znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 151/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 2550/2012, sp. zn. Rvp 2551/2012, sp. zn. Rvp 2575/2012, sp. zn. Rvp 2576/2012, sp. zn. Rvp 2577/2012 a sp. zn. Rvp 2578/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Revúca   sp.   zn. 3 Er 577/2011 z 2. marca 2012, sp. zn.   3 Er 432/2010 z 1. marca 2012, Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 8 Er 301/2008 z 20. februára 2012, sp. zn. 8 Er 287/2008 z 20. februára 2012, sp. zn.   8 Er 300/2008 z 20. februára 2012 a sp. zn.   8 Er 731/2008 z 20. februára 2012 a ich postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 2550/2012, sp. zn. Rvp 2551/2012, sp.   zn.   Rvp   2575/2012,   sp.   zn.   Rvp   2576/2012,   sp.   zn.   Rvp   2577/2012 a sp. zn. Rvp 2578/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 151/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. marca 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 2550/2012, sp.   zn.   Rvp   2551/2012,   sp.   zn.   Rvp   2575/2012,   sp.   zn.   Rvp   2576/2012,   sp. zn. Rvp 2577/2012   a sp. zn. Rvp 2578/2012, ktorými namietal porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami   Okresného   súdu   Revúca   sp.   zn.   3   Er   577/2011   z 2.   marca   2012,   sp.   zn. 3 Er 432/2010   z 1. marca   2012,   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 8 Er 301/2008 z 20. februára 2012,   sp. zn.   8 Er 287/2008 z 20. februára 2012, sp. zn.   8 Er 300/2008 z 20. februára 2012 a sp. zn.   8 Er 731/2008 z 20. februára 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“) a ich postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   aj   pre   obchodnú   spoločnosť   P.,   s. r. o.,   B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd   a Okresný súd Revúca napadnutými   rozhodnutiami   rozhodli   o jeho   vylúčení   z vykonávania   exekúcie   z dôvodu jeho   zaujatosti   proti   oprávnenej   –   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   čím   mali   zasiahnuť   do   ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a mali porušiť aj označený článok ústavy; sťažovateľ preto navrhol napadnuté rozhodnutia   okresného   súdu   a   Okresného   súdu   Revúca   zrušiť,   vec   im   vrátiť   na   ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva   podľa   dodatkového   protokolu   a označeného   článku   ústavy   došlo   aj   napadnutým postupom okresného súdu a Okresného súdu Revúca v označených konaniach.

1. K spoločnému prerokovaniu veci

Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   a povaha   veci   to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2550/2012,   sp. zn. Rvp 2551/2012, sp. zn. Rvp 2575/2012, sp. zn. Rvp 2576/2012, sp. zn.   Rvp   2577/2012   a sp. zn. Rvp   2578/2012   a z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľa rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K veci samotnej

Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú naplnené   predpoklady   meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   a   dospel   opätovne   k záveru,   že   ju   podala   osoba   zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality   a efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k záveru,   že   o návrhu   rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor   má pri výkone exekučnej   činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor   je štátom   určenou   a splnomocnenou   osobou   na vykonávanie núteného výkonu súdnych   a iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5   Exekučného   poriadku   má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávané – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne-technicky či organizačne-inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva   tých   osôb,   vo   vzťahu   ku   ktorým   prenesenú   štátnu   moc   vykonáva;   rovnako   tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal   jeho   obšírnou   právnou   argumentáciou,   obdobne   ako   to   bolo   v prípade   jeho sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. I. ÚS 491/2011 a sp. zn. I. ÚS 137/2012 (bod 2 výroku).

K tomu   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   nesúhlas   sťažovateľa   s viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (napr. s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011) by mohol byť dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti aj pre jej neprípustnosť podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012