeobecnosti   nedefinuje,   čo   sa   považuje   za   zneužitie   dominantného postavenia,   avšak konkretizáciu,   respektíve   bližšie   vymedzenie   tohto   pojmu,   typické pre právo generálnych klauzúl, kde sa zaraduje i súťažné právo, ponecháva na judikatúru. Demonštratívny výpočet praktík uvedených v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť podnikateľom hlavne k tomu, aby si mohli urobiť predstavu o najčastejších alebo najzávažnejších formách zneužitia dominantného postavenia. Ak sa v aplikačnej praxi vyskytne taká praktika, ktorá nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2, tak podľa právneho názoru senátu 2 S musí úrad vychádzať z generálnej klauzuly uvedenej v zákone a postihuje a aj musí postihovať takéto praktiky v zmysle zásady oficiality. Je potrebné si uvedomiť, že úrad nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, pretože výpočet skutkových podstát v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. je neúplný. V danom prípade je taktiež si potrebné uvedomiť, že správny orgán príslušné konanie žalobcu z hľadiska spáchaného správneho deliktu nemôže subsumovať pod približnú skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa znaky konania žalobcu.

Najvyšší   súd...   poukazuje   i   na   skutočnosť,   že   charakterom   generálnej   klauzuly k jednotlivým demonštratívne vymenovaným skutkovým podstatám sa podrobne zaoberal i Najvyšší   správny   súd   Českej   republiky   napr.   vo   veci   S.   (rozsudok   NSS   sp.   zn. 7 Afs 40/2007),   kde   okrem   iného   NSS   uviedol,   že   konštrukcia   generálnej   klauzuly   je obdobná   komunitárnej   predlohe   s   poukázaním   na   článok   102   ZFEÚ   a   označil   ju   za nevyhnutnú,   pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov,   ktorými možno tržnú moc zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu. Vo veci S. NSS taktiež našiel význam generálnej klauzuly v tom, že pokiaľ určité konanie naplňuje jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené pomenovanou skutkovou podstatou, je zakázaným konaním so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre konajúceho vyplývajú a uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré naplňuje   znaky   uvedené   v   generálnej   klauzule,   môže   byť   sankcionované   ako   zneužitie dominantného postavenia a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.

Zneužitím   dominantného   postavenia   a   aplikáciou   generálnej   klauzuly   vo   vzťahu k deklaratórnemu   výpočtu   praktík   uvedených   v   českom   zákone   o   ochrane   hospodárskej súťaže   sa   Najvyšší   správny   súd   ČR   zaoberal   i   napr.   vo   veci   U.   (rozsudok   NSS 7 As 58/2006),   kde   uviedol,   že   „ku   zneužitiu   monopolného   (dominantného)   postavenia súťažiteľov   môže   dôjsť   i inak   než   spôsobom   opísaným   v   zákone   a   nemožno   pritom   ani vylúčiť, že zneužitím dominantného postavenia na trhu môže byť i konanie, ktoré by na jednej strane bolo v prospech iných súťažiteľov, avšak na druhej strane by súčasne bolo na ujmu konečného spotrebiteľa“.

Najvyšší súd... v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami poukazuje i na príklad zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu v prípade udeľovania súhlasu na používanie   ochrannej   známky   Zelený   bod   na   území   Slovenskej   republiky,   kedy Protimonopolný   úrad...   na   danú   vec   aplikoval   rovnako   §   8   ods.   2   zákona   o   ochrane hospodárskej   súťaže,   teda   príslušné   protisúťažné   konanie   delikventa   subsumoval v rozhodovacom procese pod generálnu klauzulu.

Európsky   súdny   dvor   vymedzil   zneužitie   ako  ,.objektívny   pojem,   ktorý   vystihuje spôsoby správania podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu, na ktorom je na základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený, a ktorých cieľom je vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi". V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny,   ktoré   majú   účinky   a   vplyv   na   postavenie   užívateľov   alebo   spotrebiteľov,   sú   tiež zakázané (Hoffmann Roche v. Komisia).

Najvyšší   súd...   sa   v   danom   prípade   na   rozdiel   od   krajského   súdu   stotožňuje   so žalovaným,   že   konanie   žalobcu   je   špecifické   v   tom,   že   sa   jedná   výlučne   o   postihnutie vykorisťovateľskej   praktiky   a   že   v   danom   prípade   nejde   tu   ani   o   jej   kombináciu s vylučovacou   praktikou,   pretože   i   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu...   je   nesporné,   že v konaní žalobcu nedošlo k vylúčeniu konkurentov z trhu. Skutková podstata uvedená v § 8 ods. 2 písm. c/ jednoznačne nevystihuje nedovolené konanie žalobcu a preto nič nebránilo úradu, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu klauzulu. V danom prípade žalobca v roku 2005 a 2006 v prípade nafty a v roku 2006 v prípade benzínu realizoval taký systém predaja pohonných hmôt, že ceny pre odberateľov stanovoval individuálne. Tieto rozdiely v cenách   medzi   odberateľmi   nie   je   možné   zo   strany   žalobcu   objektívne   a   rozumne odôvodniť,   napr.   na   základe   rozdielnych   nákladov   spojených   s   predajom   a   dopad nedovolenej praktiky žalobcu spočíval v tom, že tí odberatelia, ktorí mali menej možností odísť ku konkurencii, mali potom neodôvodnene vyššie ceny. V danom prípade výsledkom tejto   vykorisťovateľskej   praktiky   nebolo   vylučovanie   konkurencie   v   súťaži   (žalobca vykorisťoval tých podnikateľov, ktorí sa nemohli adekvátne brániť napr. možnosťou prejsť ku konkurencii), pretože táto vykorisťovateľská praktika sa netýkala konkurentov Slovnaftu, ako napr. O., S., ale výsledkom tejto praktiky bola škoda spôsobená zákazníkom Slovnaftu, teda konečným spotrebiteľom, ktorí tieto pohonné hmoty ďalej nepredávali, ale používali ich pre svoju spotrebu.

V danom prípade odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou krajského súdu, že Úrad sa mal zaoberať aj vylučovacími dopadmi konania žalobcu a že aj z tohto dôvodu je použitie   generálnej   klauzuly   neakceptovateľné.   Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   úrad,   ako vyplýva zo spisového materiálu ani netvrdil, že v danom prípade by zo správania, alebo konania žalobcu vyplývala i vylučovacia praktika a preto odvolací súd ani nevidí dôvod na takúto   konštatáciu   krajského   súdu.   V   danom   prípade   z   rozhodnutia   Protimonopolného úradu...   vyplýva,   že   sa   dôsledne   zaoberal   i   otázkou   spôsobenej   škody   v   dôsledku vykorisťovateľskej praktiky žalobcu a tieto skutočnosti rozsiahlym a precíznym spôsobom zdôvodnil v bodoch 257 až 289, 300 až 310 svojho rozhodnutia. V tejto súvislosti Najvyšší súd   SR   poukazuje   aj   na   všeobecne   známe   v   súťažnom   práve   „Pokyny   Komisie   pre posudzovanie   vylučovacích   praktík“,   ktoré   sa   zaoberajú   problematikou   dominantného postavenia v podobe single dominancie a tržnej sily, stanovujú všeobecný rámec analýzy používaný   Komisiou   pri   posudzovaní,   či   by   mala   venovať   svoju   pozornosť   rozličným formám správania dominanta vylučujúceho ostatné podniky, a popisujú aplikáciu takéhoto rámca na najdôležitejšie typy vylučovacieho správania (predátorské chovanie, výhradné odbery, rabaty, viazaný a spojený predaj a odmietnutie dodávok). Komisia sa v uvedenom materiáli nezaoberá okrem iného napr. vykorisťovateľskými praktikami. Pokyny potvrdzujú zámer Komisie sústrediť svoju pozornosť pri vydávaní rozhodnutí v oblasti článku 102 ZFEÚ a to predovšetkým na správanie podnikov majúcich potenciál poškodiť spotrebiteľa a zvažovať možné ekonomické prínosy inak závadného protisúťažného správania.

V danom prípade vzhľadom aj na uvedené skutočnosti sa Najvyšší súd... stotožňuje so žalovaným, že v danej veci nejde zo strany žalobcu o vylučovaciu praktiku, ale o praktiku vykorisťovateľskú. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že v súťažnom práve nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím správaním na súťažnom trhu poruší zákon.

Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Z. uviedol, že rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť č. 14/939/03). V danom   prípade   je   Najvyšší   súd...   toho   názoru,   že   argumentácia   krajského   súdu,   že   v správaní žalobcu ide o „novú skutkovú podstatu“, za ktorú by nemal byť sankcionovaný je právne   irelevantná   a   nemá   oporu   v   súťažnom   práve.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako i Európskym súdnym dvorom a to prípad A. Námietkam A., že sa jedná o určitú „novosť praktík v zneužití na trhu" a že by mali dostať preto iba symbolickú pokutu, nebolo vyhovené a táto jej obrana bola odmietnutá a nerešpektovaná   a   naopak   vo   veci   boli   uložené   prísne   finančné   sankcie.   V   danej   veci praktiky   zneužitia   boli   nové   a   to   pokiaľ   ide   o   použité   prostriedky,   napriek   tomu   však Všeobecný súd ako i Európsky súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými porušeniami a nemôžu byť tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej veci vyplýva, že A. mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do pôsobnosti   článku   102   ZFEÚ   a   to   napriek   tomu,   že   Komisia   ani   Súdny   dvor   ešte nepreskúmavali správanie, ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci A. bola na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula.

Podľa názoru odvolacieho senátu 2 S nemožno vzhľadom na uvedené skutočnosti akceptovať argumentáciu krajského súdu, ktorá sa opiera a vychádza zo záverov dvoch rozsudkov   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn,   3   Sžh/3/2010   a 4   Sžhpu/1/2011.   Podľa   senátu Najvyššieho súdu... 2 S súťažitelia v súčasnosti používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, na ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani poľahčujúcimi okolnosťami,   v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie žalobcovi,   resp. využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.

V danom prípade je Najvyšší súd... toho názoru, že žalobca ako skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom   trhu   predaja   benzínov   a   nafty   a   že   v   danom   prípade   používanie vykorisťovateľských praktík je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nemohol   potom   odvolací   súd   akceptovať argumentáciu   krajského   súdu,   že   Protimonopolný   úrad...   mal   v   konaní   preukázať,   že konanie   žalobcu   bolo   spôsobilé   obmedziť   resp.   narušiť   hospodársku   súťaž   na   trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať a ako sa prejavoval jeho negatívny efekt na trhu. Všetky tieto skutočnosti vytýkané krajským súdom v danom prípade Protimonopolný   úrad...   aj   riadne   konkretizoval   vo   svojom   rozhodnutí   a   tiež   podrobne zdôvodnil v čom sa prejavil negatívny efekt protisúťažnej praktiky žalobcu na relevantnom trhu. Najvyšší súd... poukazuje i na rozsudok vo veci D., v ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke, či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti a či sa preto majú trestať pokutou, poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že táto podmienka je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži.

V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť vyplýva   z   jednotlivých   rozdielnych   zmlúv   pre   odberateľov   žalobcu,   ako   i   z   ďalších dôkazných prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil od tretích osôb, ktoré si na jeho výzvu splnili svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Krajský súd v danom prípade sa snažil síce svoj postup odôvodniť, avšak sám tieto dôkazné prostriedky či už k problematike generálnej klauzuly, ako i otázkam relevantného trhu nevyhodnotil, resp. vyhodnotil, avšak v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora,   ktorá   je   pre   súdny   systém   Slovenskej   republiky   záväzná.   Krajský   súd   takto nedôsledne postupoval napriek tomu, že podklady tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, avšak iba vo všeobecnej rovine krajský súd spochybňoval zistené skutočnosti, na ktoré   vo   svojom   rozhodnutí   poukazoval   žalovaný   a   od   ktorých   odvodzoval   deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.

V danom prípade krajský súd na strane 27 svojho rozsudku k otázke relevantného trhu v podstate len uviedol, že je potrebné zamyslieť sa nad otázkou posúdenia relevantného trhu a že pri vymedzovaní relevantného trhu je potrebné skúmať, čím a kde sú potreby spotrebiteľov uspokojované, teda výrobkový ako aj teritoriálny relevantný trh. Krajský súd vo svojom rozhodnutí však absolútne nedôvodí, či protimonopolný úrad správne vymedzil príslušný relevantný trh, alebo či pri jeho vymedzení nejakým spôsobom pochybil. Správne v   tejto   súvislosti   protimonopolný   úrad   uviedol,   že   otázkam   relevantného   trhu   sa v prvostupňovom   rozhodnutí   venoval   na   28   stranách,   kde   podrobne   uviedol   všetky   pre relevantný trh podstatné skutočnosti.   S týmto názorom žalovaného sa v plnom rozsahu stotožňuje   i   Najvyšší   súd...,   pretože   absolútne   súhlasí   s   vecnými   argumentmi protimonopolného úradu a s vymedzením relevantného trhu v danej veci. Svoje názory v tomto smere protimonopolný úrad ako i žalovaný odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z transparentných ekonomických údajov a príslušných technických podkladov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov rozumnými úvahami a argumentmi aj podložené.

Najvyšší   súd...   sa   stotožnil   s   vymedzením   relevantného   trhu   zo   strany protimonopolného   úradu.   Správne   protimonopolný   úrad   postupoval,   keď   prioritne   pri skúmaní   priestorového   relevantného   trhu   vychádzal   z územia   Slovenskej   republiky,   kde sledoval a skúmal dopady praktiky žalobcu a zisťoval, z ktorých krajín by bolo možné očakávať výrazný súťažný tlak na Slovenskú republiku formou importov a potom len o tieto krajiny pripadne rozšíriť priestorový trh. Správne preto postupoval úrad, keď neakceptoval argumentáciu žalobcu, že „veľkoobchodné relevantné trhy majú byť definované spádovým územím pokrytia rafinériou Spoločnosti, ktorý bude okrem Slovenska zahŕňať aj susedné krajiny: Českú republiku, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko a Srbsko.“... Protimonopolný úrad ako i žalovaný sa pri vymedzení relevantného trhu na rozdiel od   krajského   súdu   naviac   aj   logicky   a   argumentačne   vysporiadali   i   s   jednotlivými námietkami   žalobcu,   ktoré   skutočnosti   vyplývajú   a   korešpondujú   z   rozhodnutí protimonopolného úradu ako i žalovaného a to v otázkach aplikácie generálnej klauzuly, vymedzenia relevantného trhu, otázkach analytických údajov a podobne.

Z príslušných analytických údajov, ktoré sú veľmi podrobne obsiahnuté v rozhodnutí protimonopolného   úradu   nesporne   vidieť   aj   príslušné   tržné   podiely   žalobcu   a   jeho „konkurentov“   na   relevantnom   konkurenčnom   trhu,   tak   ako   ho   správne   vymedzil protimonopolný úrad. Jednotlivé analytické údaje, z ktorých správne orgány vychádzali, považuje za správne i Najvyšší súd..., pretože v danom prípade vychádzajú z logiky veci a sú argumentačne podložené.

K   námietkam   žalobcu   ohľadne   vymedzenia   relevantného   trhu   protimonopolným úradom Najvyšší súd... uvádza, že cieľom vymedzenia relevantného trhu je systematicky identifikovať   konkurenciu   daného   podniku   a   tým   pádom   určiť   jeho   tržnú   silu   a   to z produktového ako i geografického hľadiska. Týmito otázkami sa protimonopolný úrad a aj žalovaný podrobne zaoberali, na ktoré skutočnosti odvolací súd poukazuje v iných častiach svojho rozhodnutia.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu...,   hoci   protimonopolný   úrad   riadne   skúmal a zaoberal sa otázkou vymedzenia relevantného trhu, tak v danom prípade bolo taktiež podstatné skúmať skutočný dopad vykorisťovateľskej praktiky žalobcu na relevantnom trhu a tento negatívny dopad vykorisťovateľskej praktiky žalobcu taktiež protimonopolný úrad riadne dokazovaním spoľahlivo zistil a vo svojom rozhodnutí i riadne zdôvodnil. Totiž je potrebné si v danom prípade uvedomiť, že skutočný negatívny dopad vykorisťovateľskej praktiky žalobcu mal negatívny dopad na území Slovenskej republiky...

V danom prípade Najvyšší súd... sa stotožnil aj s dôkaznými prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslenia uložení pokuty žalobcovi. Tieto ekonomické podklady pre uloženie pokuty, ktoré sú podrobne odôvodnené v rozhodnutí protimonopolného   úradu,   ako   i   žalovaného   a   ktorých   správnosť   žalobca   namieta,   sú rozumným spôsobom správnymi orgánmi odôvodnené a to rozsiahle a precíznym spôsobom a preto sa s nimi stotožnil i odvolací súd.

Z ustanovenia § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže vyplýva, že za porušenie ust. § 8 ods. 6 tohto zákona, podľa ktorého zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané, uloží úrad podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu za predchádzajúce účtovné obdobie.

Úrad pri ukladaní pokuty správne posudzoval závažnosť a dĺžku porušenia zákona zo strany žalobcu a pri posudzovaní závažnosti tohto porušenia zobral do úvahy jeho povahu ako i skutočný dopad na príslušný relevantný trh. V danom prípade úrad pri určení výšky pokuty rešpektoval Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž, v zmysle ktorého ako východisko pri určení pokuty zobral do úvahy relevantný obrat podnikateľa.

Úrad   správne   uvádza,   že   relevantným   obratom   je   obrat   (bez   daní)   dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu a pri výpočte relevantného obratu úrad zvyčajne vychádza z údajov o predajoch realizovaných podnikateľom za posledné uzavreté účtovné obdobie, v ktorom sa podnikateľ zúčastnil na protisúťažnom konaní.

V danom prípade z dokazovania vykonaného úradom vyplýva, že žalobca používal rovnakú praktiku jednak na trhu predaja benzínu na veľkoobchodnej úrovni a jednak na trhu   predaja   nafty   na   veľkoobchodnej   úrovni,   teda   na   dvoch   trhoch   a   každá   z praktík žalobcu   mala   rozdielne   časové   trvanie   na   týchto   dvoch   trhoch.   Z   odôvodnenia protimonopolného úradu vyplýva, že úrad z týchto dôvodov neurčil ako relevantný obrat spoločný   obrat   dosiahnutý   z   predaja   benzínov   a   nafty   na   veľkoobchodnej   úrovni,   ale vypočítal pokutu na základe závažnosti a dĺžky trvania zvlášť pre naftu a zvlášť pre benzín a zo súčtu týchto dvoch čiastkových údajov získal úrad základnú sumu pokuty, V danom prípade išlo o relevantný obrat dosiahnutý v prípade zneužívania dominantného postavenia z predaja benzínu a nafty na úrovni veľkoobchodu na trhu v Slovenskej republike.

V   danom   prípade   posledné   uzavreté   účtovné   obdobie,   v   ktorom   sa   podnikateľ zúčastnil na protisúťažnom konaní, je v prípade nafty ako i benzínu rok 2006, kde úrad vychádzal z tržieb Slovnaftu z predaja nafty ako i benzínu na úrovni veľkoobchodu (bez daní) a to z listu Slovnaftu, ktorý bol doručený úradu 25. mája 2007. Relevantný trh bol úradom určený ako územie Slovenskej republiky, nakoľko praktika žalobcu mala dopad na celé územie Slovenskej republiky.   Úrad stanovil sumu pokuty príslušným percentom na základe závažnosti konania, pričom suma pokuty stanovená na základe závažnosti v prípade nafty predstavuje sumu 116 000 000 Sk a v prípade benzínov 40 000 000 Sk. V danom prípade   pokutu   určenú   na   základe   závažnosti   úrad   prenásobil   počtom   rokov   trvania porušovania   zákona,   pričom   obdobie   kratšie   ako   6   mesiacov   sa   v   zmysle   Metodického pokynu berie ako ½ roka a obdobie dlhšie ako 6 mesiacov sa berie ako celý rok. V prípade nafty   zo   strany   úradu   bolo   preukázané   porušovanie   zákona,   ktoré   trvalo   2   roky   a   to v rokoch 2005 a 2006 a v prípade benzínov bolo úradom preukázané porušovanie zákona trvajúce 1 rok a to konkrétne rok 2006. V danom prípade úrad príslušnú pokutu určenú na základe   závažnosti   v   prípade   nafty   prenásobil   koeficientom   2   a   v   prípade   benzínu koeficientom 1, teda z hľadiska počtu rokov trvania porušovania zákona a potom základná suma   pokuty   je   pre   benzín   a   aj   naftu   spoločne   vyčíslená   na   sumu   272   000   000   Sk. V dôvodoch   rozhodnutia   správne   úrad   konštatuje,   že   základná   suma   pokuty   môže   byť upravená a to zvýšená alebo znížená v prípade, ak úrad identifikuje iné skutočnosti, ktoré sa zohľadňujú pri stanovení pokuty a ktorých demonštratívny výpočet je uvedený v § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V danom prípade úrad identifikoval jednu inú skutočnosť,   ktorá   sa   zohľadňuje   pri   výpočte   pokuty   a   to   dosiahnutie   majetkového prospechu. Toto Kritérium je uvedené a vysvetlené aj v Metodickom pokyne, kde je uvedené, že   „Je   potrebné,   aby   uložená   pokuta   presahovala   dosiahnutý   majetkový   prospech z porušovania zákona, a to z toho dôvodu, aby predstavovala pre podnikateľa dostatočne odstrašujúci   faktor   nedopúšťať   sa   ďalšieho   porušovania   a   zároveň,   aby   ho   dostatočne potrestala   za   protiprávne   správanie“.   Toto   kritérium   úrad   uplatní   ako   to   vyplýva z Metodického   pokynu,   keď   je   možné   vyčísliť   majetkový   prospech   získaný   v   súvislosti s protiprávnym   konaním.   V   závere   svojho   rozhodnutia   protimonopolný   úrad   logickým spôsobom   zdôvodnil   ako   dospel   k   odhadu   získaného   majetkového   prospechu   žalobcom v dôsledku jeho protisúťažného konania. Celkový odhad získaného majetkového prospechu spoločne za benzín aj za naftu za príslušné roky predstavuje 203,27 milióna Sk. Základná suma pokuty pre benzín aj naftu spoločne predstavuje sumu 272 000 000 Sk. Z toho vyplýva, že pokuta určená úradom potom získaný majetkový prospech z presahuje a výška uloženej pokuty a odhadnutý získaný majetkový prospech sú vzájomne konzistentné údaje, ktoré nie sú potom vo výraznom nepomere.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   Najvyšší   súd...   je   toho   názoru,   že   námietky Slovnaftu ohľadne výšky uloženej pokuty, že nezodpovedá kritériám stanoveným v § 38 ods. 10 zákona ochrane hospodárskej súťaže, sú účelové a zavádzajúce. Výška pokuty je v rozhodnutiach   správnych   orgánov   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   transparentným spôsobom   zdôvodnená   v   súlade   s   ustanovením   §   47   ods.   3   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom konaní. V tomto smere úrad správne aplikoval i judikatúru Českej republiky, kde   sa   aplikuje   obdobná   právna   úprava   dôkazom   čoho   je   i   rozhodnutie   Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6 A 96/2002.

Pokiaľ   žalobca   namietal,   že   pokuta   by   nemala   presahovať   získaný   majetkový prospech, s touto konštatáciou sa Najvyšší súd... nestotožňuje, pretože sankcia okrem iných funkcií   musí   nevyhnutne   plniť   i   svoj   represívny   charakter,   ktorá   skutočnosť   je   zjavná a nepochybná a má svoju logiku z hľadiska generálnej prevencie predovšetkým v oblasti súťažného práva. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Európskej komisie ako   i   Európskeho   súdneho   dvora.   V   posudzovanej   veci   je   nesporné   ako   to   vyplýva z výpočtov protimonopolného úradu, že na celkovom obrate Slovnaftu v roku 2006 uložená pokuta predstavovala len 0,2 % a teda sa nepriblížila ani k 1 %-tu z celkového obratu a z celkového čistého zisku Slovnaftu v roku 2006 predstavovala uložená pokuta približne 4 %. Z týchto dôvodov Najvyšší súd... odmieta i výhrady žalobcu o neprimeranosti výšky pokuty,   pretože   za   danej   skutkovej   a   právnej   situácie   nič   nebránilo   protimonopolnému úradu, aby v súlade s praxou uložil sankciu i vo vyššej výške, keďže úrad je limitovaný výškou pokuty do 10 % z celkového obratu.“

Senát 2 S Najvyššieho súdu... dáva tiež do pozornosti Ústavnému súdu... rozsudok Najvyššieho   súdu...   8   Sžhpu   1/2012   zo   dňa   23.   mája   2013   vo   veci   E.   a.   s.,   c/a Protimonopolný úrad..., v ktorom rozsudku sa Najvyšší súd... priklonil k právnemu názoru senátu 2 S, keď taktiež senát 8 S zastáva právny názor, že sankcionovanie na základe generálnej   klauzuly   v   zmysle   §   8   ods.   2   v   spojení   s   §   8   ods.   6   Zákona   o   ochrane hospodárskej   súťaže   je   možné   a   je   v   súlade   s   komunitárnym   právom   a   tiež   poukazuje v dôvodoch svojho rozsudku na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Senát Najvyššieho súdu 8 S rozhodoval vo veci následne až potom, ako senát Najvyššieho súdu 2 S rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom, voči ktorému sťažovateľ Slovnaft, a. s., namieta vo svojej ústavnej sťažnosti...

Z   uvedeného   vidieť,   že   rozhodovacia   prax   Najvyššieho   súdu   SR   je   v   súčasnosti jednotná a Najvyšší súd SR sa stotožňuje s príslušnými rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora   (na   ktoré   i   poukazuje),   v   ktorých   sa   prejednávala   obdobná   problematika administratívnoprávneho   trestania   a   tieto   rozhodnutia   rešpektuje,   pretože   z   hľadiska európskeho práva sú právne záväzné i pre vnútroštátne súdy.

Pre úplnosť veci si senát 2 S vzhľadom na obsah sťažnosti sťažovateľa dovoľuje upriamiť pozornosť Ústavného súdu SR logicky nie na otázku, či napadnuté rozhodnutie senátu   2   S   je   z   hľadiska   právnej   istoty   sťažovateľa   kompatibilné   s   uvedenými   dvomi rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, na ktoré sťažovateľ poukazuje a ktoré sťažovateľovi zjavne vyhovujú, ale na otázku, či napadnuté rozhodnutie senátu 2 S a 8 S je súladné s komunitárnym právom a príslušnými rozhodnutiami súdneho dvora, na ktoré i senát 2 S, ako i senát 8 S poukazujú v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Pre úplnosť veci si senát 2 S dovoľuje upriamiť pozornosť Ústavného súdu SR i na Medzinárodnú konferenciu týkajúcu sa slovenského a európskeho súťažného práva, ktorá sa konala v roku 2013 na pôde Právnickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave, kde predstavitelia Európskej komisie vysoko kvalitatívne ohodnotili napadnutý rozsudok senátu 2 S z pohľadu komunitárneho práva.

Za daného skutkového a právneho stavu dáva senát Najvyššieho súdu SR 2 S na zváženie Ústavnému súdu SR, či by nebolo vhodné do konania pribrať i Európsku komisiu, ktorej tiež napadnuté rozhodnutie senátu 2 S bolo doručované.

Vzhľadom na uvedené dôvody, senát 2 S považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú...»

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k vecnej stránke stanoviska najvyššieho súdu vyjadrila podaním zo 14. apríla 2014 doručeným ústavnému súdu 16. apríla 2014, v ktorom uviedla: «Podľa   názoru   sťažovateľa   stanovisko   NS   SR   neuvádza   žiadne   nové   právne významné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na dôvodnosť a obsah ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľom, nakoľko sa z veľkej miery jedná o doslovný prepis odôvodnenia rozsudku NS SR, ktorý sťažovateľ svojou ústavnou sťažnosťou napadol.

Predmetným rozsudkom NS SR z hľadiska sťažovateľom namietanej arbitrárnosti sme sa podrobne zaoberali v podanej ústavnej sťažnosti, a preto nepovažujeme za efektívne a účelné, opätovne reagovať na tie isté argumenty NS SR, ktoré podľa názoru sťažovateľa predstavovali zásah do jeho ústavných práv.

Stanovisko   PMU,   ktorým   sa   tento   orgán   stavia   do   pozície   obhajcu   NS   SR nepovažujeme za relevantné, nakoľko PMU bol v predmetnom konaní pred NS SR v pozícii žalovaného, teda jednej strany sporu a nemôže tak vedieť aké dôvody a úvahy viedli NS SR k prijatiu predmetného rozhodnutia nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku samotnom. Podanie vysvetlenia, ktoré by mohlo objasniť dôvody a úvahy NS SR je teda výlučne na NS SR a jeho senáte 2 S, ktorý na svoje vyjadrenie priestor dostal a využil. Stanovisko PMU neuvádza navyše žiadne iné nové zásadné skutočnosti, ktoré by neboli resp. nemohli byť známe NS SR v priebehu súdneho prieskumu zákonnosti predmetných rozhodnutí PMU. Napriek   vyššie   uvedenému   si   dovolíme   opätovne   poukázať   aspoň   na   niektoré tvrdenia NS SR resp. PMU, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa účelové resp. nie sú vôbec pravdivé:

I.

Absencia dôvodov odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR

NS   SR   uvádza,   že   sa   podrobne   vysporiadal   s   odlišným   právnym   názorom   iných senátov NS SR (sp. zn. 3 Sžh/3/2010 vo veci M. c/a PMU („M.“) a 4 Sžhpu/1/2011 vo veci S. a. s. c/a PMU („S.“), ktoré v skutkovo obdobných prípadoch odmietli uloženie sankcie iným podnikateľom z dôvodu nesprávnej a svojvoľnej aplikácie generálnej klauzuly v zmysle § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže...

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   NS   SR,   ako   i   následného vyjadrenia predsedníčky senátu 2 S JUDr. E. K., je nepochybné, že NS SR svoj zásadný odklon od doterajších rozhodnutí iných senátov NS SR, odôvodňuje iba konštatovaním, že sa s nimi nestotožňuje a všeobecne odkazuje na rozhodovaciu prax Českého Najvyššieho správneho   súdu   resp.   potrebu   konzistentnej   aplikácie   súťažných   pravidiel   v   rámci Európskej   Únie.   Tieto   všeobecné   argumenty,   ktoré   sťažovateľ   ani   nespochybňuje,   však nemajú   žiadnu   relevanciu   vo   vzťahu   k   okolnostiam   prípadu   sťažovateľa,   a   to   z nasledujúcich dôvodov.

1. Uvedené všeobecné tvrdenia o potrebe euro konformného výkladu slovenského súťažného   práva   nemôžu   byť   dostatočným   odôvodnením   vydania   rozsudku,   ktorý   je v zásadnom   rozpore   s   predchádzajúcimi   rozhodnutiami   iných   senátov   NS   SR,   keďže nepochybne aj senát NS SR 3 S (predseda JUDr. R.) a 4 S (predsedníčka JUDr. H.) bol kompetentný posúdiť a aj posúdil európske súťažné právo vo vzťahu k použitiu generálnej klauzuly zneužitia dominantného postavenia. PMU pritom aj v rámci súdneho prieskumu týchto rozhodnutí obdobne argumentoval porušením európskeho súťažného práva. Napriek tomu obidva senáty NS SR odmietli takéto námietky PMU ako neopodstatnené.

2. Rozsudky českého Najvyššieho správneho súdu, rozhodnutia Európskej Komisie, Všeobecného súdu či Súdneho dvora EÚ namietané senátom 2 S, boli známe už aj v čase rozhodnutí NS SR vo veci M. resp. S. 1. Senát 2 S neuviedol vo svojom rozsudku, žiadnu takú významnú   zmenu   v   slovenskom   alebo   európskom   súťažnom   práve,   ktorá   by   nastala   od vydania predchádzajúcich rozhodnutí NS SR, a ktorá by odôvodňovala jeho zásadnú zmenu pohľadu na podmienky aplikácie generálnej klauzuly zneužitia dominantného postavenia v danom prípade.

3. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na nedávne rozhodnutie Ústavného súdu (III.   ÚS   11/2014),   v   ktorom   posudzoval   námietku   sťažovateľa   na   vydanie   diametrálne odlišných (vzájomne si odporujúcich) rozhodnutí NS SR v rámci súdneho prieskumu toho istého   rozhodnutia   PMU   napadnutého   samostatne   troma   žalobcami   tak,   že   v   jednom prípade NS SR ako odvolací orgán žalobu posúdil ako dôvodnú a napadnuté rozhodnutie PMU zrušil ako nezákonné, avšak vo vzťahu k ďalším dvom žalobcom NS SR žaloby neskôr zamietol a to isté rozhodnutie PMU potvrdil ako zákonné. V predmetnom prípade Ústavný súd sťažnosť jedného z neúspešných žalobcov odmietol ako zjavne neopodstatnenú práve

1¹Pokiaľ v tejto súvislosti argumentuje NS SR rozhodnutím vo veci A. sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie Európskej Komisie bolo vydané v tejto veci už v roku 2005 a jeho správnosť bola potvrdená Všeobecným súdom v roku 2010, ktoré v roku 2012 SD EÚ potvrdil. Nejde teda o nový prelomový judikát, ktorý by mohol predstavovať dôvod na odklon od dovtedajšej judikatúry NS SR, nakoľko v ňom uvedené dôvody boli známe NS SR už v čase rozhodovania vo veci M. a S. a pre príslušné senáty nepredstavovali prekážku pri podmienkach aplikácie generálnej klauzuly tak, ako boli judikované.

z dôvodu,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   NS   SR   „svojím   obsahom   reflektoval predovšetkým   na   výsledky   prejudiciálneho   konania   vedeného   pred   Súdnym   dvorom otázkach   právne   relevantných   v   danej   veci.   Rozsudok   Súdneho   dvora   sp.   zn.   C-68/12 zo 7. februára 2013 mal skutočne pre odchylný výsledok súdneho konania v sťažovateľkinej veci   zásadný   dôsledok,   ktorý   sa   nevyhnutne   musel   premietnuť   do   výsledkov   konania vedeného   najvyšším   súdom   o   odvolaní   úradu   proti   rozsudku   krajského   súdu v sťažovateľkinej   veci.   Z   obsahu   posudzovaného   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa dôsledne venoval odôvodneniu svojich odlišných záverov,   na základe čoho ústavný súd v danom prípade na rozdiel od sťažovateľky dospel k tomu, že závery prijaté najvyšším súdom   sú   jasné   a   zrozumiteľné,   a   tak   aj   ústavne   akceptovateľné.“   Sťažovateľ   v   tejto súvislosti poukazuje na zásadne odlišnú situáciu týchto dvoch prípadov, kedy v prípade vyššie uvedenej odmietnutej sťažnosti existovala právne významná skutočnosť, ktorá mala zásadný vplyv na posúdenie veci a teda aj na zmenu judikatúry NS SR. zatiaľ čo v našom prípade   akákoľvek   obdobná,   právne   relevantná   skutočnosť   odôvodňujúca   zmenu v dovtedajšej rozhodovacej praxe úplne absentovala.

4. K namietanému rozsudku sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 vo veci E. a. s. c/a PMU („E.“) je nevyhnutné   uviesť,   že   NS   SR   nemôže   ospravedlňovať   nedostatočné   zdôvodnenie   svojho rozsudku, odkazom na neskoršie rozhodnutie iného senátu NS SR, ktoré nebolo v čase jeho rozhodovania   ešte   vydané.   Pre   NS   SR   bol   rozhodujúci   stav   rozhodovacej   praxe   iných senátov k momentu jeho rozhodovania, a pokiaľ videl dôvody na odklon od dovtedajšej rozhodovacej praxe bol povinný svoj názor náležité odôvodniť, keďže práve týmto jeho rozsudkom došlo k zmene judikatúry NS SR.

5. Stanovisko Európskej Komisie, ktoré bolo predložené súdu vo veci E,, sa netýkalo možnosti použitia generálnej klauzuly zneužitia dominantného postavenia, ale paralelnej aplikácie národného a európskeho súťažného práva PMU resp. súdmi SR. V prípade E. totiž PMU   aplikoval   popri   zákone   o   ochrane   hospodárskej   súťaže   výslovne   aj   čl.   82   (102) Zmluvy o fungovaní EÚ, kým v prípade Slovnaftu aplikoval výlučne národné právo, keďže konanie sťažovateľa ani podľa záverov PMU   nebolo spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi Európskej únie. Toto stanovisko je teda úplne bez akéhokoľvek súvisu k obsahu predmetnej sťažnosti resp. prípadu sťažovateľa ako takého. Naviac v napadnutom rozsudku   NS   SR   zmienka   o   takomto   stanovisku   Európskej   komisie   a odôvodnenie   jeho prípadného vplyvu na rozhodovanie NS SR vo veci sťažovateľa úplne absentuje. 2

6. Skutočnosť, že NS SR poslal svoje rozhodnutie na vedomie Európskej Komisii nemá samo sebou žiadnu výpovednú hodnotu a neprezumuje správnosť jeho rozhodnutia. Práve naopak,   Európska   Komisia   nezaslala   po   vydaní   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Bratislave („KS BA“) ako prvostupňového orgánu žiadne stanovisko do konania vo veci Slovnaft, pričom pokiaľ by týmto rozsudkom mohla byť narušená eurokonformná aplikácia súťažného práva do takej miery, ako tvrdí NS SR. tak by tak určite ako amicus curiae urobila.

Uvedená   aktívna   rola   Európskej   Komisie   pri   zabezpečovaní   eurokonformnej aplikácie   súťažných   pravidiel   je   pritom   zrejmá   aj   z   vyššie   uvedeného   paralelne preskúmavaného prípadu E., ako aj zo vstupu Európskej Komisie do skoršieho súdneho preskúmania rozhodnutia vo veci Ž., a. s. c/a PMU (rozhodnutie NS SR 1 Sžhpu/1/2011), v ktorom Európska Komisia v postavení amicus curiae v odvolacom konaní pred NS SR zaslala svoje stanovisko k posúdeniu otázky aplikácie inštitútu ekonomického nástupníctva a efektívnosti ukladaných pokút za porušenie súťažných pravidiel, keď mala výhrady voči posúdeniu tejto otázky v rozsudku KS BA ako prvostupňového orgánu.

V prípade M., ako ani v prípade S., Európska Komisia v súvislosti s judikovanými podmienkami   uplatňovania   generálnej   klauzuly   v   prípadoch   zneužitia   dominantného postavenia, ako ani vo vzťahu k podmienkam ukladania sankcií, do týchto konaní nevstúpila a neprezentovala žiadny odlišný (eurokonformný) výklad k týmto otázkam. Rovnako ako nevyužila   svoje   právo   vstúpiť   do   konania   v   prípade   súdneho   prieskumu   rozhodnutia   v predmetnej veci sťažovateľa.

Sťažovateľ nespochybňuje, že judikatúra nemôže byť bez vývoja, a že nie je vylúčené, aby (aj pri nezmenenej právnej úprave) bola doplňovaná resp. menená, avšak NS SR je povinný   pristupovať   k   zmene   judikatúry   nielen   opatrne   a   zdržanlivo   t.   j.   výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti, ale tiež

2 Sťažovateľ sa domnieva, že predmetné toto stanovisko Európskej komisie muselo existovať už ku dňu vyhlásenia sťažnosťou napadnutého rozsudku NS SR nakoľko rozsudok vo veci E. bol vyhlásený už 23. mája 2013 t. j. cca mesiac po vyhlásení rozsudku v sťažovateľovej veci, pričom z odôvodnenia rozsudku v prípade E. je zrejmé, že strany sa k tomuto stanovisku už v priebehu súdneho konania vyjadrovali.

s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandís IV. US 226/2012).

Sťažovateľ má zato, že NS SR zmenu judikatúry v prípade sťažovateľa realizoval v príkrom rozpore s vyššie uvedenými princípmi, na takúto zmenu nebol žiadny právne relevantný dôvod, ani si ju nevyžiadala požiadavka euro konformnej aplikácie súťažných pravidiel.   Podľa   nedávneho   rozhodnutia   Ústavného   súdu   práve   v   prípade   nedostatku právne relevantných dôvodov na zmenu už skôr vysloveného právneho názoru NS SR je možné   hovoriť   o   porušení   základného   práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (mutatis mutandis III. ÚS 11/2014).

II.

Arbitrárne porušenie legitímnych očakávaní sťažovateľa o povahe jeho konania

NS   SR   odobril   postup   PMU   pri   aplikovaní   generálnej   klauzuly   zákazu   zneužitia dominantného   postavenia   spôsobom   rozporným   so   základnými   zásadami   správneho trestania,   Ústavou   SR,   ako   i   predchádzajúcimi   rozhodnutiami   iných   senátov   NS   SR v obdobných veciach.

Sťažovateľ nespochybňuje legitímnosť aplikovania generálnej klauzuly na konanie, ktorého znaky nie je možné podradiť pod žiadnu z demonštratívne vymedzených skutkových podstát uvedených v 5 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Generálna klauzula by však nemala byť účelovo aplikovaná tam, kde PMU nevie preukázať naplnenie znakov osobitnej   skutkovej   podstaty   definovanej   v   zákone   o   ochrane   hospodárskej   súťaže   na posudzované konanie. Používanie generálnej klauzuly by malo byť limitované o to viac, že zákon   o   ochrane   hospodárskej   súťaže   nevymedzuje   žiadne   (ani   minimálne   znaky) všeobecnej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia.

V rozpore s vyššie uvedeným NS SR aproboval aplikáciu generálnej klauzuly zákazu zneužitia dominantného postavenia na údajné diskriminačné konanie sťažovateľa napriek tomu, že zákon o ochrane hospodárskej súťaže explicitne definuje v § 8 ods. 2 písm. c) pojmové znaky skutkovej podstaty zakázanej formy diskriminácie a dovtedajšia judikatúra NS SR opakovane takýto postup výslovne odmietla ako nezákonný.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že určitá forma diskriminácie je   imanentnou   a   žiaducou   súčasťou   podnikateľskej   činnosti   každého   podnikateľa   a   je v podstate   hnacím   motorom   efektívnej   hospodárskej   súťaže. 3 Z   rozhodovacej   praxe európskych   súťažných   orgánov   a   súťažno-právnej   teórie,   ktorá   sa   premietla   do   znenia článku   102   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie..., ktorý   pojednáva   o   zneužívaní dominantného postavenia (analogicky k právnej úprave § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže)   je   nepochybné,   že   nie   akákoľvek   diskriminácia   predstavuje   obmedzovanie hospodárskej   súťaže,   ale   je   zakázaná   taká   diskriminácia,   pri   ktorej   účelom   konania dominanta resp. jeho dôsledkom je vylučovanie konkurencie. Preto sa táto podmienka aj premietla do legálnej definície protisúťažnej diskriminácie (čl. 102(c) ZFEU resp. § 8 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane hospodárskej súťaže) a v tejto podobe sa aj bohato vyskytuje v rozhodovacej praxi európskych súťažných orgánov.

Súčasne, vo viac ako 50 ročnej histórii uplatňovania európskych súťažných pravidiel, nebol nikdy žiaden subjekt sankcionovaný za diskrimináciu pri ktorej by takýto „vylučovací efekt“ absentoval, čo uznal tak PMU ako i NS SR.

Na základe vyššie uvedeného, v rozpore s názorom NS SR, sme toho názoru, že bolo bezpochyby legitímnym očakávaním sťažovateľa, že v súlade s doterajšou euro konformnou

3 Napríklad: Damien Geradin a Nicotas Petit, Price discrimination under EC competition law,   In:   The   Pros   and   Cons   of   Price   discrimination,   Konkurrensverket,   Swedish   Competition Authority, 2005, str.36: „Selektívna cenotvorba podľa pružnosti spotrebiteľov je ekonómami široko akceptovaná ako efektívnosť zvyšujúce konanie.“ Pozri tiež: Damien Gerard, Price Discrimination under Article 82(c) ÉC: Clearing up tne Ambiguities, In GCLC Research Papers on Article 82 EC, July 2005, str. 121.: „Uplatňovanie rôznych podmienok na spotrebiteľov s rôznymi dopytovými elasticitami je jedným z najbežnejších spôsobov výrobcov ako zvyšovať odbyt, ktorý zasa môže zvyšovať blahobyt a viesť k zvýšenej konkurencii.“;

a tiež: „Striktná uniformná cenotvorba by podľa niektorých názorov mala negatívny dopad na   hospodársku   súťaž:   „...   je   zložité   formulovať   vhodné   opatrenia   v   súvislostí   so   striktným pravidlom „zákazu cenovej diskriminácie“. Takéto opatrenia by si zrejme vyžadovali, aby bola rovnaká   cena   poskytnutá   všetkým   odberateľom,   čo   by   bolo   nesmierne   problematické   pre spoločnosti   zapojené   do   cenových   jednaní   s   viacerými   odberateľmi   a   vážne   by   to   ohrozovalo cenovú súťaž.“ In: Id., str. 126;

V prípade 27/76, United Brands v. Commission, [1978] E. C. R. 207, bod 228: „Rozdiely v „dopravných nákladoch, zdaňovaní, cle, mzdách pracovných síl, marketingových podmienkach, rozdiely v menových paritách, [alebo dokonca] v denzite konkurencie“ by mohli oprávňovať cenové rozdiely“, In; Id.

aplikáciou   súťažných   pravidiel,   nebude   ani   on   sankcionovaný   za   konanie,   ktoré   má predstavovať   protisúťažnú   diskrimináciu   hoci   nenapĺňa   znaky   skutkovej   podstaty diskriminácie podľa § 8 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Všeobecný a neustále opakovaný odkaz na zvýšenú mieru zodpovednosti podnikateľa v   dominantnom   postavení   nemôže   byť   odôvodnením   odmietnutia   tohto   legitímneho očakávania sťažovateľa za okolností, kedy sťažovateľ ani pri vynaloží najvyššej možnej miery   odbornej   starostlivosti   nemohol   predvídať,   že   jeho   konanie   by   mohlo   byť protiprávne...

Sťažovateľ tiež poukazuje, že NS SR absolútne rezignoval na zákonnú požiadavku, že pokiaľ   pristúpil   v   súlade   s   §   220   OSP   na   zmenu   rozsudku   KS   BA,   mal   povinnosť vysporiadať sa so žalobnými námietkami žalobcu v celom rozsahu jeho žaloby, t. j. nielen v rozsahu odvolania žalovaného. Uvedené pochybenie NS SR pritom namietal sťažovateľ aj vo svojej sťažnosti a NS SR na túto námietku vo svojom vyjadrení nereflektoval.

Na   záver   si   sťažovateľ   dovolí   reagovať   na   zjavne   nepravdivú   poznámku   NS   SR v závere   jeho   vyjadrenia,   kde   NS   SR   dáva   do   pozornosti   Ústavného   súdu,   že   na Medzinárodnej konferencii súťažného práva konanej na pôde Právnickej fakulty UK v roku 2013 „predstavitelia Európskej komisie vysoko kvalitatívne ohodnotili napadnutý rozsudok senátu 2   S z pohľadu   komunitárneho práva...   Konferencia   sa   konala   dňa   15.   5.   2013. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo však zaslané KS BA na jeho doručenie účastníkom konania až 21.   5.   2013.   V čase konania predmetnej konferencie odôvodnenie rozsudku a teda ani jeho kvalita nemohli byť a ani neboli predmetom relevantnej odbornej diskusie. Sťažovateľ ako aj jeho právny zástupca boli účastníkmi predmetnej konferencie na ktorej v súvislosti so sťažnosťou napadnutým rozsudkom NS SR odznelo iba vyjadrenie PMU, ktorý rozsudok uvítal a prezentoval ho ako svoj úspech pred NS SR.

Na základe vyššie uvedeného a najmä na základe dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti   si   dovolíme   vysloviť   presvedčenie,   že   Ústavný   súd   našej   sťažnosti   vyhovie a odstráni zásah NS SR do ústavných práv sťažovateľa.»

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný   súd   nie   je   ani   opravným   súdom   právnych   názorov   všeobecných   súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   najvyšším   súdom,   v   zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis III. ÚS 538/2012).

Za daných okolností musel ústavný súd pri prieskume ústavnej akceptovateľnosti napadnutého   rozsudku   zohľadniť   aj   špecifiká   správneho   súdnictva,   a   to   predovšetkým skutočnosť, že v rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov [§ 244 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   a nasl.].   Z uvedeného   vyplýva, že úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov, ktorým   predovšetkým   prislúcha   zisťovanie   skutkových   okolností   predmetnej   veci,   ale preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné správne orgány pri riešení   konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne predpisy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru obdobne ako čl. 46 ústavy zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,   že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Rovnako je potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou inštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnom súdnictve. Podľa názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite   preskúmali   zákonnosť   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   vyhradil   právomoc preskúmavať výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie a vyhodnocovanie skutkového stavu, výklad v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov alebo ich aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy   z hľadiska   ich   súladu   so zákonmi   je   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   zverený všeobecným   súdom   v rámci   rozhodovania   v správnom   súdnictve,   nie   ústavnému   súdu (obdobne napr. IV. ÚS 378/08).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu, ktorým   bol   zmenený   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1 S 165/2011 z 22. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) preskúmavajúci na základe žaloby sťažovateľky rozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, resp. Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“ alebo „rada protimonopolného úradu“) vydané v správnom konaní za porušenie § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hospodárskej súťaži“) pre zneužitie jej dominantného postavenia.

1. Sťažovateľka sa dovoláva ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   (práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu)   i práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru s odvolaním   sa   na   príslušnú   judikatúru   ústavného súdu   a tiež   ESĽP   a poukazuje v tejto súvislosti aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh/3/2010 a sp. zn. 4 Sžhpu/1/2011, ktorým dva iné senáty najvyššieho súdu za podobného skutkového a právneho stavu medzi inými účastníkmi konania na jednej strane a protimonopolným úradom dospeli v posúdení merita veci k iným právnym záverom, na základe čoho boli rozhodnutia krajského súdu zrušené a veci vrátené na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   skúmajúc   z ústavnoprávnych   hľadísk   obsah   napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu   zistil,   že   najvyšší   súd   sa   v danej   veci   skutočne   odchýlil od právnych názorov vyslovených inými senátmi najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 3 Sžh/3/2010 a sp. zn. 4 Sžhpu/1/2011, keď za dostatočný právny argument na potvrdenie   rozsudku   krajského   súdu   nepovažoval   zásadu,   že   k správnemu   trestaniu (a uloženiu   sankcie)   môže   protimonopolný   úrad   pristúpiť   v prípade   aplikácie   generálnej klauzuly obsiahnutej v § 8 ods. 2 zákona o hospodárskej súťaži až potom, keď podnikateľ nerešpektuje   skutkovú   podstatu   nedovolenej   praktiky,   ktorej   skutková   podstata   bola ustálená predchádzajúcim správnym rozhodnutím. Zároveň však ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sa   najvyšší   súd   dôsledne   a pomerne   rozsiahlo zaoberal   dôvodmi   svojho   odklonu   od   sťažovateľkou   označených   rozhodnutí   vydaných v obdobných   veciach,   pričom   sa   v rozhodujúcej   miere   oprel   o eurokonformný   výklad relevantných   ustanovení   zákona   o hospodárskej   súťaži   v kontexte   dopadajúcich   článkov zmluvy   o Európskom   spoločenstve   (čl.   82),   resp.   zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie (čl. 102)   upravujúcich   zákaz   zneužitia   dominantného   postavenia   súťažiteľom v hospodárskej súťaži na spoločnom trhu. Svoju argumentáciu pritom najvyšší súd podporil poukázaním na aplikovateľnú judikatúru Európskeho súdneho dvora o možnosti použitia generálnej   klauzuly   definujúcej   zneužitie   dominantného   postavenia   a o   práve   orgánov na ochranu hospodárskej súťaže sankcionovať dominanta v prípade použitia novej praktiky pri   zneužití   postavenia   na   trhu   (napr.   Hoffmann   Roche   v.   Komisia,   Astra   Zeneca v. Komisia).   Napriek   námietkam   sťažovateľky   o nezáväznosti   judikatúry   ustálenej v obdobných veciach Najvyšším správnym súdom Českej republiky (rozhodnutia vydané pod sp. zn. 7 Afs 40/2007 a sp. zn. 7 Afs 58/2006) ústavný súd vzhľadom na takmer rovnaký obsah právnej úpravy ochrany hospodárskej súťaže v Českej republike v porovnaní so   Slovenskou   republikou,   zhoda   ktorej   nepochybne   pramení   z   komunitárneho   práva, nepovažuje za ústavne neakceptovateľné, aby pri zmene právneho názoru najvyššieho súdu nebolo   možné   v konkrétnych   otázkach   podporne   použiť   argumentáciu   vyplývajúcu z výsledkov   rozhodovacej   činnosti   najvyššej   súdnej   inštancie   iného   členského   štátu Európskej únie, ktorá sa týka takej oblasti práva, ktorá bola v dôsledku členstva v Európskej únii vo svojej podstate unifikovaná.

K námietke sťažovateľky, že v dôsledku rozbiehajúcej judikatúry najvyššieho súdu treba považovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, a tak porušujúci jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej ústavný súd uvádza, že ani rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte neznamená, že v sťažovateľkinej veci rozhodol najvyšší súd arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom. Z judikatúry ESĽP [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] totiž vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Pokiaľ všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno   v takomto   postupe   automaticky   vidieť   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   keďže zaujatie   stanovísk   k výkladu   zákonov   a iných   než   ústavných   predpisov   je   vo   výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená   za splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením   a presvedčivým   vysvetlením   takéhoto   postupu   (mutatis   mutandis IV. ÚS 226/2012).

V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecného   súdnictva   a   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, pričom jeho úloha sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych predpisov s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Právne   závery   všeobecného   súdu   teda   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00,   I. ÚS 17/01,   III.   ÚS   268/05).   Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   mu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a suplovať tak poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004 Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Z   uvedených   dôvodov   považuje   ústavný   súd   za   podstatné,   že   najvyšší   súd presvedčivo   a dostatočne   odôvodnil   zmenu   svojho   právneho   názoru   na   použitie tzv. generálnej   klauzuly   o   zákaze   zneužitia   dominantného   postavenia   súťažiteľa v hospodárskej súťaži tak, ako je táto zakotvená v § 8 ods. 2 zákona o hospodárskej súťaži, a rovnako aj na uloženie sankcie pre porušenie zákazu zneužitia dominantného postavenia vyplývajúceho z § 8 ods. 6 zákona o hospodárskej súťaži pre skutok, ktorý bol vymedzený v rozhodnutí rady protimonopolného úradu.

O relevantnosti   zmeny   v judikatúre   najvyššieho   súdu   napokon   svedčí   aj rozsudok najvyššieho súdu vo veci E., a. s., c/a protimonopolný úrad vydaný pod sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 z 23. mája 2013, na ktorý poukazuje vo svojom vyjadrení k sťažnosti aj najvyšší súd. Napriek nesúhlasu sťažovateľky s uvedeným argumentom najvyššieho súdu ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby vstupoval do právomoci najvyššieho súdu, ktorý je v prvom   rade   zodpovedný   za   ústavne   konformnú   aplikáciu   relevantných   právnych predpisov a navyše je zo zákona aj orgánom kompetentným na zabezpečovanie jednoty v rozhodovacej   činnosti,   osobitne   v prípade,   v ktorom   niet   dostatočných   argumentov na záver o arbitrárnosti právnych záverov ustálených v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

2. K ďalším námietkam sťažovateľky ústavný súd pripomína, že dôvodom žaloby sťažovateľky   2.   septembra   2011   bola   skutočnosť,   že   protimonopolný   úrad   nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o hospodárskej súťaži a vec nesprávne právne posúdil ako „skutok zneužívania dominantného postavenia, keď klasifikoval konanie sťažovateľa ako zneužitie dominantného postavenia formou diskriminácie a posudzoval ho v zmysle údajnej generálnej klauzuly zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods.   6   ZoHS,   napriek   tomu,   že   v   §   8   ods.   2   písm.   c)   ZoHS   sú   zadefinované   osobitné podmienky   skutkovej podstaty   zneužitia   dominantného postavenia   formou diskriminácie, ktorých splnenie PMU vôbec neskúmal“.

Ústavný   súd v tejto súvislosti   zistil,   že protimonopolný úrad začal viesť správne konanie proti sťažovateľke tak, že skutok právne kvalifikoval najskôr podľa čl. 8 ods. 2 písm. c) zákona o hospodárskej súťaži (ako to mal podľa sťažovateľky aj posúdiť), ale keďže krajský súd prvé rozhodnutie protimonopolného úradu a rady zrušil práve z dôvodu, že   protiprávne   konanie   bolo   nedostatočne   špecifikované   a nebolo   možné   ho   podriadiť pod skutkovú   podstatu   uvedenú   v tomto   ustanovení,   v   rámci   nového   konania   už   vydal protimonopolný   úrad   rozhodnutie   sp.   zn.   2010/DZ/2/1/068   z   10.   decembra   2010, v ktorom už správne konanie začaté proti sťažovateľke podľa § 8 ods. 2 písm. c) zákona o hospodárskej   súťaži   zastavil,   avšak   súčasne   konanie   sťažovateľky   posúdil   podľa   §   8 ods. 2 a § 8 ods. 6 zákona o hospodárskej súťaži ako zneužitie dominantného postavenia.

Ústavný   súd   považuje   za   ústavne   udržateľný   právny   názor   najvyššieho   súdu, že „zákon   vo   všeobecnosti   nedefinuje,   čo   sa   považuje   za   zneužitie   dominantného postavenia...   Ak   sa   v   aplikačnej   praxi   vyskytne   taká   praktika,   ktorá   nie   je   uvedená v demonštratívnom   výpočte   v §   8   ods.   2...,   musí   úrad   vychádzať   z   generálnej   klauzuly uvedenej   v   zákone   a postihuje   a   aj   musí   postihovať   takéto   praktiky   v   zmysle   zásady oficiality“, ako   aj   ďalší   názor,   že „skutková   podstata   uvedená   v   §   8   ods.   2   písm.   c) jednoznačne   nevystihuje   nedovolené   konanie   žalobcu   a   preto   nebránilo   úradu,   aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu klauzulu. V danom prípade žalobca v roku 2005 a 2006 v prípade nafty a v roku 2006 v prípade benzínu realizoval taký systém predaja pohonných hmôt, že ceny pre odberateľov stanovoval individuálne. Tieto rozdiely v cenách medzi odberateľmi nie je možné zo strany žalobcu objektívne a rozumne odôvodniť, napr. na základe   rozdielnych   nákladov   spojených   s   predajom   a   dopad   nedovolenej   praktiky žalobcu spočíval v tom, že tí odberatelia, ktorí mali menej možností odísť ku konkurencii, mali potom neodôvodnene vyššie ceny...

... výsledkom   tejto   praktiky   bola   škoda   spôsobená   zákazníkom   Slovnaftu,   teda konečným spotrebiteľom, ktorí tieto pohonné hmoty ďalej nepredávali, ale používali ich pre svoju spotrebu.“.

Nadväzne na uvedené k ďalšej námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   poukazuje   na   ďalšie   relevantné   časti   odôvodnenia rozsudku   najvyššieho   súdu,   v zmysle   ktorého «z   rozhodnutia   protimonopolného   úradu vyplýva, že sa dôsledne zaoberal i otázkou spôsobenej škody v dôsledku vykorisťovateľskej praktiky žalobcu a tieto skutočnosti rozsiahlym a precíznym spôsobom zdôvodnil v bodoch 257 až 289, 300 až 310 svojho rozhodnutia...

Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Z. uviedol, že rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť č. 14/939/03)....   argumentácia   krajského   súdu,   že   v   správaní   žalobcu   ide   o   „novú   skutkovú podstatu“,   za   ktorú   by   nemal   byť   sankcionovaný   je   právne   irelevantná   a   nemá   oporu v súťažnom práve.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako i Európskym súdnym dvorom a to prípad A. Námietkam A., že sa jedná o určitú „novosť praktík   v   zneužití   na   trhu“   a   že   by   mali   dostať   preto   iba   symbolickú   pokutu,   nebolo vyhovené a táto jej obrana bola odmietnutá a nerešpektovaná a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej veci praktiky zneužitia boli nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však Všeobecný súd ako i Európsky súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými porušeniami a nemôžu byť tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej veci vyplýva, že A. mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do pôsobnosti článku 102 ZFEÚ a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali správanie, ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy.   Napokon   i   vo   veci   A.   bola   na   daný   prípad   nepochybne   aplikovaná   generálna klauzula.

Podľa názoru odvolacieho senátu 2 S nemožno vzhľadom na uvedené skutočnosti akceptovať argumentáciu krajského súdu, ktorá sa opiera a vychádza zo záverov dvoch rozsudkov Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Sžh/3/20l0 a 4 Sžhpu/1/2011.

Podľa senátu... súťažitelia v súčasnosti používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, na ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani poľahčujúcimi okolnosťami,   v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie žalobcovi,   resp. využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.

... žalobca ako skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja benzínov a nafty a že v danom prípade používanie vykorisťovateľských praktík je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva...

Najvyšší súd... poukazuje i na rozsudok vo veci D., v ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke, či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti a čí sa preto majú trestať pokutou, poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že táto podmienka je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá zmluvy hospodárskej súťaži...

... žalobca si musí byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre odberateľov žalobcu, ako z ďalších dôkazných prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil od tretích osôb, ktoré si na jeho výzvu splnili svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže...».

Ústavný   súd   napokon   poukazuje   aj   na   právne   závery   najvyššieho   súdu   v časti týkajúcej sa uloženia pokuty v sume 9 028 746 €, v ktorej sa najvyšší súd „stotožnil aj s dôkaznými prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslení a uložení pokuty žalobcovi“, konštatujúc, že napadnuté správne rozhodnutie vychádzalo jednak   z   ustanovenia   §   38   ods.   1   zákona o   hospodárskej   súťaži, podľa   ktorého „za porušenie ust. § 8 ods. 6 tohto zákona..., uloží úrad podnikateľovi pokutu do 10 % z obratu za predchádzajúce účtovné obdobie“, ale takisto aj zo závažnosti a dĺžky porušenia zákona a jeho skutočného dopadu na príslušný relevantný trh. Výpočtu pokuty uloženej protimonopolným úradom sa najvyšší súd podrobne venoval najmä na stranách 22 až 23 napadnutého rozsudku, pričom námietky sťažovateľky odmietol ako účelové a zavádzajúce. V závere k tomu uviedol, že v „posudzovanej veci je nesporné ako to vyplýva z výpočtov protimonopolného úradu, že na celkovom obrate Slovnaftu v roku 2006 uložená pokuta predstavovala len 0,2 % a teda sa nepriblížila ani k 1 %-tu z celkového obratu z celkového čistého zisku Slovnaftu v roku 2006 predstavovala uložená pokuta približne 4 %“.

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,   že   najvyšší   súd   dostatočne   odôvodnil   hodnotiace   závery   ku   skutkovým zisteniam   ustáleným   vo   veci   konajúcimi   správnymi   orgánmi,   ako   aj   právne   posúdenie postupu   a rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   nepovažoval   za   správny.   V   konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci pritom najvyšší súd odpovedal na pre prípad relevantné právne   otázky   a tieto   odpovede   ústavný   súd   hodnotí   ako   ústavne   udržateľné a akceptovateľné.

Ústavný   súd   pritom   konštatuje,   že   sa   nestotožňuje   s viacerými   argumentmi sťažovateľky   uvedenými v sťažnosti.   V   danom   prípade   nepovažuje napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   za   svojvoľný, nelogický   a nesprávny   len   preto,   že   sa   nezhoduje s právnymi a skutkovými názormi sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku   najprv zhrnul obsah   odôvodnenia   odvolaním   napadnutého rozsudku   krajského súdu,   dôvody   žalovaného   uvedené   v odvolaní   a vyjadrenie   sťažovateľky   k podanému odvolaniu, a potom v relevantnej časti svojho rozsudku na strane 8 až strane 23 podrobne opísal, z akého skutkového stavu vychádzal a na základe akých úvah a právnych skutočností vo veci samej rozhodol. Svoje rozhodnutie pritom oprel aj o judikatúru iných súdov, či rozhodovaciu prax Európskej komisie, Európskeho súdneho dvora a ESĽP. Ak aj najvyšší súd   neodpovedal   na   všetky   námietky   sťažovateľky,   ktoré   uplatnila   v   rámci   žaloby o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu,   v zásade   sa vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   námietkami   a obsah   preskúmavaného   rozsudku nepredstavuje   dostatočný   dôvod   na   to,   aby   ústavný   súd   mohol   len   na   tomto   základe vysloviť,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   označených základných práv. Pokiaľ pri hodnotení konania sťažovateľky v rámci hospodárskej súťaže protimonopolný   úrad   dostatočne   preskúmal   jej   konanie,   nebolo   v správnom   súdnictve povinnosťou najvyššieho súdu zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril protimonopolný úrad, ktorý dal primerané a zrozumiteľné odpovede na námietky sťažovateľky vo svojom správnom   rozhodnutí,   a to   aj   v prípade,   že   niektoré   údaje   z tohto   rozhodnutia   neboli sťažovateľke sprístupnené z dôvodu obchodného tajomstva.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu   sp. zn. 2   Sžhpu   1/2012   z 18.   apríla   2013   je   ústavne   udržateľný   a   sťažovateľkou formulované   námietky   svojou   relevanciou   neodôvodňujú   vyslovenie   porušenia   ňou označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a čl. 6 ods. 1 dohovoru, o to viac, že v danom prípade rozhodoval najvyšší súd v rámci výkonu správneho súdnictva, t. j. rozhodoval podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľke ani nebolo postupom (a ani rozhodnutím   najvyššieho   súdu)   odňaté   právo   na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zaručené čl. 46 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi posudzovaným rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto s prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014