znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 151/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., B., zastúpeného spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. H.,   vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co 403/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2009 faxom doručená sťažnosť A. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 403/2007-215 z 20. mája 2009. Podanie sťažovateľa bolo doplnené doručením originálu ústavnému súdu 2. septembra 2009.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 4. februára 2005 ako navrhovateľ v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedeným pod sp. zn. 11 C 104/2005, ktorého predmetom bol návrh na uloženie povinnosti zaplatiť poistné plnenie spoločnosti K., a. s., B. (ďalej len „odporca“).

Sťažovateľ mal od roku 2001 s odporcom uzavretú poistnú zmluvu na havarijné poistenie   osobného   motorového   vozidla   značky   V.,   ktorého   bol   držiteľom.   Manželka sťažovateľa sa s predmetným vozidlom stala 17. septembra 2004 účastníčkou dopravnej nehody, pričom bola uznaná vinnou zo spáchania dopravného priestupku. Keďže vozidlo bolo pri dopravnej   nehode poškodené, sťažovateľ si   uplatnil po vykonanej oprave voči odporcovi   nárok   na   úhradu   poistného   plnenia   v   sume   95   %   z   nákladov   vynaložených na opravu   (5   %   predstavovala   spoluúčasť   sťažovateľa).   Odporca   však   poistné   plnenie sťažovateľovi   neposkytol,   pretože   po   preverení   škodovej   udalosti   dospel   k   záveru,   že sťažovateľova žiadosť o plnenie je bezpredmetná. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu poistné plnenie.

Okresný súd po dokazovaní listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov, svedkov, ako aj znaleckým posudkom rozsudkom č. k. 11 C 104/2005-186 z 18. mája 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.

Okresný   súd   s   ohľadom   na okolnosti   prípadu   za   dôkazný   prostriedok   zásadného významu považoval znalecký posudok. Znalec v ňom dospel k záveru, že „pri zohľadnení dĺžky motorového vozidla zn. A. ako i uvažovanej rýchlosti nie je technicky prijateľné, aby nastalo   také   bočné   premiestnenie   vozidla   zn.   V.   ako   je   uvažované   a   bolo   poškodené. Nakoľko motorové vozidlo zn. A. bolo poškodené v najtuhšej časti v zadnej pravej časti, na tento náraz a poškodenie a je potrebná vyššia rýchlosť a preto by mali byť na ceste aj brzdné   stopy   čo   zdokumentované   nie   je.   Keďže   nebol   poškodený   plastový   nárazník   je technicky nevysvetliteľné, ako sa kontaktovalo mot. vozidlo zn. A. s mot. vozidlom zn. V. a poškodilo prednú (správne má byť pravú, pozn.) zadnú časť motorového vozidla zn. A.“. Zo   znaleckého   posudku   tak   mal   okresný   súd   za   preukázané,   že „spôsob   poškodenia motorových vozidiel z technického hľadiska nezodpovedá deklarovanému priebehu nehody. Súdu neprináleží preskúmavať, či sú vecne správne odborné závery znalca, nakoľko k tomu sudca nemá odborné znalosti, preto sa súd so závermi znaleckého posudku v plnom rozsahu stotožnil...“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním založeným na dôvodoch podľa § 205 ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ spochybnil závery znaleckého posudku poukazom na vyjadrenie samotného znalca, že posudok „vypracoval na základe celkom nedostatočného   zdokumentovania   nehody“,   ako   aj   poukazom   na   skutočnosť,   že   znalec „vychádzal najmä z náčrtu môjho právneho zástupcu z pojednávania zo dňa 31.1.2006. Môj právny zástupca pri nehode nebol, nie je znalcom a náčrt vypracoval na základe vyjadrení (spomienok)   mojej   manželky,   ktoré   bola   účastníčkou   nehody   a   mala   za   to,   že   nehodu spôsobil vodič A. a nie ona. Je samozrejme potom možné, že v náčrte bolo niekoľko chýb, ktoré ale znalec vzal ako pevne dané a nemenné.“. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že   v   konaní   pred   okresným   súdom   navrhoval   doplnenie   znaleckého   posudku,   čo   však okresný   súd   neakceptoval.   Podľa   jeho   názoru „znalec   v   posudku   vylúčil   poškodenie... automobilu pri dopravnej nehode, hoci toto je zrejmé z priložených policajných fotografií, ako i následných fotografií žalovaného“.

Sťažovateľ v odvolaní poukázal na skutočnosť, že stopy po dopravnej nehode boli odstránené   pred   príchodom   príslušníka   Policajného   zboru,   pričom „zdá   sa,   že   to   bola chyba. Môže ale takáto chyba spôsobiť odmietnutie plnenia žalovaného?“. Podčiarkol záver okresného súdu, že dopravná nehoda sa stala, následne však „napriek zrejmým dôkazom (policajné   šetrenie,   policajné   snímky   poškodenia   oboch   vozidiel,   tvrdenie   znalca na pojednávaní   dňa   15.5.2007)   uzavrel,   že   nami   uplatnená   škoda   nevznikla   počas predmetnej nehody. Kedy ale mala vzniknúť?“.

Na záver svojho odvolania sťažovateľ uviedol, že „ak súd skonštatoval, že k nehode došlo a pritom sa stotožnil so záverom, že nie v mnou požadovanom rozsahu a opísaným spôsobom,   mal   vo   veci   ďalej   konať   prinajmenšom   s   cieľom   zistenia,   aké   poškodenie zodpovedá dopravnej nehode“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   403/2007-215   z   20.   mája   2009   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa § 219 ods. 2 OSP sa stotožnil so skutkovými i právnymi   závermi   prvostupňového   súdu,   pričom   dodal,   že „súd   prvého   stupňa   ani odvolací súd... nemusí dávať odpoveď na všetky rozpory medzi účastníkmi a nimi nastolené námietky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Z tohto dôvodu odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa   a   hlavne   jeho   záver,   že   rozsah   a   spôsob   poškodenia   motorových   vozidiel nezodpovedal deklarovanému priebehu nehody bez toho, aby bolo treba vykonávať ďalšie dokazovanie,   postačoval   pre   záver   o   tom,   že   návrh   navrhovateľa   nebol   odôvodnený a dokazovanie   vykonané   súdom   prvého   stupňa   v   spojení   s   dokazovaním   vykonaným odvolacím súdom smerovalo k tým istým skutkovým záverom, ku ktorým už dospel aj súd prvého stupňa.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   zdôraznil,   že „oba   súdy konštatovali, že s odporkyňou sme uzavreli platnú poistnú zmluvu. Oba súdy tiež dospeli k skutkovému zisteniu, že sa dopravná nehoda stala a došlo k poškodeniu môjho vozidla... Napriek   tomu   však   konštatovali,   že   ‚rozsah   poškodenia   nezodpovedá   deklarovanému priebehu dopravnej nehody‘.“.

Rozhodnutia   v   jeho   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   považuje   sťažovateľ za „nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nespravodlivé.

Ak súdy konštatovali, že k dopravnej nehode (teda k škodnej udalosti) došlo a v jej dôsledku vznikla škoda ako mohli bez ďalšieho odmietnuť priznať nárok na poistné plnenie? Ak súdy prijali záver, že rozsah škody nezodpovedá tvrdenému priebehu nehody, nebolo skôr na mieste vo veci ďalej konať prinajmenšom s cieľom zistenia, aké poškodenie zodpovedá dopravnej nehode? Takýto dôkaz som pritom v konaní včas navrhol potom, ako som korigoval svoje tvrdenie o priebehu dopravnej nehody.

Dôvod,   prečo   prvostupňový   súd   odmietol   vykonať   navrhnutý   dôkaz   (doplnenie znaleckého posudku) pritom vo svojom rozhodnutí nezdôvodnil a odvolací súd mu túto skutočnosť ani nevytkol.“.

Takto podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Zároveň,   keďže   predmet   konania   predstavoval sťažovateľom uplatnený nárok na budúci očakávaný majetkový prírastok, jeho odopretím malo dôjsť i k porušeniu základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vysloviť, „že   moje   základné   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a Čl. Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 4Co 403/2007-215 z 20.5.2009 porušené boli rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 4Co 403/2007-215 z 20.5.2009 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a priznal mi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu i práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   krajským   súdom   malo dôjsť   neodstránením   vady prvostupňového   konania   spočívajúcej   v   zamietavom   závere   okresného   súdu   napriek zisteniu,   že   sa   tvrdená   dopravná   nehoda   stala.   Takto   formulované   námietky   proti rozhodnutiu krajského súdu orientujú nevyhnutne pozornosť ústavného súdu na ústavne významnú kvalitu konania a rozhodnutia okresného súdu.   Platí to zvlášť aj s ohľadom na stotožnenie sa krajského súdu s právnymi a skutkovými závermi okresného súdu, ktoré bolo s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku krajského súdu vyjadrené.   Navyše   ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   odporcovo zdôvodnenie neposkytnutia požadovaného poistného plnenia bolo možné interpretovať aj tak, že k inkriminovanej dopravnej nehode nedošlo. Okresný súd potom zas pri zisťovaní skutkového stavu tvoriaceho základ pre jeho rozhodnutie nespochybnil, že sa dopravná nehoda   stala.   Vychádzal   však   zo   záveru,   že   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi   sumou požadovaného   plnenia   (odvíjajúcej   sa   od   škody   vzniknutej   na   motorovom   vozidle) a predpokladaným priebehom dopravnej nehody. V konaní pritom okresný súd správne ako najdôležitejšiu   ustálil   potrebu   vyriešenia   základnej   otázky   spočívajúcej   v   odbornom posúdení priebehu nehodového deja. Preto aj nariadil znalecké dokazovanie.

Znalec   sa   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku   nemohol   oprieť   o   dôkladnú dokumentáciu o priebehu dopravnej nehody. Medzi účastníkmi konania ani nebolo sporné, že k odstráneniu stôp dopravnej nehody došlo bezprostredne po nej a ešte pred príchodom policajného   orgánu.   Objektívne   tak   v   konaní   nebolo   možné   presne   a   bez   pochybností priebeh nehodového deja objasniť, a to ani znaleckým posudkom. Znalec aj napriek tomu vyhodnotil   dostupné   podklady,   ktorými   boli   náčrtky   právneho   zástupcu   sťažovateľa a policajného orgánu o priebehu nehody, ale aj fotodokumentácia o rozsahu poškodenia motorových vozidiel. Toto vyhodnotenie však nesvedčalo v prospech priebehu nehodového deja tvrdeného sťažovateľom, a to ani napriek obsahu policajného záznamu o dopravnej nehode, v ktorom bol skutkový dej nehody popísaný len na základe vyjadrení účastníkov nehody.

Na   tomto   mieste   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   podčiarknuť   kontradiktórny charakter občianskeho súdneho konania v kombinácii s prejednacou   zásadou a zásadou formálnej   pravdy   v   ňom   uplatňovanou.   Takáto   charakteristika   presúva   zodpovednosť za dôsledné objasnenie tvrdeného skutkového stavu na účastníkov konania. Inak povedané, aj keď skutočný stav veci môže byť v prospech účastníka konania, výsledkom konania bude jeho neúspech   v   spore,   v   ktorom   nedokáže konajúcemu súdu   sám   predložiť relevantné dôkazy   alebo   ich   vykonanie   navrhnúť.   Konajúci   všeobecný   súd   nie   je   povinný   sám iniciatívne vyhľadávať dôkazy na podporu alebo vyvrátenie tvrdení účastníka konania.

Z   podkladov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   jednoznačne   vyplýva   dôkazná núdza   v   konaní   na   strane   sťažovateľa.   V   dôsledku   nedostatočného   objektívneho zdokumentovania   dopravnej   nehody   nebol   schopný   pred   okresným   súdom   a   krajským súdom   preukázať   svoje   tvrdenia.   Odporca   totiž   na   podporu   svojich   tvrdení   navrhol vykonanie   znaleckého   dokazovania,   ktorým   sa   mu   podarilo   argumentáciu   sťažovateľa vyvrátiť, a tak dôkazné bremeno presunúť na sťažovateľa. V takom prípade bolo úlohou sťažovateľa predložiť alebo navrhnúť na vykonanie ďalšie dôkazy, ktorými by preukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich skutkových tvrdení. Ak tak neurobil, a nie je relevantné, či   z   objektívnych   alebo   subjektívnych   dôvodov,   potom   nemožno   okresnému   súdu   ani krajskému súdu z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť.

Sťažovateľov   návrh   na   doplnenie   znaleckého   posudku   (stanovenie   rozsahu poškodenia motorových vozidiel podľa predpokladu, z ktorého znalec vychádzal) okresný súd   neakceptoval,   čo   po   formálnej   stránke   nemožno   charakterizovať   ako   procesné pochybenie, pretože ustanovenie § 120 ods. 1 OSP dáva konajúcemu súdu právo voľby, ktoré z označených dôkazov vykoná. Materiálne hľadisko zas vyžaduje, aby aj takáto voľba bola racionálne zdôvodnená. Okresný súd však v odôvodnení svojho rozsudku nepripustenie tohto dôkazu zdôvodnil tak, že „uvedený náčrtok (skica zo strany 25 znaleckého posudku, pozn.) vytvoril sám znalec, pričom tento nevychádza z náčrtku polície ani navrhovateľa ani z predložených fotografií, pretože sa jedná len o dedukciu možnej prijateľnosti vzniku škody vytvorenej znalcom, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   citovaná   časť   odôvodnenia   prvostupňového rozsudku naznačuje, že okresný súd dospel k presvedčeniu o danosti objektívnej dôkaznej núdze,   ktorú   už   vyššie   ústavný   súd   popísal.   Preto   by   bolo   nadbytočné   pokračovať vo vykonávaní   dokazovania,   ktoré   by   rozvíjalo   hypotetické   varianty   skutkového   stavu, na ktorých konajúci súd nemôže založiť svoj právny záver.

Podľa sťažovateľa okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, že sa dopravná nehoda stala,   súčasne   spochybnili   sumu   škody,   ktorá   pri   nehode   vznikla,   no   napriek   tomu dokazovanie nezamerali na zistenie reálneho poškodenia poisteného motorového vozidla. Ústavný súd tu opätovne dôvodí, že bolo úlohou sťažovateľa preukázať škodu vzniknutú pri nehode,   nie   úlohou   súdov   vyhľadávať   dôkazy   smerujúce   k   takému   zisteniu.   Ak   však sťažovateľ žiadne ďalšie dôkazy nepredložil ani nenavrhol ich vykonanie, vystavil sa riziku kontumácie,   ktoré   našlo   svoj   odraz   v   zamietavých   rozhodnutiach   okresného   súdu i krajského súdu, a boli tak vlastne logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena.

V tejto súvislosti k otázkam, ktoré sťažovateľ položil v odôvodnení svojej sťažnosti, a boli odcitované v bode I tohto odôvodnenia, ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nemôže byť   zisťovanie,   či   sa   dopravná   nehoda   stala,   alebo   nestala.   Táto   úloha   prislúcha všeobecnému súdu v procese dokazovania na základe návrhov strán sporu. Ústavný súd je pri preskúmavaní rozhodnutia všeobecného súdu v rámci konania podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy   povinný   otestovať   ústavnú   kvalitu   napadnutého   rozhodnutia,   čo   sa   prejavuje v stabilnej   judikatúre   ústavného   súdu   jeho   právnym   názorom,   podľa   ktorého   skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Skutkové a právne názory   oboch   v sťažovateľovej veci   konajúcich   súdov   nie sú arbitrárne   ani   zjavne   neodôvodnené,   pretože   dokazovaniu   tvrdeného   skutkového   stavu venovali   pozornosť   v   miere   predpísanej   im   procesno-právnymi   normami   Občianskeho súdneho   poriadku   a   po   zistení,   že   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a požadovanou sumou žalovaného poistného plnenia, jeho žalobu právne vyhodnotili ako nedôvodnú a zamietli ju. Odôvodneniu ich rozhodnutí   chýba   dôslednejšie   vysporiadanie   sa   s   niektorými   dôkaznými   prostriedkami (napr. policajný záznam o dopravnej nehode), avšak dôkazný význam týchto dôkazných prostriedkov v predmetnom spore determinoval aj mieru, akou sa naznačené pochybenia dotkli sťažovateľom označených základných práv.

Sťažovateľovi tak krajský súd poskytol súdnu ochranu v kvalite vyžadovanej čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd v tejto časti vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010