znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 151/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. C., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd a jej práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 8 Sžnč 5/2012-13 z 9. januára 2013 vo výroku o náhrade trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013   doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   C.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a jej   práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 8 Sžnč 5/2012-13 z 9. januára 2013.

Sťažovateľka   je   sudkyňou   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“), ktorému 15. marca 2011 doručila odvolanie proti platovému dekrétu predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 7019/2011-Oú z 18. januára 2011. Po predložení podaného odvolania Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) ministerka   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerka   spravodlivosti“) listom   č.   17843/2011/150   zo   4.   apríla   2011   predsedovi   krajského   súdu   oznámila, že oznámenie o   výške   a   zložení   platu   sudcovi   nie   je rozhodnutím   v   správnom   konaní, a teda nie je možné proti nemu podať opravný prostriedok.

Keďže   sťažovateľka   so   záverom   ministerstva   spravodlivosti   nesúhlasila, podala 9. novembra   2012   na   najvyšší   súd   návrh   podľa   štvrtej   hlavy piatej   časti   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“; konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy), ktorým sa domáhala uloženia povinnosti ministerstvu spravodlivosti vo veci jej odvolania konať a rozhodnúť.

Najvyšší súd uznesením č. k. 8 Sžnč 5/2012-13 z 9. januára 2013 konanie o návrhu sťažovateľky   zastavil   a   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Z   vyjadrenia ministerstva   spravodlivosti   ako   odporcu   totiž   zistil,   že „vo   veci   podaného   odvolania odporca koná“, preto „súdu neostávalo iné, ako konanie postupom súladným s § 250t ods. 6 O. s. p. zastaviť“. Výrok o náhrade trov konania najvyšší súd založil na § 250t ods. 8 OSP, § 246c ods. 1 prvej vete OSP a § 146 ods. 1 písm. c) OSP a súčasne uviedol, že „neboli zistené podmienky pre aplikáciu § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p...“. Sťažovateľka totiž podľa názoru najvyššieho súdu „odo dňa vrátenia odvolania proti platobnému dekrétu až do podania návrhu na začatie konania proti nečinnosti, t. j. v časovom období takmer jeden   a   pol   roka,   nevyužila   žiadne   prostriedky   nápravy,   ktoré   je   potrebné   využiť, aby mohol byť návrh podľa 4. hlavy piatej časti O. s. p. považovaný za prípustný (§ 250t ods.   1   O.   s.   p.).   Nemusí   sa   jednať   len   o   prostriedky   upravené   v   tom   osobitnom predpise, o aplikáciu ktorého ide, ale možno využiť aj iný predpis (zák. č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach...,   zák.   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre...),   ktorý   postup   je   vyjadrením princípu subsidiarity správneho súdnictva.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   prvom   rade   uvádza, že minister   spravodlivosti   rozhodnutím   č.   30921/2012/23   z   21.   decembra   2012   zrušil odvolaním napadnutý platobný výmer, ale „spravil tak až mesiac a pol po podaní návrhu na súd a následne po jeho doručení ministerstvu spravodlivosti“. Tvrdí, že najvyšší súd „pochybil keď rozhodol o zastavení konania bez príslušného spisu, ktorý bolo ministerstvo spravodlivosti povinné predložiť s vyjadrením k návrhu. Z príslušného spisu by sa potvrdila nečinnosť   ministerstva   spravodlivosti   až   do   doručenia   návrhu   na   vyjadrenie.“.   Postup najvyššieho súdu „pred rozhodnutím považuje sťažovateľka za odporujúci zákonu, ktorý sa v konečnom dôsledku prejavil v ústavne neudržateľnom rozhodnutí odporcu o trovách konania“.

Sťažovateľka tvrdí, že jej „návrh bol podaný dôvodne, pretože orgán verejnej správy začal konať až po tom, ako mu bol návrh sťažovateľky doručený na vyjadrenie konajúcim súdom“, preto mal najvyšší súd „pri zastavení konania z dôvodu § 250t ods. 6 O. s. p. aplikovať pri rozhodnutí o trovách konania § 146 ods. 2 O. s. p. Otázku, či a ktorý účastník zavinil zastavenie konania i otázku dôvodnosti podania návrhu na začatie konania, súd posudzuje   čisto   z   procesného   hľadiska.   Ak   splní   odporca,   čo   bolo   od   neho   návrhom požadované, bol návrh podaný dôvodne bez ohľadu na to, či podľa hmotného práva bol odporca povinný plniť.“. Ak teda najvyšší súd „zastavil konanie podľa § 250t ods. 6 O. s. p. preto, že ministerstvo spravodlivosti začalo plniť to čo bolo od neho v návrhu požadované, tak   nemôže   odôvodniť   rozhodnutie   o   trovách   konania...   argumentom,   ktorý   zodpovedá zastaveniu konania z dôvodu § 250t ods. 1 O. s. p. Takýto postup a rozhodnutie... o trovách konania nemôže byť z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.“.

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   najvyššieho   súdu   týkajúcu   sa   nevyužitia   iných prostriedkov   nápravy   pred   podaním   návrhu   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   OSP, sťažovateľka dôvodí, že prostriedky, ktoré najvyšší súd „označil v napadnutom uznesení, nie   sú   prostriedkami   nápravy   stavu,   ktorý   svojou   nečinnosťou   spôsobilo   ministerstvo spravodlivosti“. Pritom poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu (sp. zn. 6 Sžnč 4/2011, sp. zn. 3 Sžnč 8/2011), podľa ktorej „vzhľadom na skutočnosť, že ministerka spravodlivosti v liste z 21. marca 2011 jednoznačne vyjadrila svoj názor a odmietla rozhodnúť o odvolaní, keď   vec   vybavila   listom   –   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR   nemožno   považovať upozornenie prokurátora a ani sťažnosť za účinný prostriedok nápravy. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nestačí totiž, aby sťažovateľ mal k dispozícii prostriedky nápravy, ale tieto musia byť aj efektívne (II. ÚS 124/08)... Prostriedkom nápravy v danej veci nie je a nemôže byť ani sťažnosť podľa § 3 zákona č. 9/2010 Z. z., pretože podľa § 4 ods. 1 písm. b) sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré poukazuje na konkrétne nedostatky   v   činnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorých   odstránenie   alebo   vybavenie je upravené   iným   právnym   predpisom   (napr.   Občiansky   súdny   poriadok).   Ministerka spravodlivosti pritom v liste z 21. marca 2011 jednoznačne vyjadrila svoj názor a odmietla rozhodnúť   o   odvolaní,   keď   vec   vybavila   listom.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva už v súvislosti s existenciou efektívneho prostriedku nápravy vo vnútroštátnom   poriadku viacnásobne konštatoval, že v zmysle čl. 35 dohovoru považuje za efektívny prostriedok nápravy   taký,   ktorý   je   dostupný   a   umožňuje   dosiahnuť   nápravu   alebo   zadosťučinenie za namietané porušenia. Existencia prostriedku nápravy musí byť dostatočne konkrétna, nie len   v   teórii,   ale   aj   v   praxi,   v   opačnom   prípade   nemá   požadovanú   dosiahnuteľnosť a účinnosť (Feldek versus Slovensko z 15. júna 2000, Vernillo v. Francúzsko, 20. február 1991, Johnston and Others v. Írsko, 18. december 1986, Van Droogenbroeck judgment versus Belgicko, 24. jún 1982).“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci sa najvyšší súd „odchýlil bez jediného slova vysvetlenia od právneho názoru vysloveného dvomi senátmi Najvyššieho súdu... v skutkovo i právne rovnakej veci“. Poukazuje na judikatúru ústavného súdu   i   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   týkajúcu   sa   potreby rešpektovania konštantnej rozhodovacej praxe a uvádza, že „ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu... Odlišné rozhodnutia všeobecných súdov   v   rovnakých   veciach   môžu   vykazovať   znaky   jurisdikčnej   ľubovôle   a   byť   z   tohto hľadiska   protiústavné   a   tým   aj   nezákonné.“. Ďalej   argumentuje   povinnosťou „súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon... Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a   teda   nesie   bremeno   argumentácie)   je   považované   za   jedno   zo   základných   pravidiel racionálnej právnej argumentácie.“.

Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa sťažovateľky „ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnené zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.“. Citujúc následne § 146 OSP a „s poukazom na stav veci sťažovateľka sa domáha odstránenia extrémneho zásahu do základného práva na ústavnú ochranu (spravodlivý proces), ku ktorému došlo napadnutým uznesením v časti rozhodnutia o   trovách   konania.   Je   v   rozpore   s   princípom   spravodlivosti,   aby   sťažovateľka   utrpela majetkovú ujmu vo forme platenia nákladov za úkony právnej služby, keď jej návrh na súd bol zjavne dôvodný a po jeho podaní bol odstránený nezákonný stav.“.

Navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva JUDr. D. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 8 Sžnč/5/2012-13 z 09. 01. 2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžnč/5/2012-13 z 09. 01. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   v   lehote   jedného   mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. D. C. na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P. vedený v S., a. s. číslo účtu:...“

Sťažovateľka doručila 19. marca 2013 ústavnému súdu podanie, ktorého obsahom je zmena sťažnostného petitu. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva JUDr. D. C. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. 8 Sžnč/5/2012-13 z 09. 01. 2013 v časti súvisiaceho výroku o trovách konania porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžnč/5/2012-13 z 09. 01. 2013 v časti súvisiaceho výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Vo   zvyšnej   časti   (náhrada   trov   konania)   sťažovateľka   ponechala   návrh na rozhodnutie vo veci nezmenený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   viackrát   vyslovil   názor   (napr.   I.   ÚS   26/94,   I.   ÚS   23/06),   že   obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II.   ÚS   122/05).   A   contrario,   ak   všeobecný   súd   koná   v   rozpore   s   procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k   porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k   porušeniu   jej   označených   práv   malo   dôjsť   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania,   pretože   skutkové   okolnosti jej veci vyžadovali aplikáciu § 146 ods. 2 druhej vety OSP, nie aplikáciu § 146 ods. 1 písm. c) OSP, ktorú preferoval najvyšší súd.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný   súd   však   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia všeobecných   súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavno-právny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09).

Formulované   názory   ústavného   súdu   zodpovedajú   i   jeho   širšiemu   ponímaniu prípustnosti ústavno-súdneho prieskumu právne významných aktivít všeobecných súdov, v zmysle   ktorého   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov   môžu   byť   predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Najvyšší súd v sťažovateľkinom prípade uprednostnil aplikáciu § 146 ods. 1 písm. c) OSP, pretože podľa jeho názoru sťažovateľka „nevyužila žiadne prostriedky nápravy, ktoré je potrebné využiť, aby mohol byť návrh podľa 4. hlavy piatej časti O. s. p. považovaný za prípustný... Nakoľko pri meritórnom prejednaní veci by bol návrh na začatie konania posúdený ako neprípustný, v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania nemožno ďalej skúmať jeho dôvodnosť.“.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   formulovaný   právny   názor   najvyššieho   súdu nepredstavuje   prípad   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel   regulujúcich   rozhodovanie o náhrade trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila dôvodnosť svojho návrhu podľa štvrtej hlavy piatej časti   OSP, „pretože   orgán   verejnej   správy   začal   konať   až   po   tom,   ako   mu   bol   návrh sťažovateľky doručený“. Z citovanej argumentácie je evidentné, že sťažovateľka dôvodnosť svojho návrhu podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP odvíja od merita jej návrhu. Inými slovami,   dôvodnosť   v   ponímaní   sťažovateľky   predstavuje   záruku   úspechu   v   konaní o predmete jej návrhu, čo mala dokázať zmena v postoji ministerstva spravodlivosti, ktoré jej   v   podstate   dalo   za   pravdu.   Najvyšší   súd   však   zaujal   stanovisko,   podľa   ktorého skúmanie dôvodnosti   by   v   posudzovanom   prípade   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vtedy, ak by ministerstvo   spravodlivosti   svoj   postoj   nezmenilo.   Sťažovateľka   totiž   nevyužila prostriedky nápravy, ktoré najvyšší súd v okolnostiach jej prípadu považoval za účinné.

Vhodné je na tomto mieste upozorniť, že špecifikom konania podľa štvrtej hlavy piatej   časti   OSP   je   okrem   iného   i   potreba   skúmania   procesnej   prípustnosti   návrhu, čo vyplýva   z   §   250t   ods.   1   druhej   vety   OSP,   podľa   ktorej   návrh   nie   je   prípustný, ak navrhovateľ   nevyčerpal   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis. Nedôvodnosť návrhu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy relevantná z   hľadiska   §   146   ods.   2   druhej   vety   OSP,   preto   môže   vyplývať   práve   z   procesnej neprípustnosti takého návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor a z neho vyplývajúce úvahy najvyššieho súdu   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   sú   založené   na   racionálnej   myšlienkovej postupnosti. Práve zmena postoja ministerstva spravodlivosti je dôkazom, že využitie iných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis (§ 250t ods. 1 OSP), by v prípade sťažovateľky nebolo márne.

Tento   postoj   pritom   nie   je   v   rozpore   so   závermi   vyplývajúcimi   z uznesení najvyššieho   súdu   v   skutkovo   obdobných   veciach   (sp. zn.   6 Sžnč 4/2011, sp. zn. 3 Sžnč 7/2011,   sp. zn.   3 Sžnč 8/2011),   ktoré   sťažovateľka   priložila   k   svojej sťažnosti. V uvedených prípadoch totiž ministerstvo spravodlivosti svoj postoj k právnej povahe   platového   dekrétu   sudcu   nezmenilo,   a   z   tejto   skutočnosti   potom   najvyšší   súd dôvodil   záver   o   neúčinnosti   prostriedkov   nápravy,   ktorých   použitie   umožňujú   osobitné predpisy.   V   sťažovateľkinom   prípade   však   ministerstvo   spravodlivosti   zmenilo   názor na právnu povahu platového dekrétu, pričom nemožno špekulovať o tom, či tak urobilo z dôvodu   postupne   formovaného   stabilného   názoru   najvyššieho   súdu   na   túto   otázku, alebo len z dôvodu sťažovateľkinho návrhu. Prípady, ktoré sťažovateľka použila na podporu svojej argumentácie, sa teda od jej kauzy líšia v podstatnom ryse, a to v otázke účinnosti prostriedkov   nápravy   nečinnosti   ministerstva   spravodlivosti.   Správne   v   tejto   súvislosti sťažovateľka   (inšpirovaná   judikatúrou   najvyššieho   súdu   i   ústavného   súdu)   poukazuje na judikatúru   ESĽP,   ktorý   zdôrazňuje   vlastnosti   efektívneho   prostriedku   nápravy   podľa čl. 35   dohovoru   s   ohľadom   na   využitie   určitého   právneho   inštitútu   v   konkrétnom posudzovanom prípade. Určitý štandardizovaný právny prostriedok, ktorého normatívnym účelom   je náprava bezdôvodnej   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   možno   za   neúčinný označiť   len   vo   väzbe   na   konkrétne   okolnosti   posudzovaného   prípadu.   Formulovanú požiadavku   však   najvyšší   súd   v   sťažovateľkinom   prípade   nepoprel,   naopak,   dôsledne ju rešpektoval a z nej vyvodil záver o neprípustnosti posudzovaného návrhu.

V   uvedených   okolnostiach   najvyšší   súd   akcentoval   pasivitu   sťažovateľky   v   čase nasledujúcom po oboznámení sa s názorom ministerstva spravodlivosti zo 4. apríla 2011, ktorá vyvolala procesnú neprípustnosť jej návrhu podaného podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP. Dôvodnosť sťažovateľkinho návrhu ako podmienka aplikability § 146 ods. 2 druhej vety   OSP   tak   bola   spochybnená.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   najvyšší   súd   konštatoval procesnú   neprípustnosť   návrhu   a   z   nej   vyvodil   záver   o   absencii   jeho   dôvodnosti. Je zreteľné, že otázku dôvodnosti podľa § 146 ods. 2 druhej vety najvyšší súd posudzoval z procesného   hľadiska,   teda   tak,   ako   to   požadovala   v   sťažnosti   aj   sťažovateľka. Ak sa potom   najvyšší   súd   priklonil   k   aplikácii   §   146   ods.   1   písm.   c)   OSP,   nemožno mu podľa názoru ústavného súdu vytknúť extrémne vybočenie z rámcov právnej regulácie rozhodovania   o   náhrade   trov   konania.   Voľba   najvyššieho   súdu   medzi   aplikáciou uvedených dvoch   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   nedosiahla   v   okolnostiach sťažovateľkinho prípadu ústavno-právne významnú úroveň.

Ústavný   súd   tak   už   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel k záveru, že táto sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnená. Jej   prijatie   na   ďalšie   konanie   by   za   žiadnych   okolností   nemohlo   viesť   k   vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ani k vysloveniu porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch predostretých sťažovateľkou v petite jej sťažnosti (návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013