znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 151/09- 52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   W.,   R.,   zastúpených   advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 118/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   J.   M.   a I.   M.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 118/02 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 118/02 konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. I. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Dunajská Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne J. M.   a I.   M.   trovy   konania   v   sume   561,92   €   (slovom   päťstošesťdesiatjeden   eur a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2009   doručená   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   W.,   R.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 118/02.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   vystupujú   od   30.   augusta   2002 v procesnej pozícii navrhovateľov v označenom konaní pred okresným súdom. Predmetom konania je vypratanie bytu, ktorého vlastníkmi sú sťažovatelia.

Okresný   súd   po   počiatočných   úkonoch   (odstránenie   nesplnenia   poplatkovej povinnosti,   zabezpečenie   vyjadrenia   odporcov)   prerušil   30.   januára   2003   konanie do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C   204/96,   ktorého   predmetom   je   posúdenie   platnosti   prevodu   vlastníckeho   práva k bytovému domu, v ktorom sa nachádza aj vypratávaný byt, na sťažovateľov. Prerušenie konania   sťažovatelia   kritizovali   predovšetkým   poukazom   na   fakultatívny   charakter prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 111 ods. 2 OSP. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľov 30. júla 2004 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil.

Ústavný súd 21. apríla 2009 vyžiadal predmetný súdny spis okresného súdu, pričom na základe oboznámenia sa s jeho obsahom uznesením č. k. III. ÚS 151/09-23 z 26. mája 2009 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne 15. júla 2009 vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa k vecnej   stránke sťažnosti   vyjadrila a aby oznámila, či súhlasí s upustením   od ústneho pojednávania   vo   veci.   Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu doručené 17. augusta 2009.

V doručenom vyjadrení predsedníčka okresného súdu uviedla, že predmetné konanie sa nevyznačuje právnou ani skutkovou zložitosťou, pričom predostrela tento chronologický priebeh konania vo veci pridelenej sudkyni Mgr. E. S.:

„- Dňa 11.9.2002 dala pokyn na vydanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, súdny poplatok bol uhradený 30.10.2002

-   Dňa 5.11.2002   bol daný pokyn na   doručenie   návrhu   odporcom na   vyjadrenie, vyjadrenie na súd bolo doručené 20.1.2003.

-   Dňa   30.1.2003   sudkyňa   rozhodla   o   prerušení   konania   až   do   právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 204/96, proti uvedenému uzneseniu   navrhovatelia   dňa   13.2.2003   podali   odvolanie   a   dňa   18.2.2003   aj   právny zástupca navrhovateľov zaslal súdu odvolanie.

-   Dňa   4.3.2003   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   odvolania   odporcom   na vyjadrenie.

- dňa 11.4.2003 sudkyňa dala pokyn na predloženie spisu na Krajský súd v Trnave, ktorý   4.9.2003   spis   vrátil   bez   rozhodnutia   pokynom   na   odstránenie   nedostatku v plnomocenstve pre žalobkyňu v 2. rade.

-   Dňa   11.9.2003   sudkyňa   dala   pokyn   na   vydanie   výzvy   pre   právneho   zástupcu navrhovateľa v 1. rade ako aj pre navrhovateľku v 2. rade. Odpoveď na súd bola doručená 18.11.2003, odpoveď od navrhovateľky v 2. rade na súd bola doručená 18.11.2003.

- Dňa 21.11.2003 bol urgovaný právny zástupca navrhovateľa v 1. rade, ktorý dňa 23.12.2003 predložil na súd kópiu plnomocenstva od navrhovateľky v 2. rade. Originál plnej moci na súd bol doručený 31.12.2003.

-   Dňa   10.2.2004   na   základe   úpravy   sudkyne   spisový   materiál   bol   predložený na krajský súd na rozhodnutie o odvolaní, ktorý dňa 30.7.2004 rozhodnutie prvostupňového súdu   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   spisový   materiál   na   súd   bol   vrátený   dňa 27.9.2004.

-   Dňa   1.10.2004   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   uznesenia   krajského   súdu účastníkom konania.

- Dňa 22.10.2004 boli vyzvaní navrhovatelia na vyjadrenie,   či trvajú na návrhu vzhľadom   na   podanie   do   spisu   založené   na   čl.   55.   Právny   zástupca   navrhovateľov na urgenciu súdu dňa 15.12.2004 požiadal súd o predlženie sudcovskej lehoty o 20 dní. Dňa 7.1.2005 na súd bola doručená žiadosť navrhovateľov o pripustenie zmeny účastníka.

- Dňa 4.3.2005 súd uznesením vyzval odporcov na vyjadrenie, na ktoré uznesenie reagoval právny zástupca nových odporcov.

- Dňa 13.7.2005 sudkyňa dala pokyn na opísanie uznesenia o pripustení zámeny účastníkov   na   strane   odporcov   z   magnetofónového   záznamu.   Písomné   vyhotovenie uznesenia   zo   súdu   bolo   vyexpedované   18.7.2005,   zároveň   bol   určený   aj   termín pojednávania na 10.10.2005. Proti uzneseniu právny zástupca pôvodných odporcov podal odvolanie,   preto   sudkyňa   dňa   23.8.2005   dala   pokyn   na   zrušenie   termínu   pojednávania určeného na 10.10.2005.

- Dňa 23.8.2005 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania právnemu zástupcovi navrhovateľov. Vyjadrenie bolo na súd predložené 5.9.2005.

-   Dňa   6.9.2005   sudkyňa   dala   pokyn   na   predloženie   spisu   na   krajský   súd,   ktorý spisový   materiál   dňa   30.11.2005   vrátil   na   tunajší   súd   na   odstránenie   nedostatku v zastupovaní odporcov.

- Dňa 6.12.2005 bol vyzvaný právny zástupca odporcov ako aj pôvodní odporcovia na predloženie plnej moci.

- Dňa 20.1.2006 plné moci bola urgovaná pod uložením poriadkovej pokuty. Plná moc od pôvodného odporcu v 1. rade a pribratých odporcov boli na súd doručené 9.2.2006 a od pôvodnej odporkyne v 2. rade dňa 21.2.2006 bolo na súd doručené oznámenie, že právneho zástupcu nepoverila so zastupovaním. Pôvodnej odporkyni v 2. rade preto podľa úpravy zo dňa 28.2.2006 bolo doručené uznesenie o zámene účastníkov.

- Dňa 6.4.2006 bola daná úprava na predloženie spisu na Krajský súd v Trnave. Spisový materiál z krajského súdu bol vrátený 14.6.2006 s tým, že krajský súd zámenu účastníkov konania na strane odporcov nepripustil.

-   Dňa   21.6.2006   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   uznesenia   KS   účastníkom konania.

- Dňa 28.7.2006 bol určený termín pojednávania na 11.9.2006. Na pojednávaní dňa 11.9.2006   boli   vypočutí   účastníci,   proti   odporkyni   v   2.   rade   konanie   bolo   zastavené a pojednávanie bolo odročené s tým, že bude vypracované uznesenie o pribratí ďalších odporcov do konania. Uznesenie zo súdu bolo vyexpedované 3.11.2006 a dňom 30.11.2006 uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

- Dňa 27.11.2006 navrhovateľka v 2. rade poslala súdu oznámenie, že pre ďalšie konanie udeľuje plnú   moc pre   svojho   manžela navrhovateľa   v 1.   rade.   Aj   navrhovateľ v 1. rade vypovedal plnú moc pre právneho zástupcu.

- Dňa 4.12.2006 bol určený termín pojednávania na 22.2.2007. Pojednávanie dňa 22.2.2007 bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavili odporcovia, odporca v 1. rade svoju neúčasť ospravedlnil oznámením na súd doručeným 22.2.2007. Odporcovia v 2. a 3. rade sa svoju neúčasť ospravedlnili. Pojednávanie bolo odročené na 17.5.2007.

-   Dňa   5.4.2007   súd   návrh   na   prerušenie   konania   zamietol.   Pojednávanie   dňa 17.5.2007   sa uskutočnilo   v neprítomnosti odporcu   v 1.   rade.   Súd rozhodol   o   rozšírení návrhu,   ktoré   vylúčil   na   samostatné   konanie   a   rozhodol   aj   o   vylúčení   predbežného opatrenia   na   samostatné   konanie.   Vypočul   účastníkov   konania   a   pojednávanie   odročil na 13.9.2007.   Tento   termín podľa úpravy sudkyne   zo   dňa   28.5.2007   bol   zrušený   a   bol určený nový termín pojednávania na 11.10.2007. Písomné vyhotovenia uznesení, ktoré boli vydané na pojednávaní dňa 17.5.2007, zo súdu boli vyexpedované 12.6.2007. Medziobdobí boli správoplatnené uznesenia vyhlásená na pojednávaní 17.5.2007.

-   Dňa   8.10.2007   odporca   v   1.   rade   opäť   zaslal   súdu   oznámenie   o   neúčasti na pojednávaní. Súd túto skutočnosť faxom oznámil navrhovateľom,   preto pojednávanie bolo odročené na 28.1.2008.

-   Pojednávanie   určené   na   28.1.2008   opäť   bolo   odročené,   nakoľko   písomne   sa ospravedlnili odporcovia: odporca v 1. rade zo zdravotných dôvodov a odporcovia v 2. a 3. rade z rodinných dôvodov. Na pojednávanie sa dostavil iba navrhovateľ v 1. rade. Súd pojednávanie   odročil   s   tým,   že   si   vyžiada   lekársku   správu   a   vykoná   ďalšie   úkony na zabezpečenie priebehu konania. Potvrdenie lekára na súd bolo doručené 11.2.2008.

-   Dňa   20.2.2008   na   základe   úpravy   sudkyne   boli   vyzvaní   navrhovatelia,   aby predložili súdu okruh otázok pre odporcu v 1. rade, ktorý bude vypočutý vo svojom byte.

-   Dňa   26.3.2008   súd   určil   výsluch   odporcu   na   3.6.2008,   o   čom   upovedomil   aj ostatných účastníkov konania. Zo zápisnice zo dňa 3.6.2008 vyplýva, že odporca v 1. rade nebol vypočutý, nakoľko sudkyňu a ostatných účastníkov do bytu nepustil. Bol určený nový termín výsluchu na 13.6.2008. Výsluch odporcu v 1. rade bol vykonaný dňa 13.6.2008. Pri výsluchu boli prítomní aj navrhovatelia v 1. a 2. rade, ktorá navrhli do konania pribrať ďalšieho účastníka na strane odporcov H. V. Navrhovatelia písomný návrh na rozšírenie návrhu na súd doručili 25.6.2008.

- Dňa 2.7.2008 bolo vypracované uznesenie o pribratí ďalšieho účastníka a zo súdu vyexpedované 9.7.2008. Právoplatnosť nadobudlo 5.8.2008.

- Dňa 23.9.2008 bol určený termín pojednávania na 22.1.2009, ktoré pojednávanie sa neuskutočnilo, nakoľko všetci odporcovia sa písomne ospravedlnili, ospravedlnili sa aj navrhovatelia z dôvodu kolízie pojednávania na Okresnom súde v Pezinku. Bol určený termín pojednávania na 23.4.2009.

-   Dňa   23.4.2009   pojednávanie   bolo   opäť   odročené,   nakoľko   nedostavili   sa odporcovia v 1. a 4. rade, ktorí sa ospravedlnili, neospravedlnil sa právny zástupca.

- Ďalší termín pojednávania bol určený na 15.6.2009.   Na pojednávaní,   ktoré sa konalo 15.6.2009, boli vypočutí navrhovateľ v 1. rade a odporca v 1. rade, ostatní účastníci sa   nedostavili,   preto   pojednávanie   bolo   odročené   na   6.7.2009   za   účelom   predvolania neprítomných účastníkov.

- Pojednávanie dňa 6.7.2009 bolo odročené na 28.9.2009, na ktoré pojednávanie budú predvolaní odporcovia v 3. a 4. rade, ktorí sa na uvedené pojednávania nedostavili.“

K   problému   prerušenia   konania   uznesením   z   30.   januára   2003   predsedníčka okresného   súdu   poukázala   na   súvisiace   konanie   (sp.   zn.   4   C   204/1996),   v   ktorom po meritórnom   rozhodnutí   okresného   súdu   (8.   októbra   2007)   na   základe   odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom z 8. októbra 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak, že návrh na vyslovenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti na sťažovateľov zamietol v celom rozsahu. Toto odvolacie rozhodnutie bolo napadnuté dovolaním, pričom „spisový materiál aj toho času sa nachádza na Najvyššom súde SR“. Predsedníčka okresného súdu je toho názoru, že prerušenie konania zodpovedalo zákonu, keďže „prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 4C 204/1996 považoval za prekážku tohto konania, ktorá prekážka v podstate existuje doteraz. V inom prípade sťažovateľov, kde súd konanie prerušil z dôvodu podaného dovolania, nadriadený súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, teda mal rovnaký názor   ako   prvostupňový   súd.   Sťažovatelia   v   súčasnej   dobe   na   tunajšom   súde   majú 20 začatých   konaní   na   agende   C,   ktoré   v   podstate   sa   odvíjajú   od   základného   sporu vedeného   pod   sp.   zn.   4C   204/1996.   V   niektorých   prípadoch,   v   ktorých   konanie   bolo prerušené, nadriadený súd si osvojil názor prvostupňového súdu, a v niektorých konaniach, ako napr. v tomto konaní, zaujal iné stanovisko. Z toho vyplýva, že ani nadriadený súd nemá na vec rovnaký názor“.

Podľa   názoru   predsedníčky   okresného   súdu „sťažovatelia   určitý   podiel   na   dĺžke doterajšieho konania majú z dôvodu, že viackrát podali návrh na zmenu účastníkov konania na strane odporcov ako aj čo do predmetu konania, čo vyplýva z rozboru úkonov ako aj z dôvodu, že súd musel odstraňovať vady zastupovania...“.

Predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s konaním o podanej sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd 27. augusta 2009 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie predsedníčky   okresného súdu   s   možnosťou   zaujať k nemu stanovisko.   Právny   zástupca sťažovateľov sa však v stanovenej lehote nevyjadril.

Sťažovatelia doručili 14. decembra 2009 ústavnému súdu odvolanie splnomocnenia pre JUDr. M. M. a zároveň udelenie plnej moci na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom   JUDr.   M.   V.   Ústavný   súd   tak   v   ten   istý   deň   zaslal   novozvolenému   právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie predsedníčky okresného súdu na zaujatie stanoviska.

Právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   stanovisko   označené   ako „Podanie“ ústavnému súdu 23. decembra 2009. V ňom zdôraznil právnu i skutkovú jednoduchosť prerokúvanej veci a k otázke prerušenia predmetného konania uviedol, že „skutočnosť, že sa v inom konaní na súde vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľností, v ktorej ide aj o nehnuteľnosť, ktorú majú odporcovia vypratať, (4C 204/96 s inými účastníkmi konania ako súd odporcovia), je pre rozhodnutie o vyprataní domu v tomto konaní bez právneho významu. Preto bolo aj uznesenie súdu zo dňa 30.01.2003 o prerušení konania odvolacím súdom zrušené.“. Právny zástupca sťažovateľov svoj názor zdôvodnil tým, že „sťažovatelia by   v   zmysle   ust.   §   130   Občianskeho   zákonníka   mali   aj   v   prípade   neúspechu   v   konaní 4C 204/96   počas   svojej   oprávnenej   držby   (obdobia   keď   boli   v   katastri   evidovaní   ako vlastníci predmetných nehnuteľností) rovnaký nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako prináleží vlastníkovi veci. V tejto súvislosti uvádzame, že na liste vlastníctva... nebola nikdy zapísaná žiadna poznámka ani obmedzenie týkajúce sa prebiehajúceho konania 4C 204/96. Odhliadnuc od toho, že sťažovatelia boli po celú dobu existencie sporu 4C 204/96 vlastníkmi   sporných   nehnuteľností   riadne   evidovanými   v   katastri   nehnuteľností,   otázku prípadnej neplatnosti prevodu nehnuteľností na sťažovateľov,... si mohol súd v konaní 10C 118/02 kedykoľvek vyriešiť adekvátne ako otázku predbežnú. Tento záver potvrdzujú aj ďalšie dve rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, v iných podobných veciach vedených u porušovateľa sťažovateľmi (6C 124/01 a 4C 73/05), ktoré sa týkali prerušenia konania z rovnakého dôvodu ako to bolo v posudzovanej veci.“.

Ďalej právny zástupca sťažovateľov podčiarkol, že súvisiace konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/96 bolo 11. októbra 2008 právoplatnosťou rozsudku krajského súdu ukončené. Toto súvisiace konanie viedla na okresnom súde sudkyňa, ktorá je zákonnou sudkyňou i vo veci sp. zn. 10 C 118/02. V konaní sp. zn. 4 C 204/96 boli nálezom   ústavného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   197/02   konštatované zbytočné   prieťahy,   pričom   napriek   tomu   uvedené   konanie   trvalo   do   októbra   2008. Na základe uvedeného je právny zástupca toho názoru, že „súd v konaní 10 C 118/02... v rámci   zákonných   možností   čaká   na   vyhovenie   dovolaniu   v   očakávaní,   že   mu   NS   SR vyhovie a potom v tomto konaní súd návrh zamietne“.

Množstvo   konaní,   ktoré   sa   na   okresnom   súde   vedú   vo   veciach   sťažovateľov, „je v príčinnej súvislosti s odmietaním výkonu spravodlivosti a porušovania ústavných práv sťažovateľov v prvých podaniach na súd za ktoré je zodpovedný výlučne porušovateľ...... ak by súd konal podľa zákona a Ústavy SR, k súčasnému stavu by nikdy nebolo došlo.“.

Prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré je predmetom sťažnosti sťažovateľov, „boli spôsobené   aj   neprávnym   a   neefektívnym   postupom   porušovateľa   pri   predkladaní   spisu odvolaciemu súdu.... zákonná sudkyňa... minimálne 2 krát zaslala súdny spis Krajskému súdu v Trnave bez doloženia plnej moci pre účastníkov konania, ktorí mali svojich právnych zástupcov.  ...   Chybou   súdu   tak   čakanie   na   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľov   z 13.02.2003... trvalo takmer 15 mesiacov, pričom z toho fakticky 12 mesiacov po podaní odvolania bol spis zasielaný medzi okresným a Krajským súdom bez toho, aby odvolací súd vôbec pristúpil k rozhodnutiu.“.

V stanovisku je tiež namietaná skutočnosť, že „prvé pojednávanie vo veci sa konalo až dňa 11.09.2006. t.j. až po 4 rokoch od podania návrhu...

V priebehu rokov 2007 a 2008 síce súd reálne vytyčoval pojednávania, avšak aj v dôsledku jeho liknavosti a absencie využitia účinných zákonných procesných inštitútov sa viaceré pojednávania odročili kvôli neprítomnosti odporcov... Navyše z obsahu súdneho spisu vyplýva, že napr. v roku 2008 nebol okrem výsluchu odporcu v 1.) rade v tomto roku súdom urobený žiadny ďalší úkon v merite veci.“.

V závere stanoviska právny zástupca sťažovateľov zdôraznil celkovú dĺžku konania („viac ako 7 rokov“) majúcu vplyv na zvyšovanie právnej neistoty sťažovateľov, ktorá je znásobená   tým,   že „sa   jedná   o   takú   citlivú   vec   ako   je   zásah   do   vlastníckeho   práva sťažovateľov, ktorí sa ani po 7 rokoch nemôžu reálne domôcť vypratania nehnuteľnosti“. Sťažovateľom „každý mesiac vzniká... priama škoda vo výške cca 690,- € z titulu ušlého nájomného,   resp.   bezdôvodného   obohatenia   a   je   otázne   či   ju   od   dôchodcu   aj s vykonateľným rozsudkom budú sťažovatelia môcť kedy vymôcť“.

Právny   zástupca   sťažovateľov   upresnil   petit   sťažnosti   tak,   že   okrem   vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a vyslovenia príkazu okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov navrhol   i   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   každému   zo   sťažovateľov po 4 000 € a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 717,13 € „(2 x 3 úkony v hodnote a 6 x režijný paušál) za prevzatie a prípravu zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti a doplnenie sťažnosti zo dňa 18.12.2009) + 19% DPH za 2 x 2 úkony vykonané JUDr. M. vo výške 517,79,- € vrátane DPH a 2 x 1 úkon vykonaný JUDr. V. vo výške 199,34, €...“.

Sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   ku   dňu   rozhodovania   o   sťažnosti   predmetná   vec   nie   je okresným súdom skončená.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna   úprava   relevantná   na   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predmetné   konanie o vypratanie   bytu   vedené   okresným   súdom,   v   rámci   ktorého   namietajú   sťažovatelia zbytočné prieťahy, je konaním, ktoré po právnej stránke ani po stránke skutkovej nie je zložité. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy na všeobecných súdoch; podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov   v   konaní   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľov   čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke konania.

Žalobný návrh bol doručený okresnému súdu podpísaný právnym zástupcom dr. H., ktorého však, ako to ústavný súd zistil z vyžiadaného spisu okresného súdu, splnomocnil na zastupovanie   iba   sťažovateľ   J.   M.   Uvedený   nedostatok   v   právnom   zastúpení   potom pretrvával   aj   pri   podaní   odvolania   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 30. januára 2003 o prerušení konania.

Sťažovatelia   v   úvodnej   fáze   konania   nesplnili   pri   podaní   žalobného   návrhu povinnosť zaplatiť súdny poplatok.

Priebeh   konania   pred   okresným   súdom   bol   viackrát   charakterizovaný   využitím procesných dispozičných oprávnení sťažovateľov, ktoré na strane okresného súdu vyvolali povinnosť   reagovať   predpísaným   spôsobom   na   tieto   procesné   návrhy.   Išlo   o   návrh na „pripustenie   zmeny   účastníka“ (7.   január   2005),   návrh   na   zmenu   žalobného   návrhu (16. marec 2007), návrh na nariadenie predbežného opatrenia (7. máj 2007), opätovný návrh na zmenu žalobného petitu spolu s čiastočným späťvzatím žaloby (17. máj 2007), návrh na vstup ďalšieho účastníka   na strane odporcu   do   konania (25.   jún 2008).   Na   uvedené dispozičné úkony sťažovateľov reagoval okresný súd bez zbytočného omeškania.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Zároveň dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v   prípade,   keď   súd   o   procesných   návrhoch sťažovateľov konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).

V ostatných prípadoch sťažovatelia a ich právny zástupca včas a riadne reagovali na výzvy   okresného   súdu.   Jedinou   výnimkou   bola   výzva   okresného   súdu   doručená právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   2.   novembra   2004,   na   ktorú   právny   zástupca sťažovateľov zareagoval až po urgencii okresného súdu a po žiadosti o predĺženie určenej lehoty na vyjadrenie 7. januára 2005.

Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

K   chronológii   procesných   úkonov   predložených   predsedníčkou   okresného   súdu ústavný súd dodáva, že z obsahu súdneho spisu, ktorý si vyžiadal ešte pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľov,   zistil   v   zásade   rovnaký   priebeh   posudzovaného konania.

Ústavný   súd   však   považuje za   potrebné poznamenať,   že predsedníčka   okresného súdu   v prípadoch   viacerých   úkonov súdu   konkretizovala čas ich   vykonania dňom,   keď vo veci konajúca sudkyňa dala súdnej kancelárii pokyn na realizáciu úkonu. Ústavný súd v tejto   súvislosti   uvádza,   že   čas   vykonania   úkonu   súdu   je   potrebné   identifikovať predovšetkým tým dňom, keď bol úkon oznámený účastníkom konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   totiž   v   ňou   podanej   chronológii   uvádza,   že   napr. „Dňa 5.11.2002 bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie“, pritom však z obsahu spisu vyplýva, že predmetná výzva sa dostala do dispozičnej sféry účastníkov až   13.   januára   2003.   Obdobne   sa   v   chronológii   predsedníčky   okresného   súdu   uvádza, že „Dňa 4.3.2003 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania odporcom na vyjadrenie“, ústavný súd však z obsahu spisu zistil, že odvolanie bolo odporcom doručené 27. marca 2003 a 1. apríla 2003.

Pre   posúdenie   procesnej   aktivity   konajúceho   súdu   z   hľadiska   rešpektovania základného práva účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemá právny   význam   interný   pokyn   konajúceho   sudcu   na   doručenie   zásielky   obsahujúcej procesný   úkon   účastníkovi,   ale   až   moment   reálneho   doručenia   procesného   úkonu. Výnimkou   v   tomto   smere   sú,   prirodzene,   prípady,   keď   sa   účastník   úmyselne   vyhýba prevzatiu zásielky.

Problémovou   otázkou,   na   ktorú   poukázali   i   sťažovatelia   v   odôvodnení   svojej sťažnosti,   bolo prerušenie konania okresným   súdom   podľa   § 109   ods.   2   písm. c)   OSP z dôvodu prebiehajúceho súvisiaceho konania sp. zn. 4 C 204/96.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona...

Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Citované   ustanovenia   už   boli   predmetom   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu vo vzťahu   k   prípadným   zbytočným   prieťahom   v   občianskom   súdnom   konaní.   Vo   veci sp. zn.   I.   ÚS   142/04   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že   ak   bolo   konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom. Tieto konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.

V inej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 21/00 ústavný súd uviedol, že ak ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP tým, že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu”, nerobí v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim v prerušení konania, počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona” (§ 111 ods. 1 prvá veta OSP), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto otázku bude daná v inom konaní, a procesným postupom spočívajúcim v „inom vhodnom opatrení”, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto otázky ako predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú voľnosť pri voľbe tohto procesného postupu, to ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná.

Totiž aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže   zo   žiadneho   ustanovenia   ústavy   nemožno   vyvodiť,   že   prerušením   konania   jeho účastník stráca právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   ústavy,   musí   sa   všeobecný   súd   pri   uplatňovaní   procesného   postupu   podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto riadiť i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá... ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (I. ÚS 21/00).

Uznesenie okresného súdu z 30. januára 2003 o prerušení konania bolo na základe odvolania   sťažovateľov   zrušené,   keď   krajský   súd „preskúmaním   obsahu   spisového materiálu... zistil, že v čase podania žaloby... odporcovia už v spornom byte nebývali“, a preto berúc od úvahy ustanovenia § 706 ods. 1 a § 708 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník „žaloba o... vypratanie z predmetného bytu je tak od počiatku zjavne bez nádeje na úspech“.

Možno   teda   konštatovať,   že   v   posudzovanom   prípade   požiadavke   hospodárnosti konania nezodpovedal variant procesného postupu zvolený okresným súdom, ktorý spočíval v   prerušení   konania.   Tak   sa   oddialilo   nastolenie   právnej   istoty   sťažovateľov,   a   tým   aj naplnenie účelu ich základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti podľa   názoru   ústavného   súdu   neobstojí   obrana   okresného   súdu   opretá   o   poukaz na potvrdzujúce rozhodnutia krajského súdu vyvolané odvolaniami sťažovateľov podanými proti   uzneseniam   okresného   súdu   o   prerušení   konania   v   iných   ich   sporoch   vedených na okresnom súde. V týchto iných konaniach totiž, ako to ústavný súd zistil zo spisových materiálov týkajúcich sa sťažností podaných sťažovateľmi v minulosti, nevznikli žiadne pochybnosti o určení okruhu účastníkov na strane odporcu.

V posudzovanom konaní ústavný súd zistil aj postupy svedčiace o nesústredenosti a neefektívnosti, ktoré sú stabilne považované za dôvod založenia právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99).

Ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   procesné   pochybenia   okresného   súdu pri predkladaní spisového materiálu krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní sťažovateľov.   Aj   pri   odvolaní   podanom   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   prerušení konania, ale aj pri odvolaní podanom proti uzneseniu, ktorým okresný súd pripustil zámenu účastníkov konania, predložil okresný súd krajskému súdu spisový materiál s nedostatkami v právnom zastúpení odvolateľov. Odstránenie takýchto nedostatkov je prvoradou úlohou prvostupňového súdu. Krajský súd bol následne nútený vrátiť spisový materiál okresnému súdu   ako   predčasne   predložený   a   až   po   jeho   doplnení   vo   veci   právneho   zastúpenia odvolateľov mohol o podanom odvolaní rozhodnúť. Okresný súd takto spôsobil predĺženie konania svojím nesústredeným procesným postupom, aj keď ústavný súd pri hodnotení tohto   nedostatku   nemôže   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   prvotný   nedostatok   v   právnom zastúpení   predstavuje   pochybenie   účastníkov   konania,   ktorí   uskutočnili   procesné   úkony (odvolania) bez náležitého preukázania právneho zastúpenia.

Požiadavku poskytnutia súdnej ochrany právam sťažovateľov v primeranej lehote okresný súd dôsledne nerešpektoval ani v procese pripustenia zámeny účastníkov na strane odporcov.   Uznesením   z 13.   júla 2005   pripustil   zámenu účastníkov   na strane odporcov. Krajský súd však po podaní odvolania musel uvedené uznesenie zmeniť, pretože okresný súd pred rozhodnutím o pripustení zámeny v rozpore s § 92 ods. 4 OSP nezisťoval súhlas všetkých   účastníkov so zámenou na strane odporcov. Ak   by tak urobil, sám by mohol zamietavo   rozhodnúť o   návrhu   na   zámenu, pretože   odporca   v   1.   rade,   ako to   vyplýva zo zistenia   krajského   súdu,   by   so   zámenou   nebol   súhlasil.   Opätovne   tak   v   dôsledku procesného pochybenia konajúceho súdu svedčiaceho o jeho nesústredenom postupe došlo k predĺženiu konania.

Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   skutočnosť,   že   všetky   už   popísané   procesné   vady v postupe okresného súdu mali vo svojej podstate za následok, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 11. septembra 2006, teda po štyroch rokoch od podania návrhu na začatie konania. To svedčí o nedostatkoch v postupe okresného súdu majúcich význam z hľadiska základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že svoj podiel na predĺžení konania majú, ako to už ústavný súd uviedol, aj sťažovatelia.

Napokon   ako   neefektívny   hodnotí   ústavný   súd   aj   postup   okresného   súdu pri organizácii nariadených pojednávaní vo veci, a to hlavne v súvislosti so zabezpečením účasti účastníkov na strane odporcu na týchto pojednávaniach. Okresný súd až po štyroch pojednávaniach, ktoré bolo potrebné odročiť pre neprítomnosť odporcov, resp. na ktorých pre   neprítomnosť   niektorého   z   odporcov   nebolo   možné   vykonávať   dokazovanie (22. februára   2007,   17.   mája   2007,   11.   októbra   2007   a   28.   januára   2008),   pristúpil po overení   zdravotných   ťažkostí   odporcu   v   1.   rade   k   miestnej   ohliadke   spojenej s výsluchom   odporcu   v   1.   rade.   Ani   samotná   príprava   miestnej   ohliadky   nesvedčí o efektivite v procesnom postupe okresného súdu, keď prvý „pokus“ o miestnu ohliadku spojenú   s   výsluchom   účastníka   konania   3.   júna   2008   bol   neúspešný,   pretože   odporca v 1. rade „sudkyňu a ostatných účastníkov do bytu nepustil“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   posudzované   konanie   okresného   súdu   sa   aj   napriek prispeniu účastníkov konania, za ktoré okresný súd nenesie zodpovednosť, vyznačovalo procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenie základného práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   aj   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu). Nedostatky spočívali takmer výlučne v neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu a viedli v   konečnom   dôsledku   k   tomu,   že   do   dňa   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola právam   sťažovateľov   poskytnutá   ochrana   právoplatným   meritórnym   rozhodnutím nastoľujúcim stav právnej istoty.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľov garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovatelia   žiadali   priznať primerané finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume po 4 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať každému z nich sumu 1 000 € (bod 3 a bod 4 výroku nálezu). Vychádza pritom aj z podielu sťažovateľov na doterajšej dĺžke konania.

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nie   je   prípadná   náhrada   škody,   ktorú spomínal právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. decembra 2009.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. M. M. a JUDr.   M. V. Advokáti vykonali spolu   tri úkony právnych   služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a spracovanie stanoviska z 18. decembra 2009. Prvé dva úkony boli vykonané v roku 2008 a tretí úkon v roku 2009.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky   1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku 2008), čo predstavuje po prepočte na euro za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 105,42   €.   K tejto   sume   bolo   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   za   dva   úkony   právnej pomoci,   teda   dvakrát   po   6,31   €.   Za   úkon   vykonaný   v   roku   2009   výpočtový   základ predstavuje suma 695,41 €, a teda 1/6 z nej predstavuje 115,90 €, pričom režijný paušál patrí v sume 6,95 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu trov konania za dva   úkony právnej služby uskutočnené v roku   2008 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť)   a za jeden úkon právnej služby   v   roku   2009   (stanovisko   z   18.   decembra   2009),   preto   základná   sadzba   tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto prípade činí 522,78 €. K tejto sume bolo   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   v   celkovej   sume   39,14   €   (štyrikrát   po   6,31   € a dvakrát po 6,95 €). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov činí 561,92 €. Túto sumu ústavný súd nezvýšil o 19 % dane z pridanej hodnoty tak, ako to navrhol právny zástupca sťažovateľov, pretože sťažovatelia nepredložili ústavnému súdu žiaden dôkaz o tom, že ich právni zástupcovia majú postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 561,92 € (bod 5 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010