znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 151/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.,   a.   s.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   K.,   K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 87/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V., a. s., K.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2006 doručená sťažnosť V., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 87/2005.

Sťažovateľka   uviedla,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   87/2005 z 21. novembra   2005   v rámci   odvolacieho   konania   potvrdil   rozsudok   najvyššieho   súdu ako súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   1   Sž   14/04   zo   14.   decembra   2004.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľky   týmto   rozsudkom   bola   zamietnutá   jej   žaloba   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „rada úradu“) č. 2004/DZ/R/2/007 z 9. januára 2004, ktorým rada úradu na základe podaného rozkladu zmenila rozhodnutie odboru zneužitia dominantného postavenia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „odbor úradu“) č. 2003/DZ/2/1/123 z 23. júna 2003.

Podľa sťažovateľky rada úradu zmenila prvostupňové rozhodnutie odboru úradu tak, že   konanie   jej   právneho   predchodcu „spočívajúce   v ukončení   dodávok   surovej   vody na ďalšie   spracovanie   a odmietnutí   ich   obnovenia   pre   podnikateľa   D.,   spol.   s r.o.,   S. je zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu dodávok surovej vody na ďalšie spracovanie podľa § 7 ods. 5 písm. b) zák. č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a podľa § 8 ods. 2 písm. b) zák. č. 136/2001 Z. z. ochrane hospodárskej súťaže, druhým výrokom prehlásila konanie sťažovateľa spočívajúce v odmietnutí dodávok surovej vody na ďalšie   spracovanie   pre   podnikateľa   D.,   spol.   s.   r.o.   za   zneužitie   dominantného postavenia na relevantnom trhu dodávok surovej vody na ďalšie spracovanie podľa § 8 ods. 2 písm. b) zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, tretím výrokom uložila sťažovateľovi odstrániť tento závadný stav... a štvrtým výrokom uložila žalobcovi... pokutu vo výške 500 000 Sk“.

Sťažovateľka argumentovala tým, že podaním z 28. júna 2005 požiadala odvolací senát   najvyššieho   súdu   o prerušenie   konania   za   účelom   predloženia   predbežnej   otázky Európskemu súdnemu dvoru (ďalej len „ESD“), ktorý mal vyriešiť ňou nastolené otázky týkajúce   sa   interpretácie   čl.   82   Zmluvy   o založení   Európskeho   spoločenstva   (ďalej   len „ZES“).   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   uviedla: „Ako   vyplýva   z odôvodnenia   rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 87/2005, Najvyšší súd Slovenskej republiky   tomuto   návrhu   nevyhovel,   konanie   neprerušil   a predbežnú   otázku   ESD nepredložil preto, že sťažovateľovi išlo o aplikáciu čl. 82 ZES a nie o jeho interpretáciu ako aj preto, že slovenský právny poriadok je v uvedenej otázke kompatibilný s právom EÚ, čo znamená, že nevzniklo nebezpečenstvo konfliktu s komunitárnym právom.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   uvedeným   postupom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   najvyšší   súd „vec nepredložil ESD napriek tomu, že takto bol povinný postupovať v dôsledku splnenia podmienok   pre   takýto   postup   stanovených   čl.   234   ZES...“ Podľa   názoru   sťažovateľky „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   bol   v tomto   prípade   vnútroštátnym   súdom,   ktorého rozhodnutie nie je možné napadnúť opravným prostriedkom podľa vnútroštátneho práva, navrhovaná   otázka   sa   týka   výkladu   komunitárneho   práva,   má   faktickú   spojitosť s predmetom sporu v konaní pred vnútroštátnym súdom a má komunitárny aspekt, pričom nejde o otázku abstraktnú, hypotetickú alebo otázku už vyriešenú ESD“.  

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   87/2005   bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 87/2005   z 21. novembra   2005   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie a uložil mu zaplatiť trovy právneho zastúpenia v sume 6 825,40 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 86/07).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   nebyť   odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-NS 87/2005 v súvislosti s nevyhovením jej návrhu na prerušenie konania za účelom predloženia predbežnej otázky ESD.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž 14/04, z obsahu sťažnosti, ako aj jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   23.   júna   2003   vydal   odbor   úradu   rozhodnutie č. 2003/DZ/2/1/123,   ktorým   rozhodol,   že   konanie   sťažovateľky   spočívajúce   v ukončení dodávok   surovej   vody   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „D.“),   je   zneužitím dominantného   postavenia   na   relevantnom   trhu   s dodávkami   surovej   vody.   Na   základe včas podaného   rozkladu   z 10.   júla   2003   rada   úradu   rozhodnutím   č.   2004/DZ/R/2/007 z 9. januára   2004   zmenila   rozhodnutie   odboru   úradu   tak,   že   konanie   jej   právneho predchodcu   spočívajúce   v ukončení   dodávok   surovej   vody   na ďalšie   spracovanie a odmietnutí   ich   obnovenia   pre   D.   označila   za zneužitie   dominantného   postavenia na relevantnom trhu dodávok surovej vody na ďalšie spracovanie, konanie sťažovateľky spočívajúce   v odmietnutí dodávok   surovej   vody   na ďalšie   spracovanie pre   D. prehlásila za zneužitie dominantného postavenia na relevantnom trhu dodávok surovej vody na ďalšie spracovanie,   zároveň   jej   uložila   povinnosť   zdržať   sa   dominantného   postavenia na relevantnom trhu, ako aj povinnosť odstrániť tento nevyhovujúci stav a uložila jej pokutu v sume 500 000 Sk.

Žalobou   zo   14.   februára   2004   sa   sťažovateľka   podľa   §   244   a nasl.   Občianskeho súdneho   poriadku   na   najvyššom   súde   domáhala   preskúmania   zákonnosti   a následne aj zrušenia   rozhodnutia   odboru   úradu   a rozhodnutia   rady   úradu.   O žalobe   sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž 14/2004 zo 14. decembra 2005 (vzhľadom na dátum rozhodnutia, dátum podania odvolania a dátum rozhodnutia odvolacieho senátu najvyššieho   súdu   je   nepochybné,   že   rozsudok   bol   vyhlásený   14.   decembra   2004)   tak, že ju zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol   odvolací   senát   najvyššieho   súdu   rozsudkom   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   87/2005 z 21. novembra 2005 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

V priebehu   konania   sťažovateľka   najvyššiemu   súdu   navrhla   konanie   prerušiť a ESD podať   návrh   na   začatie   prejudiciálneho   konania   podľa   čl.   234   ZES,   predmetom ktorého   by   bolo   vyriešenie   predbežnej   otázky   týkajúcej   sa   problematiky   dominantného postavenia na relevantnom trhu. Vo vzťahu k uvedenému odvolací senát najvyššieho súdu konštatoval: „V   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov verejnej správy a v danom prípade slovenský právny poriadok umožňoval dostatočne vec posúdiť   keď   naviac,   slovenský   právny   poriadok   aj   v uvedenej   otázke   je   kompatibilný s právom   európskej   únie,   čo   znamenalo,   že   nevzniklo   nebezpečenstvo   konfliktu s komunitárnym   právom.   Z podania   žalobcu   však   vyplývalo,   že   mu   išlo   predovšetkým o aplikáciu   čl.   82   zmluvy   o ES   a nie   o jeho   interpretáciu.   Odvolací   súd   preto   vo   veci konal.

Vo vzťahu k uvedenému, ako aj k námietkam sťažovateľky ústavný súd poukazuje na rozsudok ESD vo veci sp. zn. C-302/04 z 10. januára 2006, v ktorom ESD konštatoval, že nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky, ak okolnosti skutkového stavu v konaní vo veci samej predchádzajú pristúpeniu štátu k Európskej únii.

Ústavný súd konštatuje, že Slovenská republika sa stala členským štátom Európskej únie   1.   mája   2004.   Vzhľadom   na   to,   že   okolnosti   skutkového   stavu   v namietanej   veci (prvotné   rozhodnutie   odboru   úradu   z 23.   júna   2003)   predchádzajú   dátumu   pristúpenia Slovenskej   republiky   k Európskej   únii,   ESD   nemá   právomoc   na   zodpovedanie sťažovateľkou nastolených otázok. Je teda nepochybné, že ak by aj najvyšší súd vyhovel návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   a vec   by   predložil   ESD   na   posúdenie, ESD by mohol   konštatovať   len   nedostatok   svojej   právomoci   a prejudiciálnymi   otázkami v merite veci by sa nezoberal.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, žiadosťou sťažovateľky o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sa s prihliadnutím na § 36 zákona o ústavnom súde nezaoberal. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2007